Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 13.

S touto lekciou sa začneme zaoberať históriou zérachovskej vetvy Júdu (niekedy sa uvádza i ako Zara, Zérach, Zarach). Dokiaľ túto históriu nebudete pozanť, budete v Písme dochádzať k mnohým falošným záverom. Je mnoho tých, ktorí túto históriu nepoznajú, a prirodzeným výsledkom toho je, že sa nachádzajú v zvláštnych klamných predstavách týkajúcich sa mnohých pasáží v Písme. Tohto príklady uvedieme neskôr. Aby sme vhodne na túto tému začali, budem citovať z knihy Father Abraham‘s Children autora Perryho Edwardsa Powella, Ph.D., strany 98-101:

Podajme to inak: tu je začiatok kráľovskej rodiny. Čo iné znamená žezlo? Júda viedol v dobýjaní Kanaánu a získal najvyberanejšiu časť. Dávid ju pozdvihol do poprednej pozície nad kmeňmi i národmi. On je prvým kráľom línie Júda-Fáres (Perec) a neobjavuje sa po obdobie 700 rokov. Existovala a existuje staršia línia kráľovskej rodiny? Odpoveď je: Áno. (Línia) Júda-Zérach bola od začiatku kráľovskou línou. Tieto dve línie sa zlúčili a po stáročia sú zlúčené v britskej kráľovskej rodine. A ako dlho bude táto kráľovská rodina existovať? „Kým nepríde Šílo”. [Budúci] Šílo prišiel do Betlehema, prvý Príchod, a príde znova [ako Šílo] na konci času, druhý Príchod. Kráľovská rodina je večná. Trón Dávidov trvá naveky. Niet inej kráľovskej rodiny v Európe, ktoré by nepochádzala z Júdu. A kráľovská rodina línie Júdu-Zéracha je, opakujeme, o 700 rokov staršia, pretože začala existovať okamžite. Prečítajte si Genesis 38, aby ste videli, ako táto kráľovská rodina vznikla [ale na túto tému je toho oveľa viac]

V Genesis 46:12 je je zaznamenaná ďalšia veľkolepá udalosť [ak máme odvahu ju spomenúť]. Tu sa dozvedáme o sčítaní Jakobovej rodiny, ktorá s ním šla do Egypta, do egyptského zajatia, hoci o tom v tom čase ešte nevedeli. Fáres so sebou vzal svojich dvoch synov (mimo Šelacha). Zérach šiel sám, nedoprevádzal ho žiaden syn. Neskôr uvidíme, kam tento syn cestoval. Toto je domnienka a záver. Trójania-Welšania obišli egyptské zajatie a všetky ďalšie a nikdy neboli podriadení žiadnemu človeku, v nijakej krajine, v nijakom čase.

Zérachov syn Etán, veľmi múdry, a skutočne táto línia Júdu-Zéracha je jedinou kráľovskou líniou označenou ako múdra, však viedol svoj ľud na sever, z Egypta, kde sa narodil, do dnešnej Malej Ázie, a jeho syn Machól pokračoval rovnako. Machólov potomok, Darda, Došiel až na západné pobrežie, kde založil metropolu Trója. Píše sa rok 1520 pred Kristom. Mesto prekvitalo takmer 400 rokov. Darda ako prvý uvidel úžinu rozdeľujúcu Európu a Áziu, a dal jej meno Dardanely a postavil tam pevnosť, ktorá bola podľa neho pomenovaná. Ale najväčšia pocta je zaznamenaná v Biblii. Šalamún bol “múdrejší ako ktorýkoľvek iný človek, ako … Darda, syn Machólov”. Tak významný bol zakladateľ Tróje a predok trójskej rasy, ktorej potomkovia sú stále medzi nami. Trója padla kvôli tomu, že jej synovia sa zahľadeli na uhladenosť a krásu v žene. Potomkovia Tróje majú stále tento vycibrený vkus a sú prirodzene hrdí na svoje úspechy…

Keď Trója padla, stalo sa tak iba preto, aby znovu vyrástla na inom brehu vo večnej a imperiálnej nádhere. Nemám na mysli Itáliu. Toto impérium bolo iba dočasné, trvajúce krátku dobu. Itália bola iba medzihrou. Aeneas, člen starej kráľovskej rodiny, získal kráľoskú korunu, viedol trúchliacich Trójanov okolo Stredozemného mora, ako je živo vykreslené v Aeneáde, až ich nakoniec priviedol do ich nového domova na Tiberi v Itálii. Vrátane tejto italskej medzihry, trójske obdobie zahŕňalo 417 rokov.

Tu na Tiberi došlo k veľmi smutnej udalosti, príliš smutnej na to, aby sa pripomínala, ak nie kvôli jej konečnému výsledku. Brutus bol jedného dňa na love so svojim otcom Silviom, a pri love vystrelil šíp. No bol otrasený, keď zistil, že zabil svojho vlastného otca! V tej dobe, ako i dnes, boli niektorí ľudia zatracujúci a Brutus odišiel z novej kolónie, z ktorej neskôr vzišiel Rím, a so svojimi kráľovskými stúpencami šiel do Grécka, zhromaždil zotročených Trójanov, porazil kráľa Pendrasa, zmažúc tak porážku Tróje, a ako víťaz určil tieto podmienky: Pendrasus mu musel dať za ženu svoju dcéru Ignoge, poskytnúť mu pre jeho emigrantskú silu vo veľkosti 7 tisíc mužov veľkú, kompletne vybavenú flotilu lodí a slobodný odchod…

Brutus, teraz s cieľom a smerom mieril na západ cez Herkulovu úžinu (Gibraltar), potom severne po prúde východného Atlantiku, cez Anglický kanál k dnešnej rieke Dart, a po jej prúde k Totnes, kde vystúpiac na veľkú skalu pristál na veľkom ostrove, ktorý mal naveky niesť jeho meno medzi hrdými národmi sveta. Táto skala, po stáročia známejšia než je Plymouth Rock, je označovaná ako Brutova skala, a je neustále navštevovaná ľuďmi všetkých národov, všetkých tried a každého veku. So svojim ľudom preskúmal celý ostrov a každému z nich podľa jeho hodnosti a služieb pridelil istú časť. Nakoniec sa rozhodol postaviť hlavné mesto, na vybranom brehu rieky Temža (Thames), nazvanej podľa prúdu Thyamis v Epire, odkiaľ prvýkrát vypláva, vybudoval svoju metropolu a podľa rady veštiarne ho pomenoval Tri Novantum, Nová Trója. Toto meno nieslo mesto po viac ako 1100 rokov, kedy kráľ Lud na počiatku kresťanskej éry vybudoval jej ochranné múry a premenoval ho na Luddun, Ludov múr, vyvinúc sa do označenia London (Londýn). Názov London niektorí odvodzujú od Llandin, čo znamená “Posvätná výsosť”. London sa datuje 350 rokov pred Rímom. Prečo by sa mal Rím nazývať Večným mestom?

Tento historický základ predstavuje scénu pre zvyšok príbehu o línii Júdu-Zéracha. Keď človek zváži 3500 rokov histórie, v tejto sérii vyučovacích listov sa dá rozviesť iba zlomok tejto histórie. V jednom liste sa to skrátka všetko vypovedať nedá. Nemáme priestor na vyrozprávanie celej histórie, no Júda-Zérach v Británii má rovnaké rodinné pozadie ako rodina Júdu-Zéracha v Ríme, a dúfam, že ste si dobre všimli horeuvedené informácie, pretože v tomto rozprávaní budú hrať dôležitú úlohu. Pretože horeuvedená história nie je veľmi dobre známa, mohlo by byť vhodné prečítať si to niekoľkokrát, aby ste sa s ňou dokonale oboznámili, podobne ako keď čítate Bibliu. Pre ďalšiu časť tohto príbehu budem citovať z knihy Father Abraham’s Children autora Perryho Edwardsa Powella, Ph.D., strany 102-103:

Keď Julius Caesar plánoval inváziu do Veľkej Británie v roku 55 A.D., odhaľuje nám dilemu, že bol vo vzťahu – a tento vzťah – medzi Rimanmi a Britmi: „Popravde, my, Rimania a Briti máme spoločný pôvod, pretože obaja pochádzame z trójskej rasy. Náš prvý otec, po zničení Tróje, bol Aeneas, ich Brutus, ktorého otec bol Silvius, syn Ascaniov, syn Aeneov … musíme im poslať správu … kvôli strachu, že by sme porušili starodávnu vznešenosť nášho otcia Priama, prelejúc krv našich príbuzných.”

Rím a Británia sú vo svojej prvotnej histórii rozdielne. Rím neustále zdôrazňuje príbeh Romula a Réma, ktorí, príduc o svoju matku, a hodení do divokého Tiberu, boli zachránení vlčicou, ktorá ich odniesla do svojho brlohu a starala sa o nich. Ďateľ im taktiež prinášal obživu. Ich životy boli takto zachované pre veľký úžitok ľudstva!Tento potešujúci kus dávnej histórie sa nachádza v našich dejepisných knihách a učebniach ako čosi, na čo treba pamätať. Postačí povedať, že vo starodávnej histórii starej Británie nič také pikantné nemáme. To je azda dôvod, prečo naše školy s nevšímavosťou prechádzajú založenie britskej ríše Trójanmi-Welšanmi. No raz bude celá táto história zapísaná a rozpovedaná.

Brutus záslužne vládol 24 rokov. Potom sa Británia rozdelila tak, ako je dnes. Locrin, najstarší syn, dostal najvyberanejšiu časť, Anglicko, ktoré sa ďalších 1500 rokov nazývalo Loegria. Camber zdedil západnú časť zvanú podľa neho Cambria, dnešný Wales, a Albanact zvyšok severnej časti, vtedy nazývanej Albany, Albania, dnešné Škótsko. Locrin bol hlavným vládcom. Významné Brutovo dielo je i dnes stále s nami. Hlavný sudca Anglicka, lord Cope potvrdzuje: “Pôvodne zákony krajiny boli zostavené z tých prvkov, ktoré Brutus vybral zo starovekých gréckych a trójskych štatútov.” A v rovnakom duchu píše lord kancelár Fortescu: “Kráľovstvo Británie má tak svoj pôvod u Bruta Trójanov, ktorí ho sprevádzali z Grécka a Itálie a má zmiešanú vládu, pozostávajúcu z vlády kráľovskej a demokratickej.”

Rímski autori a cestovatelia po mnohých skúsnostiach priznávajú, že Briti (Cymry) mali zákony, predčiace ich vlastné, a boli značne zruční v poľnohospodárstve. “Mimoriadna podobnosť, existujúca medzi mnohými našimi rannými zákonmi,” uvádza Yeatman, “a zákonmi Izraelitov môžu vzbudiť záver, že boli od nich prevzaté po zavedení kresťanstva, no existuje spoľahlivá evidencia o ich predchádzajúcej existencii.Zvykové právo je v princípe identické s tým, čo poznáma ako Pánov Zákon daný v knihe Exodus.” Britský právny systém je nadradený akémukoľvek inému európskemu systému, aj keď niektoré krajiny mai väčší osoh (?) z Ríma.

ZÁKONY BRITÁNIE

Z toho všetkého môžeme vidieť, že kým väčšia časť európskeho kontinentu strápila pod ťarchou rímskeho práva, ktoré bolo neskôr kodifikované Justiniánom, Británia rozkvitala podľa zákonov, založených na Jahveho zákonoch. Pre informácie o britskom práve budem citovať z knihy Celt, Druid and Culdee autorky Isabel Hill Elder, strany 25, 49 a 77:

Strana 25 – Ďalší bod, v ktorom sa Británia líšila od ostatných krajín, je to, že si navždy udržala zvykové právo, ktoré ustanovuje, že obžalovaná osoba je nevinná až do preukázania viny, kým kontinentálne zákony udržujú občianske právo [Justiniána], ktoré obžalovaného považuje za vinného, kým sa nepreukáže jeho nevina.

Strana 49 – To, že Briti prevzali od Rimanov všetko to, čo považovali za dobré, je úplne pravdivé, neopustili však žiadne zo svojich starých podstatných zákonov a zvykov, a ešte menej svoje náboženstvo. Nie je však správne tvrdiť, že Briti nemali žiadnu vlastnú predchádzajúcu civilizáciu, a predstierať, že v Británii sa zaviedli rímske zákony a zvyky, ktoré pretrvávali i po odchode légií. Existuje dostatok dôkazov, ktoré dokazujú, že predkovia Britov, stáročia predtým, než Rimania vstúpili na ostrov, boli elegantným a intelektuálnym ľudom, zručným v zbrani i vo vzdelaní, so systémom jurisprudencie prevyšujúcim dokonca i zákony Ríma.

Strana 77 – Cusack tvrdí, že celý systém vlády a legislatívy boli patriarchálny – naznačujúci východný pôvod – a že v Brehonských zákonoch, považovaných za najstarší právny kódex, existujú doklady, ktoré vyzerajú ako stpy židovskej (Júda-Zérachovskej) tradície.

Ďalší autor potvrdzuje, že Brehonský kódex je z časti znovupublikovaním Mojžišovho zákona, ktorý požadoval, aby prvorodený z každého druhu, vrátane prvorodeného u ľudí, bol predložený (obetovaný) Pánovi (Exodus 13:2, Numeri 18:15).

V tomto spojení je zaujímavé povšimnutie, že Welšania nazývajú Írov Iddew a krajinu Iddewan alebo Jewsland (Židovská krajina).

Camden nám cituje Postelliovu prednášku týkajúcu sa Pomponia Melu, spisovateľa z prvého storočia: „Írsko sa nazývalo Jurin, kvázi-Židovská krajina, pretože v dávnej minulosti Židia [Júdejci] (Izrael), ktorí boli veľkými prorokmi, vedeli, že budúce svetové impérium vyrastie v týchto miestach.

Cashelský žaltár hovorí: Tuatha de Danaan vládli v Írsku pbližne dve storočia a boli veľmi zruční v architektúre a iných umeniach, ktoré nadobudli počas svojho dlhého pobytu v Grécku.”

Sir Henry Main si povšimol toto: “My, ktorí sme schopní s chladnou hlavou preskúmať staroveké írske právo v jeho autentickej forme, vidíme,že je to veľmi pozoruhodná zbierka archaického práva, nezvyčajne čistého od svojho počiatku.”

Mali by sme začať vidieť pekne sa zaobaľujúci obraz veľkých rozdielov mezdi Justiniánovými právnymi kódexami a kódexami Británie. Pre ďalšiu časť histórie sa vrátin ku knihe Father Abraham’s Children Perryho Edwardsa Powella, Ph.D., strana 104-105:

Sledujúc chronológiu, pretože sledujem kráľovskú líniu v jej postupnosti a veľkých činoch, dostávame sa k veľkému zákonodarcovi, ktorý bol zriedkavosťou medi národmi sveta. Jeho meno je Dyvnwal Moelmud, alebo v latinskom tvare Dunwallo Malmutius, a často sa spomína historikom, ktorý je oboznámení s dejinami Británie pred príchodom Anglo-Sasov. Ovládol celý ostrov, rovnako ako predtým jeho predok Brutus a počas svojej dlhej vlády, ktorá trvala 40 rokov krajine dal významný právny kódex pomenovaný podľa neho Malmutiánske zákony. Pochovaný je v Trinovantum, dnešom Londýne. Shakespeare uchoval jeho slávu takto:

… Malmutius vytvoril naše zákony,

Ktorý bol prvým z Británie, ktorý

Položil na svoje čelo zlatú korunu a nazval

Sa kráľom

Len po troch ďalších vládcoch prichádza niekto, kto získal ešte väčšiu slávu a dlhšiu vládu, a bola to žena, kráľovná z Guytelin of Guitelin Batrus. Jej meno je kráľovná Martia, autorka slávnych Martiánskych zákonov, ktoré o stáročia neskôr, len s nutnými zmenami pre dobu a miesto, adoptoval Alfred Veľký a sú základom súčasných anglických zákonov. Kde sú teda chvály pre kráľovnú Martiu? Prčo nie je rovnako slávna?

Je evidentné – zo všetkého, čo sme doteraz preskúmali -, že zákony Ríma za vlády Justiniána a starodávne zákony Británie boli tak rozdielne, ako sa líši deň a noc. Nielenže sú ich zákony odlišné, ale i náboženstvo oboch sú oproti sebe o 180 stupňov. Ozaj nerád používam výraz „náboženstvo”, pokiaľ neodkazuje na pohanstvo, a pre Rím výraz pohanstvo je celkom vhodný. Ich osudy sa zrejme mali stretnúť, a to je veľmi obsiahla téma.

NÁBOŽENSTVO BRITÁNIE

Pre začiatok tejto časti štúdie, budem znovu citovať z knihy Father Abraham’s Children autora Perryho Edwardsa Powella, Ph.D., strany 140-142:

Teraz sa dostávame k misijnému hnutiu Jozefa z Arimatey, ktorý bol ustanovený apoštolom Filipom. Po smrti jeho Synovca, na rozvíjajúcu sa cirkev padlo ťažké prenasledovanie. Žid a Riman boli krutými prenasledovateľmi, no (Jozef) vedel, kde nebola žiadna perzekúcia, ale ochrana. No bol zatknutý, a keďže Žid nemohol vraždiť [priamo pod Zákonom], Jozefa, Lazara, jeho sestry Máriu a Martu, Máriu Magdalénu, Marcellu, Maximina a ďalších, ktorí boli terčami židovského nepriateľstva, “posadili na more v člne bez plachiet a vesiel.” Prúd ich zaniesol k Marseilles, v južnej Galícii, kde dorazili v zúbožených podmienkach. Arimatejčan poznal krajinu a spriatelených obchodníkov, ktorí mu vyšli v ústrety na jeho ceste, cieľom ktorej bola teraz Británia. Tam dorazil a odpočinok našiel v Ynis Avalon, v Glastonbury, kde odpočíval a zanedlho začal službu pre svojho Synovca. Písal sa rok 37 A.D. Na jeho hrobke sa nachádza epitaf: Ad Britannos veni post Christum sepelivi – Docui – Quievi. “Prišiel som k Britom potom, čo som pochoval Krista. Učil som, vstúpil som do svojho odpočinku.”

Keď začal, sv. Pavol bol stále v Arábii pripravujúc sa na svoju misiu. Jozef kázal v Británii v rokoch 37-76 A.D. Kráľ Arviragus vyhlásil trvalé vyňatie zo zdanenia dvanástich lánov pôdy, na ktorých stála prvá misia. Británia týmto mala druhé spoločenstvo a prvú kresťanskú cirkevnú budovu na svete. Materská cirkev kresťanstva bola v Jeruzaleme a stretávala sa v “hornej miestnosti”. A [pohanská] cirkev v Ríme sa ešte ani nezačala organizovať. …

Prvým apoštolom, ktorý ostrov navštívil, bol Šimon Horlivec, potom, čo hlásal evanjelium v Afrike, Španielsku, až do Británie, kde bol Rimanmi ukrižovaný. Približne v tom istom čase prišiel Aristobulus, brat Barnabášov, otec Petrovej ženy, a prvý biskup Británie. Toho poslal Pavol. Jeho pripomína Arwystli vo Walese.

Som si istý, že je mnoho tých, ktorí nikdy nepočuli o tomto zvláštnom príbehu Jozefa z Arimatey, a ešte menej ľudí chápe jeho dôležitosť. Pre ďalšie informácie týkajúce sa Jozefa z Arimatey budem citovať z knihy The Traditions of Glastonbury autora E. Raymonda Capta, M.A., strana 22:

Niekoľko starých rukopisov naznačuje, že po smrti Krista Jozef z Arimatey bol poverený sv. Filipom, Apoštolom, aby priniesol Evanjelium do Británie. Jedným takýmto rukopisom je “Víťazstvo Aurélia Ambrosia” od Gildasa Albanika. Ten jasne uvdáza, že Británia odbržala Dobrú Zvesť v čase cisára Tiberia, a že Jozef bol sv. Filipom poslaný, spolu s ďalšími (po rozptýlení učeníkov) do Británie. Tu Jozef položil základ kresťanského náboženstva. Autor udáva dátum “okolo roku Nášho Pána 63” a dodáva, že Jozef ostal v Británii do konca svojho života.

Iný rukopis, “De Antiquities of Glastonbury” (1908) obsahuje v úvodnej kapitole túto časť: “Sv. Filip … prichádzajúc do krajiny Frankov kázať … konvertoval na Vieru a pokrstil ich. Pracujúc na šírení Kristovho slova, vybral spomedzi svojich učeníkov dvanástich a poslal ich do Británie. Ich vodcom, hovorí sa, bol najdrahší priateľ sv. Filipa, Jozef z Arimatey, ktorý pochoval Pána.” (Preklad z “De Antiquite Glastonbiensis Ecclesia” 1240)

Z tohto vidíme, že mimo pár v Jeruzaleme bolo Evanjelium najprv kázané v Británii. To vyvoláva jednu z najnepochopenejších a najnesprávnejšie citovaných pasáží Písma v Biblii. Takmer každý jú chápe nesprávne, alebo má o jej význame pokrútený význam. Táto pasáž sa nachádza v Rimanom 1:16 a znie:

Lebo sa nehanbím za dobré poslostvo, veď je Božou mocou na záchranu každého, kto má vieru, najprv Žida, ale aj Gréka.

Nehovorí sa tu o kanaánskych “Židoch”, hovorí sa o Júdejcoch v Británii, a tí dostali posolstvo Evanjelia prví, presne ako sa to tu uvádza! Tento verš by mal znieť: Najprv kmeňu Júdu v Jeruzaleme a Británii, ale aj Grékovi, a tí boli taktiež Izraelitmi, a len Izraelitmi! Skrze Júdu v Británii bol odkaz Evanjelia zaslaný všetkým ostatným izraelským kmeňom. Tých pár z Júdu v Jeruzaleme, v tom čaase, bolo sotva hodných mienky.

Do tohto bodu chápeme, že Británia bola obývaná prevažne Zérach-Júdom, chápeme, že Británia mala odlišný právny kódex než Rím, a chápeme, že Británia bola prvým národom, ktorý obdržal Evanjelium. Faktom je, že cirkev Ríma nebola naším Vykupiteľom nikdy uznaná, s výnimkou označenia za smilnicu. Rímska katolícka univerzálna cirkev nebola ani jeden deň pravou cirkvou, ani jednu hodinu, ani jednú sekundu či jej zlomok. Britská cirkev bola pravou cirkvou, Rím bol cirkvou falošnou. Ak odvodzujete svoju teológiu prostredníctvom Ríma, ste časťou systému smilnice. Kvôli týmto dvom teológiám pokračovala vojna medzi Britániou a Rímom, až kým približne o tisíc rokov neskôr nebola pravá cirkev, založená v Británii, úplne podrobená rímskemu náboženskému systému až do obdobia Reformácie. No Reformácia nám zanechala konlomerát rozkúskovaných rozdelení, a z tohto dôvodu dnes máme toľko náboženských smerov, každý so svojou vlastnou doktrínou. Tisícročná vláda pravej Cirkvi trvala od roku 37 A.D. do roku cca 1172 A.D., kedy sa posledná cirkev v Írsku dostala pod nadvládu Ríma. Toto bolo cirkevné Milénium, o ktorom sa hovorí v Zjavení 20:6. Ak dúfate v budúce milénium, to je dávno za nami a Satan (“Židia”) bol vypustený zo svojho väzenia (getá), aby zvádzal národy (zvané Organizácia Spojených Národov), Zjavenie 20:7. Predstava budúceho milénia je kanaánskou “židovskou” doktrínou! Ak je milénium v budúcnosti, potom prorokovaný útok (Zjavenie 20:7-8) Goga a Magoga na U.S.A. je viac ako tisíc rokov pred nami, kým Rusko a Čína predstavujú voči nám hrozbu i v túto hodinu! Ak je útok Goga a Magoga tak ďaleko v budúcnosti, zabudneme na Rusko a Čínu? Teraz preskúmame boj medzi Rímom a Britániou počas týchto ranných období.

PRAVÁ CIRKEV, BRITÁNIA VERSUS FALOŠNÁ CIRKEV, RÍM

Pre úvodné informácie o boji medzi Rímom a Britániou budem zase citovať z knihy Father Abraham‘s Children autora Perryho Edwardsa Powela, Ph.D., strany 105-107:

Na úsvite kresťanskej éry bol Rím temným tieňom na horizonte. Aký bol jej postoj?Podľa Caesara i druidských Triád Cymrejci skutočne útok vyprovokovali. V čase Caesara bol rímsky prokonzul Lucius Valreius Praeconinus prepadnutý Cymrejcami na svojej ceste, a konzul, Lucius Manilius, prišiel o celú svoju zásobu potravín, navyše bol neslávne nútený ustúpiť.

Keď sa tieto zarážajúce správy dostali k Juliovi Caesarovi, ten sa vyrútil na Venétov, ktorých loďstvo Briti využívali a ktorí udržiavali prekvitajúci obchod s Veľkou Britániou. To viedlo 5. augusta 55 pred Kristom k prvej invázii na ostrov. Toto ťaženie sa dostalo iba sedem míľ do vnútrozemia, prehralo jednu bitku a jeho tábor bol napadnutý víťaznými ostrovanmi, čo bolo predtým neslýchané. Caesar bol vyvedený z miery a odtiahol, rozhodnutý vrátiť sa v nasledujúcom roku s väčšou silou. Neskôr napísal: „Legionári sa nehodili na takého nepriateľa.”

K druhému ťaženiu došlo nasledujúci rok, trvalo od 10. mája do 26. septembra 54 pred Kristom, a dostalo sa až 70 míľ do vnútrozemia, keď bol Caesar nútené uzavrieť mier v Gwerddlan (St. Albans), kvôli nepriaznivým správam z Európy, ako i triumfálnemu odporu Cymrejských. Kráľ Cassibelaunus usporiadal preňho kráľovskú hostinu v Londnýne, kde prevažovala latinčina. Casear odišiel znovudobýjať Galíciu a rímsku ríšu pre svoju rodinu, a viac sa nevrátil. Jeho nepriiatelia v Ríme sa mu vysmievali v slovách Lucana:

S pýchou hľadal Britov, a keď ich našieml

Zľakol sa ich sily a opustil nepriateľské územie

Druhá vojna o britskú nezávislosť bola dlhšia a húževnatejšia. Rím v tom čase všade upevnil svoju vládu – v Ázii, v Afrike i v celej Európe. Jeho hranice nenapádal žiaden nepriateľ. Celá jej vojenská sila bola pripravená zasiahnuť podľa želania. Populácia Rímskej ríše bola v tom čase okolo 120 miliónov ľudí kaukazskej alebo polokaukazskej krvi. Cézari pevne sedeli na tróne. Všetko bolo naklonené ľahkému dobytiu a slávnemu víťazstvu. Caligula bol šašo a preto ho obídeme.

No o cisárovi Claudiovi treba popremýšľať s veľkou vážnosťou. Claudius zohral svoju úlohu veľmi schopného vodcu. Rím mal úžitok – bohužiaľ – zrady časti britských Reguli. Cisár mal k dispozícii najvýznamnejších generálov, Plautia, Vespasiana (neskoršieho cisára), jeho syna Títa, ktorý počas jednej bitky zachránil svojho otca pred smrťou (neskôr sa taktiež stal cisárom), a Cneia Getu. Všetci dosiahli úspechy v iných ťaženiach proti iným národom.

Na strane obrancov bol Guiderius, ktorý bol veľmi schopným generálom, hoci padol veľmi skoro. Pendragonom celej Británie bol následne zvolený kráľ Silúrov Caradoc (latinsky Caractacus), absolvent silúrskeho kolégia v Caerleon-on-Usk, dnešnom Walese. Cymrejci húževnato odrážali rímske légie zvyknuté víťaziť. Volanie o pomoc došlo až k cisárovi Claudiovi v imperiálnom meste, a ten sa vybral na ohrozený front s druhou a štrnástou légiou, pomocnými silami a skupinou slonov, ktoré mali zlomiť útoky britských bojových vozov s kosami pripevnenými na nápravy. Claudius vyjednal pakt, ktorého časťou bol sobáš jeho dcéry Genuissy s kráľom Arviragom, a doma sa mu dostalo triumfu.

Vojna však pokračovala. Krutosť boja sa dá vidieť v tom, že počas siedmych rokov došlo k 35 bitkám. Objavovala sa zrada i hrdinstvo.

Asi ste si všimli, že je trošku ťažké pozorne sledovať mená. Napríklad meno Caradoc. Kým nebol kráľ, jeho meno bolo Caradoc, ale akonáhle zasadol na trón, začali ho nazývať „kráľ Arviragus” (ale rovnaká osoba ako Caradoc). Keď bol v Ríme, nazývali ho latinským Caractacus (ale zase, stále tá istá osoba), takže či sa hovorí o Caradocovi, kráľovi Arviragovi či Caractakovi, je to stále tá istá osoba (pozri Celt, Druid and Culdee autorky Isabell Hill Elder, strana 38, odstavec 4). Caractacus je ďalšia osoba, o ktorej budem rozprávať, a k tomu budem citovať z knihy The Origin and Early History of Christianity in Britain, autora Andrewa Graya, D.D., strany 14-16:

CARACTACUS

Z týchto cenných historických dokumentov, welšských Triád – pôvodne zaznamenaných v britskom dialekte – sa zdá, že Caradoca (Caractaka) zradila a  rímskemu veliteľovi vydala Aregwedd, približne v roku 51 A.D., a ten bol prevezený do Ríma. Do Ríma bol prevezený jeho otec Bran (Bernnus) a dcéry Eurgan a Gladys (Claudia), a tam strávili ako zajatci sedem rokov.

Tacitus nám poskytuje opis bitky, ktorá ukončila Caradocovu kariéru. Vidiac, že Rimania víťazia a že jeho vlastná žena a dcéra padli do rúk dobyvateľov, Caradoc sa ukryl v Caer Evroc (York) u Aregwedd, brigantínskej kráľovnej a pranetere neslávneho zradcu v juliánskej volne, Mandubratia z Avarwy. Tu, na jej príkazy – s dedičnou vierolomnosťou – bol v jej paláci v spánku prepadnutý, spútaný okovami a vydaný Ostoriovi Scapulovi. Po informovaní Claudia ten rozhodol, aby bol spolu s rodinou poslaný do R9ma. Príchod Caradoca do Ríma je pekne opísaný dávnymi historikmi – Roma catenatum tremuit spectare Britannum – Rím sa triasol, keď uvidel Brita, hoci spútaného v reťaziach.

Zvolal sa Senát a začal Caradocov proces. S nemennou rozvahou, hrdina štyridsiatich bitiek, vznešený v zbrani, vznešenejší v okovách, postavil sa pred Cisára a obhajoval sa nasledujúcimi slovami:

Ak by bola moja vláda v Británii namierená výlučne na zachovanie mojich dedičných majetkov a rozmach mojej rodiny, už dávno som mohol vstúpiť do tohto mesta ako spojenec, nie ako väzeň, a ani by ste nepohrdli priateľstvom kráľa pochádzajúceho zo slávnych predkov a riadiaceho mnohé národy. Moja súčasná situácia, zbavený predošlej majestátnosti, je pre mňa rovnako nepriaznivá, ako je pre vás príčinou triumfu. Čo teda? Bol som pán nad mužmi, koňmi, zbraňami, bohatstvom: aký div, že som sa ich odmietol vzdať na váš nátlak? Má to znamenať, že pretože Rimania ašpirujú na celosvetovú vládu, každý národ musí akceptovať vazalstvo, ktoré mu nanútia? Som teraz v tvojej moci – zradený, nie porazený. Ak by som sa poddal bez odporu ako iní, čo by predstavovalo meno Caradoc? Aká by bola jeho sláva? Zabudnutie by pochovalo oboje v rovnakej hrobke. Venuj mi život, navždy budem žiť v dejinách ako prinajmenšom jeden príklad rímskej zhovievavosti.”

Takáto reč, hodná kráľa, bojovníka a slobodného človeka, nebola nikdy predtým prednesená pred rímskym Senátom. Tacitus ju pokladal za hodnú zaznamenať a učiniť nesmrteľnou svojím perom. Caradocova záchrana predstavuje jedinú výnimku v dlhom zozname obetí vtedy obľúbenej politiky , a nedá sa to pripísať ničomu inému – berúc do úvahy neoblomnosť rímskych vojenských zvyklostí – než okamžitému a nadprirodzenému zásahu prozreteľnosti, ktorá viedla ruku veľkého Apoštola národov (izraelských národov) k bydlisku britského kráľa v Ríme. Rodina Aula Plautia – dôstojníka v Claudiovej armáde – už bola spojená s rodinou Caradoca, keďže ten si vzal za ženu Caradocovu sestru Gladys (Pomponia Geaecina). Okrem toho existovalo zasnúbenie medzi Gladys (Claudia), Caradocovou dcérou, a Rufom Pudensom Pudentinom, mladým rímskym senátorom obrovských majetkov. No ani ich spojený vplyv nepostačoval na zmenu fixného práva rímskeho štátu v prospech nepriateľa, ktorý po toľké roky zamestnával takmer všetky ich bojové sily a zdroje.

Tieto práve spomínané mená by vám mali byť známe, keďže sú spomínané v 2. Timotejovi 4:21. Som si istý, že milióny ľudí počas mnohých rokov čítali túto pasáž a nemali žiadnu predstavu, kto sú tí tu spomínaní ľudia, ani predstavu o tom, že mali priame spojenie s prvou nastálo organizovanou cirkvou, britskou Cirkvou. Prečítajme si túto pasáž v novom svetle:

Snaž sa, aby si prišiel pred zimou. Eubulus ti posiela pozdravy a Pudens a Linus a Claudia a všetci bratia.

To dokazuje nielen to, že Pavol bol v priamom spojení s cirkvou v Británii, ale taktiež to, že bol pravým apoštolom Jahšuu. Dokazuje to, že jeho povolanie bolo skutočné. Šíri sa doktrína, že Pavol nebol pôvodným apoštolom, ale podvodníkom. Uvediem vám stručnú históriu tohto „anti-pavlovstva”, ktorá bola vydaná ako brožúra u Destiny Publishers, Merrimac, Massachusetts. Budem citovať iba prvé tri odstavce:

Existuje hnutie snažiace sa zdiskreditovať zápisy apoštola Pavla v Biblii vyhlasujúc ich za prekrúcania pravdy. Ich záverom je, že Pavlove listy by mali byť z Novej Zmluvy odstráené.

To je zámer knihy „Who Was Paul of Tarsus?” autorky Isabel Upton Van Etten. V tejto knihe je predpoklad založený na „čo ak”, „domnievame sa” a „predpokladáme”, čo autorke umožňuje dôjsť k záveru, že Pavol bol v protiklade k Dobrej Zvesti nášho Pána Ježiša Krista a kompletne mimo oproti učeniam Ježišových učeníkov.

Je známou axiómou, že po prijatí istého predpokladu dedukcie z neho vyplývajú celkom prirodzene. Po prečítaní tejto útlej knižky nám prichádza na um iná kniha, taktiež od autorky, ktorej meno je Mary Baker Eddy (zakladateľka tzv. Kresťanskej vedy – Christian Science). Tá taktiež stanovila predpoklad a získala pre svoje závery značnú podporu. Pýtame sa: Podľahnú mnohí propagande, že Pavol bol podvratným a že jeho zápisy sú neakceptovateľné a mali by byť z Novej Zmluvy odstránené?

Isabel Upton Van Etten zrejme prehliadla 2. Timotejovi 4:21 (uvedené vyššie) a 2. Petra 3:15, kde Peter vo svojom liste uvádza náš milovaný brat Pavol. Predpokladám, že kvôli tejto poznámke by sme mohli odstrániť taktiež všetky Petrove listy? Buď Pavol bol „vyvolenou nádobou”, alebo „vyvolenou nádobou” nebol, a mali by sme byť veľmi opatrní v odsudzovaní jeho poverenej služby ako nevhodnej, keďže Pavol poveri Lina (Linus), prvého rímskeho biskupa.

V ročenke magazínu (mesačníka) DESTINY, jún 1946, vydávaného Destiny Publishers, Haverhill, Massachusetts, sa nachádza článok Druidism in Britain autora Rev. L. G. A. Robertsa, strany 203-208. Na strane 207 tohto článku nachádzame pod podtitulom „Christianity in the Isles” (Kresťanstvo na ostrovoch) nasledovné informácie:

V roku 52 A.D. vypukol konflikt medzi Rimanmi a Britmi pod vedením Caractaka, ktorý sa takmer ubránil pred dobytím Británie rímskymi légiami, ale bol kruto zradený Cartismanduou a ako zajatec prevezený do Ríma. S ním boli ako zajatci i jeho otec Bran, jeho traja synovia a dcéry. Boj týchto statočných ľudí za svoju slobodu naplnil ulice Ríma ich odvážnou statočnosťou, a okolo roku 59 A.D. bol sám sv. Peter väzňom v Ríme, i keď vo svojom vlastnom dome. Počas svojho pobytu sa stretol s Pudensom, Linusom a Claudiou, a evidentne taktiež s Eubulom, t.j. Aristobulom. Timotej bol taktiež so sv. Petrom a v 2. liste sv. Pavla Timotejovi, napísanom o pár rokov neskôr (kapitola 4:21) sa uvádza: „Eubulus ti posiela pozdravy a Pudens a Linus a Claudia.” Všetci títo sú dôverne spojení s Britániou. Predpona „Eu” v Eubulus, má ten istý význam v gréčtine, a arestos, dve mená (Rim. 116:10, 2. Timotejovi 4:21), Aristobulus a Eubulus sa považujú za jednu osobu. O tomto človeku čítame v „gréckych menológiách”, že ho sv. Pavol vysvätil za biskupa pre krajinu Britov. Ďalší zdroj uvádza, že tento muž zomrel v Glastonbury v roku 99 A.D.

Pretože táto téma je rozsiahla a zaberá mnoho oblastí, bude nutné ju rozdeliť do niekoľkých lekcií. V tomto momente si nie som istý, koľko lekcií to úplne zaberie, pretože musí byť vysvetlená celá. Nech je, ako chce, budem v tejto téme pokračovať. Teraz sme iba pripravili scénu pre niektoré veľmi dôležité záležitosti, ktoré v britskej cirkvi nasledovali, a ako si ich rímsky náboženský systém úplne podrobil.

Reklamy

2 Comments

  1. Ľubomír
    Posted 4. augusta 2012 at 07:31 | Permalink

    Muselo to dať autorovi veľkú námahu takto komplikovane dokomoliť históriu a spraviť z ničoho nič z Británie pupok sveta. To, že súčasná ich kráľovná pochádza z Júdu, by jej mal autor urýchlene dať vedieť. Ona to zrejme netuší…( aspoň usudzujúc podľa rodokmeňa, od koho odvodzuje svoj pôvod). Prekrúcanie Písem na vlastnú škodu autorovi je nutné, inak by vôbec nemohol potvrdiť túto fantasmagóriu. Apoštol Pavol nič netušil o Izraelských kmeňoch v Británii alebo v Grécku. Kdekoľvek prišiel, kázal najprv Židom, ktorí tam boli a následne pohanom. To vysvetľuje on sám. Pojem “Grék” sa používal v tej dobe všeobecne pre pohanov – nežidov. Apoštol jasne učí, že Boh sa pre neprijatie evnjelia Židmi obracia na pohanov so zasľúbením, že keď skončí s pohanmi, obráti sa opäť na Židov. To priamo vyvracia teóriu, že by sa evanjelium malo hlásať iba Židom, či Izraelcom. V Písme je “x” pasáží, ktoré sú v priamom rozpore s teóriou anglo saských, či gréckych Izraelitov. Teória 1000 ročného kráľovstva v Británii je čitateľovi Biblie smiešna a naivná. Je treba si prečítať, čo 1000 ročné kráľovstvo podľa Biblie obnáša a nezamieňať si to s vládou rôznych čarodejnníkov a bôžikov, ktorých bolo a je Anglicko plné. Veď tam boli usídlení Kelti a od polovice 1.st do 5.st. si nárokovali na toto územie Rimania. Až potom sem začali prenikať kmene Anglov, Sasov a Jutov. Prvý pokus o nejaké zjednotenie nastal až v 8. storočí….

  2. christianfreeman
    Posted 4. augusta 2012 at 11:32 | Permalink

    som rád, že čítaš, len tak ďalej…Apoštol Pavol nič netušil o izraelských kmeňoch v Británii a Grécku, zrejme ani o rímskych..preto bol v Ríme (o jeho pobyte v Británii sa môžeme dohadovať)…Výraz Žid ako taký Písmo nepozná, preto im ani nemohol hlásať (odporúčam Ioudeios). Grék označuje, samozrejme,rozdielnosť od Júdejcov v Palestíne, ale to boli zase len Izraeliti zo stratených kmeňov…ale už si na dobrej stope, tak len čítať ďalej.. 😀

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: