Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 8.

V predchádzajúcej časti sme sledovali v Biblii Júdovho tretieho syna, Šelacha. Dostali sme sa až k Nehemiášovi 11:5. Knihy Ezdráš (Ezra) a Nehemiáš sa zapodievajú (mnohí ich považujú za jednu knihu) rasovým miešaním vo veľkom a môžeme si byť istí, že Šelach sa propagácie tejto myšlienky aktívne zúčastnil. Šelach nemal čo stratiť, keďže bol od svojho počatia bastardom. V tejto časti budeme pokračovať tam, kde predchádzajúca časť skončila. Skončili sme u osoby menom Maásiáš, ktorý bol Šelachovým potomkom, a ktorý bol v dobe Ezdráša a Nehemiáša počítaný medzi vládnuce rodiny v Jeruzaleme. Toto meno, Maásiáš, môže byť dôležité, pretože existoval Maásiáš (veľkňaz), ktorý sa oženil s cudzinkou a než aby sa jej zbavil, šiel na horu Gerizim, aby slúžil obrady Samaritánom. Či ide o toho istého Maásiáša, nie som si istý. No ale to už predbieham, takže späť na začiatok a znova.

PREHĽAD HISTÓRIE V POZADÍ EZDRÁŠA A NEHEMIÁŠA

V prvom roku svojej vlády Kýros, perzský kráľ, 538 pred Kristom, vydal kráľovský dekrét, ktorým umožňoval Júdejcom v exile vrátiť sa do Jeruzalema a znovuvybudovať Jahveho dom (Ezdráš 1:1-4). Bola to dlhá a prašná cesta, po ktorej sa vydalo 42360 mužov nepočítajúc sluhov a profesionálnych spevákov, nesúcich so sebou chrámové poklady. Do Jeruzalema dorazili v čase na oslavu sviatku Stánkov v siedmom mesiaci roku 537 pred Kristom. Peržanmi stanovený miestodržiteľ Zerubbábel, z domu Dávidovho, čoskoro začal organizovať prebudovanie chrámu a dostal sa do vážnych problémov s miestnymi ľuďmi, no chrám bol v roku 515 pred Kristom dokončený. S kňazom-pisárom Ezdrášom sa na jar roku 458 pred Kristom vrátila druhá vlna exulantov, prinášajúc predmety na vyzdobenie chrámu z poverenia kráľa Artaxerxa (Longimana), Ezdráš 7″27. Tieto cennosti boli ocenené na dnešných cca $43,000,000 (Ezdráš 8:25-27).

Pretože múry neboli od doby Nabuchodonozorovho dobýjania opravované, Nehemiáš získal od Artaxerxa povolenie na cestu do Jeruzalema kvôli vyriešeniu tohto problému (Nehemiáš 2:1-8). Nehemiáš čoskoro zorganizoval pracovné skupiny a za 52 dní ukončil prebudovávanie hradieb. Napriek chrámu a znovuvybudovaným hradbám nebolo dostatok ľudí na obývanie mesta, a tak Nehemiáš zorganizoval plán na znovuosídlenie Jeruzalema. Mohlo by sa zdať, že všetko šlo dobre, no opak je pravdou! Než sa pohrúžime do tohto príbehu, zvážme časové obdobie, do ktorého zapadá. Dostávame sa do obdobia, o ktorom dnes nikto nechce rozprávať, tzv. medzi-testamentné obdobie. Hovoríme o období cca 500 rokov, ktoré by niektorí ľudia chceli spláchnuť, ako keby nikdy neexistovalo. Tvrdím, že ak neviete, čo sa počas týchto 500 rokov udialo, nemôžete Novej Zmluve ozaj porozumieť! Rovná sa to vymazaniu našej histórie z dejepisných kníh od Kolumba dodnes, čo predstavuje značnú časť dejín! Existuje mnoho ľudí, ktorí podávajú  rôzne názory o Novej Zmluve, pričom o tomto časovom období nemajú najmenšiu predstavu! Je to ako stavať dom bez základov! Ak niekto vôbec s témou tohto obdobia príde, veľmi rýchlo títo odpovedajú, “O, ale to je všetko neinšpirované”. Tvrdím, že ide o jedno z najdôležitejších časových období v celej histórii. 500 rokov je dlhá doba, nemôže sa len tak zamiesť pod koberec. Pozrime sa na Jeruzalem počas tohto obdobia.

1) Koniec Júdu ako národa.

2) 70-ročný exil v Babylone.

3) Návrat do Jeruzalema pod perzskou nadvládou.

4) Rekonštrukcia a reforma pod perzskou nadvládou.

5) Druhý chrám vybudovaný Samaritánmi na hore Gerizim.

6) Jerusalem pod vládou Alexandra Veľkého.

7) Jerusalem pod vládou Ptolemaiovcov.

8) Jerusalem pod vládou Seleukovcov, boj Makabejcov proti gréckemu pohanstvu.

9) Makabejci bojujú proti Seleukovcom za slobodu.

10) Hasmoneánske obdobie.

11) Jeruzalem pod vládou Ríma.

V Insight On The Scripture, zväzok 2, strana 44-45, som našiel krátky opis tohto obdobia:

“Helénska a makabejská vláda. Zmena z médo-perzskej na grécku vládu nastala v roku 332 pred Kristom, kedy cez Júdeu pochodoval Alexander Veľký. Grécki historici sa o Alexandrovom vstupe do Jeruzalema nezmieňujú. No mesto sa skutočne dostalo pod grécku nadvládu, a je odôvodnené predpokladať, že ho Alexander úplne neobišiel. Josephus, v prvom storočí A.D., zaznamenáva júdsku tradíciu, že pri priblížení sa k Jeruzalemu sa Alexander stretol s júdejským veľkňazom, ktorý mu ukázal božsky inšpirované proroctvá zaznamenané Danielom, predpovedajúce bleskové dobytie Gréckom (Židovské starožitnosti, XI, 326-338 [viii, 4, 5]; Dan. 8:5-7, 20, 21). Nech je, ako chce, Jeruzalem, zdá sa, prežil zmenu vlády bez akejkoľvek ujmy.

“Po Alexandrovej smrti sa Jeruzalem a Júdea dostali pod vládu Ptolemaiovcov, vládnucich z Egypta. V roku 198 pred Kristom Antiochus Veľký, vládnuci v Sýrii, po obsadení opevneného mesta Sidon, dobyl Jeruzalem a Júda sa stal dŕžavou seleukovského impéria (porovnaj Dan. 11:16). Jeruzalem bol pod seleukovskou nadvládou 30 rokov. Potom, v roku 168 pred Kristom, sýrsky kráľ Antiochus IV. (Epifanes), vo svojej snahe úplne Júdejcov helenizovať, zasvetil jeruzalemský chrám Diovi (Jupiterovi) a znesvätil oltár nečistou obeťou (1. Makabejcov 1:57, 62; 2. Makabejcov 6:1, 2, 5). To viedlo k makabejskej (alebo hasmoneánskej) revolte. Po troch rokoch bojov získal vládu nad mestom a chrámom Judáš Makabejský a na výročie jeho znesvätenia (25. chislev 165 pred Kristom) opäť zasvätil Jahveho oltár pravému uctievaniu – 1. Makabejcov 4:52-54; 2 Makabejcov, porovnaj Ján 10:22.

“Vojna proti seleukovským vládcom však neskončila. Júdejci sa odvolali k Rímu a tak sa na scénu dostala okolo roku 160 pred Kristom nová mocnosť (1 Makabejcov 8:17, 18). Jeruzalem sa takto dostal pod vplyv expandujúcej rímskej ríše. Okolo roku 142 pred Kristom, sa Šimonovi Makabejskému podarilo učiniť z Jeruzalema hlavné mesto náboženstva zdanlivo slobodného od posluhovania či zdaňovania ne-júdskymi národmi. Aristobulus I., jeruzalemský veľkňaz, si dokonca v roku 104 pred Kristom prisvojil kráľovský titul. Nebol však z dávidovskej línie.

“Jeruzalem nebol počas tohto obdobia žiadnym ‘mestom pokoja’. Vnútorné spory, sebecké ambície a konkurenčné náboženské frakcie – saduceji, farizeji, zelóti a iní – značne mesto oslabili. Násilný spor medzi Aristobulom II. a jeho bratom Hyrkanom vyústil v povolanie Ríma ako rozhodcu debaty. Rímske sily vedené generálom Pompeiom v roku 63 pred Kristom tri mesiace obliehali Jeruzalem, než sa dostali do mesta a tento spor urovnali. Dvanásťtisíc Júdejcov zahynulo, mnohí z nich v rukách spoluobčanov. V Josephovom podaní Pompeiovho dobýjania sa prvýkrát spomína chodba cez Tyropoenské údolie. Slúžila ako spojenie medzi východnou a západnou polovicou mesta a obyvateľom západnej polovice umožňovala priamy prístup do oblasti chrámu.

“Idumejčan Antipater (II) bol teraz vymenovaný za rímskeho miestodržiteľa Judey, a Makabejec ponechaný ako veľkňaz a miestny etnarcha v Jeruzaleme. Neskôr bol Rímom za “kráľa” Judey vymenovaný Antipaterov syn Herodes (Veľký). Kontrolu nad Jeruzalemom získal až v roku 37 resp. 36 pred Kristom, odkedy sa jeho vláda v skutočnosti datuje.”

500 ROKOV NEMALA JÚDEA A JERUZALEM ZÁKONNÉHO KRÁĽA

To je zaujímavé, pretože Jahveh Dávidovi prisľúbil, že vždy bude mať na tróne potomka (Jeremiáš 33:17). Klamal Jahveh? Prečítajme si tento verš, pretože existujú I takí, ktorí učia, že Jahveh svoj sľub porušil.

“For thus saith Yahweh; David shall never want a man to sit upon the throne of the house of Israel.”

Možno títo ľudia svoje učenie získali z Polyglot Bible, vydanej u Samuel Bagster & Sons, v Londýne. Budem citovať z knihy Judah’s Sceptre and Joseph’s Birthright autora J. H. Allena, strany 177-181, ktorý bude vcelku obsiahly:

“Skutočne (Jeremiášovo proroctvo) bolo tak dokonale vykonané, že do tej doby akceptované autority v teológii, históriia ethnológii hlásali, že žezlo, trón a Davidovo kráľovstvo prestali existovať, spolu s domom Dávidovým, s výnimkou inej rodinnej vetvy Joziáša, ktorý bol odvedený do babylonského zajatia, z ktorého pochádzal Kristus, syn Dávidov, ktorý, podľa Písma, sa musí posadiť na trón svojho otca Dávida. Podáme iba jeden príklad druhu sofistikovaného uvažovania, ktoré myseľ kresťanského sveta zaviedlo k tejto hrubej chybe.

“Vezmite si napríklad známu a rozšírenú Polyglot Bible, vydanú u Samuel Bragster & Sons v Londýne. Tvorcovia tohto diela (kto sú, nevieme), podávajú tzv. “Súhrný prehľad hlavných udalostí obdobia od uzavretia posvätného kánonu Starej Zmluvy do čias Novej Zmluvy”. Podľa systému chronológie, ktorý táto práca zdieľa, k zvrhnutiu Zedekiáša došlo v roku 589 pred Kristom. Tento ponúkaný prehľad začína po návrate júdskeho ľudu z babylonského zajatia, no stále pod nadvládou perzského kráľovstva; keď vládol Artaxerxes Longimanus, ktorý vo svojom dvadsiatom roku vlády poveril Nehemiáša znovuvybudovaním jeruzalemských hradieb, udalosťou, ktorá sa podľa tejto chronológie udiala v roku 446 pred Kristom.

“Potom nasleduje krátky záznam smrti a postupnosti kráľov, vzostup a pád dynastií, zvrhnutých kráľovstiev, mocností, dŕžav a impérií. No vždy sa ukazuje, že tieto vládnuce sily, bez ohľadu na ich národnosť, júdskemu ľudu dominovali.

“Zhrnutie ukazuje, že Alexander Veľký pochodoval do Judey, aby potrestal ľud za isté previnenia, ktoré – podľa neho – vykonali proti nemu ako veliteľovi gréckych síl, a Boh ho v tomto úmysle zarazil. Ukazuje, že po Alexandrovej smrti bola grécka ríša rozdelená medzi jeho štyroch generálov; že Palestína bola daná Loamedonovi, jednému z týchto generálov, od ktorého ju zanedlho získal Ptolemaios, egyptský kráľ, a ľud  ‘sa s radosťou podriadili novému pánovi’, a následkom tejto zmeny. Prehľad ukazuje, že trpeli za vlády Antiocha Epifana, predovšetkým po rozšírení falošnej správy o jeho smrti, ktorej uverili a tešili sa z toho, následkom tejto oslavy ‘zabil 40 tisíc ľudí, ešte viac ich predal ako otrokov, vyplienil zlato a vybavenie chrámu hodné 80 talentov zlata, vstúpil do Najsvätejšej miestnosti a na oltári zápalných obetí obetoval prasa, a jeho krvou pofŕkal celý chrám.’ Pre ľud nemohla existovať väčšia urážka. Zhrnutie obsahuje pravdivý záznam utrpenia za utrpením, urážky za urážkou, kopiacich sa na dobytý ľud, ktorému počas všetkých týchto stáročí vládli ich nepriatelia z ne-izraelských národov; no záznam ani raz neukazuječo i len v jednej generáciiže by im vládol vládca z ich vlastného kráľovského rodu.

“Zhrnutie končí nasledovne: ‘Nakoniec bol Antipater, urodzený, no ľstivý Idumejčan, z priazne Julia Caesara, vymenovaný za prokurátora Judey, Hyrkanus pokračoval v kňazstve. Po Antipaterovej smrti jeho syn, Herodes Veľký, za pomoci Antonia, rímskeho triumvira, a skrze mnohé barbarstvo a krviprelievanie, prisvojil si kráľovské pocty, v čom bol potvrdený Augustom Caesarom. Tieto pocty si udržal veľkou zručnosťou, no aj s veľkou krutosťou, ako medzi vlastnou rodinou, tak i medzi inými, do narodenia Krista. Medzitým vybudoval mnoho miest a získajúc si priazeň Židov, takmer prebudoval chrám.

“Evanjelistom je zaznamenaná jeho krutá snaha zavraždiť narodeného Spasiteľa; a nedlho nato zomrel v trápeniach. Po pár rokoch, počas ktorých Herodove panstvo ovládali jeho synovia, Júdea sa stala rímskou provinciou, a žezlo odišlo od Júdu, pretože prišiel Šílo (ich kurzíva); a pod vládou rímskych prokurátorov bol celý židovský štát podrobený Títom, Vespasianovým synom.’

“Sofistikovanosť v použití týchto kurzívou napísaných slov použitých tvorcami tohto súhrnu je v tom, že ničia evidentný význam proroctva, na ktoré odkazujú, substitúciu rôznych žeziel – vlastnených rôznymi kráľmi, rôznych ne-izraelských národov, ktoré postupne vládli nad júdskym ľudom – za jedno isté Žezlo, ktorého vlastníctvo bolo Jahvem prisľubené len niektorému členovi rodinnej línie Júdu, a ktoré malo byť neustále vo vlastníctve jeho potomstva, kým nepríde Šílo.

(1) Keď prišiel Kristus, žezlo sa od Židov neodlúčilo. Štyridsať rokov po tom, ako Kristus prišiel a odišiel, sa stále nachádzali pod nadvládou Ríma. Krátko nato boli rozptýlení medzi všetky národy, kde zostávajú do dnešných dní, a stále sú pod nadvládou iných.

(2) Ak bol prvý príchod Krista jeho príchodom ako Šíla, potom Šílo zlyhal, pretože sa k nemu ľudia nezhromaždili.

(3) Jahveh vyhlasuje: ‘Júda je môj zákonodarca’. Podľa tohto súhrnu a ďalších akceptovaných zdrojov odišiel Júda ako Zákonodarca od Júdejcov 588 rokov pred príchodom Šíla. Priepasť takmer 600 rokov teda stojí ako rana v boku cirkvi Ježiša Krista, kedykoľvek je nútená ukázať sa v nahej úprimnosti. Celkový trend tohto zhrnutia s jeho rafinovaným odkazom na toto proroctvo sa zdá byť taký, že pokiaľ bol júdsky národ ovládaný, bez ohľadu na to, kým bol ovládaný, a pokiaľ držal pohromade ako provincia či štát, toto proroctvo bolo oprávnené, zaatiaľčo taká predstava ospravedlnenia, alebo použitia týchto slov, je iba pokusom dať dohromady – prostredníctvom hrubej malty – stavbu, ktorá sa potáca a rúca.

“Najzhovievavejšia konštrukcia, ktorá sa dá postaviť na takýchto uspokojujúcich, chlácholivých, slabých a nepodarených snahách preukázať Jahveho pravdu, je taká, že tieto osoby si nie sú vedomé tak dôležitého bodu, že Jeremiáš bol povolaný a poverený Jahvem vybudovať a nanovo zasadiť vytrhnuté kráľovstvo Dávidovo.

Všetci, ktorí tvrdia, že Kristus prišiel ako Šílo, sú nútení uchyľovať sa k takýmto prekrúteniam Božieho Slova, ako je to, ktoré skúmame, aby naplnili hrozivú medzeru 588 rokov, od zvrhnutia Zedekiáša po Krista. Navyše, potom, čo túto medzeru prekryli k svojej (pochybnej) spokojnosti, stále sú konfrontovaní faktom, že Všemohúci nedal Kristovi trón jeho otca Dávida, ani ho neučinil vládcom nad domom Jakoba – nie, ani len v duchovnom zmysle!”

Môžeme bezpečne dôjsť k záveru, že v tomto časovom období nevládol nad Jeruzalemom či Júdeou jediný kráľ, ktorý by bol Dávidovým potomkom. Faktom je, že Jeruzalem a k nemu priľahlé oblasti ovládali počas tohto obdobia cudzie národy. Navyše, Jahšua nebol nikdy korunovaný počas svojho života za kráľa, a nebol učinený kráľom ani počas písania tohto textu. Áno, vstúpil triumfálne do Jeruzalema, no viezol sa na oslovi, nie na bielom koni. Áno, korunovali ho tŕňami, ale to bol výsmech. Áno, narodil sa, aby sa nakoniec stal kráľom celého Izraela, no táto udalosť je ešte stále v budúcnosti. Môžeme ho korunovať za kráľa v našom srdci – a to je dobré – ale jeho konečná korunovácia ešte len príde. Áno, Jahveh dodržal svoje slovo a Dávidov trón udržiaval v natrvalo, no k tomu sa dostanem v inej štúdii.

Teraz sa dostaneme späť k nášmu príbehu o udalostiach počas doby Ezdráša a Nehemiáša. Najlepšiu históriu tejto doby som našiel v súbore kníh History Of The Jews autora Heinricha Graetza, zväzok 1, počnúc stranou 355. Viem, že sú to dejiny podľa židovského pohľadu, no verte mi, že budete musieť so mnou súhlasiť, pri tomto historickom si počínali veľmi dobre. Budem citovať výňatky z niekoľkých strán. Ak sa zdá, že veľmi často mením tému, je to z toho dôvodu, že preskakujem veľké časti textu. Budem vyberať dôležité časti, a po pár hlavných častiach tieto začnú dávať zmysel. Opäť pôjde o dlhší citát.

“Na obranu Júdejcov pred lúpežnými kmeňmi na ich ceste Kýros vyslal doprovod tisíc ťažkoodených vojakov, a taktiež na zabezpečenie ich prevzatia Júdey. … Veľká časť krajiny bola obývaná cudzincami, na severe boli Samaritáni, čiže Kútejci, na juhu Idumejčania. No tieto rasy boli čoskoro nútené uvoľniť miesto potomkom Júdu, ktorí sa s kmeňom Benjamín vrátili na svoje dávne územia. … Z mnohých krajín na východe, yápade, juhu i severe, z Egypta, Fenície a dokonca až z gréckeho pobrežia a ostrovov, či tam šli dobrovoľne alebo tam boli predaní ako otroci, júdski exulanti sa začali vracať ako deti k svojej oživenej matke, Jeruzalemu. Títo noví júdski príchodzí boli sprevádzaní veľkým počtom cudzincov, ‘veľkými i malými’, slávnymi i neznámymi, ktorí ich obkolesovali. Títo boli vítaní s radosťou, pretože uznávali Boha Izraela a boli pripravení nasledovať Jeho zákony. Títo noví prozelyti nielenže mladej komunite pridávali silu, ale inšpirovali usadlíkov, ktorí na vlastné oči videli napĺňanie slov prorokov, väčšou sebestačnosťou.

“Na začiatku siedmeho mesiaca, v ktorom, podľa zákona a zvyku, boli usporiadavané rôzne slávnosti, zhromaždili sa starší rodín spomedzi všetkých tried v Jeruzaleme, a pod vedením svojich dvoch vodcov, miestodržiteľa Zerubbabela a veľkňaza Jozuu, vykonali prvý čin rekonštruckie – postavili kamenný oltár. …a, ako za dní kráľa Šalamúna, cédrové stromy boli prepravené z Libanonu, kameň privezený z hôr. … Neďaleko hraníc Júdey žil zmiešaný kmeň Samaritánov, čiže Kútejcov. Tento ľud z časti prijal doktríny, ktorým ich vyučoval izraelský kňaz v Beteli, no zachovali si taktiež mnohé zo svojich vlastných modlárskych praktík. Úplne neočakávane sa v Jeruzaleme objavili niektorí zo samaritánskych náčelníkov, so žiadosťou, aby im bolo umožnené pomáhať v znovuvybudovaní Chrámu, a aby boli taktiež prijatí do júdskej komunity. Pre Júdejcov šlo zrejme o tak dôležitú otázku, že bol zvolaný koncil, aby túto žiadosť prerokoval. Rozhodnutie bolo proti Samaritánom. Zerubbabel samaritánskych náčelníkov informoval, že ich ľudu nebude, a ani nemôže byť, umožnené pridať sa k znovuvybudovaniu Chrámu. … Od toho dňa začali Samaritáni voči Júdejcom prechovávať nepriateľský postoj, ktorý skôr dokazoval, že boli menej horliví pre účasť na chrámových službách, než pre snahu komunitu zraniť a zamedziť znovuvybudovaniu Chrámu. Na jednej strane sa snažili učiniť tých z Júdejcov, s ktorými prišli do kontaktu, ľahostajnými voči projektu stavby Chrámu, a na strane druhej, presvedčili perzských úradníkov, aby sa do vykonania tohto projektu miešali, takže práce ustali na plných pätnásť rokov.”

Ako som predtým uviedol, jedná sa o židovský pohľad, a môžete si byť istí, že Samaritáni skutočne chceli byť časťou júdskej komunitz a pomôcť Chrám prebudovať. Nech vám nikto nenahovára, že nechceli byť časťou v prebudovávaní, keďže v tom čase praktizovali hebrejské náboženstvo takmer 200 rokov. Ak by sa tam nachádzal Stephen E. Jones či James Bruggeman so svojimi univerzalistickými ideami, vítali by Samaritánov, nech prídu a miešajú sa z davom. Vráťme sa teraz k výňatkom z tejto knihy:

“Rozbehnutie prác si vyžadovalo ohnivý entuziazmus prorokov Hagiáša a Zechariáša. … Nakoniec prinútili ľudí, aby vo svojej práci pokračovali. O štyri roky (519-516 pred Kristom) bola budova dokončená, a Svätyňa posvätená, za veľkej radosti, tesne pred sviatkom Paschy. … Ľud mal dvoch vodcov: Zerubbabela, z kráľovského rodu Dávidovho, a Jozuu, veľkňaza, z rodu Áronovho. … Okolnosťou v Zerubbabelov prospech bola lojálnosť ku kráľovskému rodu Dávidovmu. … Prorok Hagiáš ho nazýval vyvoleným obľúbencom Božím, Jeho drahocenným pečatným prsteňom. No to samo o sebe bolo prekážkou. Nepriateľom Júdejcov to dalo príležitosť obviniť komunitu zo zámeru prehlásiť ho za následníka Dávidovho trónu. Na strane druhej, prorok Zechariáš prehlasoval, že korunu by mal nosiť veľkňaz Jozua, nastúpiť na trón a realizovať mesiánske nádeje. … Pokoj sa dal nastoliť len odstúpením jedného z dvoch vodcov: ich spoločná vláda by určite bola príčinou vzbury a rozčúlenia. Bolo nutné si medzi nimi vybrať, a Zerubbabel bol nútený ustúpiť, veľkňaz bol potrebnejší než kráľov syn. Je pravdepodobné, že Jeruzalem opustil a vrátil sa do Babylonu, a dom Dávidov takto ustúpil do úzadia..

“Po Zerubbabelovom ústupe bolo vedenie komunity zverené do rúk veľkňaza Jozuu, a po jeho smrti jeho synovi Jehoiakimovi. … Najvyššie vedenie nad ľuďmi, zdá sa, nebolo dané veľkňazovi, ale bolo udelené miestodržiteľovi, teda správcovi (Pekah), ustanoveného nad Júdeou buď perzskými kráľmi alebo satrapami Sýrie a Fenície. Tento úradník zrejme nežil v Jeruzaleme, ale čas od času mesto navštevoval, kde, sediac na tróne, vypočúval a riešil spory. … Pretože niektorí Júdejci živili nádej, presadzovanú prorokmi, že sa Júda opäť môže stať mocnosťou, pred ktorou pokľaknú králi a národy, podozrenie, že ľud plánuje odlúčenie od Perzie nebolo s ústupom Zerubbabela zažehnané. … Nepriatelia Júdejcov, predovšetkým Samaritáni, neprestávali privádzať pozornosť správcov na nelojálnosť Júdejcov, a to spôsobovalo vydávanie dekrétov voči nim nepriaznivých. …

Aby sa oslobodili, prinajmenšom z jednej strany, z týchto neustálych problémov, najuznávanejšie júdske rodiny učinili krok, vedúci k ukončeniu zákerných komplikácií. Nadväzovali kontakty so susednými ľuďmi, alebo prijímali ich výzvy, v priateľskom duchu, a na dôkaz úprimnosti svojich pocitov začali vytvárať manželské putá. Ako v časoch, keď Izraeliti po prvýkrát okupovali územie Kanaánu, v čase Sudcov, nutnosť priateľských stykov so susediacimi kmeňmi viedla k zmiešaným manželstvám, tak počas druhej okupácie Palestíny Izraelitmi viedli podobné vzťahy k podobným výsledkom. No podmienky sa líšili – kým Kanaánci, Chetiti a ďalší pôvodní obyvatelia krajiny praktizovali ohavné modlárstvo, a nakazili Izraelitov svojimi rôznymi zvykmi, noví susedia júdskeho spoločenstva, predovšetkým Samaritáni, sa modlárstva vzdali, a túžili úprimne po účasti na božskej službe v Jeruzaleme. Boli vlastne prozelytmi náboženstva Judei, a mali byť stále prísne odmietaní? Hlavné rodiny sa rozhodli prijať cudzincov do komunity, a veľkňaz v tej dobe, buď Jehoiakim alebo jeho syn Eliašib, bol pripravený tieto želania splniť. Dochádzalo teda k manželstvám so Samaritánmi a ďalšími susediacimi národmi, a takéto spojenia sformovali aj niektorí členovia rodiny veľkňaza.

“V tom čase bol vodcom Samaritánov Sanballat, muž neotrasiteľnej sily vôle a energie k činu, bystrý, chytrý, odvážny a vytrvalý. Bol úprimným prozelytom, ktorý veril v Boha Izraela a túžil uctievať v Jeho Chráme, no rozhodnutý vziať kráľovstvo nebeské útokom.. Ak by mu nebolo umožnené zúčastniť sa dobrovoľne, získal by to silou či intrigami.

“No nielen Samaritáni, ale medzi ľuďmi, snažiacimi sa udržiavať s Júdejcami priateľské vzťahy boli taktiež Mobačania a Ammončania.. Tobiáš, vodca Ammončanov, bol s júdskymi rodinami spojený dvojakým spôsobom. Oženil sa s dcérou urodzenej rodiny Arachovej, a uznávaný muž, Mešulam, syn Berechiášov, vydal svoju dcéru za Tobiášovho syna. No zmiešané manželstvá s Ammončanmi a Moabčanmi boli Zákonom  zvlášť zakázané, až do desiateho pokolenia po konvertovaní. (Nie, pôvodný text hovorí do desiatej generácie, čiže navždy!)

“Vodcovia júdskej komunity, veľkňaz a ďalší, ktorí neboli celkom pripravení Zákon porušovať, bezpochyby utíšili svoje svedomie nejakou miernou interpretáciou textu. … Malé množstvo najurodzenejších rodín stáli bokom od zmiešaných manželstiev, ktoré odmietali ako porušenie Zákona a ako príčinu úpadku júdskej rasy. Pred zmiešanými manželstvami sa chránili predovšetkým speváci, šľachtitelia a uchovávatelia hebrejského jazyka a jeho dávnej, uctievanej literatúry, … ale, keďže boli v menšine, ich hlasy neboli vypočuté. No keď sa z krajiny exilu v Jeruzaleme objavila vedúca autorita, menšina hlasno nariekala nad tým, čo sa stalo, a nasledovala úplná reakcia, z ktorej nutne vzišli nesúhlasné komplikácie. …

“Vo všeobecnosti, ľudia, ktorí žiju počas dôležitej historickej krízy si nie sú vedomí zmien v sebe samých, vo svojich názoroch, svojich zvykoch či dokonca vo svojom jazyku. Počas prvej polovice piateho storočia sa takáto zmena, zo začiatku nepostrehnuteľná, no úplná a účinná, sa odohrala v Júdejcoch. Transformácia nevychádzala z komunity Júdey, ale od tých, ktorí zostávali v krajine exilu, veľmi rýchlo však zasiahla I materskú krajinu a otlačila v nej svoje znaky. … Držali sa bokom od svojich susedov, sobášili sa iba s členmi vlastného národa a ako pravidlo života ich viedol zdedený Zákon. Ich absencia z materskej krajiny slúžila pre nich len na striktnejšie nasledovanie Zákona, ktorý takto vytváral puto jednoty, spájajúcich ich dohromady ako členov jednej komunity. …

“(Hovoriac o Ezdrášovi), pretože bol potomkov veľkňaza. Bol to jeho predok Hilkijáš, ktorý našiel v Chráme knihu Deuteronomium, a dajúc ju kráľovi Joziášovi, zaviedol veľké zmeny. Bol taktiež pra-pravnukom veľkňaza Seraiáša, ktorý bol zabitý z rozkazu Nabuchodonozora, a ktorého synovia priniesli knihu Zákona do Babylonu. Ezdráš mal preto príležitosť zaoberať sa štúdiom tejto knihy.

Venoval jej však viac pozornosti než jeho predkovia či príbuzní. … Začal ju aplikovať na seba, starostlivo nasledujúc zákony týkajúce sa obliekania, výživy a hlavne tých, ktoré sa týkali slávností. … Akonáhle sa rozhodol pre vydanie sa na cestu, pozval tých členov svojho vierovyznania, ktorí by chceli s ním odísť. Počet tých, ktorí priaznivo na túto výzvu odpovedali, bol znační, vrátane viac než 1600 mužov, spolu so ženami a deťmi, z významných rodín, ktoré zostali v krajine zajatia. Medzi nimi bol pra-pravnuk Zerubbábela, potomok domu Dávidovho. Tí, ktorí sa emigrácie nemohli zúčastniť, venovali Ezdrášovi zlato, striebro a drahocenné nádoby pre Chrám. Úžasnou okolnosťou je to, že kráľ Artaxerxes (Longimanus) taktiež poslal dary pre svätyňu v Jeruzaleme, a mnoho perzských šľachticov jeho príklad nasledovalo. … Artaxerxes Ezdrášovi nielen garantoval povolenie na výpravu so svojimi bratmi do Jeruzalema, ale taktiež mu dal listy pre satrapov krajín, ktorými prechádzal, a úradom v Palestíne. … Príchod Ezdráša s jeho početnými spoločníkmi musel určite spôsobiť v Jeruzaleme značné prekvapenie (459-458 pred Kristom). Prišli s listami od kráľa, s darmi, a naplnení oduševnenými pocitmi.

Zanedlho po prevzatí kňazských funkcií muži silného presvedčenia, ktorí odsudzovali zmiešané manželstvá so susednými národmi, predniesli pred neho svoje výhrady. Edráš bol zdesený pri počutí týchto prípadov. Predstavitelia ľudu a Chrámu sa, v neúcte voči Zákonu, spojili s pohanmi. Edráš to považoval za strašný hriech. Pretože júdska, čiže izraelská rasa bola v jeho očiach svätá, a bola znesvätená zmiešaním sa s cudzími kmeňmi, hoci sa tieto vzdali modlárstva. Podľa Ezdrášovho výkladu Zákona, pohania, ktorí prijali Zákon, mohli vstupovať do komunity, no nemohli mať rovnaké postavenie ako rodení Izraeliti, ale museli žiť samostatne. Gibeonci, v niekdajších časoch sluhovia Chámu, ktorí prijali izraelské doktríny pred viac než tisíc rokmi, boli stále udržiavaní bokom, a nebolo im umožnené sobášiť sa s Izraelitmi, a podľa Ezdrášovej mienky sa malo s novými prozelytmi z pohanských národov nakladať rovnako. Spojenie s nimi nemalo mať intímny charakter. …

“Strach schvátil celú jeho dušu, roztrhol si odev, vytrhal vlasy I bradu a odmietal potravu..sedel až do popoludnia, žialiaci a skľúčený, kvôli nebezpečenstvu, ktoré ohrozovalo život národa. … Jeden z prítomných, Šechaniáš, dotknutý sympatiami, vyslovil závažné vyhlásenie: ‘Učiňme zmluvu, že sa vzdáme všetkých cudzích žien a tých, ktorí sa z nich narodili.’ Ezdráš sa tejto myšlienky okamžite chytil; povstal a požadoval, aby hlavy rodín, ktoré boli pri tejto príležitosti prítomné, pred Svätyňou, a pri svojom Bohu, prisahali, že zapudia svoje cudzie ženy a ich deti. Tento moment mal rozhodnúť o osude júdejského ľudu. Ezdráš, a jemu podobne zmýšľajúci, vystavali medzi Júdejcami a zvyšokm sveta múr separácie. …

“Tí členovia komunity, ktorí v momente oduševnenia tento sľub prijali, boli teraz povinní ho dodržať. S krvácajúcim srdcom sa oddelili od svojich žien, dcér susedných kmeňov, a zapudili svoje vlastné deti. Synovia a vzťahy veľkňaza boli nútení ísť ostatným príkladom. Tí zo starších, ktorí boli najvášnivejšími učeníkmi Zákona, vytvorili akýsi druh senátu. V celom Júdsku vydali vyhlásenie, prikazujúce každému, kto žil v zmiešanom manželstve, aby sa do troch dní dostavil do Jeruzalema, pod hrozbou vypovedania. Kvôli tejto otázke bol ustanovený zvláštny tribunál. Sám Ezdráš vybral členov, ktorí mali vykonať potrebné skúmanie, či Júdejci skutočne svoje ženy zapudili. Tak dôkladne bola práca tohto tribunálu vykonávaná, že všetci, ktorí žili v mestách Judey, odlúčili sa od svojich žien a detí, ako to učinili obyvatelia Jeruzalema. No poniektorí, ovplyvnení rodinnými pocitmi, sa snažili protesteovať.

“Prísnosť, s akou bolo toto oddelenie od všetkých susedných kmeňov, Samaritánov a ďalších, vykonané, prirodzene viedla k vážnym následkom. Postavenie múru separácie Ezdrášom a jeho stúpencami voči tým, ktorí sa skutočne snažili patriť do komunitz, spôsobilo značnú trpkosť. Boli navždy oddelení od Boha, ktorého si zvolili, a vylúčení zo Svätyne v Jeruzaleme, do ktorej patrili. Vyhlásenie o odlúčení zmenilo ich priateľské vzťahy k Júdejcom na nepriateľstvo. Nenávisť, ktorá vyvstáva z ohrdnutej náklonosti je vždy tou najtrpkejšou. Bôľ manželiek, opustených manželmi, a pohľad detí zapudených svojimi otcami nemohol neprebudiť a zväčšiť nepriateľstvo tých, ktorí s nimi boli úzko spríbuznení. Na nešťastie pre Júdejcov, na čele skupiny, vylúčenej z komunity, stál Sanballat a Tobiáš, dvaja mocní a schopní muži. Ammónčan Tobiáš bol spríbuznený s niekoľkými júdskymi rodinami. Obaja prijali júdske učenia, a teraz boli odvrhnutí. Preto zaujali voči Judei nepriateľské stanovisko, boli odhodlaní silou a intrigami udržať si svoje právo uctievať v Chráme a zdieľať vieru Izraela. Najprv pravdepodobne učinili kroky k obnoveniu svojich priateľských zväzkov s Júdejcami, a naliehali, aby svoje kruté rozhodnutie zvrátili. V Jeruzaleme, ako i v provinciách, existovala skupina, ktorá s Ezdrášovými tvrdými činmi nesúhlasila. Dobre informovaní medzi nimi sa rozchádzali s Ezdrášom v otázke nezákonnosti manželstiev so ženami, ktoré, prinajmenšom navonok, Zákon akceptovali.. Bola Ezdrášova prísnosť ospravedlniteľná? Neobsahujú historické záznamy mnoho prípadov Izraelitov, ženiacich sa s cudzími ženami? (Táto posledná otázka je židovská otázka. Následne vytiahli otázku Rút! To isté, čo činia mnohí dnes! No Rút bola Izraelitkou!) Ale pokračujme:

“No žiaden z týchto argumentov neuspel. Ezdráš a vládnuci senát v Jeruzaleme prísne trval na vylúčení z komunity všetkých, ktorí sa nemohli prihlásiť k júdskemu pôvodu, a ktorí teda neboli zo ‘svätého potomstva‘. … Ezdráš však na nešťastie nebol mužom činu; mohol sa len modliť a podnecovať city iných, no nemohol zabrániť mnohým júdskym rodinám tajne jeho oponentom pomáhať. Na strane druhej, Sanballat a jeho stúpenci boli mužmi rozhodného charakteru, plní prudkej nenávisti voči svojim protivníkom, a využívali každú príležitosť na obťažovanie svojich nepriateľov. Nakoniec dokonca napadli Jeruzalem. … No bez ohľadu na to, čo Sanballata a jeho stúpencov podnietilo učiniť bojovné kroky proti Jeruzalemu, boli úspešní. … Následkom bolo to, že Sanballat a jeho stúpenci vytvorili v mestských bránach prielomy, spálili drevené bráni a zničili mnohé budovy, takže Jeruzalem opäť raz predstavoval kopu ruín. Ušetrili však Chrám, pretože bol aj v ich očiach posvätný, no jednako bol opustený, a väčšina obyvateľov, stratiac ochranu mestských múrov, Jeruzalem opustila, a usadila sa na iných miestach, kdekoľvek mohli nájsť prístrešie. Áronci a Leviti, zbavení svojho príjmu z darov a desiatkov, opustili Chrám a hľadali si iné prostriedky živobytia. … Mnoho urodzených rodín sa pomerilo so svojimi susedmi, prijali späť zapudené ženy a učinili nové styky s cudzincom. (Keď toto posledné vyjadrenie pochopíte, začnete chápať z čoho Židia pozostávajú!!!!!)

Naše Biblie nás dnes vedú k názoru, že všetci ľudia, ktorí sa s cudzími manželkami oženili, sa s nimi počas doby Ezdráša a Nehemiáša rozviedli a zapudili svoje deti z týchto manželstiev, no zdá sa, že ide len o časť tohto príbehu, pretože tieto manželky a deti prijali späť a našli si taktiež ďalších cudzích partnerov. Čo potrebujeme učiniť, je pozrieť sa na dnešný multi-kulturalizmus, a nie je ťažké si predstaviť, čo sa počas tohto historického obdobia dialo. Pre lepšie pochopenie zmesi, ktorú dnes nazývame Židmi, vyvíjajúcej sa počas tohto obdobia, by bolo vhodné ďalej študovať výrazu Kuta, Ava, Hamat, Sefarvaim, Jebuzejci, Girgazejci, Kanaánci, Amorejci, Refaim, Perizejci, Chetiti, Kadmonejci, Kenizejci, Moabčania, Ammončania, Egypťania, Sidónci (kanaánski obchodníci), a Keniti (Kenejci) ktorí boli a sú potomkami Kaina. Všetci títo predstavovali zmes, z ktorej vzišli Židia. Pozrite sa na nasledujúce pasáže: 2. Kráľov 17:24; Deuteronomium 7:1; Skutky 7:45; Jozua 12:7,8; 24:11,12; Nehemiáš 9:8, 24; 13:1; Ezdráš 13:1; Žalm 78:55; Genesis 15:19-21: Exodus 3:8, 17; 13:5: 23:23; Sudcov 3:5,6: 1. Kráľov 11:1; 2. Kronická 8:7-10: Genesis 12:6.”

Dúfal som, že sa dostanem k téme druhého chrámu, vybudovaného na hore Gerizim a k pár ďalším aktivitám, ktoré existovali v tomto časovom období, no bude to musieť počkať do ďalšej časti.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: