Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 14.

Na začiatok tejto druhej lekcie o britskej cirkvi budem citovať z knihy The Origin and Early History of Christianity in Britain autora Andrewa Graya, D.D., strany 36-37:

Len ťažko sa dalo predpokladať, že ľud tak divoký ako Briti, tak zanietený voči svojim poverám, a tak utláčaný zúrivými nájazdníkmi, by mohol byť rýchlo obrátený na kresťanskú vieru. Vetva duchovnej révy, aj keď v britskej pôde zasadená tak skoro, samotnou povahou udalostí rástla pomaly, a počas prvého storočia neučinila žiaden rýchly pokrok. No v polovici druhého storočia „natiahla konáre moru a svoje vetvy k rieke”, pretože je evidentné, že v tom čase veľké množstvo jej obyvateľov, zo všetkých spoločenských vrstiev, zanechalo modlárstvo a prijalo kresťanskú vieru. Už sme boli svedkami, že prvý kostol (cirkevná budova) v Británii, a pravdepodobne v celkom kresťanskom svete, bol postavený v prvom storočí v Glastonbury…

Ďalšie informácie,že k založeniu prvej cirkvi, mimo cirkvi v Jeruzalme, došlo v Glastonbury v Británii, budem citovať úryvky z knihy Celt, Druid and Culdee autorky Isabel Hill Elder, strany 98-101:

Britský historik Gildas, píšuci v roku 542 A.D., uvádza: „S istotou vieme, že Kristus, Pravé Slnko, poskytol svoje svetlo, poznanie svojich predpisov, nášmu Ostrovu v poslednom roku vlády Tiberia Caesara, 37. A.D.”

Sir Henry Spelman uvádza: „Máme dosť dôkazov na to, že táto naša Británia obdržala Vieru,a to od učeníkov samotného Krista nedlho po Ukrižovaní.” A Polydor Virgil poznamenáva, že „Británia bola zo všetkých kráľovstiev prvá, ktorá obdržala Dobrú Zvesť.”

Fakt, že Lucius stanovil kresťanstvo za štátne náboženstvo vylučuje nárok latinskej cirkvi na túto výnimočnosť. Že tento stav bol uznávaný i za hranicami Británie je dobre vyjadrené Sabelliom (250 A.D.): „Kresťanstvo bolo v súkromí vyznávané všade, ale prvý národ, ktorý ho prehlásil za svoj náboženstvo, a nazval sa kresťanským, po mene Krista, bola Británia”, a Ebrard poznamenáva: „Sláva Británie pozostáva nielen z tohoto, že bola prvou krajinou, ktorá sa v národnom rozsahu prehlásila za kresťanskú, ale že toto vyznanie učinila, keď rímske impérium bolo pohanským a krutým prenasledovateľom kresťanstva.

Autor diela „Vale Royal” uvádza: „Kresťanská viera a krst prišli do Chesteru počas vlády Lucia, kráľa Britov, pravdepodobne z Cambrie, cca 140 A.D.”

Uvádza sa, že misionári prichádzali z Glastonbury, vzdialeného 30 míľ, aby inštruovali druidov z Amesbury v kresťanskej viere. Keď druidi prijali a kázali kresťanstvo, ich univerzity sa zmenili na kresťanské a z druidských kňazov sa stali kresťanskí duchovní, tento prechod bol pre nich prirodzený. … „Bolo by obtiažne predstaviť si, že by sa niekomu po prvýkrát hlásalo kresťanstvo vo vhodnejších podmienkach. V ich národnom charaktere sa ťažko našla črta, v ktorom by nenašlo priaznivo odpovedajúcu a vibrujúcu žilku.” Medzi novým učením a učením ich vlastných druidov nebolo násilnej odluky, neboli ani vyzývaní ani tak značne prevrátiť svoju starovdávnu vieru, než ju odližiť pre plnšie a dokonalejšie zjavenie.”

Pre ďalší odkaz týkajúci sa rímskej nenávisti voči britským kresťanom a druidom nazrieme do knihy The Drama of the Lost Disciples autora George F. Jowetta, strany 59-60:

Tí, ktorí boli indoktrínovaní falošnými príbehmi, opisujúcimi druidské náboženstvo, si môžu dať v úžase prestávku. Nenávisť voči druidskému kňazstvu, ich náboženstvu, obviňovanie z ľudských obetí, je rovnako tak nepravdivé, zvrhlé a podlé ako iné prekrúcania stigmatizujúce starovekých Britov. Pri podrobnom skúmaní sa zistí, že tí, ktorí vyslovovali tieto pomstychtivé zlorečenia, vyčnievajú v rímskych dejinách ako diktátori rímskeho triumvirátu. Ich beštiálna nenávisť voči všetkému, čo bolo britské a kresťanské zámerne propagovala odpornú propagandu na zneváženie ľudu, ktorý nemohla donútiť k poslušnosti ani si podrobiť. V našej vlastne dobe, medzi inými, nikto iný ako významný archeológ sir Flanders Petrie, pri skúmaní pôdy okolo a pod oltárom v Stonehenge, totálne vyvrátil neslávne obvinenia. Našiel iba fosilizované kosti oviec a kôz, čo len upevnilo príbuznosť s patriarchálnou vierou Východu. V každom prípade obetné dary boli ako v predpísanom biblickom zázname. …

Rímski prenasledovatelia, opovrhujúci druidskou opozíciou, zintenzívnili svoju nenávisť po konverzii Britov na kresťanstvo. Cisári Augustus, Tiberius a dekréty Claudia a Diokletiana učinili z prijatia druidskej či kresťanskej viery hrdelný zločin, trestaný smrťou. Niektorí tvrdia, že toto prenasledovanie Rímom spojilo obe náboženstvá dohromady v pevný šík kresťanstva. To je však ďaleko od pravdy. Už bolo poukázané na to, ako boli starodávni Kymry spojení v starodávnej patriarchálnej viere ešte pred svojím príchodom do Británie. Organizovaní Hu Gadarnom (Hughom Mocným), táto viera dostala meno Druid, tento výraz niektorí odvodzujú od keltského výrazu „Dreus”, čo znamená „dub”, zo zvyku uctievať na otvorenom priestranstve v slávnych dubových hájoch ostrova. Pravdepodobnejšia je možnosť odvodenia z „Druthin” – „Služobník Pravdy”. Mottom druidov bolo „Pravda proti Svetu”. Neformálna štúdia Triád zdôrazňovala starú hebrejskú vieru s pozitívnym objasnením. Britská Matka Cirkev pokračovala vo vyučovaní nesmrteľnosti duše, vševedúcnosti Boha a príchodu Mesiáša. Boli si vedomí prorokovaného pomazania. … V tomto historickom období bola Británia jedinou slobodnou krajinou na svete. Galícia obdržala svoj krst rímskej perzekúcie dávno predtým, než cézari obrátili svoju pozornosť na Britov. Práve neustála pomoc poskytovaná galským bratom zo strany bojovníkov Británie vyvolala inváziu na Ostrovy. Prvý útok, vedený Juliom Caesarom, v roku 55 B.C. bol výslovne trestnou výpravou proti Britom za miešanie sa do zbraní v Galícii. V protiklade k verejnej mienke, že Caesarov útok bol dobývačnou výpravou, v skutočnosti šlo o tiesnivú prehru. Behom dvoch týždňov boli jeho sily rozdrvené a zatlačené späť do Galície.

Až počas vlády Hadriana, 120 A.D., bola Británia pričlenená (dohodou, nie dobytím) k rímskym dŕžavám, ako opisuje Spartianus vo „Vita Hadriani”. Touto zmluvou si Briti udržali svojich kráľov, zeme, zákony a práva, akceptujúc rímske armádne centrum na ochranu ríše.

EDIKT CISÁRA CLAUDIA (43 A.D.) NA VYHLADENIE KRESŤANSKEJ BRITÁNIE

Pre túto čas príbehu budem citovať z The Drama of the Lost Disciples, autora George F. Jowetta, strany 89-90:

“V roku 42 A.D. rímsky cisár Claudius vydal osudný výnos na zničenie kresťanskej Británie, muža, ženy i dieťaťa, ich slávnych inšitúcií a vypálenie ich knižníc. K tomuto zámeru Claudius vyzbrojil najväčšiu a najúčinnejšiu armádu, akú kedy Rím poslal dobýjať nepriateľa, vedenú najschopnejšími generálmi.

“V tomto edikte Claudius v rímskom senate prehlásil, že prijatie druidskej či kresťanskej viery bolo zločinom, trestaným smrťou sťatím, mučiarňou alebo vhodením medzi livy v aréne Kolosea. Je zaujímavé si všimnúť, že too nariadenie taktiež zahŕňalo ‘akúkoľvek osobu pochádzajúcu od Dávida.’ To označovalo Žida, bez ohľadu na to, či šlo o Žida konvertovaného alebo pridržiavajúceho sa ortodoxnej židovskej viery. Šlo vskutku o paradox. Zatiaľčo konvertovaný Žid prijímal nežidovských stúpencov “Cesty” ako bratov, bez ohľadu na rasu, a zomieral s nimi v rovnakej odvahe, ortodoxný Žid, umierajúci v aréne po boku kresťana, sa nikdy nevzdal svojej nenávisti. I v poslednom okamihu pľuval na kresťana v zlomyseľnom pohŕdaní.

“Na pobúrenie populácie proti kresťanom a Židom Rimania ako prví začali oboch osočovať z vykonávania ľudských obetí v ich náboženstvách, aj keď vedeli, že to nie je pravda. Vedeli, že zápalné obete Júdejcov a druidov boli zvieratá, hlavne ovce, kozy a holuby. …”

Je zjavné, že rímski vodcovia si neboli vedomí rozdielu medzi pravými Júdejcami z kmeňa Júdu a kanaánskymi Židmi pochádzajúcimi z Kaina. Väčšina ľudí túto chybu robí i dnes. Všimnite si prirodzenú nenávisť “Žida” voči kresťanovi, ako je predpovedaná v Genesis 3:15! Verím, že Rimania pokladali Britov línie Zerach-Júda za totožných so Židmi, a verím, že šlo o útok Ríma s úmyslom zničiť kráľovskú líniu Dávidovho rodu, pretože ich pohanské náboženstvo bolo v protiklade k novozjavenej viere, že Jahšua je Mesiáš. “Cesta” (stúpenci Nazaretského) predstavovali hrozbu pre rímskych vodcov a ich kult cézarov ako bohov. Ak nechápete históriu uctievania cézara Augusta, nemôžete porozumieť vojne medzi Britániou a Rímom. Náboženstvo Nazaretského podkopávalo autoritu rímskeho štátneho náboženstva. To pomaly viedlo k náboženskej vojne, stručne a jednoducho, a pokračovalo až do súčasnosti. Smutnou časťou príbehu je to, že Rimania a Briti boli príbuzní, oba tábory z línie Zérach-Júda, aj keď Dávidov rod sa spojil so Zérachom v Británii, nie s Rímom, takže to mohlo byť motívom pre Rím, zničiť rod Dávida-Faresa. Pokračujúc z knihy The Drama of the Lost Disciples od George F. Jowetta, strany 92-94:

“Obrovský nárast kresťanstva v ľudnatej Británii a Gálii bol v Ríme vnímaný s veľkým zdesením. Británia bola semeniskom neustáleho prúdu neofytov, ktorí boli vzdelávaní a konvertovaní apoštolmi a učeníkmi Krista a vysielaní, aby Evanjelium šírili v ďalších krajinách. To, podľa Rimanov, muselo prestať. Pre nich, ako pre všetky diktatúry, moc bola zákonom. Z dávnych skúseností s britskou vojenskou obratnosťou však mali dobrý dôvod na obávanie sa tejto vzdorovitej odvážnej rasy, teraz inšpirovanú Kristovou horlivosťou. Vedomý si toho, Rím postavil najsilnejšiu armádu vo svojej histórii, aby Claudiov edikt na zničenie Británie presadila. …

“Rimania, ktorí utláčali mnohé národy, nazerali na všetky tieto ostatné národy s pohŕdaním ako na podradnejších, označujúc každého nepriateľa za barbara, bez ohľadu na veľkoleposť ich kultúry. Záznamy dosvedčujú nevyvrátiteľný fakt, že zo všetkých ľudí boli Rimania historicky najbarbarskejší a najbrutálnejší. …

” Británia je jediným národom v dejinách, ktorý bol kedy napadnutý plnou silou iného mocného ľudu v snahe zničiť kresťanstvo z tváre zeme. Proti rímskym légiám Rím vyslal svojich najlepších. Povolal mnohých skvelých generálov, ktorí dvojhlavému orlovi vydobili slávu v iných zahraničných dobýjaniach, rozhodnutá vymazať [a vystrábiť sa] jednu porážku za druhou, ktorých sa jej armádam dostalo.

“Od Claudiovho po Diokleciánovo prenasledovanie, rímskou posadnutosťou bolo vyhladenie Británie a všetkého kresťanského. Ako satanská táto posadnutosť bola, sa dá odhadnúť v brutálnom čine počas Diokleciánovho ťaženia. Najlepšie bojové odiely rímskej armády boli slávne galské légie. Na príkaz Maximiana, spoluvládcu s Diokleciánom, boli kresťanskí galskí veteráni do posledného muža chladnokrvne povraždení. Jeho nenávisť voči kresťanstvu údajne predčila Diokleciánovu nenávisť, a na jej uspokojenie zmasakroval svojich najlepších vojakov.

“Martyrológie uvádzajú, že počas prvých 200 rokov kresťanstva bolo v rímskych katakombách pochovaných viac než šesť miliónov kresťanov – zavraždených. Koľko bolo pochovaných v ďalších, nepreskúmaných katakombách, je ťažké povedať. Celkový počet by bol alarmujúci. Tvrdí sa, že ak by sa zmerala celková dĺžka rímskych katakomb, predstavovali by dĺžku 550 míľ, čo je vzdialenosť medzi Rímom a švajčiarskymi Alpami. Zdá sa takmer neuveriteľné, že kým dnes po uliciach Ríma kráča okolo milióna kresťanov, pod ich krokmi leží viac než šesť miliónov umučených tiel, ktoré svedčili o Kristovi.”

Je možné, že niektorí z vás nemusia poznať desiate prenasledovanie za vlády Diokleciána, či niektoré z iných prenasledovaní zo strany Ríma voči stúpencom Nazaretského. O Diokleciánovom prenasledovaní sa môžete dozvedieť v knihe Foxe’s Book of Martyr’s, strany 24-33. Ak ste si v tejto knihe neprečítali nič o iných rímskych perzekúciách, túto pasáž vám obzvlášť odporúčam. Pre istú predstavu citujem z knihy The Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett, pages 215-216:

“V Ríme bol pri moci neslávne známy Dioklecián a na jeho rozkaz začalo v roku 290 A.D. to, čo sa často opisuje ako najhoršie prenasledovanie kresťanov. Vo svojom edikte nariadil zničenie chrámov, zozbieranie a spálenie posvätných písem, spolu s ďalšou kresťanskou literatúrou, ktorá sa nájde. Zničené mali byť knižnice, školy vzdelávania i súkromné domy . …

“Cisár Dioklecián na kresťanov zaútočil s náhlou zúrivosťou. Obvinil ich zo série nešťastí počas predchádzajúcich rokov, ktoré zdecimovali rímsku armádu do takej miery, že nboli vic schopné brániť úspešne svoje hranice, nieto ešte dobýjať iné územia. Rím upadal, jeho sláva rýchlo mizla. Dioklecián sa snažil odvrátiť národnú pohromu vyhladením kresťanov, ich chrámov a majetku. Beštiálna krutosť trvala 18 rokov. Prenasledovanie po niekoľko rokov spaľovalo Európu, než napadlo brehy Británie. Znova boli Rimania frustrovaní neuveriteľným zápalom martýrov, zomierajúcich s modlitbou na perách, či s nabádaním. Videli ničenie obyčajného ľudu, ktorý prejavoval pohŕdanie smrťou rovnako ako jeho kresťanskí predkovia. To Diokleciána rozzúrilo k ešte diabolskejším praktikám, v ktorých mu neskôr pomáhal Maximian, ktorý sa stal jeho spoluvládcom nad kontinentálnou rímskou ríšou. Brutálny ako Dioklecián bol, samotní Rimania zaznamenávajú, že Maximian bol ešte horší. Jeho krutosť a zločiny sa údajne nedali opísať. Nechal zmasakrovať svoje najlepšie légie, výlučne zostavené z Galov, do posledného muža, pretože boli kresťania. Bol zaslepený maniakálnou (šialenou) nenávisťou.”

Pre viac informácií o Diokleciánovi, a ako sa jeho prenasledovania nakoniec dotkli Británie, budem citovať z Celt, Druid and Culdee, od autorky Isabel Hill Elder, strany 108-109:

“Niekedy sa vyjadruje prekvapenie, ako málo záznamov sa o rannej britskej cirkvi dochovalo. Zúrivé edikty rímskych cisárov boli namierené nielen na zničenie osôb, ktoré kresťanskú vieru vyznávali, ale taktiež proti literatúre a záznamom Cirkvi.

“Za vlády týchto tyranov došlo k desiatim prenasledovaniam, od roku 66 A.D. po 303 A.D.; najdlhšie trvalo Diokleciánovo prenasledovanie, ktoré začalo v roku 290 A.D. Bede uvádza: “Diokleciánovo prenasledovanie bolo trvalo vykonávané po desať rokov, s pálením kostolov, postavením nevinných mimo zákon a masakrami martýrov. Nakoniec, v roku 300, prenasledovanie doľahlo na Britániu a mnoho osôb, s pevnosťou mučeníkov, zahynulo vo vyznaní Viery.’ Záznamy Cirkvi teraz neboli písané perom a atramentom, ale krvou a plameňmi martýrstva. V Diokleciánovom edikte mal byť Písma zozbierané a zničené, považované za magické knihy, v tomto sa sledovali staršie metódy potláčania. …

“Po skončení Diokleciánovho prenasledovania boli chrámy v Británii opäť vybudované a kresťanstvo prekvitalo do takej miery, že na koncile v Aries, 314 A.D., bola britská cirkev reprezentovaná troma biskupmi a jedným presbyterom, a rovnako tak na koncile v Sardike a Ardminiu.”

Dôvod, prečo si dnes nie sme vedomí faktu, že britská cirkev bola pravou cirkvou založenou Jozefom z Arimatey na pokyn sv. Filipa, je ten, že väčšina jej záznamov bola zničená. Zachovalo sa však dosť záznamov na to, aby sa bez akýchkoľvek pochybností dalo určiť, že cirkev Británie (nezamieňať si so súčasnou anglikánskou cirkvou v Anglicku) bola pravá cirkev, predtým, než bola romanizovaná,. Z tohto dôvodu prevažná väčšina predpokladala, že pravou cirkvou bola rímska katolícka cirkev, čo je absolútne klamstvo. Ani rímska katolícka cirkev, ani jej protestantské dcéry nepredstavujú pravú cirkev založenú naším Spasiteľom. Existovala cirkev založená v Ríme, a Linus (Caractakov syn) bol apoštolom Pavlom určený za jej prvého biskupa, a v žiadnom prípade nebola spojená s rímskou katolíckou cirkvou, nikdy! Nazývala sa Basilica Di Pudenziana (taktiež Palác Britov). Na rôznych miestach a v rôznych dobách dochádzalo k mnohým páleniam a ničeniam cirkevných záznamov, budem ohľadom toho citovať pasáže z rôznych kníh:

The Origin and Early History of Christianity In Britain, autor Andrew Gray, D.D.:

strana 3: “Samotná ranná história britskej cirkvi je zahalená tajomstvom kvôli zničeniu mnohých dávnych záznamov; a predsa sa dá z histórie dávnych čias zozbierať dostatok informácií, slúžiacich nášmu zámeru – pravdepodobne toľko, ako sa dá získať na podporu akejkoľvek udalosti sekulárnej histórie.”

strana 47: “Cisár (Dioklecián) miestodržiteľovi prikázal spáliť všetky kresťanské knihy, a zničiť ich miesta uctievania. Kresťania, ktorí odmietli zaprieť svojho Pána, boli mučení a zabíjaní. Medzi zabitými boli sv. Alban z Verulam, Julius z Caerleonu, Aaron z Exeteru a Angulius z Londýna.

Celt, Druid and Culdee, autorka Isabel Hill Elder:

strana 75: “‘Ďalším propagátorom vzdelania bol kráľ Tuathalius, v prvom storočí A.D., ktorý ustanovil trojročné skúmanie všetkých zachovaných kníh výborom troch kráľov, resp. lordov, troch druidov a troch starožitníkov. Títo mali nechať všetko, čo sa ukázalo ako cenné, zaniesť do Kráľovskej knihy v Tare.

“‘Tretím patrónom literatúry bol kráľ Cormac, A.D. 266, ktorý obnovil zákony o starožitníctve, znovuvybudoval a zväčšil akadémiu v Tare pre štúdium histórie, práva a vojenského umenia. Bol neúnavným rozširovateľom spravodlivosti, vytvoriac početné zákony dodnes existujúce. …

“‘O’Duveganovci boli dedičnými bardami; O’Cleryovci a O’Brodinovci dedičnými starožitníkmi; O’Shielovci a O’Canvanovci boli dedičnými lekármi; Macglanchyovci dedičnými sudcami.'”

“‘Nie vždy sa druidom dostávalo od kresťanov slušného zaobchádzania. Dudly Forbes, v liste írskemu spisovateľovi, uvádza, že v čase sv. Patrika bolo v Írsku spálených nie menej ako 130 knižných zväzkov týkajúcich sa záležitostí druidov. Aké žalostné zničenie umenia a vynáleyov, aká nevýslovná škoda pre poznanie. Aká neúcta voči ľudskému porozumeniu nástávala zo strany nevedomých, či skor zainterestovaných, v každej dobe.'”

strana 108. “Niekedy sa vyjadruje prekvapenie, ako málo záznamov sa o rannej britskej cirkvi dochovalo. Zúrivé edikty rímskych cisárov boli namierené nielen na zničenie osôb, ktoré kresťanskú vieru vyznávali, ale taktiež proti literatúre a záznamom Cirkvi.”

The Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett:

strany 138-139: “Uctievaná posvätnosť ‘Vena našej Pani’ je opisne podaná saským historikom Williamom z Malmesbury, ktorý svoje výnimočné diela napísal v 12. storočí. Napísal dve historické diela zapodievajúce sa náboženskými témami, ktorými sa tuná zoberáme. Jeho posledné dielo, De Antiquitate Glastoniae, je najautentickejšie. Bol zvlášť poverený glastonburským opátom napísať úplnú históriu slávneho chrámu od jeho počiatku v Avalone, a bol pozvaný v opátstve prebývať, kde mal plný prístup k svetoznámej glastonburskej knižnici. Tá obsahovala všetky pôvodné dokumenty z čias druidov, následne napísal svoje dielo s výhodou primárnych zdrojov, dávno predtým, než obrovský požiar zničil opátstvo i jeho nádhernú knižnicu, v tom čase považovanú za jednu z najväčších na svete. Následne je jeho historické dielo, dokončené v opátstve, pravdepodobne najcennejším existujúcim dokumentom o britskej kresťanskej cirkvi.

Strana 154: “Človek by však mal pamätať na to, že od Claudiovho ediktu o zničení kresťanstva, počnúc rokom 42 A.D., až do – a vrátane – boadicejskej vojny v roku 60 A.D., ľud a krajina Británie trpela 18 rokov trvajúcim prenasledovaním zo strany Rimanov, čo nezažil žiaden iný národ. Ich mestá, náboženské inštitúcie, knižnice a centrá kultúrneho poznania boli pálené do tla s barbarskou nehanebnosťou, ktorej sa nič nevyrovnalo. Bezbranní boli zmasakrovaní. Nemravnosť, plienenie a drancovanie bohatstva, úrody a dobytka pokračovalo v neúnavnej snahe zvrhlých Rimanov rozdrviť kresťanskú vieru a ducha v Británii.”

strana 215: ´V Ríme bol pri moci neslávne známy Dioklecián a na jeho rozkaz začalo v roku 290 A.D. to, čo sa často opisuje ako najhoršie prenasledovanie kresťanov. Vo svojom edikte nariadil zničenie chrámov, zozbieranie a spálenie posvätných písem, spolu s ďalšou kresťanskou literatúrou, ktorá sa nájde. Zničené mali byť knižnice, školy vzdelávania i súkromné domy .”

To by nám malo poskytnúť istú predstavu plánovaného i náhodného ničenia dôležitých historických a náboženských záznamov, ku ktorému dochádzalo po mnoho rokov od doby, keď bol Jozef z Arimatey poverený sv. Filipom skrze rituál kladenia rúk. Veľmi zreteľne môžete vidieť, z tejto devastácie písomných záznamov, prečo mnohí veria, že história cirkvi pochádza skrze Rím. Takmer bez výnimky sa týmto smerom uberajú všetky publikované cirkevné dejiny. Ak identifikujete túto cestu skrze britskú cirkev, ste jedným z nemnohých, ktorí skutočnú a dôležitú pravdu poznajú!

No ak sa chcete stať dnes členom britskej keltskej cirkvi, je mi ľúto, vo svojej pôvodnej forme viac neexistuje, bola úplne romanizovaná až do Reformácie a protestantizmu, ktorý odvtedy nedokázal priniesť jej jej pôvodný charakter. Za týchto podmienok neexistuje dnes žiadna cirkev, ktorá by sa mohla hlásiť ku kontinuálnemu pokračovaniu od pôvodných apoštolov, nech ju nazvete, ako chcete! Nemôžete ani takú založiť, bez ohľadu na to, ako dokonale by ste ju zorganizovali.

Postupnosť vysväcovania sa vykonávala kladením rúk pôvodných apoštolov na následovníkov, a nepoznám dnes nikoho, kto by takúto autoritu mal. Ak by ste niekoho našli, kto by vedel dokázať túto postupnú priamu autoritu od pôvodných apoštolov, prosím, dajte mi vedieť. Za to môžete ďakovať Rímu. Preto je dnes tak dôležité podporovať pravdu, než nejakú organizáciu, ktorá sa nepravdivo hlási k pôvodu od pôvodných apoštolov, a neučí nič relatívne k pravde. O tomto druhu podavávani autority som sa dočítal v knihe Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett, strana 64:

“Na správne vysvätenie na pozíciu apoštola bolo potrebné posvätenie kladením rúk jedného z pôvodných apoštolov.”

Pre dokumentáciu o vysvätení Jozefa z Arimatey opäť odkazujem na Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett, strana 64:

“Celkom určite bol prítomný Filip, jeden z pôvodných apoštolov. Existuje množstvo jednoznačného svedectva uvádzajúceho jeho poverenie v Gálii, tieto svedectvá taktiež rovnako uvádzajú, že prijal a posvätil Jozefa, v príprave na jeho výpravu a ustanovenia ako apoštola v Británii.”

Som si istý, že nejaký čitateľ môže voči tomu, čo som o súčasných cirkvách, ako nepochádzajúcich v priamej línii od pôvodných apoštolov, protestovať, citujúc mi Matúša 16:18, kde sa o cirkvi hovorí: “a brány pekelné ju nepremôžu.” Súhlasím, že “brány pekelné” (Rím) voči Jahšuovej Cirkvi nezvíťazili, kvôli a pre Reformáciu. Reformácia však poslúžila na vytvorenie rozdelení a protestanti naďalej udržiavajú mnohé z rímskych doktrín. Ako som uviedol v 13. časti, Reformácia nám zanechala konglomerát čiastkových rozdelení a to je dôvod, prečo dnes máme toľko denominácií, každá so svojou vlastnou doktrínou. Pani Hill Elder vo svojej knihe Celt, Druid and Culdee, uvádza toto, na stranách 158 a 159:

158. “Jednoduchou historickou pravdou je, že v postupnosti írskej cirkvi v čase reformácie neexistovalo žiadne prerušenie, a každý pokus dokázať opak len vyústil v potvrdenie jej neprerušeného pôvodu od dávnej cirkvi našej krajiny.”

159. “Od Reformácie protestantská cirkev neudržiavala ten intenzívny zápal, ktorý prejavovali jej ranní prívrženci, a dochádzalo k rozdeleniam, čo ju značne v krajine oslabilo.”

Z tohto môžeme vidieť, že napriek tomu, že bola Reformácia v istých ohľadoch dobrá, v iných mala svoje zlé stránky. Dnes pravé posolstvo nepochádza ani z katolíckej či protestantských cirkví či od televíznych kazateľov. Ak niektoré z týchto podporujete, vyhadzujete svoje peniaze do vzduchu.

AKO A KEDY BOLA BRITSKÁ CIRKEV NAKONIEC ROMANIZOVANÁ

Pre tieto informácie budem citovať z knihy The Origin and Early History of Christianity In Britain, autor Andrew Gray, D.D., strany 87-91:

“Odo dní sv. Patrika po dobytie Írska Henrym II., v roku 1172, írska cirkev sa tešila úplnej autonómii a nebola pod cudzou kontrolou. Vládla si sama, nepoznala nikoho vyššieho než vlastný episkopát a Rímu neprejavovala o nič väčšiu poslušnosť než ktorejkoľvek inej diocéze v kresťanstve. … Počas celého tohto obdobia, keď rímska cirkev len sotva mala čo do činenia s Írskom, kresťanstvo prekvitalo tak, ako nikdy po tom, ako sa týmto ostrovom začali zapodievať pápeži.

“Prirodzene vyvstáva otázka – Ako a kedy bol romanizmus do Írska zavedený? Najprv skrze vplyv a spojenie s Dánmi v Írsku. Dáni, ktorí napadali a pustošili Írsko, sa usadili v Dubline, Limericku a Waterforde. Neskôr konvertovali na kresťanstvo, no skrze spojenectvo s Normanmi dostali svojich biskupov z [romanizovaného] Canterbury. Lanfranc a Anselm boli prívržencami Ríma, a boli teda prvými, ktorí položili v Írsku základ pre pápežské nároky, ku koncu 11. storočia. Biskup v Limericku bol nominovaný pápežom ako jeho legát v roku 1106, a v roku 1151 poslal pápež po prvýkrát pallium (odev) ako dar štyrom arcibiskupom. Po celú dobu však v Írsku bola iba jedna cirkev, stará cirkev, ktorá sa však čoraz viac romanizovala.

“Potom, v roku 1156, sa Henry II., anglický kráľ, obrátil na pápeža, Nicholasa Brakespeara (syna kňaza v St. Alban’s, a jediného anglického pápeža), známeho pod menom Adrian IV., pre povolenie prevziať Írsko, a stanoviť seba a svojich potomkov, kráľov Anglicka, za jeho pánov, aby, ako kráľ uviedol – založil náboženstvo ‘vo svojej čistote’ – dokazujúc, že náboženstvo, ktoré tam už existovalo, nebolo, v jeho ponímaní, také, ako malo byť, inými slovami, nebolo pod kontrolou rímskeho biskupa. Pápež Henryho žiadosť schváli, pod zámienkou, že ‘všetky ostrovy’ boli dané pápežom tzv. “Konštantínovým darom’, a v súlade s tým vydal svoju bulu. Ak padne otázka, prečo pápež posvätil Henryho vpád do Írska, odpoveď sa nachádza v jeho vlastnej bule: ‘Na rozšírenie hraníc Cirkvi, a jej jurisdikcie tam, kde momentálne žiadnu nemá.’ Pápež nariadil ešte jednu podmienku, že anglický kráľ mu bude platiť ‘jednu penny ročne za každý obývaný dom na ostrove’, takto poskytujúc dôkaz, že ‘Petrov peniaz’ do tej doby írskej cirkvi platený nebol.

“Bude ukázané, že tento obchod, prinajmenšom zo strany rímskeho pontifika, bol  toho najpremyslenejšieho a starostlivo vykalkulovaného druhu. Nie jedivu, že dnešní romanisti v Írsku sú tak nespokojní pod anglickou nadvládou. …

” Henry, pod rôznymi zámienkami, s posvätením a schválením od pápeža, priviedol do Írska svoje armády. Írski náčelníci, jeden po druhom porazení, sa mu zakrátko podriadili a venovali mu svoju úctu. Biskupi súhlasili s eklesiastikálnou úniou s anglickou cirkvou. Potom Henry, aby naplnil svoje vlastné zámery, odovzdal írsku cirkev rímskemu pápežovi. Týmito neoprávnenými činmi nastala schizma, a biskupi a kňazi boli stanovovaní nariadením pápeža. Pár biskupov naďalej zastávalo nezávislú pozíciu a tu a tam sa občas postavili na odpor, no nezávislosť keltskej cirkvi bola minulosťou. Zradil ju anglický kráľ a rímsky pápež. Írska národná nezávislosť a írska eklesiastikálna nezávislosť skončili prakticky v rovnakej dobe, a v oboch prípadoch skrze podvod a uzurpovanie. Osud spečatila návšteva Gelasia, arcibiskupa z Armagh, v Dubline v roku 1172, a formálne sa podriadil kráľovi Henrymu II.. Od tohto okamihu po dobu Reformácie vládlo pápežstvo, a história 350 rokov, nasledujúcich po Synode v Casheli – keď írska cirkev súhlasila s eklesiastikálnou úniou s anglickou cirkvou – je skutočne strašná. Cirkev sv. Patrika odporovala cudziemu uzurpátorovi dlhšie, než ktorákoľvek iná cirev v západnej Európe, a jej konečné podriadenie sa bolo z veľkej časti zabezpečené skrze vplyv anglickej cirkvi, ktorá sa do veľkej miery už podriadila. Uzurpovaná autorita bola odmietanutá a zhodená v roku 1558, po iba 400 rokov trvajúcom podriadení sa.

“Keď sa začalo vykonávať dielo Reformácie v Anglicku, bolo ho cítiť i v Írsku a počty protestantov voči Rímu sa všade zvyšovali. Za vlády Edwarda VI. (1551) synoda írskych biskupov prijala anglickú liturgiu namiesto latinskej bohoslužby. V roku 1558 sa Cirkev v Írsku zjednotila s Cirkvou v Anglicku v akceptovaní reforiem navrhovaných za vlády kárľovnej Elizabeth, a v rokoch 1560-61 došlo k regulérnym synodám írskych biskupov a bola plne akceptovaná reformovaná anglická liturgia. …

“Romanisti vyšli z írskej cirkvi v roku 1558, a vytvorili novú sektu, zabezpečujúc biskupov, ako bolo uvedené, zo Španielska a Talianska. Takýto je pôvod súčasnej taliansko-španielskej misie v Írsku. … To znamená, že stará Cirkev je írska cirkev, nová cirkev je rímska cirkev v Írsku, ktorá, ako bolo preukázané, nemá žiadnu spojitosť so starou cirkvou v krajine – cirkvou sv. Patrika – ale je cudzincom, votrelcom, prišelcom. … Rím ju nazýva schizmatickou, no história dokazuje, že práve rímska cirkev je v schizme, rovnako v Írsku, ako i v Anglicku. Vkradla sa do írskej cirkvi v dňoch Henryho II., prostredníctvom schizmy, a vyšla z nej v čase Reformácie a založila schizmu ako jej protiklad.

“…No napriek všetkým svojim ťažkostiam (írska cirkev) stále prežíva. ‘Brány pekla nad ňou nezvíťazili.'”

Ďalšie krátke zhrnutie o keltskej cirkvi sa nachádza v knihe St. Joseph of Arimathea At Glastonbury, od autora Lionela Smithett Lewisa, strana 191:

“Je veľmi obtiažne napísať krátku históriu keltskej cirkvi. No treba to učiniť. Pretože nič nie je patetickejšie než to, že napriek slávnemu misionárskemu zápalu svätých tejto cirkvi, pamiatka na nu a na nich bola takmer zabudnutá. Ako som v texte spomínal, je to hlavne kvôli politickým udalostiam. Neustále nájazdy pohanských Sasov, ich ničenie kostolov, kláštorov a rukopisov, spolu s vyháňaním Britov do hôr a vresovísk, a – po konvertovaní Sasov – podobné nájazdy ich ešte stále pohanských príbuzných, Dánov, takmer vymazali kresťanskú cirkev z tejto krajiny, s výnimkou časstí západného Anglicka. A potom postupne, napriek vehementnému keltskému odporu, od 8. storočia prevažujúci kontinentálny vplyv rímskej cirkvi, neskôr ohromne posilnený normanským vpádom, a odvodený od prestíže postavenie imperiálneho Ríma ako svetovládcu, nakoniec spôsobil takmer úplné zatienenie pamiatky na keltskú cirkev a jej odvážnych svätých.”

Hoci brány pekla nad ňou nezvíťazili, je vcelku ošemetne zjazvená rímskou náukou. Verím, že môžeme bezpečne povedať: nemáme viac cirkev, ktorá by bola založená apoštolmi, či niečo jej podobné. Tá trvala iba cca tisíc rokov (Zjavenie 20:6). Ak toto čítate a ste Ír alebo Škót, hovoríme o našich predkoch – hovoríme o našej cirkvi. Po oboznámení sa s históriou našej cirkvy by sme mali byť znepokojení, či už pochádzame z rímsko-katolíckeho alebo protestantského prostredia. Sme v postavení, kedy sa nemôžeme vrátiť, a ani katolicizmus, ani protestantizmus či iný kult nie sú odpoveďou. Boli sme olúpení o naše dedičstvo. Ak ste Izraelita, prišli ste k poznaniu svojej identity a taktiež poznáte identitu “hadieho” nepriateľa, objavitli ste dva najdôležitejšie piliere pravdy, ktoré sa dajú prijať. Tému britskej keltskej cirkvi budeme rozvíjať i v ďalšej časti.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: