Clifton Emaiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 9.

V tejto časti budem pokračovať tam, kde som skončil v 8. časti. V poslednej časti som zvažoval prehľad histórie počas medzi-zmluvného obdobia, od návratu júdskych exulantov v Babylone do Jeruzalema, až do doby Jahšuu, nášho Mesiáša, obdobia od cca roku 529 pred Kristom po rok 4 pred Kristom. Nato som sa sústredil na obdobie rekonštrukcie chrámu a hradieb Jeruzalema počas doby Ezdráša a Nehemiáša, kedy medzi ľudom dochádzalo k značnému rozsahu rasového miešania s národmi v okolitých oblastiach. Pre pochopenie, ako toto rasové miešanie vyzeralo, musíme vedieť, kto v tej oblasti, v tom časovom období, žil a ako sa tam dostal. Na osvieženie vašej pamäti zopakujem posledný odstavec z 8. časti:

“Naše Biblie nás dnes vedú k názoru, že všetci ľudia, ktorí sa s cudzími manželkami oženili, sa s nimi počas doby Ezdráša a Nehemiáša rozviedli a zapudili svoje deti z týchto manželstiev, no zdá sa, že ide len o časť tohto príbehu, pretože tieto manželky a deti prijali späť a našli si taktiež ďalších cudzích partnerov. Čo potrebujeme učiniť, je pozrieť sa na dnešný multi-kulturalizmus, a nie je ťažké si predstaviť, čo sa počas tohto historického obdobia dialo. Pre lepšie pochopenie zmesi, ktorú dnes nazývame Židmi, vyvíjajúcej sa počas tohto obdobia, by bolo vhodné ďalej študovať výrazu Kuta, Ava, Hamat, Sefarvaim, Jebuzejci, Girgazejci, Kanaánci, Amorejci, Refaim, Perizejci, Chetiti, Kadmonejci, Kenizejci, Moabčania, Ammončania, Egypťania, Sidónci (kanaánski obchodníci), a Keniti (Kenejci) ktorí boli a sú potomkami Kaina. Všetci títo predstavovali zmes, z ktorej vzišli Židia. Pozrite sa na nasledujúce pasáže: 2. Kráľov 17:24; Deuteronomium 7:1; Skutky 7:45; Jozua 12:7,8; 24:11,12; Nehemiáš 9:8, 24; 13:1; Ezdráš 13:1; Žalm 78:55; Genesis 15:19-21: Exodus 3:8, 17; 13:5: 23:23; Sudcov 3:5,6: 1. Kráľov 11:1; 2. Kronická 8:7-10: Genesis 12:6.”

V skutočnosti nejde o vyčerpávajúci zoznam všetkých etník, ktoré Asýria do Samárie priviedla, potom, čo odviedli severné kráľovstvo desiatich kmeňov do zajatia. Nachádzali sa tam taktiež Dinajci, Afarsatchovci, Tarpelejci, Afraziti, Archeviti, Babylončania, Dehavci a Elamčania, ako je zaznamenané v Ezdrášovi 4:9-10. Asýria priviedla do Samárie aj inú skupinu ľudí, o ktorých sa záznamy nachádzajú len v asýrskych zápisoch, nie v Biblii. Tento zoznam pozostáva z Thamudcov, Ibaditov, Marsiminitov a Chapajancov. Celkovo to pridáva 13 ďalších etnických skupín k obyvateľstvu, celkovo 34 tzv. “nežidovských” národov. Tieto informácie čerpám čiastočne z publikácie The Assyrian Invasions And Deportations of Israel, autora J. Llewellyna Thomasa, F.R.C.S. Z tohto môžeme získavať predstavu o zmiešanom dave, ktorý sa všeobecne stal známym pod označením Samaritáni, s ktorými sa Júdejci a Leviti začali miešať. Mali by sme začať vidieť, ako vážne a nebezpečné je zdieľať našu vieru s ne-izraelskými ľu%dmi, alebo prijímať, zdieľať a praktizovať náboženstvá ľudí mimo našej rasy, Náboženstvo môže slúžiť ako umelé spoločné puto, lámuce prirodzenú, normálne existujúcu rasovú bariéru. Akonáhle je stanovený precedens spoločnej viery medzi rasovo odlišnými ľuďmi, vedie iba k ich miešaniu v manželstvách. Nepriateľ sa veľmi snaží o vznik takýchto umelých spoločných pút. Riskantné vlastne može byť všetko spoločne zdieľané s inými rasami. Teraz sa musíme na chvíľu zastaviť a vrátiť sa v histórii späť, pretože v rasovom miešaní v tej dobe nebol zapojený celý Júda.

JUDAH JE ROZDELENÝ

Na pochopenie, ako sa Júda rozdelil, vráťme sa a zvážme všeobecný prehľad asýrskych invázií voči vtedajším severným kmeňom Izraela a kmeňom Júdu:

1) 745-727 pred Kristom, Tiglat-Pileser napáda severný Izrael a Izraelitov deportuje.

2) 727-722 pred Kristom, Šalmanezer V. napáda severných desať kmeňov a deportuje ďalších Izraelitov.

3) 722-705 pred Kristom, Sargon II. napáda severných desať kmeňov a deportuje zvyšok Izraelitov.

4) 705-681 pred Kristom, Sennacherib napáda Júdu a deportuje celé kráľovstvo Júdu, s výnimkou Jeruzalema, na miesto, kde už bolo deportované severné kráľovstvo Izraela.

V tomto bode sa v asýrskom zajatí nachádzalo celé kráľovstvo Júdu spolu so severnými desiatimi kmeňmi. Dobytý nebol iba Jeruzalem. Poukazujem na toto rozdelenie, pretože Jeruzalem šiel do babylonského zajatia neskôr, v rokoch 604-561 pred Kristom. Júdejci, ktorí putovali do asýrskeho zajatia, nakoniec putovali do Európy spolu so severnými desiatimi kmeňmi, kým Júdejci z Jeruzalema putovali do babylonského zajatia a o 70 rokov neskôr sa niektorí z nich vrátili do Jeruzalema. Je kritické poznať túto históriu Júdu, aby sme porozumeli rozdielu medzi členom kmeňa Júdu a “Židom”. Jestvuje mnoho ľudí (dokonca I v kruhoch Identity), ktorí tento rozdiel nepoznajú. Kvôli tomu je dnes v tejto otázke toľko zmätku. Veľmi doporučujem každému, kto nechápe rozdiel medzi členom kmeňa Júdu a “Židom”, aby si preštudoval všetko dostupné ohľadom Júdu pod asýrskou nadvládou počas doby Sargona a Sennacheriba. Rovnako tak, ak nepochopíme dejiny Júdu počas tohto konkrétneho obdobia, nemôžeme pochopiť problémy, ktoré existovali v časoch Ezdráša a Nehemiáša. Aby sme toto čsové obdobie pochopili, budem vám prezentovať pár výňatkov z rôznych publikácií týkajúcich sa tejto histórie.

JÚDA POD NADVLÁDOU ASÝRČANOV

Aby sme pochopili túto éru, musíme brať do úvahy, že Asýria systematicky napádala Samáriu a počas obdobia cca 65 rokov vzala do zajatia celé severné kráľovstvo Izraela, nahradiac ho populáciou cudzincov z ďalekých krajín. Túto štúdiu Júdu pod nadvládou Asýrčanov začnem citovaním z knihy The Bible As History od autora Wernera Kellera, strany 259-260:

“V roku 705 pred Kristom novina, šíriaca sa ako divoký oheň, opäť raz podnietila čerstvé nádeje na oslobodenie spod asýrskeho jarma – Sargon bol zavraždený! Po celom Úrodnom Polmesiaci, v asýrskych provinciách, a vo vazalských štátoch začali vznikať sprisahania, diskusie a intrigy. ‘V tých dňoch Ezechiáš ochorel na smrť.’ (2. Kráľov 20:1). V čase horúčkovitej politickej aktivity šlo o vážny hendikep. Mnoho štátov v Sýrii a Palestíne totiž s očakávaním hľadelo na schopného júdskeho kráľa. Ako mohol byť Hezechiáš uzdravený zo svojej choroby? ‘Izaiáš povedal: “Vezmite figovú náplasť!” Keď ju vzali a položili na vred, ožil.’ (2. Kráľov 20:7). …

“V tom čase Berodach-Baladan, syn Baladana, kráľa Babylonu, poslal Hezechiášovi listy a dar, pretože počul, že bol Hezechiáš chorý (2. Kráľov 20:12). Išlo o tradičnú prax v kráľovských kruhoch v starovekom Východe. … Merodach-Baladan, však Hezechiášovu chorobu využil ako vhodnú príležitosť na vytvorenie kontaktu. Skutočný dôvod pre jeho prejavy účasti sa nachádzal v úrovniach vysokej politiky. ‘Merodach-Baladan, kráľ Babylonu’, bol dlhý čas tajomnou osobou rovnako pre čitateľov Biblie, ako i pre učencov. Dnes je isté, že vo svojej dobe bol extrémne dôležitou postavou.”

Merodach-Baladan (nazývaný aj Berodach-Baladan) bol veľmi dôležitým hráčom snažiacim sa zvrhnúť jarmo Asýrčanov. Bolo preňho prirodzené využiť Sargonovu smrť na vytvorenie konfederácie s inými krajinami v snahe Asýrčanov poraziť. Jednou z krajín, ktorú sa pokúsil získať, bol aj Júda. Pozrime sa, čo o Merodachovi-Balanovi hovorí Pictorial Bible Dictionary od Merrill C. Tennyho, strana 526:

MERODACH BALADAN … (Marduk dal syna), kráľ Babylonu, v 2. Kráľov 20:12 uvedený ako Berodach-Baladan.. Šlo o mocného, odvážneho vodcu Chaldejcov, ktorí žili v močiaroch južnej Mezopotámie. V roku 722 pred Kristom sa vzbúril voči Asýrčanom, ktorí po mnoho rokov Babylon ovládali, a stal sa babylonským kráľom. Sargon, kráľ Asýrie (než bol zavraždený), ho v roku 721 pred Kristom uznal za babylonského kráľa. Vládol 11 rokov. Približne v roku 712 pred Kristom Merodach Baladan posla vyslanca k Hezechiášovi. Aj keď naoko šlo o gratuláciu hebrejskému kráľovi k uzdraveniu (2. Kráľov 20:12-19; Izaiáš 39:1-8), vyslanec v skutočnosti prišiel pozvať ho k pridaniu sa ku konfederácii s Babylonom, Súsiou, Feníciou, Edomom, Filištiou a Egyptom v grandióznom útoku na asýrsku ríšu. Sargon (než bol zavraždený), zacítiac sprisahanie, napadol a porazil svojich nepriateľov jednotlivo. V roku 710 pred Kristom dobyl Babylon, v roku 709 pred Kristom padol Bit-Jakin (domov Merodacha Baladana v južnej Mezopotámii) a Merodach Baladan padol do zajatia. Podarilo sa mu byť znovu dosadený na trón v Bit-Jakin. V roku 703 pred Kristom sa na krátky čas zmocnil Babylonu a vládol v ňom, než bol opäť zatlačený do Bit-Jakin Sennacheribom, Sargonovým synom a následníkom. Neskôr bol nútený utiecť z krajiny a našiel útočisko v Elame, kým boli Chaldejci podrobení. Hoci sa Merodachovi Baladanovi nepodarilo oživiť moc mesta Babylonu, Chaldejci, ktorých vodcom bol, sa od jeho vlády stali v Babylone dominantnou kastou (Daniel 2:2, 10; 5:7; Ezdráš 5:12).

Vrátiac sa teraz ku knihe The Bible As History od Wernera Kellera, strany 260-263:

“Mimo svojho súkromného hobby záhradníčenia bol Merodach-Baladan, ako kráľ a ako Babylončan najzatvrdilejším oponentom Ninive (Asýrie). Žiaden iný monarcha v Úrodnom Polmesiaci neútočil na Asýrčanov tak oduševnene po mnohé roky, nestretával sa s nimi v mnohých horúčkovitých bojoch či neintrigoval neúnavne voči tyranom Tigrisu, ako on. Zavraždenie Sargona priviedlo Merodacha-Baladana do hry. Kvôli tomu jeho vyslanci navštívili Hezechiáša. Čo sa v skutočnosti prediskutovávalo pri príležitosti oficiálnej návštevy počas Hezechiášovej rekonvalescencie, sa dá vyčítať medzi riadkami: ‘Ezechiáš sa im zaradoval a ukázal im svoju klenotnicu, striebro, zlato, voòavky, jemný olej a celú svoju zbrojnicu’ (2. Kráľov 20:13), Júdov arzenál. Tajné vyzbrojovanie a horúčkovité prípravy na deň D, veľký stret s Asýriou, ktorý považovali za bezprostredne sa blížiaci, boli v plnom prúde. ‘Postavil múr všade, kde boli trhliny, vystaval na ňom veže a zvonku druhý múr, opevnil Melo, Dávidovo mesto, a dal narobiť množstvo striel a štítov.’ (2. Kronická 32:5). …

“‘Ezechiáš, uzavrel horný výtok gihonských vôd a viedol ich dolu na západ, do Dávidovho mesta. …’ (2. Kronická 32:30). … Mimo mesta, kde juhovýchodné svahy prechádzajú do údolia Kidron, sa nachádza malý vodný prameň obkolesený múrmi, nádrž Siloam. … Táto jaskyňa bola preskúmaná a objavený bol podzemný tunel. Do vápenca bol vytesaný prechod približne 2 stopy široký a ledva 5 stôp vysoký. Dal sa zdolať len v čižmách a s miernym zhrbením sa. Naproti vám tecie po kolena hlboká voda. Po asi 500 yardoch tunel začína stúpať. Končí sa v panenskej fontáne, vodného zdroja Jeruzalema od dávnych čias. V biblických dňoch sa tento zdroj nazýval prameňom Gihon. …

“Počas obliehania je prvým problémom prísun pitnej vody. Zakladatelia Jeruzalema, Jebuzejci, vykopali cez skalu pramena Gihon šachtu. Hezechiáš riadil jeho tok, ktorý by inak smeroval do údolia Kidron cez horu na západnej strane mesta. Nádrž Siloam leží vnútri múrov druhého perimetru, ktorý Hezechiáš vybudoval. Nebolo času nazvyš. Asýrske jednotky mohli byť pri bránach Jeruzalema behom noci. Robotníci preto razili tunel z oboch strán naraz. Známky po krompáčoch poukazujú jedny voči druhým, ako uvádza opis.”

Ďalšiu časť príbehu preberieme z ďalšej knihy. Tentokrát budem citovať z publikácie s názvom History Of The Hebrew Commonwealth autorov Alberta Edwarda Baileyho a Charlesa Fostera Kenta, strany 216-217:

“Sennacherib znovu pochodoval na západ evidentne s cieľom dobyť Egypt, hlavného sprisahanca a narušovateľa jeho pokoja. Armáda dosiahla filištínske pláne, keď sa Sennacherib rozhodol, že nie je múdrou vojenskou stratégiou nechať si za chrbtom silnú pevnosť, akou Jeruzalem bol, pretože ak by sa ten vzbúril, mohli mu odrezať ústupovú cestu. Následne poslal časť svojej armády pod vedením Rabsakeho (hlavného veliteľa) s požiadavkou, aby sa mesto vzdalo. Traja hebrejskí vyslanci vyšli, aby sa s Asýrčanmi dohodli, no tí boli vo svojich požiadavkach neoblomní. Asýrčania dokonca hlásali v hebrejskom jazyku, aby mohol obyčajný ľud na hradbách počuť a spanikáriť. Ich argument znel: ‘Vzdajte sa, aby sme vás presunuli do úrodnejšej zeme, kde môžete prosperovať a byť štastní. Ak budete vzdorovať, roztrháme vás na kusy. Neverte, že vás Jahveh, váš boh, zachráni, pretože ste videli, čo sme spôsobili bohom všetkých ostatných národov.’ Keď vyslanci priniesli asýrske požiadavky Hezechiášovi, ten šiel do chrámu, aby ich predložil Jahvemu, a poslal po svojho najlepšieho priateľa, Izaiáša. Prorok ho uistil, že Jahveh nedovolí, aby bolo jeho mesto porušené.

Nevkročí do tohto mesta

ani šíp ta nevystrelí,;

Budem kryť toto mesto, aby som ho zachránil

kvôli sebe a kvôli Dávidovi, svojmu služobníkovi.”

Izaiáš bol vo svojej viere posilňovaný vedomím o bezúhonnosti ľudu. Ľud platil svoj tribút (Asýrii) poctivo, očistili sa od modlárstva a napravili svoje zlé konania podľa svojho najlepšieho vedomia. Sennacherim nemal žiadne morálne právo predkladať tieto požiadavky, a preto bolo pre Jeruzalem v poriadku nepodrobiť sa. Prorok, ktorý 40 rokov predtým varoval Ahaza pred alianciou s Asýriou, a ktorý po tridsať rokov po uzavretí tejto zmluvy radi voči Asýrii absolútnu poslušnosť, teraz, vo svetle vierolomnosti Asýrie odvážne čelil veľkému impériu a spoliehal sa na Jahveho ochranu. To je úžasný výjav viery a odvahy.

Prorokova viera bola ospravedlnená mimoriadnou udalosťou. Keď sa Rabsake vrátil k Sennacheribovi so svojou správou o vzdore Jeruzalema, zistil, že asýrska armáda postúpila k hraniciam Egypta, aby zaútočila na Tirhaku, etiópskeho kráľa. Tuná vypukol mor, alebo – v jazyku Písma – ‘Jahveho anjel zabil v asýrskom tábore 185 tisíc mužov.’ Sennacherib dostal strach a rýchlo zavelil na ústup, nariadiac návrat i oddielom pri Jeruzaleme. Mesto bolo zachránené a starý prorok bol po všetkých svojich súženiach najuctievanejším a najobľúbenejším občanom národa.”

Ďalej by som rád okomentoval asýrsku politiku repopulácie más ľudí. Aby ste si nemysleli, že sú to všetko iba moje slová, použijem pár citátov z Reader’s Digest Story of the Bible World In Map, Word And Pictures od Nelsona Beechera Keysa, strany 81 a 84:

“Tuná (v Babylone) ako i v iných nepokojných častiach východu, sa v značnom rozsahu začala uplatňovať deportácia. Domáca populácia bola zmiešavaná s cudzincami, privádzanými niekedy z veľkých diaľok z ich domácich krajín. Cieľom toho bolo zmierniť národné povedomie – prelomiť špeciálne skupiny a s nimi vôľu k odporu. …

“V dobyvačnom asýrskom usilí boli ľudia z iných krajín privádzaní a tam usádzaní, aby sa populácia mohla premiešať.”

To, čo sa dialo vtedy – je to isté, čo dnes! Rasové miešanie vo veľkom rozsahu! A propagované tými istými ľuďmi, “Židmi”. Asýrčania tej doby mali rovnaké zakrivené nosy, aké môžete vidieť dnes medzi “Židmi”. Tak viete, čo mali na mysli v prípade Samaritánov. Ďalšou témou, ktorej by som sa chcel zdôrazniť, je incident moru, ktorý vypukol medzi asýrskymi vojakmi, s 185 tisícmi obetí. Vrátim sa opäť k The Bible As History, autora Wernera Kellera, strany 266-268:

“Takmer v momente, kedy bola dobytá celá krajina a obliehanie Jeruzalema, posledného bodu odporu, bolo v plnom prúde, prihodilo sa čosi nečakané: Sennacherib zrušil útok päť minút pred dvanástou. Iba niečo veľmi nezvyčajné by ho prinútilo zastaviť boj. Čo to mohlo byť? Hoci sú asýrske záznamy obalené závojom mlčania, Biblia uvádza: ‘V tú noc vyšiel Pánov anjel a zabil v asýrskom tábore stoosemdesiatpätisíc. Keï ráno vstali, h¾a, samé màtve telá! 36 Nato odtiahol a odišiel. A tak sa asýrsky kráľ Sennacherib vrátil a býval v Ninive.’ (2. Kráľov 19:35, 36). …

“Stalo sa, že v rovnakom čase, keď Asýrčan Sennacherib pochodoval proti Egyptu s veľkou ozbrojenou armádou, na egyptskom tróne sedel kňaz-kráľ, ktorý armádou opovrhoval. Egyptskí bojovníci, s ktorými sa takto opovrhujúco jednalo, odmietli ísť do boja. Preto sa kňaz-kráľ v hlbokom zúfalstve náhlil do chrámu. Tam sa dozvedel,, že mu božstvo pomôže. Spoliehajúc sa na tento sľub kráľ, ktorý za sebou nemal žiadnych vojakov, iba obchodníkov a ľudí z trhu, vyšiel na stret so Sennacheribom. Na úzkych prístupových cestách do krajiny ‘armáda poľných myší v noci napadla ich oponentov … prehrýzajúc ich tetivy a luky, držadlá ich sediel, preto na druhý deň utiekli, bez zbraní, a veľký počet z nich zahynul. Preto’, končí sa Herodotovo rozprávanie, ‘tento kráľ ešte stále stojí v Hefaistovom chráme s myšou v dlani a s nasledujúcim nápisom: “Pozri na mňa a ži v bezpečí’.”

Pre ďalšie svedectvo tohoto príbehu budem citovať výňatky z knihy Reader’s Digest Story of the Bible World In Map, Word And Picture od Nelsona Beechera Keysa, zo strán 84 až 89. Aj keď ide o veľmi dobre napísané zdokumentovanie tohto historického obdobia Júdu, autor číni nesprávne predpoklady. Postupne na ne poukážem. Cieľom tohto je vám ukázať, keď čítate takýto materiál, ako môžete pohotovo spoznať tieto nepravdivé predpoklady sami pre seba. Nepôjde teda len o druhého svedka tohto príbehu, ale i o kritickú recenziu tejto časti Keysovej knihy:

“Kráľovstvo Izraela, ktoré trvalo 200 rokov, skončilo, v roku 721 pred Kristom, a členovia Desiatich kmeňov, ktoré boli odvedené do Asýrie, sa stali Stratenými kmeňmi, pretože sa už nikdy viac v histórii neobjavili.”

Nelson Beecher Keys sa tuná veľmi mýli, pretože veľká časť svetovej histórie bielych národov je predovšetkým históriou Izraela. Budeme však musieť Keysovi prepáčiť, pretože nie je jediný, kto je slepý voči tomu, kto sú praví Izraeliti. Pravdepodobne predpokladá, že Asýria uspela v zmiešaní Izraelitov s inými rasami v oblasti, kam ich deportovala. Izrael sa skutočne vo svetovej histórii objavil, a aká to je história. Nuž, ale späť k jeho článku na strane 84:

Zmes ľudí v a okolo Samárie začala byť známa ako Samaritáni, a ich počet bol oveľa menší, než bol počet ľudí, ktorí túto horskú oblasť pred príchodom Asýrčanov obývali. Bolo ich tak málo, že sa v krajine začali rozmnožovať levy. A keďže títo ľudia uctievali mnoho falošných bohov, Pán použil tieto šelmy proti nim ako bič. Úbohý, zbedačený ľud sa nakoniec uchýlil pre pomoc a vedenie k asýrskemu kráľovi, a ten im poslal izraelského kňaza spomedzi svojich zajatcov. Svätý muž vybudoval v Beteli svätyňu a snažil sa ich vyučovať uctievaniu Jahveho. No ich modlárstvo bolo v nich príliš zakorenené, uctievanie Boha miešali s uctievaním mnohých ich modiel..”

Tuná sa nachádza ďalší predpoklad z Keysovej strany, a to, že je najako dobré yo strany hebrejských kňazov vyučovať Samaritánov Jahveho cestám. Jahveh Izraelu vyhlásil: Iba teba som poznal spomedzi všetkých rodín sveta. Títo Samaritáni sa snažili prekrúcať Jahveho učenia a vysmievať sa z nich. Ne-Izraeliti tak konajú vždy! Nie sú príbuznými Jahveho, ako sme nimi my, preto je ich chápanie nulové. Pokračujme zase s úryvkami z Keysovho článku zo strán 84 to 88:

“…Severné kráľovstvo, vytvorené z väčšej časti dŕžavy prisľúbenej Božiemu vyvolenému ľudu, prešla späť do rúk pohanov. Ostalo iba nepatrné kráľovstvo Júdu, malý blok rozprestierajúci sa pár míľ južne od Jeruzalema k Kadeš-barnea a od Soľného mora na západ po Lachiš. Predstavovalo len o čosi viac než štvrtinu územia dnešného Belgicka. V skutočnosti šlo len o zvyšok kráľovstva, ktoré Dávid zveril Šalamúnovi, a dokonca i tento zvyšok bol vlastne v područí Asýrčanov. Hezechiáš, jeho kráľ, pokračoval v úlohe vazala po svojom otcovi, Ahazovi, a záznamy o jeho každoročných poplatkoch sa dajú stále vidieť na početných hlinených tabuliach objavených v Asýrii. On a jeho ľud považovali toto bremeno za neznesiteľné. …

“…Asýria začala ďalšiu sériu invázií, ktoré nakoniec mali pre ňu skončiť katastroficky. Zjavne šlo o tri vlny invázií, prvá v čase, kedy sa na tróne nachádzal ešte Sargon, no vedená tartanom, turtanu, čiže hlavným veliteľom, ktorým mohol byť jeho syn Sennacherib. … Počas ďalších desiatich rokov došlo k pár pozoruhodným udalostiam. Jednou z nich bola Sargonova smrť, ktorá vyústila vo vlnu nepokojov od jedného konca ríše po druhý. Sennacherib sa rýchlo zmocnil trónu, takže nedošlo k žiadnej veľkej revolte. …

“Sennacherib prijal obrovský tribút poslaný Hezechiášom, no nemal žiaden záujem na tom, aby sa Jeruzalem vyhol celému trestu. Po dobytí Lachišu a príprave tejto druhej vlny invázií sa bezprostredná pozornosť upriamila na Jeruzalem. Náhle sa pred jeho bránami nachádzala asýrska horda, ako opisujú klasické Byronove slová, ‘Asýrčan nadišiel ako vlk na stádo.’ Rab-saris, čiže dvorný úradník Sennacheriba, vykrikoval varovania predstaviteľom Hezechiáša, ktorí stáli na múre, počúvajúc jeho slová. …

“Jeho (Hezechiášovo) pozoruhodné uzdravenie, plus nabádanie Božieho muža, Izaiáša, zdá sa posilnilo Hezechiášovu vieru v Jahveho, rozhodne odmietol vpustiť asýrske jednotky do mesta. Hlavná asýrska armáda bola v tom čase v Libne, a keď sa Sennacherib dopočul o Hezechiášovom vzdore, vyslal poslov s hrozbou pomstvy. No jeho vlastná situácia v tom momente bola veľmi kritická – hrozil veľký boj proti Egypťanom – Jeruzalem musel počkať.

“Asýrske sily sa vrátili do Eltekehu, približne 20 míľ západne od Jeruzalema. Tuná sa Sennacherib stretol so spojenými silami Egypta a Etiópie a porazil ich. Obrátiac sa voči blízkemu Ekronu, pridal ho do svojho zoznamu dobyvačných úspechov. Aj keď Sennacheribov zoznam, podobne ako podobné zoznamy, môžu byť zveličené, pýši sa celkovo 46 dobytými opevnenými mestami v Júdovi, z ktorých odviedol do zajatia uvádzaných 200 150 osôb. Krajinu vyplienil a odviedol množstvo koní, tiav, oslov, mulíc a oviec.

“Celkom iste by pokračoval na Jeruzalem, keby mu katastrofa neuštedrila paralyzujúci úder. V radoch jeho armády vypukol mor a podľa biblické opisu, za jednu noc si vyžiadal životy 185 tisíc jeho vojakov za jednu noc (2. Kráľov [4. Kráľov (sic)] 19:35). Nemal inú voľbu, než pozbierať zvyšok svojich mužov a v rýchlosti ustúpiť. Jeruzalem bol takto zázračne zachránený.

“Sennacheribovu pozornosť si teraz vyžadovali problémy v Babylone, a Júda zažil pár pokojných rokov, počas ktorých Hezechiáš v pokoji zomrel. Nahradil ho jeho 22-ročný syn Manaše, ktorého vláda sa najprv ukázala tak zlá a buričská, ako dobrá a spravodlivá bola vláda jeho otca. Znovuvybudoval oltáre Baalovi, ktoré zničil jeho otec, veril v čary a zapodieval sa predpovedačmi budúcnosti a čarodejníkmi, čo bolo v očiach Pána ohavnosťou.

“Zdá sa, že Manaše pokračoval v úlohe asýrskeho vazala, dvaja asýrski králi, Esarhaddon a Ašurbanipal, zanechali záznamy o ním platených tribútoch. Pravdepodobne druhý zmienený spôsobil, že bol neskôr tento mladík odvedený do zajatia v Babylone. Počas zajatia Manaše oľutoval svoje zlé konanie a Pán ho opäť ustanovil do čela svojho kráľovstva. Vládol po úžasných 45 rokov, najdlhšie, ako kedy júdsky kráľ bol na tróne.”

Ďalším vládcom na Dávidovom tróne bol Amon. Na vyrozprávanie jeho príbehu použijem Insight On the Scripture, zväzok 1, strana 96:

“AMON. Júdsky kráľ (661-660 pred Kristom), a syn skazeného kráľa Manašeho. Začal vládnuť vo veku 22 rokov a nasledoval modlársku cestu ranného života svojho otca. Zlé podmienky opísané v Sofoniášovi 1:4; 3:2-4 sa bezpochyby vyvíjali práve v tej dobe. Po dvoch rokoch na tróne bol zavraždený vlastnými služobníkmi. ‘Ale vidiecky ľud [‘am ha-‘a¹rets] pobil všetkých, čo sa sprisahali proti kráľovi Amonovi, pochovali ho v jeho hrobe, v záhrade Ozu. Namiesto neho sa stal kráľom jeho syn Joziáš.

‘ (2. Kráľov 21:19-26; 2. Kronická 33;20-25) Ježišova genealógia zahŕňa jeho meno. – Matúš 1:10.

Ďalším kráľom po Amonovi bol Joziáš. Pre tento príbeh sa vrátime k Reader’s Digest Story of the Bible World In Map, Word And Picture od Nelsona Beechera Keysa, strana 88:

“Obyvatelia krajiny nato rýchlo potrestali vrahov a na trón dosadili Amonovho 8-ročného syna Joziáša. Joziášova vláda sa ukázala ako jedna z najlepších v histórii malého kráľovstva Júdu. … Hoci stále mladý, snažil sa prispôsobiť svoj život a život svojho dvora Božiemu Zákonu, a potláčal modlárstvo nielen vo svojej krajine, ale aj na severe, kde sa kedysi nachádzalo kráľovstvo Izraela. … Joziáš mal cca 26 rokov, keď vydal rozkazy na opravu a znovuvybavenie Chrámu, počas opráv ktorého sa v jednej komore našiel dávny opis Zákona. Jeho čítanie hlboko dojalo nielen mladého kráľa, ale aj jeho poddaných. Došlo k druhej kampani za eliminovanie všetkého modlárskeho, a oslava Paschy mala údajne väčší náboženský zápal, než akékoľvek oslavy od čias Samuela.”

Mali by sme si tuná povšimnúť čosi skutočne dôležité. Keď sa Joziáš snažil konať ako misionár pre Samaritánov, snažiac sa ich konvertovať na hebrejské zvyky, bol neznalý Zákona. Ak by našiel opis Jahveho Zákona skôr, a pozorne ho preštudoval, nikdy by sa nesnažil nanútiť svoju vieru Samaritánom. Tento čin len prilial oheň do ohňa, keď s nimi mali neskôr problémy Ezdráš s Nehemiášom, keď chceli Samaritáni napomáhať v prebudovaní Chrámu a uctievať spolu s nimi. Keys sa vo svojom článku snaží naznačiť, že to bolo “Pánovi veľmi príjemné”, keď Joziáš takto konal. Všimnete si, že akonáhle si Joziáš Zákon prečítal, už sa nikdy nesnažil znovu nanútiť Samaritánom svoje hebrejské presvedčenie. Musíme sa udržiavať oddelení od pohanov!! Títo pohania nemajú žiadne výčitky pri porušovaní Jahveho Zákona! Toto je jeden z dôležitých nesprávnych postulátov, ktoré som chcel, aby ste si na Keysovom článku všimli.. Hoci Keys veľmi dobre dal toto rozprávanie dohromady, má v ňom pár chýb. Pokračujme v jeho článku na strane 89:

“Joziáš, vazal Asýrie rovnako ako jeho otec, starý otec a prastarý otec pred ním, Asýrčanov nenávidel a želal si ich skazu. Preto v nádeji, že zabráni Egypťanom spojiť sa s Asýrčanmi, zozbieral svoju malú armádu a stretol sa s nimi pri Meggide v roku 609 pred Kristom. Počas boja dobre namierený šíp kráľa Joziáša smrteľne zranil. Rýchlo preložený z vlastného koča do iného, bol odvezený späť do Jeruzalema, 60 míľ vzdialeného, no zakrátko po príchode zomrel.”

Mali by sme získavať predstavu o histórii Júdu pod nadvládou Asýrie. Je dôležité pochopiť, že celá Júdea, s výnimkou Jeruzalema, šla do asýrskeho zajatia, a asi o 100 rokov neskôr šiel do babylonského zajatia Jeruzalem. Tieto udalosti Júdu rozdelili na dve odlišné skupiny. Izaiáš 1:7-8 túto situáciu Jeruzalema, izolovaného od zvyšku Júdu, veľmi dobre opisuje:

“7 Vaša krajina je púšťou, vaše mestá vypálené ohňom. Vaša pôda? – pred očami vám ju zožierajú cudzinci, je púšťou, skazená od cudzincov. 8 Dcéra Sion (Jeruzalem) zostala ako búdka vo vinici, sťa kolibka na uhorkovisku, ako obliehané mesto.”

Pre plné pochopenie tejto pasáže použijem pár komentárov z rôznych publikácií, a začnem s 12-zväzkovým dielom Interpreters Bible, ktorá vo zväzku 5, strana 169, uvádza nasledovné:

“7. Vojnové spustošenie bolo takmer rovnako strašné ako dnes, predovšetkým po vpáde Asýrčanov, ktorí boli špecialistami v technikách vojenského terorizmu. Skazená od cudzincov: ‘ako skazená cudzincami.’ Ewaldovo navrhované znenie: ‘ako zvrhnutie Sodomy’, je veľmi vhodné. 8. Dcéra Sion: Mesto personifikované ako mladá žena, porovnaj Ámos 5:2. Pôvodne meno jebuzejskej pevnosti, dobytej Dávidom (2. Samuelova 5:7), Sion sa stal poetickým menom mesta spojeného s Dávidom a jeho dynastiou. Meno Jeruzalem, podobne ako samotné mesto, je omnoho staršie, než jeho doba. … V troch rýchlych obrazných fázach prorok zdôrazňuje úplnú izoláciu hlavného mesta.”

Dake’s Annotated Reference Bible uvádza, strana 681, stĺpec 1, predmet v: “To bolo doslova naplnené okolo 175-180 rokov po tejto vážnej predpovedi. Mnohokrát potom výraz spustošená je použitý na označenie nadchádzajúceho zničenia Júdu a Jeruzalema.”

The Wycliffe Bible Commentary na strane 610 k tomu poznamenáva: “Bezpochyby tieto verše hľadeli prorocky na oveľa vážnejšie obliehanie Jeruzalema Asýrčanmi pod vedením Sennacheriba v roku 701 pred Kristom (tomuto neskoršiemu obdobiu niektorí učenci pripisujú celú túto kapitolu).”

Matthew Poole’s Commentary on the Bible uvádza, zväzok 2, strana 327: ako búdka vo vinici, sťa kolibka na uhorkovisku, je ponechaný osamote, všetky okolité dediny a mestá sú opustené.”

Adam Clarke’s Commentary on the Bible, upravené Ralphom Earlem, strana 564: “8. Ako búdka vo vinici – ‘Ako kôlňa vo vinici.’ Malá provizórna chatrč pokrytá vetvami, slamou, zeminou a podobnými materiálmi, slúžiaca ako úkryt pred horúčavou cez deň a chladom a rosou v noci, pre strážcu, ktorý počas dozrievania úrody strážil záhradu či vinicu (pozri Jób xxvii. 18), a odstránená, keď svojmu účelu poslúžila. Ako kolibka. To jest, po zozbieraní plodov sa kolibka nechala napospas. Takýto bol stav zničenia, zruinovania mesta.”

S týmto všetkým by sme mali mať lepšiu predstavu o histórii deportácií Júdu, a Júdu pod nadvládou Asýrčanov. Neviem, koľkokrát som v minulosti čítal, a stále čítam články rôznych autorov v Identite, ktorí neustále naznačujú, že Izrael šiel do asýrskeho zajatia a Júda do zajatia v Babylone, to je jednoducho zavádzanie! Verím, že vo väčšine prípadov títo autori a učitelia hovoria vo všebecnostiach, zatiaľčo iní nepoznajú fakty a len opakujú to, čo tvrdia iní bez toho, aby sami nejaký výskum vykonali. Musím priznať, že dlho ma títo autori presvedčovali, že toto je história Izraela a Júdu. Po značnom štúdiu som objavil, že existovalo pár autorov a učiteľov, ktorí pravú históriu Izraela a Júdu chápali, a toto zovšeobecnenie nebolo v súlade s tým, čo mi bolo vykladané predtým. S porozumením pravých dejín Izraela a Júdu človek začína chápať rozdiel medzi Júdejcom z kmeňa Júdu a “Židom”. Ide o veľmi dôležitý rozdiel v chápaní, čo mnohí ešte nedosiahli. Príde mi vhodné, že tí, ktorí si ešte neurobili svoju domácu úlohu k tejto histórii, by mali prestať presadzovať svoje názory, kým toto poznanie nenadobudnú. Napriek záznamom stále existujú mnohé tzv. veľké mená v Identite, ktoré stále tvrdia, že Židia sú Izraeliti! Je čas, aby sa pustili do štúdia! Vráťme sa teraz späť k obdobiu Ezdráša a Nehemiáša.

NEHEMIÁŠ SA PO DRUHÝKRÁT VRACIA DO JERUZALEMA

Po tom, ako Nehemiáš prvýkrát opustil Jeruzalem, veci sa začali rúcať. Na prerozprávanie tohto príbehu použijem výňatky z History Of The Jews autora Heinricha Graetza, zväzok 1, strana 375-393. (Tento zdroj používam, keďže ohľadom tohto časového obdobia nie je veľa publikácií a s Písmom sa vcelku dobre zhoduje):

“Len čo Nehemiáš odišiel, opačný prúd sa dal vysledovať k vplyvu veľkňaza Eliašiba. Prvý krok späť nastal v priateľskej komunikácii Eliašiba so Samaritánmi a potomstvom zmiešaných manželstiev, porušujúc rozhodnutie Veľkého zhromaždenia. Na dôkaz svojho priateľstva, člen kňazovej rodiny, menom Manaše, sa oženil s Nicaso, Sanballatovou dcérou. Ďalší, ktorí potajomky nesúhlasili s Nehemiášovou striktnou líniou oddelenia, teraz príklad kňazskej domácnosti nasledovali. Nastala úplná zmena. Tobiáš, druhý najväčší nepriateľ Nehemiáša, sa mohol nerušene vrátiť do Jeruzalema, a pridelený mu bol veľký dvor vo vonkajšom Chráme. …

“No horší než to bol nesúlad, ktorý v júdskej komunite prevládal, a ktorý dokonca rozdeľoval rodiny. Čo mohlo byť prehlásené za správne a zákonné? Otec nesúhlasil so synom, jeden akceptoval striktnú prax, druhý laxnú, a tak v každej domácnosti vznikali rozpory. Kvôli opatreniam na boj proti týmto žalostným prípadom sa tí zbožnejší, ktorí neotrasiteľne zostávali vo svojom presvedčení, stretli a prediskutovali akčný plán. S nádejou a túžbou sa obrátili na Nehemiáša, ktorý ešte stále prebýval na Artaxerxovom dvore. Ak by sa vrátil do Jeruzalema, rýchlo by mohol zvrátiť žalostný stav zmätku a nastoliť pokoj, jednotu a silu mestu. V tomto priaznivom momente sa na scéne náhle objavil bohabojný muž. Patrik k skupine pobúrenej správaním veľkňaza, a rozhodol sa očistiť skazených a oživiť miznúcu odvahu dobrých. Tento muž, plný životnej sily, a poháňaný prorockým duchom, bol Malachiáš, posledný z prorokov. Vhodne zakončuje dlhý zoznam božích mužov po 4 storočia sa nahradzujúcich. Malachiáš oznamoval svojim deprimovaným a zúfalým bratom rýchly príchod Posla Zmluvy, v ktorom budú mať mnohí zaľúbenie, a ktorý so sebou prinesie lepšie dni. Prorok ľuďom radil neprestávať platiť desiatky napriek zlému konaniu niektorých kňazov, ale prinášať ich, ako v dávnzch dňoch, do zásobární. …”

“Mal Nehemiáš na perzskom dvore nejakú predstavu o túžbe po jeho prítomnosti, ktorá v tom momente v Jeruzaleme existovala? Vedel, že Malachiášova viera v lepšie dni spočívala v nádeji na jeho návrat? To je nemožné povedať, ale tak či tak sa náhle opäť zjavil v Jeruzaleme, v období rokov 430 až 424 pred Kristom, znovu s povolením kráľa na návrat do svojho duchovného domova, a zanedhlo po jeho návrate sa stal, v slovách proroka, ‘ako oheň topiča a lúh garbiara.’ Komunitu očistil od jej nečistých elementov. Začal vyhnaním Ammončana Tobiáša z miesta, ktoré mu bolo dané jeho kňazským príbuzným, Eliašibom, a vyhodením zmieneného z úradu. Nato zhromaždil vedúce osoby spoločenstva a trpko ich napomenul, kvôli tomu, že spôsobili, aby Leviti opustili Chrám a zanedbali starostlivosť o desiatky. Predvolanie od Nehemiáša bolo dostatočné, aby usadlíci znovu začali vykonávať zanedbané povinnosti, a umožnili Levitom vrátiť sa k svojim službám v Chráme. Starostlivosť o zozbierané desiatky a ich spravodlivú distribúciu zveril štyrom svedomitým Júdejcom – niektorým z jeho odaných nasledovníkov. Bohoslužbe navrátil jej dávnejšiu vážnosť a vyhnal nehodných kňazov. Njadôležitejšou prácou v očiach Nehemiáša bolo zrušenie zmiešaných manželstiev, k uzatváraniu opäť dochádzalo. Tuná sa dostal do priameho konfliktu s domácnosťou veľkňaza. Manaše, syn alebo príbuzný veľkňaza Joiadu, sa odmietol oddeliť od svojej samaritánskej ženy Nicaso, Sanballatovej dcéry, a Nehemiáš mal dostatok vplyvu, aby ho vykázal z krajiny. Do exilu boli vyhnaní i ďalší Áronci a Júdejci, ktorí sa Nehemiášovmu príkazu nepodrobili. Po obnovení pokoja a poriadku v hlavnom meste sa Nehemiáš snažil zrušiť zneužívania Zákona, ktoré si našli cestu do provincií. Všade tam, kde Júdejci žili v blízkosti cudzích kmeňov, ako boli Ašdodejci, Ammončania, Moabčania či Samaritáni, zmiešané manželstvá viedli takmer k úplnej neznalosti hebrejského jazyka, pretože deti pochádzajúce z týchto manželstiev všeobecne rozprávali jazykom svojich matiek. To vzbudilo Nehemiášov hnev, a stimulovalo jeho energiu. Hádal sa s júdskymi otcami, dokonca ich aj preklial a nakoniec dosiahol potrestanie nepoučiteľných. Taktouto neúnavnou aktivitou bol schopný dosiahnuť zrušenie zmiešaných manželstiev, a zachovanie hebrejského jazyka.”

SANBALLAT A SAMARITÁNI BUDUJÚ SVOJ VLASTNÝ CHRÁM NA GERIZIM

“Sanballat, ako aj jeho samaritánski stúpenci a spoločníci, kvôli preferenciám voči Bohu Izraela, bojovali o prijatie do júdskej komunity. Trpkosť ich nepriateľstva voči Nehemiášovi, ktorý spoločenstvo z jeho upadajúceho stavu pozdvihol, bola v skutočnosti an vášnivou ponukou lásky, pomocou ktorej dúfali, že vybudujú blízky vzťah s Judeou. No s opakovaným odmietaním sa táto túžobná láska zmenila na planúcu nenávisť. Keď sa Sanballat, ktorý sa domnieval, že svoj cieľ dosiahol spojením s rodinou veľkňaza, dozvedel o urážke voči nemu v zapudení jeho zaťa Manašeho, kvôli zväzku kňaza s jeho dcérou, plnosť jeho hnevu bola dosiahnutá. Chytro vymyslel plán na dezorganizáciu júdskej komunity, za pomoci jej vlastných členov. Čo ak by postavili chrám Bohu Izraela, aby spochybnili nadradenosť chrámu v Jeruzaleme? Medzi jeho stúpencami boli kňazi z potomkov Árona, ktorí mohli legálne bohoslužbu, ako je predpísaná v Tóre, v plánovanej svätyni vykonávať. Postavenie veľkňaza mohol vhodne prevziať jeho zať Manaše, a ďalší Áronci, ktorí boli vylúčení z Chrámu, mohli oficiovať s ním. Všetko sa zdalo byť v jeho prospech. Túžba uctievať Boha Izraela, a jeho ambícia byť hlavou oddelenej komunity, mohla byť ľahko uspokojená v tom istom čase.

“Na úpätí úrodnej hory Gerizim, pri meste Šechem, v samotnom srdci Palestíny, vybudoval Sanballat svoj Chrám, pravdepodobne po smrti Artaxerxa (cca 420 pred Kristom). Áronci, ktorí boli vyhostení z Jeruzalema, a ktorí boli dobre znalí všetkých princípov Zákona (?), zvolili toto miesto, pretože vedeli, že – podľa knihy Deuteronomium, požehnania boli nad nasledovateľmi Mojžišovho Zákona prehlásené z tejto hory. No Samaritáni dali starým výrazom nový výklad. Nazývali, a do dnešného dňa nazývajú, horu Gerizim “Horou požehnaní”, ako keby požehnanie a spása vychádzali zo samotnej hory. Dokonca i mesto Šechem nazývali “Požehnaním” (Ma-Gerizim). Sanballat, alebo kňaz tohto chrámu na hore Gerizim, vyhlásil, že táto zmiešaná rasa Samaritánov neboli potomkami presídlencov, umiestnených do tejto krajiny asýrskym kráľom, ale že, naopak, oni boli pravými Izraelitmi, zvyškom Desiatich kmeňov, čiže kmeňov Jozefa resp. Efraima. … Vyhlasovali, že iba oni boli potomkami Izraela, spochybňujúc posvätanosť Jeruzalema a jeho Chrámu, a tvrdiac, že všetko, čo júdsky ľud založil, bolo iba sfalšovanie starých izraelských zvykov.”

Reklamy

One Comment

  1. slimo
    Posted 18. apríla 2017 at 09:02 | Permalink

    Stále nechápem, čítam 9 časť patriarcha Júda a stále mi nie je jasné, prečo dávať až takú vážnosť tejto genealogii. Vysvetlím moju nechápavosť.
    “Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.”
    (Jhn 3,16).
    Neznamená fráza “nik, kto verí v neho” skutočnosť, že každý kto uverí v Ježíša, teda ozaj každý napr. aj niekto z inej línie ako Júda (pohania, samaritáni a pod), bude Boží, teda Jeho?

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: