Michael Collins Piper: Westbrook Pegler – novinár, ktorý „objavil“ Bilderberg”

Aj keď bol nositeľom Pulitzerovej ceny a jedným z najviac platených a čítaných amerických novinárov svojej doby, Westbrook Pegler vykázaný modernými školami žurnalistiky do „memory hole“. Pestrého a uštipačného odhaľovateľa nezákonností to by to neprekvapilo, vediac, z vlastnej skúsenosti, ako je tlač manipulovaná silami spoza opony.

peglerV polovici apríla 1957 boli čitatelia King Features Syndicate v Hearstových novinách medzi prvými vo všeobecnej verejnosti, ktorí sa dozvedeli o tajnom stretnutí na St. Simon Island, neďaleko Brunswicku, v štáte Georgia. Tam sa zhromaždilo okolo 67 najbohatších a najmocnejších ľudí na svete na súkromnej konferencii vo vyhradenom letovisku, ktoré bolo uavreté pred verejnosťou a chránené ozbrojenými strážcami, vrátane agentov FBI a tajnej služby.Hoci si to evidentne v čase písania svojho stĺpčeka pre King Features (jedného z niekoľkých) neuvedomoval, slávny americký novinár Westbrook Pegler odhalil závoj tajomstva, v ktorom bola zahalené spoločenstvo, nazývajúce sa „skupina Bilderberg“, od roku 1954, kedy sa po prvýkrát stretli v Hoteli de Bilderberg v Holandsku.
Keďže nepoznal jej históriu (i dnes ju poznajú iba nemnohí), Pegler vo svojom stĺpku nepoužil výraz „Bilderberg“, ale vedel, že na tejto konferencii je niečo – ako to on nazýval – „strašidelné“. Taktiež sa odvážil spomenúť, že sa jej zúčastnilo pár prominentných Američanov, vrátane Ralpha McGilla, vydavateľa Atlanta Constitution, ktorý, ako uviedol Pegler: „sa so sebou duševne i eticky dohodol, čo mu umožnilo „de-žurnalizovať sa“ pre tento míting extrémne plný informácií,“ a preto o tom McGill sám nepísal.
No Pegler – príslovečný „narušiteľ pokoja“ – pokladal za mimoriadne (prinajmenšom z perspektívy žurnalistu, ktorí veril, že noviny by mali prinášať správy), že vybraná skupina vplyvných tvorcov politiky, žurnalistov, verejných činiteľov a vodcov svetovej finančnej a industriálnej elity môže uskutočniť takéto privátnej zhromaždenie, pričom o tom tlač neprinesie ani slovo.
No ako si Pegler povšimol, existoval precedens: založenie súkromného finančného monopolu Federálnej rezervy na neďalekom Jekyll Island pri pobreží Georgie na jar roku 1908. Ako človek, ktorý si nevyberal slová a nevyhýbal sa ani „kontroverzným“ témam, Pegler neváhal rozprávať o tajomstve oklopujúcom Federal Reserve System – ktorý dominuje americkej ekonomike – či o tom, čo nazýval „tým čudným mítingom“, ktorého existenciu, verejnosti vo veľkej miere neznámu, odhalil.
Medzi tými, ktorí si Peglerovho stĺpku všimli, bol i americký politický reformátor Willis A. Carto, v tom čase prebývajúci v San Franciscu. Zaujatý Peglerovými zjaveniami týkajúcimi sa tejto tajnej skupiny a potom, čo sa s Peglerom spriatelil – Carto zorganizoval prvé riadené, podrobné skúmanie histórie Bilderbergovcov, uskutočnenej pod záštitou Liberty Lobby, dnes nefunkčnej populistickej inštitúcie vo Washingtone D.C., ktorá vydávala The Spotlight, v tom čase, a po dlhé nasledujúce roky, jediné národné noviny v U.S.A., ktoré uverejňovali správy o Bilderberovcoch a ich globálnych intrigách.

To, že sa Pegler pustil do Bilderbergu, neprekvapuje nikoho, kto pozná tento americký originál. Na svojom vrchole bol Pegler jedným z najobľúbenejších denných publicistov v Amerike (a teda jedným z najvplyvnejších). Napriek tomu, to, že by novinár, ktorý sa odvážil ako prvý prelomiť tajomstvo Bilderbergu, mal byť prakticky zabudnutý, neprekvapuje nikoho z tých, ktorí chápu veľmi reálnu moc plutokratickej elity, ktorá Bilderberg predstavuje. Kto bol tento muž, ktorý sa odvážil povedať – a nie iba raz, ale opakovane – že cisár je nahý?
Pegler – pre priateľov známy ako Peg – sa narodil 2. augusta 1894 v Minneappolis. Pôvodne jeho meno znelo „Francis Westbrook Pegler“, ale jeho rodičia zmenili „Francis“ na „James“ po narodení dcéry (menom „Frances“) o tri roky neskôr. Pegler sám následne prestal ako mladý novinár používať meno „James“ potom, čo mu priateľ povedal, že meno „Westbrook“ vyčnieva ako „meno na Pullmanovom vozni“ a zaslúži si byť samotné. A tak sa stal Westbrookom Peglerom. Bolo to meno, ktoré sa stalo synonymom s agresívnym žurnalizmom a necenzurovaným textom namieraným na „posvätné kravy“ existujúce v americkej a svetovej verejnosti počas Peglerovho rozkvetu, od konca 20. rokov do 50. rokov 20. storočia.
Peglerova matka bola Kanaďanka, pôvodom Írka. Jeho otec, Arthur, sa narodil v Anglicku, no presťahoval sa do U.S.A., kde sa stal dôsledným investigatívnym novinárom a odhaľovateľom škandálov u St. Paul Pioneer Press. Neskôr sa Pegler senior, už ako známa postava novinárčiny na Stredozápade, nechal najať novinami The Chicago American. Jeho syn pokračoval v jeho šľapajach, no na svojom vrchole sa stal jedným z najznámejších a najvplyvnejších komentátorov na svete.
Aj keď sám nebol nejako zvlášť nábožný – rovnako ani jeho otec – mladý Pegler nastúpil na štúdium na jezuitmi vedenú Loyola Academy v Chicagu, kde sa uňho vyvinul zdravý rešpekt voči organizovanému náboženstvu, no pozoruhodný odpor voči akademickej regimentácii, ktorou sú jezuiti známi. Nech je ako chce, počas svojho života, podľa jeho sympatizujúceho životopisca Finisa Farra, Pegler „prejavoval láskavosť voči duchovným, za predpokladu, že boli katolíci a konzervatívni“, no v tých rokoch sa Pegler považoval za všetko možné okrem socialistu a celkom určite nie radikála. Alebo si to myslel.
Pegler sa však rozhodol, že žurnalistika je jeho spôsob, ako sa nechať počuť a čoskoro sa ocitol v chicagskej kancelárii syndikátu United Press, čo bola divízia Scripps-Howardových novín. Pegler začínal na dne, no čoskoro sa mu dostávalo pridelení po celej krajine, v ktorých si spravil meno ako nádejný reportérsky nováčik. Len pár rokov na to, v roku 1916, bol pridelený do Londýna, kde čas na kontinente strávil informovaním o 1. svetovej vojne.

V tom období Pegler vyvolal prvú kontroverziu, robiac si žarty zo slávnej americkej vojenskej postavy, generála Johna J. „Black Jacka“ Pershinga kvôli tomu, čo Pegler vnímal ako generálove spôsoby prima donny a jeho neschopnosť preukazovať zdvorilosť voči obyčajným vojakom, s výnimkou prítomnosti kamier. Pegler taktiež namietal voči tomu, že Pershing a americký vojenskí činitelia v Európe používali krytie „národnej bezpečnosti“ na cenzúrovanie kritiky vojenskej nekompetentnosti.
Pershing sa sťahoval u Scripps-Howarda a Pegler bol zo svojho postu odvolaný. Je však iróniou, že sa mladý vojenský kritik zapísal u vojenského námorníctva na 4 mesiace, kým neskončila vojna, kedy sa vrátil do New Yorku a kancelárie United Press vo Veľkom Jablku. Tam sa taktiež stretol s mladou reportérkou Juliou Harpman, ktorá sa zanedlho stala jeho manželkou.
Peglerova kariéra v New Yorku naplno prekvitala. V roku 1921 sa stal autorom denného športového súhrnu zasielaného celonárodne všetkým významným mestám po celej krajine. Rýchlo sa stal jedným z najznámejších športových reportérov. V roku 1925 známy chicagský vydavateľ Robert McCormick nariadil, aby mu získali Peglera za akúkoľvek cenu (za dvojnásoboch jeho vtedajšieho platu) a Pegler sa stal športovým redaktorom v novinách Chicago Tribune, ktoré taktiež uverejňovali týždenný Peglerov stĺpček „The Sporting Goods“.
Scripps-Howard spoznal, akú dobrou komoditou Pegler bol, a v roku 1933 bol tento odvábený „domov“, aby písal dennú rubriku – zanedlho nazvanú „Fair Enough“ – pre The New York World-Tribune a všetky Scripps-Howardove noviny po celej krajine. 37-ročný novinár bol v tom období, ako poznamenáva Finis Farr, „jedným z najdôležitejších ľudí v krajine“, ako i jedným z najlepšie platených žurnalistov v národe.
Prchký Pegler si uplatňoval autoritu „hovoriť za dav, pretože som členom davu v dobrom postavení“ a vopred oznámil, že bude hovoriť o tom, čomu verí, bez ohľadu na následky. Ako taký sa Pegler stal ikonou a modelom pre „nahnevaných mladých novinárov“ v celej republike. Bez ohľadu na to, či ľudia s tým, čo Pegler napísal, súhlasili alebo nie, hovorili o tom, a týmto sa Pegler stal známym všade – od elegantných salónov Manhattanu po írske bary v Chicagu.
Peglerov vzostup k moci prebiehal súčasne so vzostupom Frankina a Eleanor Rooseveltových, a – v tej dobe – sa Pegler považoval za politického priateľa Rooseveltovcov a ich administratívy a čoskoro sa stal priateľom samotnej prvej rodiny. Pegler, so zárobkom 75 tisíc dolárov ročne, mal v skutočnosti vyšší príjem ako prezident.
No Pegler nedovolil, aby jeho status, príjem či spojenie s médiami a politickou elitou obmezdovalo jeho schopnosť hovoriť bez obalu či prepichovať vysoko stúpajúce balóny s horúcim vzduchom.
V Spojených štátoch Pegler udrel na povyk okolo slávneho Kentucky Derby a keďzomrel anglický kráľ, Pegler sa zameral na to, čo považoval za prehnanú verejnú atrakciu obklopujúcu kráľovský pohreb. A Pegler taktiež nešetril poznámkami na podobné verejné atrakcie v Hitlerovej Tretej Ríši. Pegler taktiež vyhral mnoho kudos za svoju tvrdú kritiku politiky Tretej Ríše voči Židom.
Pegler taktiež spochybňoval verejný imidž známeho riaditeľa FBI J. Edgara Hoovera, v dobe, keď si to netrúfol žiaden iný novinár, a šiel až tak ďaleko, že odsúdil Hooverovho obľúbeného novinára, newyorkského bulvárneho novinára Waltera Winchella, ako „novinára z miestnosti pre pánov“.
(Aj keď Pegler nemal žiaden dôvod to v tom čase vedieť, pravdou je, že dnes vieme, že Winchell neboliba vedomým propagandistickým vodičom siete britskej rozviedky, ale taktiež v podobnej úlohe pracoval pre Anti-Defamation League, domácu špionážnu operáciu spolčenú s Britmi, kotrá následne vykonávala tajné operácie v prospech Hooverovho FBI. Pozri vydanie TBR July/August 1998, kde sa nachádza prehľad Winchellovho tajného sveta.)

Koncom 30. rokov sa Peglerovo spojenectvo s Rooseveltovou administratívou a americkým liberálnym hnutím začalo rozpadať. Pegler hlboko nedôveroval všetkým totalitným režimom a začal verejne kritizovať sovietske Rusko a jeho brutálneho diktátora Josifa Stalina. Zatiaľčo sa iní na obraz „Uncle Joea“ usmievali, Pegler o Stalinovi a jeho kompánii otvorene povedal: „Títo ľudia sú vrahovia“. Kvôli tomu sa mnohí z Peglerových liberálnych priateľov začali naňho dívať inak.
To je ešte viac ironické v tom, že Pegler bol podobne otvoreným kritikom španielskeho vodcu Francisca Franca, ktorý bol obľúeným terčom ľavice a hrdinom amerických katolíkov vo svetle Francovho boja proti anti-katolíckym komunistickým „republikánskym“ silám v Španielsku. Pri jednej príležitosti Pegler dokonca uviedok, že na základe toho, čo mal z Francovho diela možnosť spoznať, skôr by očakával, že ho „uvidí v pekle, ale nikdy nie v kostole“.
Pegler taktiež vyvolal polemiku ako jeden z hrdých zakladateľov American Newspaper Guild a ako zúrivý kritik rastúceho vplyvu komunistov v nej. A aj keď sám bol odborár, Pegler sa nebál obrátiť pozornosť na zločinecké elementy v odborárskom hnutí, vykopávajúc na svetlo kriminálne aktivity Geroge Scaliseho, vedúceho Building Employees Union (odbory stavebných robotníkov). Keď bol Scalise odsúdený za vydierani, vyhlásil: „Bol som peglerizovaný.“
Vďaka jeho úsiliu v Scaliseho odhalení, Pegler získal Pulitzerovu cenu za reportáž – čo je najprestížnejšia trofej v žurnalizme, vhodný triumf pre autora, ktorý prehlásil, že je „majiteľom najzreteľnejšieho bručania v národe.“
No Pegler sa nezameriaval iba na korupciu v odboroch. Odvážil sa upozorniť i na machinácie spojené s Prvou dámou Eleanor Rooseveltovou, na reklamu kávy pre Pan-American Coffee Bureau ako láskavosť pre reklamného promotéra Davida Hopkinsa (syna jedného z Rooseveltových priateľov, Harryho Hopkinsa). Mladý Hopkins využil svoje kontakty v Bielom dome, aby získal súhlas pani Rooseveltovej, a výbor sa stal novým reklamným klientom jeho vlastnej firmy. Nie je preto prekvapením, že to viedlo k rozchodu medzi Rooseveltovou rodinou a Peglerom, ktorý sa ozaj nenechal umlčať nikým, bez ohľadu na vplyv dotyčného.
Napriek kontroverznosti sa Peglerovi darilo a jeho rubrika bola naďalej obľúbená. Aj keď bola jeho manželka Julia vyčerpaná kvôli chronickej chorobe srdca, pár viedol pohodlný život na 40-akrovom pozemku v Tucsone, štát Arizona, odkiaľ Pegler neustála vydával svoje duchaplné a často uštipačné komentáre.
V roku 1942 Pegler stvoril ctihodného „George Spelvina, Američana“. „Spelvin“ bolo Peglerovo literárne alter ego, postava, ktorá sa objavovala v jeho rubrike komentujúc udalosti v americkom živote, pričom čitatelia veľmi dobre vedeli, že za Spelvinom sa skrýva sám Pegler.
Mimochodom, Pegler si meno „Spelvin“ vypožičal z divadelnej tradície. Meno „George Spelvin“ bolo vymyslené meno, vytlačené v zozname hercov namiesto mena skutočného herca v hre, ktorý hral dvojúlohu a okrem svojej hlavnej úlohy hral aj inú, menšiu rolu. V divadelnej histórii hral „George Spelvin“ nespočetných mliekarov, poslov a iné menšie úlohy. Ale „Spelvin“ bol v literárnom výstupe Peglera hlavným hráčom a stal sa známou osobou čitateľov amerických novín, ktorí súhlasne prikyvovali s vyjadreniami „George Spelvina, Američana“.

Pegler, akokoľvek kontroverzný bol, zostával stále novinárskou silou, s ktorou bolo potrebné počítať. Aj keď Pegler slávneho populicistického vydavateľa Williama Randolpha Hearsta roky podpichoval, ten Peglerovu prácu obdivoval a povedal mu, že dúfa, že preňho bude Pegler pracovať. V rovnakej dobe sa snažili jeho bývalí zamestnávatelia v The Chicago Tribune získať Peglera naspäť.
Hearstovi sa nakoniec naskytla šanca získať Peglerov kanón do svojej novinárskej výzbroje. V roku 1944 Pegler odišiel od Scripps-Howarda po vypuknutí sporu ohľadom jeho publikovanej kritiky Franka Knowa, bývalého vydavateľa The Chicago Daily News (a kandidáta republikánov na úrad viceprezidenta v roku 1936), ktorý vstúpil do Rooseveltovej administratívy ako tajomník vojenského námorníctva. Knox zomrel na infarkt deň po uverejnení Peglerovho bodnutia do tajomníka. Pegler a Scripps-Howard sa dohodli na tichom a slušnom rozchode a Pegler sa odobral k Hearstovmu King Features Syndicate.
Pod novým názvom – „As Pegler Sees It“ (Ako to vidí Pegler) – čo jasne dávalo najavo, čí je to hlas – Pegler pokračoval vo svojom útoku na to, čo považoval za nerozumný smer americkej a svetovej politiky. Roosevelt, Churchill, prvá dáma Eleanor Rooseveltová, New Deal, skorumpovaní odborárski vodcovia – ušetrený nebol nik. V tom čase bolo Peglerovo odlúčenie od FDR kompletné, no to bolo v dobe, kedy sa vojna chýlila ku koncu a Roosevelt mal zomrieť ako vojnový martýr.
Nástup Harryho Trumana do prezidentského kresla po Rooseveltovej smrti však prinieslo Peglerovi množstvo čerstvého mäsa. Korupcia – malicherná i nie tak malicherná – v Trumanovom období, znásobená vzostupom domáceho komunizmu a podvracania, sa stali základom Peglerových článkov.
Značnú časť viny Pegler kládol na plecia FDR, vzbudzujúc nevôľu u Rooseveltových obdivovateľov, no Pegler odpovedal: „Ak postupné odhalenie pravdy evokuje zneužívanie samotnej pravdy, ako diabolské útoky a šialené chvástanie, to môže byť dôkazom hĺbky veľkého morálneho a etického úpadku v rokoch 1933 až 1945“ – čo bol mierený úder obdobiu Rooseveltovej vlády.
Jatriac staré rany, Pegler sa taktiež zapodieval uväznením amerického básnika a známeho ikonoborca Ezru Pounda v psychiatrickej liečebni sv. Alžbety vo Washingtone D.C. Poundovým „zločinom“ bol protest voči Rooseveltovmu úsilu o vstup do vojny a – počas vojny – vysielanie kritických komentárov o vojne z Talianska. Než obviniť americkú literárnu legendu z vlastizrady, americká vláda sa rozhodla miesto toho tvrdiť, že sa zbláznil.

Bolo pravdepodobné, že taký otvorený autor, akým Pegler bol, sa nevyhnutne dostane do problému kvôli nactiutŕhaniu. V roku 1954 bol Pegler zažalovaný kvôli urážke na cti zo strany jeho vlastného priateľa a kolegu Quentina Reynoldsa po tom, čo Pegler o Reynoldsovi napísal niekoľko nepríjemných záležitostí – hovorí sa, že toto nepriateľstvo bolo z časti založené na Peglerovom názore (snáď korektnom), že Reynolds sa stal lokajským stúpencom Franklina Roosevelta a tak nič viac ako skompromitovaným „súdnym novinárom“.
Porota sa zhodla na Peglerovej vine a Reynoldsovi prisúdila dolár kompenzácie za stratu príjmu a 175 tisíc dolárov ako náhradu škody, ktorú zaplatili Peglerovi vydavatelia v súlade s Peglerovou zmluvou so spoločnosťou. No títo vydavatelia – okrem zakladateľa, ktorý zomrel v roku 1951 – sa postavili za Peglera a dokonca na jeho počesť usporiadali i gala večer. (Po rokoch, v roku 1966, bola na spore Pegler-Reynolds založená hra na Broadwayi s názvom A Case of Libel, a ako televízna dráma bola vysielaná i prostredníctvom televíznej spoločnosti ABC).
No bez „Starého muža“ (Hearsta) za svojím chrbtom Pegler zistil, že jeho vydavatelia boli čoraz viac odhodlaní pritiahnuť mu uzdu v prospech toho, čo dnes poznáme ako „politickú korektnosť“ a začali cenzúrovať jeho rubriky. V odpovedi sa Pegler svojmu šéfredaktorovi sťažoval, že „moja kariéra bola v značnej miere založená na mojom odvážnom odhaľovaní faktov, ktorých sa iní novinári nedotkli.“
Ťažká rana prišla v roku 1955, kedy Julia, Peglerova milovaná žena a partnerka, zomrela po dlhom zápase so svojou chorobou srdca. V tom čase sa objavila taktiež veľká profesionálna prekážka – prekážka, ktorá nakoniec pripravila pôdu pre Peglerovo vymazanie z rešpektovanosti hlavným prúdom.: Pegler začal klásť otázky o totálnej americkej podpore pre novozaložený štát Izrael.
V roku 1955 Pegler napísal: „Nikdy mi nebolo dovolené debatovať o otázkach prípadu za a proti Izraelu.“ Svojmu šéfredaktorovi povedal, že:

Považujem za fakt hodné povšimnutia, že je nutné, aby reportér predkladal scenár či synopsis normálneho novinového článku na posúdenie naším syndikátom z obáv pred tým, že samotné fakty budú „anti-semitské“, len kvôli tomu, že vinníci sú Hebreji a zviditeľnili sa vo vydieraní. … Prijatý bol zákaz, ktorým ma varovali, aby som nechal záležitosti legitímneho verejného záujmu a informovanosti. Pri jednej príležitosti, keď som písal o Barney Baruchovi, vsunuli mi do textu zmierňujúcu frázu „ctihodná skúsený štátnik“. Nectím si ho a nie je štátni, ale podvodnícky starý šarlatán. … Nie som, a žiadne zastrašovanie ma ani neučiní, „anti-semitom“, hnusia sa mi mnohé osoby, ktoré sú Židia – ale nie preto, že sú Židia.

Medzi iným bol Pegler cenzúrovaný svojimi šéfredaktormi za odvahu napísať, že keď vidí, ako vtedajší štátny tajomník John Foster Dulles „požičiava moje a vaše dane z príjmu zvrchovanému štátu Izrael, aby Izrael mohol kompenzovať Arabov za majetok, ktorý Arabom ukradol, napadlo ma, že by sme my, Američania, mali požadovať nahliadnutie do účtovných kníh.“
Následom zapletenia sa do otázok týkajúcich sa záujmov štátu Izrael, Pegler sa zoznámil s nátlakovou taktikou Anti-Defamation League of B’nai B’rith, ktorá sa vynirila ako frontová organizácia v americkej lobby za Izrael. Pegler napísal:

ADL núti ľudí chodiť v strachu z jej moci. Nie je pre žiadnu organizáciu dobré, aby vzbudzovala strach, ako keby to bolo Gestapo. … Nastal čas zastaviť toto špehovanie občanov samozvanými strážnymi skupinami, ktoré spravujú nezodpovední profesionáli a toto zakladanie „osobných spisov“pripúšťajúcich zneužitie, vydieranie či bojkot. … Akákoľvek organizácia, ktorá vzbudzuje taký rešpekt u predsedu kongresového výboru, že sa obáva uviesť jej meno, je obeťou vlastného zlého úsudku. Toto uričte nebolo pôvodným zámerom ctihodných občanov, ktorí poskytli prestíž svojich mien činnosti Anti-Defamation League.

ADL okamžite poslalo svojich agentov na návštevu Williama Randolpha Hearsta Jr., a podľa Peglera píšuceho priateľovi: „Hearstovi ľudia boli v panike. Po ôsmich dňoch vyjednávania sme s Billom šli do ich národného ústredia na „obed“. Zasadol som si na ruky a odmietol s nimi lámať chlieb. Neospravedlnil som sa. Ale bolo jasné, že hrozili zastavením inzercie a z tohto dôvodu ma Hearstova skupina neúprosne dotlačila k dohode na ich uspokojenie.“
Vzťahy s jeho šéfredaktormi a vydavateľmi neboli už nikdy rovnaké pre Peglera, ktorý jednoducho nemohol tolerovať predstavu, že ho – a jedno z najvplyvnejších vydavateľských impérií – môže umlčaťnejaká vonkajšia, súkromná nátlaková skupina. V tom čase došlo i ku krátkej a nešťastnej epizóde s jeho druhým manželstvom, ktoré sa skončilo rozvodom v roku 1961.
Medzitým Pegler neustále zisťoval, že jeho rubriky sú cenzúrované, nielen ohľadom tém, na ktorých mala záujem ADL, ale i ohľadom mnohých ďalších. 4. augusta 1962 „Hearstpress“ zrušili svoju zmluvu s Peglerom a vyplatili mu kompenzáciu zvyšného obdobia. Po tridsiatich rokoch ako denný hlas v mainstreamovej americkej tlači, Pegler prestal existovať.
Na krátky čas bol Pelger spojený s mesačníkom American Opinion (dnes nefunkčným), vtedajším tlačovým orgánom John Birch Society, ktorá bola v tom čase elitnými médiami propagovaná ako ohrada, v ktorej mohli nájsť svoje miesto všetci americkí anti-komunisti a tzv. „super-patrioti“. No zakladateľ spoločnosti s hardvardským vzdelaním, Robert Welch, bol evidentne dotknutý Peglerovým odhodlaním (ako ho pred rokmi Pegler vyjadril), „hovoriť za dav, pretože som členom davu v dobrom postavení.“
Welch Peglerovmu životopiscovi Finisovi Farrovi uviedol, že namietal proti tomu, čo označil za „monotónnosť Peglerových článkov“, obzvlášť voči Peglerovmu zvláštnemu záujmu o bývalú Prvú dámu Eleonor Rooseveltovú (v tom čase stále hrdinku amerického liberálneho hnutia) a sudcu Najvyššieho súdu U.S.A. Earla Warrena. Sám Welch odštartoval, nakoniec bezvýslednú (a niektorí tvrdia, že i kontraproduktívnu) kampaň na odovolanie Warrena. V spätnom pohľade by niektorí zistili, že Welchove obavy o Peglerove útoky na Warrena sú viac-menej nejasné.
Welch tvrdil, že Peglera prepustil, no ten uviedol, že Welch a jeho spoločníci sa ho snažili cenzurovať, čo viac nechcel pripustiť, čo okomentoval takto: „Mal som toho dosť (u Hearstovej spoločnosti), viac to nebudem trpieť.“

Tí v patriotickom hnutí v Amerike s dobrou pamäťou nie sú pravdepodobne prekvapení zistením Welchovej cenzúry Penglera, obzvlášť vo svetle Peglerových dlhotrvajúcich problémov s ADL. Kritici John Birch Society – väčšina z nich sú bývalí členovia, ktorí odišli v rovnakom období, keď bol Pegler hodený cez palubu (alebo keď cez ňu sám skočil) – hovoria, že Welch bol vždy v súlade so želaniami ADL a činil všetko možné v úsilí zabezpečiť, aby sa vo vedúcich pozíciách Birch Society neobjavil žiadne kritik Izraela. Iní, menej zhovievaví, by Welchovmu vzťahu s ADL pripísali nekalé črty.
No existovalo však pár bojovných publikácií, ktoré sa – na rozdiel od Welcha a jeho Birch Society – nebáli nátlaku ADL. Tie mali radosť z príležitosti mať „Pega“ na palube. Jednou z týchto publikácií bol The Jacksonville Chronicle z Floridy. Ďalším bol The Councilor, vydávaný v Shreveport, štát Louisiana už nebohým Nedom Touchstoneom. Táto publikácia si získala značnú čitateľskú základňu na Juhu i v iných oblastiach. (1) No Pegler sa fyzicky chýlil k svojmu koncu a nemal už tú energiu, ako kedysi. V roku 1966 podstúpil kvôli rakovine žalúdka operáciu a prežil. No rakovina sa vrátila a blížiac sa k svojim 75. narodeninám, Pegler zomrel v Tucsone, štát Arizona, 24. júna 1969. Bol pochovaný vedľa svojej ženy Julie.

Poznámky

(1) Berúc do úvahy Peglerovo často vyjadrenú averziu voči Johnovi F. Kennedymu a jeho rodine, je celkom paradoxné uviesť, pre záznam, že Peglerov nový vydavateľ, Ned Touchstone, bol sčítaným, slodomyseľným intelektuálom, ktorý neskôr razil cestu prvým prelomovým nezávislým skúmaniam okoloností obklopujúcich tzv. „neworleánske spojenie“ so sprisahaním okolo zavraždenia JFK. Touchstoneho vyšetrovanie sa týkalo „ryšavého pilota“, zmluvného agenta CIA Davida Ferrieho, a prinieslo inkriminujúce dáta týkajúce sa obchodného manažéra Claya Shawa, dvoch osôb, ktoré boli hlavnými cieľmi vyšetrovania zavraždenia JFK v rokoch 1969-1971, uskutočneného prokurátorom Jimom Garrisonom v New Orleans. Garrison v súkromí došiel k záveru, že do sprisahania voči JFK bol zapletený Mossad, izraelská tajná služba, ale svoj komentár na túto tému obmedzoval, vediac, rovnako ako Westbrook Pegler, že kritika Izraela môže byť značne problematická.

Michael Collins Piper, prispievajúci redaktor The Barnes Review, je autorom kníh Final Judgement: The Missing Link in the JFK Assassination Conspiracy a taktiež Best Witness, týkajúcej sa aféry Mela Mermelsteina. Mike taktiež cestuje po svete ako novinár populistickej American Free Press z Washingtonu D.C.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: