Juri Lina – Boj proti úžere

Požičiavanie peňazí za úrok bolo odsúdené mužmi ako bol Platón, Aristoteles, Plutarchos, Seneca a Cicero, ranní otcovia kresťanskej cirkvi, väčšina pápežov a koncilov do roku 1830, podobne i modernými autormi ako Goethe a Wagner.

Boj proti úžere siaha až k najrannejším známym začiatkom civilizácie. Odo dní Sumeru až po súčasnosť bojovali decentní ľudia proti tomuto nástroju síl temnoty. Účtovanie úroku bolo odsúdené starovekými gréckymi filozofmi. Peniaze boli pre nich čímsi mŕtvym, a niečomu mŕtvemu nie je umožnené rásť. Aristoteles napísal vo svojom diele Politika (Kniha I, časť X): “Najnenávidenejší druh, a z najväčšieho dôvodu, je úžera, ktorá vytvára zisk zo samotných peňazí, a nie z prirodzeného ich objektu. Pretože peniaze mali byť používané ako (prostriedok) výmeny, nie narastať skrze úrok. … Preto zo všetkých spôsobov nadobudnutia bohatstva je tento najneprirodzenejší.”

Až do konca stredoveku bolo kresťanom zakázané prijímať úrok. Úročenie pôžičky sa rovnalo vražde a lúpeži. Neskôr boli tí, ktorí prijímali úrok, považovaní za kacírov.

Martin Luther otvorene uviedol: “Všetci úžerníci sú zlodeji a patria na šibenice.” Každý, kto požičiaval peniaze pri úrokovej miere 5-6 percent, bol považovaný za úžerníka. Počas stredoveku bolo požičiavanie na úrok dovolené iba Židom. V Deuteronomiu je Židovi zakázané brať úrok od svojho brata. No goj (nežid) jeho bratom nebol. A židovským extrémistom nebolo plienenie neznáme.

V starovekom Babylone bola legálna úroková miera 30 percent na peniaze a 50 percent na obilie. V Asýrii neexistovala pre úrokovú mieru žiadna hranica. Farmári sa často dostávali tak hlboko do dlžôb, že hynuli hladom spolu so svojimi rodinami. To viedlo k bezohľadnému využívaniu pôdy.

V meste Uruk v Sumeri žili dvaja bratia, ktorí požičiavali peniaze na úrok. Keď požičiavateľ nemohol svoju pôžičku splácať, prišiel o dom a musel pre bratov pracovať zadarmo. Otrok mohol byť taktiež požičiavaný iným zamestnávateľom. To je klasický príklad ekonomického otroctva.

Pred takmer 3700 rokmi vládca Babylonu, Chammurabi (1848 – 1805 pred Kristom), ktorý pochádzal z dynastie Amorejcov, prostredníctvom svojich zákonných ediktov (obsahujúcich 93 paragrafov) zakázal úročenie úroku, čo znamenalo, že požičiavateľ musel navyše k zdrojom, ktoré si požičal, pridať ovnaký objem v tovaroch alebo peniazoch. Každý, kto toto nariadenie porušil, bol závažne potrestaný, hoci len málo ľudí ho dodržiavalo. 282 Chammurabiho zákonov, napísaných v akkadčine, bolo nájdených pri vykopávkach v Suse v starovekom Élame (dnešnom Iráne) v rokoch 1901-1902.

Tribún Tiberus Gracchus v rímskej ríši sa v roku 133 pred Kristom pokúsil zredukovať moc požičiavateľov peňazí prostredníctvom striktnejších zákonov proti úžere, a obmedziť legálne vlastníctvo pôdy na lugeri (okolo 600 akrov) na rodinu. V tom istom roku bol zavraždený.

V roku 48 pred Kristom zbavil Julius Caesar peňažníkov práva vydávať mince a začal ich vydávať sám. S väčšou peňažnou zásobou bol schopný postaviť mnoho verejných budov. Obyčajný ľud oslavoval Caesara pre jeho prispenie k väčšej dostupnosti peňazí. No po jeho zavraždení nastal koniec dostupnosti peňazí. Peňažná zásoba bola zredukovaná o 90 percent. Dane vzrástli závratne vysoko. Výsledkom bolo to, že väčšina ľudí prišla o svoju pôdu a domov. Hanobenie Caesara pokračuje až dodnes.

Slobodomurári chceli počas 19. a 20. storočia nadobudnúť čo najviac bohatstva, aby mohli slúžiť svojim démonom.

Írska ekonómka Margrit Kennedy poukázala na to, že 1-percentná pôžička sa za 70 rokov zdvojnásobí. 3-percentná pôžička s akumulovaným úrokom sa zdvojnásobí už za 24 rokov. 6-percentná pôžička sa zdvojnásobí za 12 rokov, a 12-percentná už za 6 rokov.

Ak by niekto v roku 1 A.D. požičal jeden cent a požadoval 4-percentný úrok, v roku 1750 by mohol kúpiť zlato vo váhe celej Zeme. (pri 5-percentnom úroku by to bolo možné už v roku 1403). V roku 1990 by bol schopný kúpiť 12,246 takýchto “nugetov”.

Tieto extrémne príklady dokazujú, ako divoko úrok ničí ekonomiku každej krajiny.

Po tzv. Francúzskej revolúcii sa začali v značnej miere používať papierové peniaze.

Aby sa stali ešte mocnejšími, začali obchodníci so zlatom praktizovať ekonomické podvody. Tajne požičiavali časť zlata vo svojich depozitoch a ponechávali si úrok z takýchto nelegálnych pôžičiek. Obchodníci so zlatom nato začali vydávať viac receipts (bankoviek) depozitov zlata, než mali zlata v skutočnosti, požičiavajúc tieto bankovky s úrokom. Požičiavaných bolo oveľa viac peňazí, než bolo krytie poskytovateľa pôžičky. Zanedlho títo peňažní podvodníci požičiavali až 10-krát viac peňazí, než mali uloženého zlata.

Toto porušenie dôvery sa stalo samozrejmosťou vo všetkých oblastiach sveta slobodomurárov. Americké banky majú právo požičiavať 10-krát viac peňazí, než skutočne majú. To znamená, že ich úrok sa v skutočnosti blíži k 80 percentám, a nie je 8 percent, ako sa oficiálne uvádza. Slobodomurárski bankári vytvárajú peniaze z ničoho a nútia nás z nich platiť úrok.

Prieuré de Sion v roku 1642 podnietilo – s pomocou požičiavateľov peňazí (predovšetkým portugalského rabína Menasseha ben Israela, žijúceho v Holandsku, a Antonia Fernandeza Mosesa Carvajala) – povstanie vedené Oliverom Cromwellom, ktoré viedlo v roku 1649 k vytvoreniu prvej repulbliky (commonwealth) v Anglicku. V roku 1643 prišla do Anglicka veľká skupina bohatých Židov. Stretli sa tam s portugalským veľvyslancom v Londýne, Antioniom de Souza, Marranom (t.j. španielsky krypto-Žid), kde sa preberali ďalšie kroky. Všetky tieto činnosti boli koordinované Carvajalom.

Zosadiac a popraviac Charlesa I v roku 1649 a vymenujúc sa v roku 1653 za diktátora, Cromwell sa stal krvilačným a nepriateľským voči kultúrnemu rozvoju, čo umožňilo peňažníkom posilniť ich finančnú moc. Za puritánskej vlády Lorda Protectora Cromwella bola hudba a ďalšie kultúrne aktivity prakticky zakázané. Zakázané boli dokonca farebné šaty.

V novembri 1688 (pod znamením Škorpióna) bol zvrhnutý katolícky anglický kráľ James II (Stuart) starostlivo pripravenou inváziou financovanou peniazmi amsterdamských Židov a vedenou Prieuré de Sion a Oranžským rádom. Kráľ unikol do francúzskeho exilu a vo februári 1689 William Oranžský, princ z Nassau, bol prostredníctvom coup d’etat dosadený na anglický trón, táto udalosť je známa ako Slávna Revolúcia (Glorious Revolution). Dokonca i oficiálni historici pripúšťajú, že ľud sa v tomto puči neangažoval.

Anglicko sa v tom čase nachádzalo v zúbožených podmienkach po viac ako 50 rokov trvajúcej vojne s Francúzskom a Holandskom, a nový kráľ, William III (Oranžský) požiadal o pomoc pár mocných bankárov. Tí poskytli Anglicku pôžičku 1,25 milióna libier, no v skutočnosti šlo iba o 750 tisíc libier. Podmienky pôžičky boli nasledovné: mená poskytovateľov nebudú zverejnené, a títo budú mať právo založiť Bank of England, ktorej riaditelia založia zlatú rezervu, aby boli schopní poskytovať pôžičky v hodnote 10 libier za každú libru uloženého zlata v bankovom depozite. Taktiež im bolo umožnené skonsolidovanie národného dlhu a zabezpečenie splácania anuity a úroku prostredníctvom priameho zdaňovania ľudu.

V roku 1694 bola založená súkromne vlastnená Bank of England s absolútnou kontrolou meny (právo vydávania bankoviek). Požičiavanie peňazí na úžeru mohlo pokračovať v ešte väčšej miere. Anglický ľud tak trpel pod obrovským národným dlhom. Dane sa zvýšili a ceny zdvojnásobili. Pre slobodomurárskych bankárov bolo nevyhnutné mať monopol na vydávanie peňazí. Takto boli schopní dosahovať enormné zisky a taktiež kontroloval politické procesy.

Bank of England mala právo požičiavať peniaze v objeme 10-krát prevyšujúcom istinu vloženú požičiavateľom. Pri 5-percentnom úroku trvalo banke iba 2 roky, než získala späť objem rovnajúci sa pôvodnej istine.

V roku 1698 národný dlh vzrástol z 1,25 milióna libier na 16 miliónov. V roku 1815 to bolo 885 miliónov libier a v roku 1945 tento dlh narástol na objem 22,5 miliardy libier. V roku 1995 predstavoval tento dlh viac než 300 miliárd libier, čo sa rovnalo 45 percentám GNP.

Ani Macmillanov výbor, ktorý bol ustanovený v roku 1929, nebol schopný zistiť, kto Bank of England ovláda. Na verejnosť sa dostalo iba jedno meno – Rothschild. Všetky veľké vojny začal a financoval ekonomický konglomerát, pochádzajúci z jedinej bankárskej rodiny – Rothschildovcov.

V Holandsku sa tajným spoločnostiam podarilo založiť centrálnu banku už v roku 1609. Podobným spôsobom, ako bola založená Bank of England, bolo založených okolo 40 najdôležitejších centrálnych bánk sveta. Týmto spôsobom slobodomurárski bankári ovládali dlhodobý vývoj na svete metódou úroku z pôžičiek, centrálnymi bankami ako sprostredkovateľmi, politikmi ako bábkami a ľuďmi ako nevedomými nájomnými sluhami. Slobodomurármi kontrolované banky takto môžu ovládať politický život bez toho, aby boli viditeľné. Anglický ľud posilnil moc týchto neviditeľných slobodomurárov skrze platenie daní počas 3 storočí. Centrálne banky mali pôvodne udržiavať stabilnú ekonomiku.

V skutočnosti je tomu úplne inak.

Benjamin Franklin písal o britských kolóniách v Severnej Amerike v 50. rokoch 18. storočia: “Nikde na svete človek nenájde šťastnejších a lepšie sa majúcich ľudí.” Vysvetľoval, že tomu bolo kvôli tomu, že “v kolóniách si vydávame vlastnú menu”, ktorá sa nazývala “colonial scrip”. Ďalej vysvetľoval: “Vydávaním našej vlastnej meny môžeme kontrolovať jej kúpnu silu a nikomu nie sme povinní platiť úroky.”

V týchto britských kolóniách v Novom Anglicku existovalo bohatstvo, ostro kontrastujúce s chudobou a trápením v Anglicku. Existoval tam dostatok peňazí a boli bezúročné.

Keď slobodomurárski bankári v Anglicku počuli Franklinov prejav pred britským Parlamentom, uistili sa, aby Parlament zakázal kolóniám používať ich vlastný finančný systém a namiesto toho požadovali, aby používali úročené peniaze v zlate a striebre. Dostupné bolo iba nepostačujúce množstvo týchto peňazí. Peňažná zásoba bola znížená na polovicu a kolónie boli nútené požičať si peniaze od Bank of England. Výsledkom bol prehnaný úrok a ceny rástli. Behom roku boli ulice plné nezamestnaných ľudí.

V amerických učebniciach sa ako dôvod vypuknutia revolúcie uvádza daň z čaju, no podľa Franklina “by kolónie s ochotou zniesli malú daň [(2 percentá)] na čaj a ďalšie tovary, ak by Anglicko nestiahlo z kolónií ich peniaze, čo prispelo k vzniku nezamestnanosti a nespokojnosti.” Výsledkom vplyvu anglických bánk na britský Parlament bola strašná chudoba v Amerike. Keď táto situácia nastala, bolo jednoduché ľudí pripraviť na vojnu, čo slobodomurári učinili s uspokojením. Potrebovali bezpečnú základňu pre svoje budúce globálne aktivity.

Medzi mužmi, ktorí napísali Ústavu z roku 1787 boli takí, ktorí sa domnievali, že by sa mali brániť proti finančnému vyciciavaniu medzinárodných bankárov. Preto Článok I, odstavec 8 Ústavy uvádza: “Kongres bude mať moc . . . vydávať peniaze,, regulovať ich hodnotu. . .”

Alexander Hamilton, slobodomurár a minister financií vo vláde George Washingtona, a taktiež agent medzinárodných finančníkov, nariadil založenie súkromne vlastnenej federálnej banky a zavedenie úročených peňazí. Jeho argument bol jednoduchý: “Obmedzený národný dlh bude pre národ požehnaním.” Považoval za nebezpečné, aby vláda vydávala svoju vlastnú menu.

Takto sa USA dostali k svojej prvej centrálnej banke v roku 1791. Bola súkromne vlastnená, no mala zmluvu iba na 20 rokov. Potom tento kontrakt už nebol obnovený. Andrew Jackson odkazoval na fakt, že Ústava dala Kongresu právo vydávať menu v dostatočnom množstve, no nie právo previesť toto právo na iných.

Historik Richard Boesen došiel k záveru, že slobodomurár Nathan Rothschild (1777-1836), ktorý v roku 1806 založil svoju banku v Londýne a ktorý čiastočne financoval napoleónske vojny prostredníctvom Bank of England, následne vydal ultimátum – buď bude zmluva obnovená, alebo dôjde k vojne. Jackson nazýval slobodomurárskych bankárov bandou zlodejou a sľúbil ich zničenie. Rothschild vydal svoje vlastné príkazy: “Dajte týmto drzým Američanom lekciu, dostaňte ich späť na úroveň kolónií.”

Britská vláda začala obmedzovať americký námorný obchod a kontrolovala americkú expanziu do Kanady. Prezident James Madison v roku 1812 nemal žiadnu inú voľbu, než nechať Kongres vyhlásiť Anglicku vojnu. Zámerom vodcu slobodomurárov, Rothschilda, bolo nechať zničiť krajinu v takom rozsahu, aby boli Američania nútení požiadať o finančnú pomoc. Veľká Británia však nedokázala získať späť stratené kolónie, a USA neuspeli v okupácii Kanady. K bojom došlo v roku 1814.

Zabitých bolo mnoho, no Rothschild tentokrát netriumfoval. Obnovený kontrakt centrálnej banky bol znovu zrušený v roku 1836 počas prezidentúry Andrewa Jacksona (1829-1837), napriek faktu, že bol veľmajstrom slobodomurárov v Tennessee. Centrálna banka bola zrušená.

Európski bankári a ich americkí agenti i tak vykonávali rozsiahlu kontrolu amerického monetárneho systému. Gustavus Myers vo svojej knihe History of the Great American Fortunes (1910) pripúšťa: “Pod povrchom mali Rothschildovci po dlhú dobu priamy vplyv diktujúc americké finančné zákony. Legálne záznamy dokazujú, že oni kontrolovali starú Bank of the United States.”

V amerických knihách dejepisu nenájdete nič o úlohe bánk v prvej a druhej americkej vojne o nezávislosť (t.j. 1775-83 a 1812-14). Nenájdete tam nič ani o bezdlhových “greenbacks” (bankoviek) vydaných Abrahamom Lincolnom. Ich existencia je overená len niekoľkými
encyklopédiami.

Na financovanie americkej občianskej vojny, ktorá vypukla 12. apríla 1861 bol prezident Abraham Lincoln nútený využiť právo Kongresu vydať svoju vlastnú menu. V rokoch 1862 až 1864 bolo vydaných 450 miliónov bezúročných “greenbacks”. Lincoln pri svojom znovuzvolení v roku 1864 prisľúbil, že hneď po skončení vojny začne boj proti bankám. Lord Goschen, predstaviteľ finančného sveta, v The London Times napísal: “Ak sa táto finančná politika stane trvalou, vláda môže bez výdajov získavať potrebnú monetárnu zásobu. Môže splácať svoj dlh a splácať svoje pôžičky bez dlhu. Bude mať dostatok peňazí na obchodovanie (na otvorenom trhu). Bude zdravšia než akákoľvek iná (vláda) v dejinách. Ak túto vládu nezvrhneme, zvrhne ona nás.”

Sever bol počas občianskej vojny financovaný Rothschildovcami prostredníctvom ich agenta Augusta Belmonta (pravým menom Shoenberg) a Juh bratmi Erlangerovcami, ktorí boli príbuzní Rothschildovcov.

Občianska vojna skončila 9. apríla 1865 a medzinárodné slobodomurárstvo začalo pracovať na odstránení prezidenta Lincolna.

Lincolna zavraždil John Wilkes Booth (Botha), slobodomurár 33. stupňa, 15. apríla 1865 vo Washingtone, D.C, len 6 dní po skončení občianskej vojny. Izola Forrester, Boothova pravnučka, vo svojej knihe This One Mad Act ä1937) uviedla, že Booth patril k lóži Rytierov zlatého kruhu (Knights of the Golden Circle) a taktiež k “revolučnému” hnutiu Mladá Amerika (Young America) Giuseppe Mazziniho. Izola Forrester podrobne objasnila, že v zavraždení prezidenta mali prsty slobodomurári. Booth bol zanedlho eliminovaný.

Zmieňovaná slobodomurárska lóža Rytierov zlatého kruhu bola čiastočne do sprisahania zapojená. Tento názov sa začal objavovať v tlači, a tak sa slobodomurársky vodca Albert Pike v roku 1866 rozhodol premenovať ju na Ku Klux Klan, “kyklos” v gréčtine znamená “kruh”.

Oficiálne vznikla ako nová organizácia v roku 1866 v Pulaski, štát Tennessee. V roku 1882 bola zakázaná. v Súčasnosti existujúca skupina s rovnakým názvom bola založená v roku 1915 Williamom Josephom Simmonsom a teda nevychádza zo slobodomurárskej lóže, ktorá existovala v 60. a 70. rokoch 19. storočia.

Po Lincolnovej smrti sa veci dali do “normálu”. Objem peňazí v obehu, ktorý v roku 1866 predstavoval 1,9 miliardy dolárov, čiže 50,46 dolára per capita, bol do roku 1876 zredukovaný na bojem 605 miliónov, čiže 14.60 na osobu.

Výsledkom bolo 56 446 bankrotov za 10 rokov a strata 2 milardy dolárov. V roku 1887 slobodomurárski bankári zredukovali peňažný objem etše viac, na 6,67 dolára na hlavu. Írska autorka Margrit Kennedy vo svojej knihe Interest and Inflation Free Money uviedla, že pri nedostatku peňazí vždy stúpa úroková miera. To vedie k bankrotom a zhoršuje mieru nezamestnanosti.

V amerických učebniciach sa tvrdí, že bolo dobré, že v roku 1896 nebol zvolený kandidát na prezidenta za demokratov, William Jennings Bryan, pretože bol proti zlatému štandardu a “zdravým peniazom” bánk (t.j. peniazom vytvárajúcim dlh). Bryan vo svojom prejave “Cross of Gold “(Kríž zo zlata) pred národným zhromaždením demokratov v Chicagu, 9. júla 1896 vysvetľoval: “Keď obnovíme peniaze Ústavy, budú možné všetky ďalšie nutné reformy, dokiaľ tak neučiníme, žiadna reforma sa nedá uskutočniť.”

Bryan nebol zvolený, a o 17 rokov neskôr, v roku 1913, Kongress prijal zákon (zavedený slobodomurárskym prezidenom Woodrowom Wilsonom), ktorý mal v úmysle zrušiť právo Kongresu vydávať menu a previedol toto právo na peňažný systém “federálnej rezervy”.

Kongresman Charles A. Lindbergh, otec slávneho letca, o tom povedal nasledovné: “Keď to podpíše prezident, zlegalizuje sa neviditeľná vláda finančníkov. Najhorší legálny zločin storočia je faktom. Deň zúčtovania sa oddialil len o pár rokov.”

Muž, ktorý hral v založení centrálnej banky v USA veľmi dôležitú úlohu, bol Paul Warburg. Bol nemeckým imigrantom, ktorý do Ameriky prišiel spolu so svojím bratom Felixom. Obaja bratia sa stali partnermi v bankovom dome Kuhn, Loeb & Co., vedenom iluminátom Jacobom Schiffom, ktorý patril taktiež i k B’nai B’rith. Warburgovcov podporoval Nelson Aldrich (ktorý sa neskôr stal starým otcom Nelsona a Davida Rockefellerovcov), ktorý bol v Senáte agentom Johna Pierpointa Morgana. Rodina (Samuela Mosesa) Del Branco sa v roku 1559 presťahovala z Talianska do Nemecka, zmeniac si meno na Warburg. V roku 1798 rodina založila banku M. M. Warburg & Co.

V roku 1949 došiel historik Fredrick Lewis Allen k záveru, že finančná panika v roku 1907 bola spôsobená slobodomurárskym bankárom J. P. Morganom. Bola použitá ako dôkaz potreby centrálneho bankového systému.

Frank Vanderlip, ktorý pracoval pre Rockefellera, vo svojich pamätiach pripustil: “Neverím, že zveličím, ak poviem, že naša tajná exkurzia na Jekyll Island bola skutočným počiatkom toho, čo sa nakoniec stalo Systémom federálnej rezervy.”

Počas spomenutého stretnutia na Jekyll Islande na konci roku 1910 Paul Warburg zdôrazňoval, aby sa za každú cenu vyhýbali výrazu “centrálna banka”. Rozhodli sa prezentovať projekt ako Regional Reserve System (Systém regionálnej rezervy).

Zabezpečilo sa, aby bol za prezidenta zvolený slobodomurár Thomas Woodrow Wilson, Morganov kandidát. Jeho kampaň bola financovaná Jacobom Schiffom, Bernardom Baruchom, Henry Morgenthauom, vydavateľom New York Times Adolfom Ochsom a ďalšími mocnými židovskými finančníkmi a slobodomurármi.

Vysokopostavený slobodomurár Edward Mandel House, mnohými historikmi považovaný za “skutočného” prezidenta Spojených štátov počas Wilsonovho prezidentovania, vo svojom románe Phillip Dru: Administrator (1912), publikovanom anonymne, navrhoval prechod na progresívnu daň z príjmu a centrálnu banku. Tieto požiadavky boli známe z 5-bodového programu Iluminátov. House presadzoval vytvorenie svetovej vlády a adoptovanie takého druhu socializmu, o akom sníval Marx. Na dosiahnutie tohto cieľa bol ochotný využiť politický podvod.

Zákon o federálnej rezerve bol prezentovaný v noci 22. decembra 1913, keď väčšina členov kongresového výboru spala. v Ten istý deň bol tento zákon náhlivo pretlačený cez Snemovňu reprezentantov a Senát, prezident Wilson zákon o federálnej rezerve podpísal a kontrola peňažnej zásoby bola prevedená z Kongresu na súkromných slobodomurárskych bankárov. Predtým sa americkému ľudu podarilo vyhnúť sa centrálnej banke štyrikrát, no nie na piaty pokus.

Zákon o federálnej rezerve bol oslavovaný ako víťazstvo demokracie nad peňažnými trustami, čo bola pravda len ťažko. Pre Federal Reserve začal okamžite pracovať Paul Warburg, a to za plat podstatne nižší než bol jeho plat bankára. Ani prezident, členovia Kongresu či minister financií nemajú nad federálnou rezervou žiadnu autoritu.

Federal Reserve System je v skutočnosti kartelom 13 veľkých súkromných bánk, z ktorých je najdôležiejšia Bank of New York.

Prezident Woodrow Wilson umožnil nárast národného dlhu z 1 miliardy dolárov na objem 455 miliárd. Úrok sa stal treťou najvyššou položkou vo federálnom rozpočte.

U.S.A. si v roku 1992 požičali od rôznych súkromných bánk sumu blížiacu sa 4 triliónom USD. V tom istom období bol deficit 285 miliárd dolárov. V roku 1991 sa v U.S.A. zaregistrovali ďalšie 2 milióny chudobných. Národný dlh bol v roku 1980 niečo cez 1 trilión, v roku 1995 to bolo 5 triliónov USD. 32.9 milióna Američanov, ktorí v roku 2002 žili v chudobe, bolo o 1.3 milióna viac než v roku 2000 (31.6 milióna).

Ekonóm Milton Friedman je presvedčený, že k ekonomickému kolapsu v roku 1929 došlo kvôli tomu, že Federal Reserve System odmietol nakupovať vládne dlhopisy, čo by dalo bankám viac hotovosti, a takto spôsobil monetárnu katastrofu, ktorá následne viedla k hlbokej ekonomickej kríze.

Na počiatku 19. storočia prišli slobodomurári do Európy, aby tu pripravovali svoje socialistické revolúcie. Obzvlášť zlá bola v roku 1805 situácia na Guernsey,jednom z Channel Islands. S populáciou o polovicu menšou než Jersey, Guernsey sa teší miernej a vlhkej klíme a úrodnej zemi. Ľudia nemali peniaze, aby si mohli kupovať tovary, výroba sa zastavila a robotníci nepracovali. Blížil sa bankrot, pretože nemohli platiť dane Anglicku a úroky veriteľom, negarantovali sa žiadne nové pôžičky. Situácia bola zúfalá. Ľudia začali opúšťať ostrov a emigrovať do Austrálie.

V roku 1815 na Guernsey potrebovali novú tržnicu. Neboli peniaze. Niekto navrhol, že ostrov by mal využiť dávne právo a vydať svoje vlastné bezúročné peniaze. Najprv bol tento návrh zamietnutý, no keďže urgentne potrebovali 5 tisíc libier a mali k dispozícii iba tisíc liebier, bailiff (správca ostrova) daniel de Lisle Brock v roku 1816 rozhodol o vydaní 4 tisíc libier v jednolibrových bezúročných guernseyských bankovkách. To bol prídavok k momentálnej zásobe anglických libier, ktoré už dve hlavné banky udržiavali na ostrovev obehu.

Začala sa výstavba novej tržnice, všetko bolo platené týmito novými peniazmi. Keď bola hala dokončená, objavili sa zákazníci a obchody šli lepšie, než sa očakávalo. v roku 1822 bola tržnica splatená. 4000 jednolibrových bankoviek bolo zničených. Prvý projekt s novými peniazmi bol tak úspešný, že bol zanedlho nasledovaný ďalšími. Bola potrebná nová cesta, bol dostatok štrku, kameňa a pracovnej sily – no žiadne peniaze na jej zaplatenie. Celkovo sa vydalo bankovky v hodnote 55 tisíc libier, ktoré zaplatili vybudovanie tržnice. Vybudovaná bola nová škola, potom ďalšie, obnovené bolo okolie tržnice, vybudovaných niekoľko ďalších budov, ako i rozšírené cesty. Spolu s najnovšími cestami v Európe a kanalizáciou bol vybudovaný nový prístav. Splatilo sa to príjmom daní a bankovky boli opäť zničené. Všetky tieto projekty poskytli zamestnanosť a ekonomickú stimuláciu.

V roku 1827 de Lisle Brock bol schopný hovoriť o “zlepšeniach, ktoré sú predmetom obdivu návštevníkov, a ktoré prispievajú k radosti, zdraviu a blahobytu obyvateľov.” Od roku 1815 sa mnohé istotne zlepšilo. Je význačné, že Guernsey veľká ekonomická kríza nikdy netrápila. Neexistovala nezamestnanosť a daň bola 10 pencí na libru.

Čosi sa zlepšovalo naďalej. Znížil sa dovoz drahej anglickej múky. Peňažná zásoba nikdy nepresiahla 60 tisíc libier. Nezamestnanosť prakticky neexistovala. Guernsey sa stal prosperujúcou ostrovnou komunitou. No slobodomurári nemali tento raj radi, zo strachu, že sa táto myšlienka môže rozšíriť do iných častí Európy. V takomto prípade by neboli viac schopní pokračovať vo svojich deštruktívnych projektoch.

V roku 1830 banky spustili protiútok a začali zaplavovať ostrov svojimi vlastnými bankovkami. Bankári Finkelstein & Co. z Londýna boli prvými, ktorí si na ostrove otvorili kanceláriu. Nato začali so svojou propagandou za “lepšie peniaze”, “skutočné peniaze”. Ľudia tomuto klamstvu verili, čo vyústilo do nedostatku peňazí a žiadostí o pôžičky v bankách. De Lisle Brock bojoval za záchranu zdravej ekonomiky ostrova a vysokého štandardu života ako lev – no neúspešne. Intrigy a podkopávanie zo strany slobodomurárov viedli ekonomiku ostrova do područia bánk a ich vykorisťovania.

Príklad Guernsey z rokov 1816 až 1837 hovorí sám za seba. Bez slobodomurárskej ekonomiky môžeme existovať, a môžeme existovať oveľa lepšie. No pokúsiť sa odstrániť úrok sa považuje za najhorší možný zločin proti ľudstvu.

V roku 1837 bolo do obehu vládou daných 55 tisíc libier, z primárneho dôvodu financovania lokálnych projektov, ako boli vlnolamy, cesty, nová tržnica, kostol a škola. Týchto 55 tisíc libier viac ako zdvojnásobilo peňažnú zásobu, no neexistovala žiadna inflácia.

V roku 1914, kým Briti svoju vlastnú peňažnú zásobu obmedzovali, Guernsey vydávala viac – ďalších 140 tisíc libier počas 4 rokov. V roku 1958 bolo v obehu na Guernsey 500 tisíc bezúročných peňazí, a stále žiadna nflácia.

V roku 1990 bolo v obehu celkovo 6.5 milióna libier, vydaných bezúročne. Neexistoval žiaden verejný dlh ako vo zvyšku Británie, ktorá stále platila za svoje vojnové dlhy. No na Guernsey bola prosperita evidentná všade.

Nebolo to nič nové. V roku 1793 trpel Liverpool extrémnymi problémami s cash flow, ktoré vyriešil vydaním (zo zákona Parlamentu) okolo 300 tisíc libier nenávratných peňazí, ktoré boli použité na verejné práce s veľkým prínosom pre mesto a jeho ľud. Toto vydanie peňazí v Liverpoole zmiernilo bezprostrednú dlhovú krízu.

30. júna 1934 londýnsky magazín New Britain publikoval vyjadrenie slobodomurára a bývalého premiéra Davida Lloyda Georgea: “Veľká Británia je otrokom medzinárodných finančných síl.”

Slobodomurárski bankári počas posledných 25 rokov požičiavali peniaze vládam industrializovaných národov, pre ktoré je čoraz ťažšie tieto svoje enormné dlhy splácať. Táto monetárna sila má dostatok peňazí na to, aby odstavila akýchkoľvek neústupných politikov. Ľudom zvolení politici nemajú viac možnosť viesť politiku podľa svojho želania. Nemôžu získať späť moc, až kým nebudú dlhy splatené. Za každý požičaný dolár sa politici zbavujú ďalšej moci. Rozvojové krajiny sú v ešte horšej situácii, nie sú schopné splácať ani úroky svojich pôžičiek.

Počas rokov 1982-1990 banky industriálnych národov od týchto úbohých národov obdržali 1345 triliónov dolárov v úroku a anuite.

Argentínsko-nemecký ekonóm Silvio Gesell (1862-1930) sa snažil zaviesť “slobodné peniaze”. Margrit Kennedy vo svojej knihe Interest and Inflation Free Money (1988) uvádza, ako prívrženci Gesellovej teórie slobodnej ekonomiky v 30. rokoch (20. storočia) učinili v niektorých krajinách, vrátane Nemecka, Švajčiarska, Španielska a U.S.A., niekoľko pokusov s bezúročnou menou. Obzvlášť úspešný bol model použitý v malom meste Woergl v rakúskom Tirolsku. V roku 1932 tam boli zavedené myšlienky opísané v Gesellovej knihe Die Naturlische Wirtschaftsordnung (1916).

V auguste 1932 mestská rada Woerglu vydala svoje vlastné bankovky, zvané pracovné certifikáty, v hodnote 32 tisíc šilingov. Kryté ekvivalentným množstvom skutočných šilingov v banke, rada dala do obehu 12 600 pracovných certifikátov. Poplatok za použitie peňazí bol 1 percento mesačne, resp. 12 percent ročne. Tento poplatok mal byť platený osobou, vlastniacou bankovku, na konci mesiaca, vo forme známky v hodnote 1 percenta hodnoty bankovky, prilepenej na zadnú stranu bankovky.

Mesto týmito peniazmi platilo za mzdy a stavebný materiál. Bola vybudovaná zjazdová dráha, obnovené ulice spolu s kanalizačným systémom, mosty, vylepšili sa cesty a verejné služby, a splácali platy a materiál, tieto peniaze akceptoval mäsiar, obuvník, pekár, každý.

Nízky poplatok umožňoval pred použitím “skutočných” peňazí každému dávať prednosť uvádzaním týchto peňazí do obehu. Behom roka bolo 32 tisíc pracovných certifikátov v obehu 463-krát a tak umožnili výmenu tovarov a služieb v hodnote 14 816 tisíc šilingov. V porovnaní so stagnujúcou národnou menou obiehali tieto peniaze 8-krát rýchlejšie. Behom roka bola nezamestnanosť znížená o 25 percent. Keď sa však okolo 130 komunít v Rakúsku začalo zaujímať o adaptáciu tohto modelu, rakúska národná banka 1. septembra 1933 zakázala tlač akejkoľvek miestnej meny.

Nezamestnanosť sa vrátila, prosperita zmizla a situácia bola “normalizovaná”, t.j. “slobodomurárizovaná”.

Ekonomické otroctvo

V dnešných cenách je vždy zahrnutý úrok, čo všetky tovary a služby značne zdražuje a ponecháva veľmi malý obnos v peňaženke. Ekonomický historik John King poukázal na to, že kvôli úroku musia podnikatelia svoje ceny neustále zvyšovať, čo sa kamufluje ako inflácia. King doporučoval čo najrýchlejšie zrušenie úroku, aby sa vyhlo ekonomickej katastrofe. Každý musí pomôcť splácať úrok. Ten je zahrnutý vo všetkých cenách – okolo 77 percent z nájomného, napríklad. Objavujú sa nové dane a ďalšie poplatky. Takto sa stávame otrokmi bankárov. Bez platenia úroku by boli ceny tovarov polovičné.

Podľa švédskeho historika Hermana Lindqvista sa počiatkom 19. storočia slobodomurári rozhodli, že mzdy majú byť ustálené na úrovni chudoby. Takýto postoj dokazuje enormné pohŕdanie obyčajným ľudom. V rokoch 1860 až 1910 odišlo do Ameriky takmer milión Švédov s spojení s niekoľkými rokmi hladomoru, chudoby a v ťažkostiach so zabezpečením rodín.

Počas stredoveku boli podmienky oveľa lepšie, než slobodomurárske mýty tvrdia. Vypočítalo sa, že saský murár, okrem jedla zdarma, zarábal v prepočte na dnešné podmienky minimálne 26 tisíc mariek mesačne. Remeselníci zvyčajne okrem miezd získavali rôzne benefity. Napriek vysokým mzdám bol pracovný deň krátky, zvyčajne 8 hodín denne, 5,5 pracovných dní týždenne. Až v roku 1479 pridali hodinu práce navyše. Tovariši mali voľný pondelok, zvaný “modrým pondelkom”, zvyčajne bez zníženia mzdy. Vo Švédsku to bolo zrušené nariadením gildy v roku 1669.

Aby si ich nemýlili so šľachticmi, remeselníkom v saskom Freiburgu bolo doporučené, aby nenosili zlaté šperky a hodvábne či saténové šaty, aj keď si ich mohli dovoliť. Prekvitanie ekonomiky a kultúrneho života sa dalo pripísať používaniu brakteáktnych mincí, ktoré boli základom systému s postupným sťahovaním mincí z obehu, pretože sa často lámali. K sťahovaniu mincí dochádzalo trikrát ročne a slúžilo zároveň ako zdaňovanie. Používanie starých mincí nebolo povolené. Nikto nechcel utrpieť stratu lpením na “zlých” peniazoch, pretože výmenou za 12 (starých) mincí človek dostal iba 9 nových mincí. Ekonomika prosperovala, pretože nebol prítomný efekt úrok generujúcich peňazí. Neexistoval žiaden úrok. Pre slabých, starých a chorých existovali hospice, bohatí zvyčajne poskytovali chudobným ubytovanie, oblečenie a jedlo zdarma. Bohatstvo bolo relatívne rovnako distribuované na všetkých úrovniach spoločnosti.

Všetko to zmizlo prebraním kontroly ekonomiky slobodomurármi. Od tohto momentu si človek nemohol dovoliť viesť decentný život. Na umožnenie ľuďom zotrvať v tejto mizérii je propagovaná lož, že predtým to bolo oveľa horšie, čo nie je s istotou pravda.

Súčasný systém úroku umožňuje bohatým zbohatnúť ešte viac, zatiaľčo ľudia v núdzi čoraz ťažšie napĺňajú svoje potreby. O droku 1968 do roku 1982 vzrástol národný produkt Západného Nemecka o 300 percent, kým úrok na štátnom dlhu vzrástol o 1160 percent. V roku 1962 tento úrok predstavoval 29 miliárd DM. Keď sa zruší úrok, inflácia mizne. Kennedy vo svojej knihe zdôrazňovala, že je taktiež nutné zrušiť daň z príjmu. Vláda sa bude musieť uspokojiť s veľmi nízkou DPH, inak bude vzrastať šedá ekonomika. Momentálne úroková miera s nedostatkom peňazí rastie.

Európske spoločenstvo počas rokov 1982-99 prišlo až o 735 tisíc pracovných miest kvôli dlhovej kríze, kým U.S.A. stratilo v rovnakom období až 1.8 milióna pracovných miest.

Švédsky národný dlh predstavoval v jeseni 1997 subu 1.4 trilióna korún, čo znamená, že Švédsko je zadlženejšie viac než Brazília či Argentína. Úrok na národnom dlhu predstavoval 111 miliárd korún ročne, čo je o 40 miliárd viac, než náklad starých benefitov. V roku 1997 každý Švéd dlhoval rôznym bankám v priemere 158 558 korún. Polovica švédskeho národného príjmu putuje na splácanie úroku. V roku 1190 šlo 25 percent príjmu z exportu na podporu národného dlhu. Bengt Dennis, hlava centrálnej banky, uviedol: “V kruhoch, v ktorých sa pohybujem, sa očakáva, že si Švédsko udrží vysokú úrokovú mieru.”

Na počiatku 90. rokov (20.storočia) bankári Salomon Brothers, ktorí poskytovali švédskej vláde obrovské pôžičky, požadovali devalváciu švédskej koruny, čomu vláda vyhovela.

Argentína vyhlásila na jar 2002 bankrot kvôli národnému dlhu vo výške 132 miliárd USD. V roku 1998 skolabovali dve židovské banky (Banco de Patricios a Banco de Mayo) kvôli kriminálnym aktivitám svojich predstaviteľov. To bol finálny úder národnej ekonomike.

Taliansky národný dlh predstavoval v lete 2001 astronomických 2391663000000000 lír (14583150000 USD), čo sa zhruba rovnako 105 percentám GNP.

Brunejský sultanát na severe Bornea má školstvo a zdravotnú starostlivosť zdarma. Neexistuje zdaňovanie a DPH, no životný štandard je na vysokej úrovni. Úrokové miery sú veľmi nízke. Krajina má obrovské zásoby ropy a zemného plynu, export ktorých im prináša obrovské príjmy. Sultán Muda Hassanal Bolkiah je jedným z najbohatších ľudí na svete, jeho aktíva sa odhadujú na zhruba 20 miliárd USD.

Nórsko má taktiež ropu a zemný plyn, no politici nechcú zrušiť daň z príjmu a ďalšie poplatky. Ceny sú hrozivo vysoké, zdravotná starostlivosť znamená čakanie v dlhých radoch.

1. mája 1998, presne 222 rokov po založení rádu Iluminátov (222 je 1/3 zo 666, čo je zase 1/3 z 1998), bola založená európska centrálna banka, v skutočnosti kartel súkromných bánk. Všetci ľudia budú zadĺžení prostredníctvom daní. Slobodomurárski bankári sa tak snažia realizovať dávnu predstavu templárskych rytierov vytvoriť európsky superštát prostredníctvom bankového systému.

Dánske “nie” euru v referende v septembri 2000 a švédske “nie” v septembri 2003 však dokazuje, že nie všetko ide podľa plánu. Človek nemusí byť prorokom, aby videl, že euro ekonomiku nestabilizuje, aj keď sa to nedá nahlas povedať. Bernard Conolly, ktorý bol predsedom oddelenia menovej politiky v Európskej komisii v Bruseli, v roku 1996 publikoval knihu The Rotten Heart of Europe, v ktorej tvrdil, že fixné výmenné kurzy a monetárna únia (EMÚ) povedú k nestabilite a rastúcej nezamestnanosti. Domnieval sa, že výsledok bude strašný. Connolly bol prepustený.

Pri návšteve Švédska v auguste 2003 Connolly zdôraznil, že zavedenie eura povedie k ekonomickej katastrofe a k pádu európskych demokracií. Varoval, že euro je používané ako pretext pre formovanie ekonomického, politického a vojenského superštátu.

V južnej Európe sa problémy zhoršovali. Napríklad Portugalsko sa nachádza na pokraji politického kolapsu, nepokoje v uliciach nie sú ďaleko. Tento stav sa bude šíriť po celej Európe. Connolly prirovnal situáciu k ekonomickému kolapsu v Argentíne, no krajiny EMÚ sú na tom horšie. Argentína bola schopná prelomiť svoju previazanosť na americký dolár, no krajiny EMÚ nemôžu euro opustiť.

V roku 1910, ako i teraz, bol 1 meter 1 metrom. Liter je stále litrom, no švédska koruna v roku 2004 nie je hodná toľko, čo v roku 1910. Jej hodnota prudko klesla. Nie je to čudné?

Švédske a americké oficiálne štatistiky uvádzajú, že v roku 2000 bolo zhruba 140 percent príjmu priemerného pracujúceho človeka vynaložených na životné potreby ako je jedlo, oblečenie, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, oproti 75 percentám na počiatku 70. rokov (20. storočia). Dnes na zabezpečenie potrieb tak-tak postačuje zárobok oboch rodičov.

Na počiatku 70. rokov (20. storočia) celková hodnota svetového obchodu s priemyselným tovarom bolo 50 percent, zvyšok bol v akciách a podieloch. V roku 2001 bol podiel 1 percento tovarov a 99 percent v cenných papieroch. Špekulácia vládne.

Súčasný monetárny systém podporuje podvod a šírenie šedej ekonomiky, a viedol k tomu, že ľudia v núdzi strácaju oveľa viac než tí, čo majú viac ako potrebujú. V rukách istých jednotlivcov, zhodou okolností slobodomurárskych bankárov, sa sústreďuje čoraz viac peňazí. Ak by sa zrušil úrok, z tohto nového systému by profitoval každý, nielen 80 percent tých, ktorí sa považujú za chudobných.

Alfred Herrhausen, člen rady Deutsche Bank, poukázal: “Tí, ktorí sú zodpovední za súčasný monetárny systém, vedia veľmi dobre, že nemôže pretrvať, ale nepoznajú žiadnu inú alternatívu alebo nechcú ani žiadnu poznať.”

Pre slobodomurárov je dôležité, aby nás udržiavali v ekonomickom otroctve, inak by urobili všetko pre zrušenie úroku. Prostredníctvom daní a ciel vláda vlastní väčšinu výsledku ekonomických aktivít ľudí. Akú hodnotu majú potom nádherné frázy slobodomurárov o humanizme? Popredným cieľom slobodomurárskych vodcov bolo čo najlepšie súčasné ekonomické otroctvo zakamuflovať. Človek sa musí pýtať sám seba, či sa im to podarilo.

Bibliografia:

“Bonniers stora lexikon” / Bonnier’s Encyclopaedia, Stockholm 1985, s. 252.
Diagnosen (nemecký magazín), február 1986
Grubiak, Olive a Jan, The Guernsey Experiment, Omni Publications, 1960.
Jaikaran, Dr. Jacques S., The Debt Virus. A Compeling Solution to the World’s Debt Problems, 1992
Kennedy, Margrit, Interest nad Inflation Free Money, Goeteborg 1993, s. 137-139.

JURI LINA je medzinárodne uznávaný autor. Jeho hlavnou špecializáciou je politická ekonómia, so špecifickou koncentráciou na spojenie medzi financiami a politickými režimami. v súčasnosti žije vo Švédsku.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: