Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 15.

Niektorí z vás sa možno čudujú, prečo mením tému z Júdu na iný. Domnievam sa, že je dôležité, aby sme poznali celý príbeh o Júdovi, pretože inak neporozumieme samotnému Vykupiteľovi. Ak Júdov príbeh nepoznáme, nemôžeme mať žiadnu predstavu o pravej cirkvi. Takmer každý žije v domnienke, že pravá cirkev nejako pochádza skrze rímsku katolícku cirkev, čo je úplné klamstvo. V tejto časti budeme pokračovať v histórii britskej keltskej cirkvi. Na začiatok sa vrátime do roku cca 60 A.D. a odtial budeme sledovať časť príbehu. Budeme sa zamýšľať nad jednou z brilantných vojenských vojvodkýň tej doby. Volala sa Boadicea. Na pokrytie tohto príbehu budem citovať dve rozdielne knihy. Najprv budem citovať z Father Abraham’s Children, autor Perry Edwards Powell, Ph. D., strany 108-109:

“Posledná fáza tejto vojny za nezávislosť sa nazýva Boadicejská vojna. Iceni a Coranidae ako spojenci Ríma boli do tej doby mierumilovní. Kráľ Prasutagus požičal 2 milióny libier šterlingov od Senecu, Nerovho ministra, a do zálohy dal všetky svoje verejné budovy. Zomrel na začiatku vojny a Nerona učinil spoludedičom s jeho dvomi dcérami. Zozbieraním dedičstva bol poverený Caius Decius, ktorý konal s takou krutosťou a barbarstvom, nivočiac paláce šľachty ako i kráľovské majetky, že pobúril celý ostrov. Zmocnil sa kráľovny Boadicey a jej dcér a medzi [jeho] nehorázne činy patrí aj zbičovanie chrbta kráľovnej. Žiaden Cymro to tak nechať nemohol. Keď sa obrátila na mužov a odhalila svoj zbičovaný chrbát, všetci muži žiadali, aby mohli kráčať pod jej velením. Armáda mala na začiatku 120 tisíc mužov a na svojom vrchole dosahovala počet 230 tisíc.. 80 tisíc Rimanov zahynulo. Rímska armáda nepokročila ani o krok. O milosť sa nežiadalo a ani sa neudeľovala. V Londýne bolo zmasakrovaných 40 tisíc Rimanov. Boadicea zomrela uprostred konfliktu, podľa Tacita, na otravu. Získala si svoje meno, Victoria. Jej následníkmi ako generáli boli Arviragus, Venusius, a Gwallog z Galgaku. Moc celej rímskej ríše bola paralyzovaná.”

Veľmi zaujímavá je osoba Senecu, požičiavajúceho ekivalent “dvoch miliónov libier šterlingov kráľovi Prasutagovi”. O Senecovi sa dočítate vo väčšine historických kníh či encyklopédií. Snažil som sa zistiť, či nemal nejaký “židovský” pôvod, no nebol som schopný spojiť ho s hadími potomkami Kaina. Seneca však vykazoval tri znaky “Žida”: (1) požičiaval peniaze, (2) bol literárnym autorom, (3) bol politickým poradcom vládcu, cézara Nerona. Viem, že nejde o dostatočný dôkaz, no mám voči nemu veľké podozrenie. K tomuto príbehu budem citovať aj z Celt, Druid and Culdee, od autorky Isabel Hill Elder, strany 39-41:

“Vylodiac sa (a svedectvo ich vlastných historikov svedčí o tom, že nikdy nebola žiadna krajina tak draho vykúpená či udržiavaná s väčšími ťažkosťami), Rimania postupovali, uplatňujúc svoju politiku ničenia, ktorou boli známi po celom európskom kontinente.

“Jeden pozoruhodný príklad nám predstavuje rímskeho ducha krutej nevšímavosti voči ľudským pocitom a utrpeniu. Nesmierne bohatý Prasutagus, icenský kráľ, vedomý si na smrteľnej posteli rímskej brutality, ktorej by bola jeho kráľovná, Boadicea, a jeho dve dcéry vystavené, zanechal polovicu svojho majetku cézarovi Neronovi, snažiac sa takto pre nich zabezpečiť ochranu. Keď však v roku A.D. 60 zomrel, zmocnil sa kráľovského majetku rímsky prefekt, Caius Decius, predstierajúc, že sa tento majetok stal verejným vlastníctvom. Dochádzalo k odporu, legionári napadli palác a odniesli poklady do Castry. Príbeh barbarského zaobchádzania s obyvateľmi paláca nie je nutné tuná opakovať, ani príbeh o Boadicei, zarazenej týmito krutosťami, ktorá sa statočne na bojovom poli postavila na obranu svojej rodiny a svojho ľudu. Rímsky prefekt, priamo porušujúc klaudiovskú zmluvu, taktiež skonfiškoval majetok icenskej šľachty.

” Seneca, úžernícky, milionársky filozof, venoval Icenom, v záruke s ich verejnými budovami, istú sumu peňazí – okolo 2 miliónov libier šterlingov v modernej mene, za katastrofických podmienok, táto pôžička bola však náhle a násilne vyžiadaná späť, čo bolo nepriamym dôvodom Boadicejskej vojny. Požičiavať Riman Rimanovi za úrok bolo hanbou, no úročiť pôžičku cudzincovi bolo dovolené.

“Územia Icenov boli bohaté na olovené bane, niektoré z nich pochádzajúce z dávnych čias, a Rimania sa týchto baní zmocnili hneď po svojom príchode do Británie, zbaviac icenský ľud dôležitého zdroja príjmov a nútiac ich požičiavať si kvôli udržiavaniu chodu štátu peniaze od Senecu.

” Boadicea, predtým, ako viedla svoj ľud a kmeň Trinobantov, ktorý sa k nim pridal, aby vyjadrila svoje krivdy, vystúpila pred tribunálom generálov a prehlásila pred svojou armádou 120 tisíc mužov tieto slová: ‘Vládnem nie ako Nitocris, nad šelmami bremena, ako sú zoženštelé národy Východu, nie ako Semiramis, nad kupcami a priekupníkmi, nie ako muž-žena, Nero, nad otrokmi a eunuchmi – takéto je drahocenné poznanie, ktoré takíto cudzinci medzi nás zavádzajú – ale vládnem nad Britmi, málo znalými umenia a diplomacie, no narodenými a vycvičenými v hre vojny, nad mužmi, ktorí v prípade slobody položia svoje životy, životy svojich žien a detí, svoje pozemky a majetky – kráľovná takejto rasy, prosím vás o vašu pomoc pre slobodu, pre víťazstvo nad nepriateľmi neslávne známymi za krivdy, ktoré spôsobujú, pre ich prekrúcanie spravodlivosti, pre ich neukojiteľnú chamtivosť; proti ľudu, ktorý si hovie v neľudských potešeniach, ktorého nákloností sa treba obávať viac než jeho nepriateľstva. Nikdy neumožním cudzincovi, aby nado mnou a nad mojimi rodákmi vládol, nikdy na tomto ostrove nebude vládnuť otroctvo’.”

Čo si myslíte o tejto neskutočne veľkolepej dáme, Boadicey? Koniec koncov, bola pra-pra-pravnučkou (po niekoľkých pokoleniach! Tamar! To dokazuje ducha a materiál, z ktorého boli Tamar a jej potomkovia stvorení. Možno i vy ste potomkom Tamar a Boadicey. Čo to má spoločné s Júdom? VŠETKO TO MÁ ČO DO ČINENIA S JÚDOM! Ak nepoznáte celý príbeh o Júdovi a Tamar, potom nemôžete pochopiť činy a charakter dámy, akou bola Boadicea! Jej manžel však mal Senecovi odkázať, nech si svoje špinavé peniaze so svojim nechutným úrokom ponechá.

PAVOL A PUDENS

Vraciame sa teraz k ďalšej téme, ktorú som predstavil v 13. časti, o Pudensovi, Linovi a Klaudii z 2. Timotejovi 4:21. Ako si spomínate, Linus a Klaudia boli deti Caractaka (Caradoc, zvaný aj kráľ Arviragus). V tomto príbehu sa nachádza oveľa viac, než som v tej časti prezentoval. Aby sme tieto postavy pochopili, budem citovať z The Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett, strany 122-125:

“… Tento fakt podporuje vyjadrenie dobových autorov, ktorí uvádzajú, že sv. Pavol prebýval s Pudensovými. Existuje špeciálny dôvod, prečo by preferoval prebývanie s Pudensovými v paláci Britov, mimo kresťanského prostredia.

“Aj keď to môže byť pre čitateľa zarážajúce, fakty dokážu, že s Pudensovou rodinou žila matka sv. Pavla, a že Klaudia Britannica bola švagrinou apoštola národov.

“Sv. Pavol, píšuci vo svojom liste veriacim v Ríme pred svojím príchodom, hovorí (Rimanom 16:13), ‘Pozdravte Rúfa, vyvoleného v Pánovi, i jeho aj moju matku. .’

“Niektorí sa snažili naznačiť, že táto žena bola duchovnou matkou sv. Pavla. To je však faktami úplne vylúčené. Duchovná matka či otec bol niekto, kto iného konvertoval. Ako vieme, Kristus konvertoval Pavla na ceste do Damašku, a Pavol pred júdejskou perzekúciou Kristových nasledovníkov v roku A.D. 33 v Ríme nebol. Uplynulo teda 25 rokov do jeho príchodu do R9ma ako Kristovho apoštola. Dedukciou prichádzame k tomu, že Pudens musel mať necelých tridstať rokov, keď sa oženil so sedemnásťročnou britskou princeznou,, a v čase pozdravu sv. Pavla musel mať okolo 35 rokov, čo dokazuje dlhú separáciu medzi “jeho matkou a mojou”.

“Pudens sa narodil na rodinnej usadlosti v Umbri, v rímskom štáte. Jeho otec bol rímskym senátorom, starobylého, významného rodu. Pavol, v popise svojho rímskeho občianstva, uvádza (Romans 11:1) že bol Žid (Benjamínec) podľa rasy, preto jeho rodičia museli byť židovskí [júdski] Benjamínovci. Z tohto je zrejmé, že jeho matka bola pravdepodobne vydatá po druhýkrát, a to za Rimana významného pôvodu. Z tohto manželstva sa narodil Rufus Pudens. Jeho matka nebola len rímskou konkubínou, keďže Pudens zdedil otcov majetok ako legitímny syn. Ak by bol nemanželským synom milenky, zlomyseľné perá tej doby, vždy pripravené takúto udalos zaznamenať, by tak určite učinili. Naopak, o staršom Pudensovi a jeho rodine sa píše s veľkou úctou. Všetky fakty teda poukazujú na zákonné manželstvo, s Rúfom ako právoplatným potomkom. Ak by tomu bolo inak, Pavol by neadresoval svoje slová svojej a Rúfovej matke s takou náklonnosťou.

“V tom čase Pudens venoval pôdu v Británii pre výstavbu chrámu Neptúna a Minervy v t Chichesteri, bol pohan, nasledujúci zdedenú vieru svojej rodiny, podriadenú rímskym bohom. To nedokazuje, že jeho židovská [júdska] matka bola pohanom. Narodená v júdskej viere bola zrejme neutrálna. Je však isté, že v období rokov 50 až 53 A.D. matka i syn konvertovali, pretože Priscillu, jeho matku, člena britskej domácnosti, nachádzame nasledujúcu svadbu Rúfa Pudensa s Klaudiou. Na strane druhej, Pavol by sa nesnažil o spojenie so svojou matkou a Rúfom, ak by vedel, že zostali pohanmi. Jeho pozdrav dokazuje, že Pavol vedel, že boli už presvedčenými kresťanmi. Zdraví Pudensa, “vyvoleného v Pánovi”. To podporujú i rímski autori tej doby, ktorí uvádzajú, že “všetci” z Pudensovej domácnosti v Palatium Britannicum boli kresťania.

“Z tohoto všetkého zisťujeme, že sv. Pavol a Rufus Pudens Pudentius boli nevlastní bratia, synovia tej istej matky. To z britskej princeznej Gladys, adoptovanej dcéry cisára Claudia, teraz známej ako Claudia Britannica Rufina Pudens Pudentius, činí švagrinú apoštola národov! … To podporuje ďalšie dôležité fakty uvedené v Rímskych martýrologiách, že “Klaudiini potomkovia boli vychovávaní na kolenách sv. Pavla.”

“Z rýchlosti udalostí, ktoré nasledovali je evidentné, že sv. Pavol nestrácal čas uvádzajúc do činnosti svoj plán vystavať v Ríme, na neporušiteľnom základe, prvú kresťanskú cirkev medzi národmi. To bolo prvou potrebou, ktorú umožnil odvážny čin britskej kráľovskej rodiny. Claudia a Pudens, poskytnúc svoj domov, Palác Britov, aby bol otvorene prehlásený za kresťanský chrám v Ríme. … To bol zrod prvej Kristovej Cirkvi v Ríme. …

“Linus, Caractakov syn, ktorý v Ríme prebýval, bo už dávno predtým pokrstený sv. Jozefom z Arimatey v Británii. Bol kňazským inštruktorom. Bol to Linus, ktorého sv. Pavol vybral a osobne posvätil, aby sa stal prvým biskupom kresťanskej Cirkvi v Ríme. Princ kráľovskej britskej krvi, je to ten istý Linus, ktorého sv. Pavol pozdravuje vo svojom liste. … Sv. Peter tento fakt potvrdzuje, uvádzajúc: “Prvá kresťanská cirkev v Ríme bol Palác Britov. Prvým kresťanským biskupom bol Brit Linus, syn kráľa, osobne určený sv. Pavlom v roku 58 A.D.”

“Tento chrám ešte stále existuje a dá sa vidieť na mieste niekdajších pozemkov Palatium Britannicum, pamätník kresťanského úsilia sv. Pavla a britskej kráľovskej rodiny v britskom exilo s Rufom Pudensom. Tento chrám je v rímskej histórii zaznamenaný pod štyrmi rôznymi označeniami: 1. Palatium Britannicum; 2. Titulus; 3. Hospitium Apostolorum; 4. a nakoniec ako St. Pudentiana na počesť a pamiatku umučenej dcéry Claudie Pudens, týmto pomenovaním je tento chrám známy do dnešného dňa.”

Nie je táto situácia výnimočne zaujímavá? Ďalším dobrým zdrojom k Pavlovi ako nevlastnému bratovi Pudensa je kniha Dedicated Disciples autora Henryho W. Stougha, strany 158-159:

“Apoštol Pavol si bol vedomý mnohých vecí, ktoré nie sú v Písme zaznamenané. Pavol vedel, že v meste Ríme existuje cirkev, a vedel, že túto cirkev založili Briti, ktorí boli kresťania. Boli zajatí Rimanmi a odvedení do Ríma, kde založili malú cirkev. V Ríme žila Pavlova matka jeho nevlastný brat. Tento Pavlov nevlastný brat, menom Rufus Pudens, bol ženatý s nádhernou mladou britskou ženou menom Gladys. Gladys, princezná a dcéra britského kráľa Caractaka, žila v Ríme so svojím otcom. …

“Pavlova matka Prassede (Priscilla), zbožná kresťanka, mu bezpochyby o týchto veciach vyrozprávala, a Pavol cítil, že niekto by tam mal ísť a posilniť ich vo viere. Pavol preto poslal do Ríma Aristobula, aby im pomohol a povedal im viac o Ježišovi. Pavol mu pravdepodobne venoval úvodné listy, nielen pre svoju matku a brata Rufa, ale taktiež pre kráľovskú rodinu Silúrie, keďže Pavol bol s nimi nepriamo spríbuznený, svadbou Rufa s princeznou Gladys z kráľovskej rodiny.”

Teraz, keď vieme, že apoštol Pavol a Rufus Pudens boli nevlastnými bratmi svojej matky Priscilly, a Klaudiine deti boli Pavlovými neterami a synovcami, teda britská kráľovská rodina Caractaka boli príbuznými Pavla, malo by to nášmu porozumeniu novozmluvných Písem pridať úplne novú dimenziu porozumenia. Keď k tomu pridíme fakt, že členovia britskej kráľovskej rodiny sú potomkovia Tamar, budete potrebovať si prečítať časti #2 a #3 tejto série. Teraz sa presunieme k ďalšej fáze príbehu, ktorá sa bude týkať Dobrého kráľa Lucia (taktiež potomok Tamar) a ako ten učinil kresťanstvo britskou národnou vierou..

DOBRÝ KRÁĽ LUCIUS USTANOVUJE NÁRODNÚ VIERU

V ďalšej fáze tohto príbehu si všimnete, že to bola britská cirkev v Ríme, korá započala postup činnosti. Je to rovnaká skupina, o ktorej sme práve hovorili. Táto britská cirkev v Ríme nemá žiadnu spojitosť s tým, čo sa neskôr začalo nazývať rímskou katolíckou cirkvou. Rímska katolícka cirkev bola a je úplne mimo. Na začiatok tejto témy o kráľovi Luciovi budem citovať úryvky z diela The Drama of the Lost Disciples od Georgea F. Jowetta, strany 200-204:

“V roku 137 A.D. sv. Timotej, syn Klaudie Pudens, odcestoval z Ríma, aby pokrstil svojho synovca, kráľa Lucia vo Wintone (Winchester), a v tom istom čase ho posvätil ako Obrancu Viery, zákonného, kráľovského následníka svojho predka, Arviraga, ktorého takto pôvodne posvätil Jozef. Takto odštartovala nová vlna evanjelizácie v Británii, ktorá po Jozefovej smrti akosi opadla. V istom ohľade sa to dá pochopiť: len zriedka nachádzame následníka silného, vitálneho zakladateľa rovnako dominujúceho, jednako však, pri čítaní dlhého zoznamu učiteľov, ktorí pochádzali z Avalonu a Cor Eurgain, zastávajúce nové biskupstvá doma i v cudzine, svetlo určite blikalo.

“Niet však pochýb, že oduševnený náboženský zápal, vychádzajúci z Lucia, predstavoval životnú silu podobnú energii, ktorá inšpirovala zakladateľov jozefovskej misie v Avalone a pavolvskej misie v Cambrii, predovšetkým vediac, že bol priamym potomkom kráľovských silúrskych kráľovstiev Cornwallu a Cambrie.

“Podľa jeho rodokmeňa bol Lucius synom Coela, syna sv. Cyllina, syna Caractaka, syna Brana, syna Llyra. Skrze rodinné zväzky bol taktiež priamym potomkom Arviraga, z kornsko-devonských Silúr. Lucius tak bol vnukom Caractaka i Arviraga, čo je vskutku majestátne dedičstvo. …

“Jeho pôvodné meno bolo Lleurug Mawr. Kvôli svojmu výnimočnému kresťanskému životu a jeho činov v cirkvi a štáte bol označovaný v keltskom jazyku ako Lleuver Mawr, čo znamená ‘Veľké Svetlo’. No najznámejší je pod latinským menom Lucius. Rimania polatinčili jeho meno z latinského ‘Lux’, čo je rovnaké označenie ako je to keltské…

“Najvýznačnejšia udalosť za vlády kráľa Lucia nastala v roku 156 A.D., keď národná rada vo Winchestri stanovila kresťanstvo za národnú vieru Británie. Týmto činom výslovne svetu ohlásili, že Británia je oficiálne kresťanským národom. Tento čin je opísaní v britských Triádach nasledovne: ‘Kráľ Lucius bol na ostrove Británie prvým, ktorý privilégium krajiny a národa, súdu a platnosti prísahy udelil tým, ktorí boli v Kristovej viere.”

“… Kresťania v iných krajinách významný britský edikt privítali s radosťou. Sabellius, v roku A.D. 250, dokazuje, že tento národný základ bol uznávaný i mimo hraníc Británie. Sabellius uvádza: ‘Kresťanstvo sa v súkromí vyznávalo i inde, no prvým národom, ktorý ho vyhlásil za svoje náboženstvo, a nazval sa kresťanským, podľa Krista, bola Británia.’ Genebrand vyhlasuje: ‘Sláva Británie nespočíva iba v tom, že bola prvou krajinou, ktorá sa celonárodne vyhlásila za kresťanskú, ale v tom, že toto vyznanie učinila v dobe, kedy bola rímska ríša pohanskou a krutou prenasledovateľkou kresťanstva.’ (Tento odkaz na Sabellia a Genebranda sa taktiež dá nájsť v knihe Celt, Druid and Culdee, autorka Isabel Hill Elder, strana 99.) …

“Všetky britské a rímske záznamy svedčia o fakte, že Lucius bol pokrstený a posvätený vo viere svojim strýkom, sv. Timotejom, ako je vyššie uvedené. Bol pokrstený v slávnej Chalice Well, na úpätí Toru v Avalone, 28. mája 137 A.D. V roku 167 A.D. Oslávil tuto údalosť postavením chrámu sv. Michala na vrchole Toru, ktorý bol najväčším druidským Gorseddom v Británii. Tento pamätník bol zničený pri zemetrasení, ktoré otriaslo Glastonbury v roku 1275 A.D. … V roku 170 A.D. Lucius vystaval vo Winchesteri majestátny chrám, dnes známy ako Winchesterská katedrála, známa tisícom kanadských vojakov, počas 2. svetovej vojny umiestneným vo Winchestri, ako Bojové opátstvo Britskej ríše.”

Na strane 80 George F. Jowett vo svojej knihe, The Drama of the Lost Disciples, uvádza:

“Založenie kresťanstva v Británii jozefovskou misiou bolo skutočne počiatkom britskej národnej cirkvi. Konvertovanie sa rýchlo šírilo po Ostrovoch. Je zaznamenané, že v roku 48 A.D. Conor Macnessa, ulterský kráľ, poslal svojich kňazov do Avalonu, aby zapísali kresťanský zákon a jeho učenia, tento záznam pomenovali ‘Nebeské súdy’. No až v roku 156 A.D. Kráľovským ediktom kráľa Lucia bola vo Winchestri, vtedajšom kráľovskom hlavnom mieste Británie, kresťanská cirkev oficiálne prehlásená za národnú cirkev Británie.”

Isabel Hill Elder, in her book, Celt, Druid and Culdee, says this of King Lucius on pages 95-96:

“Kresťanský kráľ Lucius, tretí v postupnosti od Caradoka a pravnuk Pudensa a Klaudie, vybudoval prvý britský minister (britský výraz pre kostol/chrám) na mieste druidského Coru vo Winchestri a národný koncil tam v roku 156 A.D. stanovil kresťanstvo za národnú vieru, ako prirodzeného následníka druidizmu, kedy bolo kresťanské kňazstvo uvedené do všetkých práv druidskej hierarchie, vrátane prijímania desiatkov.”

V knihe St. Joseph Of Arimathea At Glastonbury, autor Lionel Smithett Lewis o kráľovi Luciouvi uvádza nasledovné, strana 35:

“Malý kruh dvanástich učeníkov sv. Jozefa bo udržiavaný pustovníkmi – keď jeden zomrel, na jeho miesto bol zvolený druhý, no postupom času ich premohla akási slabosť. William z Malmesbury nám hovorí, že toto posvätné miesto sa nakoniec stalo útočiskom divých zvierat. Potom, za dní Dobrého kráľa Lucia, nastalo oživenie. Llewrug Mawr, Llewrug Veľký (vnuk sv. Cyllina a pravnuk Caractaka), prezývaný Lleiver Mawr čiže Veľké Svetlo (odtiaľ jeho polatinčené meno Lux či Lucius), bol britským kráľom od polovice po koniec 2. storočia. Rozšíril svetlo, prinesené prvými misionármi, Kristovými učeníkmi, vyslaním poslov k Eleutheriovi, rímskemu biskupovi, požiadajúc ho o vyslanie misionárov do Británie. Welšské Triády zaznamenávajú, že Eleutherius ako odpoveď vyslal v roku 167 A.D. Dyfana a Fagana, Medwyho a Elfana, čo sú všetko britské mená.”

Pre posledný citát týkajúci sa Dobrého kráľa Lucia, použijem knihu The Origin and Early History of Christianity In Britain, autor Andrew Gray, D.D., strany 38-39:

” Nachádzame (A.D. 167) britského vládcu nielenže hlásiaceho sa ku kresťanskému náboženstvu, ale stávajúceho sa “živiacim otcom” rodiacej sa Cirkvi. Týmto významným vládcom bol Lucius, ktorý, v horlivosti konverzie všetkých svojich poddaných, poslal dvoch zo svojich učencov (Elvanus a Medvinus) do Ríma na konzultácie s Elutheriom, vtedajším rímskym biskupom, kvôli najvhodnejším prostriedkom na uskutočnenie tohto zámeru. Biskup prijal poslov vľúdne, zdokonalil ich v kresťanskom náboženstve a poslal ich späť k Luciovi (spolu s dvomi svojimi vernými poslami) s darom “Starej a Novej Zmluvy” (“bothe the Oulde and Newe Testaments”), a s listom, obsahujúcim tieto pozoruhodné slová: ‘Získal si kráľovstvo Británie Božou milosťou, zákon i vieru Kristovu. Máš Starú i Novú Zmluvu. Z nich, skrze Božiu milosť, radou svojej ríše, vezmi zákon, a skrze nich, skrze Božie utrpenie, vládni vo svojom kráľovstve Británie, pretože v tomto kráľovstve si Božím zástupcom.‘.

Predpokladám, že najdôležitejšie, čo by sme mali pri posudzovaní Dobrého kráľa Lucia (a výraz “dobrého” je právom s veľkým D) brať do úvahy, je to, že bol z kmeňa Júdu! A to je veľmi dôležité. Po prezentovaní všetkých týchto odkazov na kráľa Lucia, by ste nikdy nemali zabudnúť na jeho nesmierne dôležité miesto v dejinách. Až do objavenia sa kráľa Lucia učenia Nazaretského takmer vymierali. No s Luciom Evanjelium vytrysklo nad celou Britániou a potom na kontinent. Júda vlastnil žezlo, Lucius vedel, ako ho používať! – ako kráľ, tak i jeho kráľovskí poddaní. Lucius bol správnym mužom, na správnom mieste a v správnom čase! Rovnako ako bola Tamar (jeho prastará matka spred mnohých generácií) bola správnou ženou, na správnom mieste a v správnom čase! Poviem to znova, bez Tamar by nebolo kmeňa Júdu a žiaden Vykupiteľ pre Izrael! Cesta späť k Jahvemu by bola navždy zablokovaná! Pravdivá náuka o Vykúpení sa vo svojej skutočnej perspektíve dnes vyučuje iba zriedka. Učenie o spáse nahradilo učenie o Vykúpení. Vykúpenie správne naznačuje príbuzenský zväzok, kým učenie o spáse nesprávne naznačuje univerzalizmus.

Od doby Lucia vládol v Británii všeobecný pokoj, aj keď Rím stále udržiaval v tejto oblasti okupačné sily až do doby Diokleciána. Hovoríme o období približne 150-300 A.D., čiže asi 150 rokov. Keďže Diokleciánovmu prenasledovaniu som sa už venoval, nebudem ho tuná opakovať, s výnimkou citátu z knihy St. Joseph Of Arimathea At Glastonbury, autora Lionela Snithetta Lewisa, strana 17:

“Cithodný Bede, píšuci okolo roku 740 A.D., uvádza: “Briti zachovali Vieru, ktorú obdržali za kráľa Lucia neporušenú a žili v pokoji a miery až do doby cisára Diokleciána.””

Ďalšia podstatná udalosť v dejinách britskej cirkvi, po diokleciánskej perzekúcii, bolo objavenie sa Konštantína Veľkého. Vyhľadal som tému Konštantína Veľkého vo World Book Encyclopedia, a môžem vám povedať, že opis tohto muža, ako ho mnohé zdroje uvádzajú, je značne dezinterpretovaný, hoci vlastním zopár historických kníh, ktoré k príbehu Konštantína Veľkého pristupujú s istou spravodlivosťou. No i tak, len málo z nich vám povedia, že Konštantín Veľký bol spríbuznený s britským kráľovským rodom, predovšetkým skrze svoju matku.

KONŠTANTÍN VEĽKÝ

Pretože mnohé z Konštantínovho života sa v bežných historických knihách neuvádza, začnem citovaním úryvkov z knihy The Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett, strany 211-214:

“Veľký mier, ktorý zavládol na Ostrove, počnúc Agrikolovou dohodou, A.D. Zmluvou z A.D. 86, pokračoval po dobu ďalších 200 rokov. Počas týchto dvoch storočí niet zmienky o nejakom britsko-rímskom konflikte. Historici mlčia, preskakujúc 200 rokov, ako keby sa na malom ostrove Británie neudialo nič, čo by stalo za zmienku, až do roku 287 A.D., spomínajúc uzurpáciu koruny rímskeho cézara, keď Carausius, rodom Menapijec, vtedajší admirál rímskej flotily, pristál v severnej Británii, napochodoval do Yorku, kde sa sám vyhlásil za cisára.

“Od pádu Londýna za vlády kráľovnej Boadicey sa mesto York stalo obľúbeným útočiskom Rimanov. Z tohto starodávneho britského mesta, najprv známeho ako Caer Evroc, vládlo niekoľko rímskych cisárov, pravdepodobne považujúcich za bezpečnejšie vládnuť odtiaľ, než z Ríma, naplneného žiarlivosťou, intrigami a vraždením. V tejto dávnej brigantínskej citadele je pochovaných niekoľko rímskych cézarov. …

“Stručne povedané, dejiny nám hovoria, že Carausius vládol ako cézar z Yorku sedem rokov, a bol zavraždený svojím ministrom Allektom, v roku A.D. 294. Vrah vládol dva roky, než padol v boji proti silám Konštantia Chlora, ktorý Allekta ako cézara nahradil. Taktiež z Yorku vládol desať rokov. S ním začala jedna z najdôležitejších kapitol v kresťanskej histórii, rodiaca sa vo víre prenasledovania a masakier predčiacich masaker kresťanov Suetoniom Paulinom a boadicejské zverstvá pod zlomyseľným vedením Cata Deciana, A.D. 60 až A.D. 62. Skutočne, významné udalosti, ktoré sa s vládou cisára Konštantia Chlora začali odvíjať, mali svoj počiatok v obľúbenom meste Colchester, 31 rokov pred tým, než sa Konštantius odel v rímsky purpur. …

“V roku A.D. 265 sa kráľovi Coelovi v jeho zámku v Colchestri narodila dcéra, ktorá sa mala stať svetoznámou ako cisárovná Helena z Kríža. Meno Helena bolo grécko-rímskym vyjadrením britského mena Elaine. Najznámejšia je ako cisárovná Helena, a takto je uchovaná v najznámejších análoch rímskej histórie. Táto nádherná, uznávaná žena bola urodzeným proťajškom svojich slávnych predchodkýň, princezny sv. Eurgain a milovanej Klaudie (Gladys) Pudens (dcéry Caractaka). Vychovávaná v kresťanskej domácnosti a vzdelávaná v jeho náboženských princípoch, jej prirodzený talent bol rozvinutý do veľkej miery najlepšími učencami a správcami krajiny. Znalá tradícií viery, vyjadrovala všetko, čo je kresťanské, s inteligenciou a odvahou. Helena vlastnila jeden atribút väčší, než všetky ostatné jej kráľovské predchodkyne, schopnosť politickej administrácie. Kým jej kráľovský manžel a syn v umení diplomacie významne vyčnievali, všetky fakty a záznamy dokazujú, že v ich imperiálnom osude hrala významnú mieru jej schopnosť. Pokresťančovanie rímskej ríše by bolo bezpochyby odložené po stáročia, ak nie pre jej energiu a oddanú podporu.

“Ako zvyčajne, svetská história Helenu opisuje iba v jej úlohe cisárovnej. Neuvádza žiadnu zmienku o jej pôvode a brilantnom dedičstve. Vo všetkých rímskych historických záznamoch cisárovná Helena vyzerá akoby rímskeho pôvodu, žena Rimana a matka slávneho rímskeho syna, z čoho nič nie je pravda. Boli Britmi do špiku kostí. …

“Cisárovnej Helene sa dáva kredit za vybudovanie prvej katedrály v Tréves, po vymenovaní jej manžela za rímskeho cisára. Toto mesto sa stalo jej obľúbenou kontinentálnou rezidenciou a pre svoje štedré dary mestu bola vysoko uznávaná a vymenovaná za patrónku Tréves. Bývalá britská princezná sa označovala ako “Helena z Kríža”, kvôli tvrdeniu, že v roku A.D. 326 našla neďaleko Jeruzalema zahrabaný Kristov kríž. … Kvôli jej spojeniu s Tréves, a kvôli jej manželovi Konštantiovi a urodzenému synovi Konštantínovi (ktorý sa mal stať Konštantínom Veľkým), toto mesto malo užší kontakt s rannými britskými monarchmi než ktorékoľvek iné kontinentálne mesto.”

Z toho všetkého môžeme jasne vidieť, kto bol otec a matka Konštantína Veľkého. Všimli ste si, ako rímski cisári využívali Britániu ako svoju operačnú základňu, cítiac sa tam bezpečnejšie než vo svojej vlastnej krajine? Niet pochýb, že Konštantínova matka, Helena, bola z Caractakovej kráľovskej rodiny, no Jowett sa detailom o rodine Konštantínovho otca nevenuje. Z toho dôvodu budem citovať z The Encyclopedia Britannica, 9. vydanie (1894), zväzok VI., strana 275:

” CONSTANTIUS, FLAVIUS VALERIUS, zvyčajne nazývaný CONSTANTIUS CHLORUS, čiže Bledý (čo bolo epitetum prvýkrát použité byzantskými dejepiscami, aj keď s pochybnou presnosťou, pretože existujú dôkazy, že bol – podobne ako jeho syn – ružovolíci), Rímsky cisár a otec Konštantína Veľkého sa narodil okolo roku 250 A.D. v urodzenej dalmátskej rodine. Vyznamenajúc sa svojou vojenskou schopnosťou a schopnou vládou v Dalmácii, bol v marci 292 adoptovaný a ustanovený za cézara Maximianom, ktorého dcéra Theodosia bola povinná sa zaňho vydať po zapudení manželky Heleny. S Helenou splodil Konštantína. V roku 305 získal titul Augustus, a v nasledujúcom roku zomrel.”

Dalmácia je pravdepodobne staroveká Ilýria, ktorá sa historicky môže spájať so starovekou Trójou. Ak je tomu tak, potom Konštantius Chlorus, a jeho syn Konštantín Veľký, sú pravdepodobne taktiež zo Zéracha-Júdu, rovnako ako Konštantínova matka, Helena. Odtial preskočím v čase k roku cca 300 A.D., a budem časť príbehu citovať z The Drama of the Lost Disciples, autor George F. Jowett, strany 216-217:

“Cézar (Dioklecián) do Británie priviedol obrovskú armádu, zatiaľčo na kontinente vykonával svoju deštruktívnu činnosť Maximian. Konštantius Chlorus už bol v Yorku prehlásený za rímskeho cézara. Britské kráľovstvá boli lepšie zjednotené. Ako jeden muž odpovedali na Konštantiovo zvolávania k boju. Briti predtým roky bojovali, rozhodujúc každý rímsky konflikt, s víťazstvom presúvajúcim sa z jednej strany na druhú. No v rámci jedného roka Konštantius ukončil Diokleciánovo prenasledovanie v Británii, ušedriac rímskym armádam vážne porážky, zaženúc ich späť na kontinent, A.D. 302. …

“Po vyhnaní Rimanov, uvádza sa, že cisár Konštantius a cisárovná začali usilovne obnovovať zničené chrámy. Bola to gigantická úloha, svedčiaca o kresťanskej oddanosti tejto kráľovskej rodiny, ktorá obnove venovala svoj osobný majetok. Počas tohto procesu rehabilitácie zomrel v Yorku cézar Konštantius Chlorus, A.D. 306, a tam bol uložený k večnému odpočinku. Purpurový šat okamžite pripadol jeho synovi Konštantínovi, ktorý sa v Yorku prehlásil cisárom rímskej ríše. Ďalších 6 rokov strávil Konštantín v Británii, budujúc po obnovení predtým zničených stavieb mnohé nové kostoly a vzdelávacie inštitúcie. Počas tej doby Dioklecián, a predovšetkým Maximian, pokračovali na kontinente vo svojom ničení kresťanských životov.

“S pokojom v Británii obnoveným sa začal Konštantín, slávny syn slávnych kráľovských kresťanských rodičov, pripravovať na prekročenie morí na kontinent, kde sa mal odhaliť jeho dramatický osud. V Británii zhromaždil obrovskú armádu, zostavenú výlučne z britských bojovníkov. S nimi preplával more, vylodiac sa na území dnešného Nemecka. Dve armády sa zrazili na brehoch Tiberu, kde Briti, pod vedením cézara Konštantína, vybojovali obrovské víťazstvo. Maximian bol úplne rozdrvený a prenasledovanie skončilo. Konštantín s britskými bojovníkmi napochodoval víťazne do Ríma, kde sa stretol s nadšeným privítaním. Uprostred veľkolepých osláv zasadol na imperiálny trón, oficiálne uznaný senátom a populáciou Ríma za cisára. …

“Jeho prvým činom ako rímskeho cézara bolo vyhlásenie Ríma za kresťanský, navždy ukončiac prenasledovanie kresťanov v Ríši, cca A.D. 312. Od tej doby sa datuje história Ríma ako kresťanského národa. V nacionalizovaní viery Konštantín pre Rím učinil to, čo kráľ Lucius učinil pre Britániu 150 rokov predtým. V tomto významnom kresťanskom diele, ktoré nasledovalo, mu po boku stála pôvabná Helena, jeho matka, a ako uvádza Severus, vládla s ním ako cisárovná.

V ďalšej časti budeme ďalej skúmať tento zaujímavý a komplexný príbeh Konštantína. Môžete už vidieť, v predchádzajúcich dôkazoch, ako Konštantín, ktorý pomohol obnovovať poškodené chrámy, po Diokleciánovom prenasledovaní budoval v Británii nové stavby, čo dokazuje, že bol kresťanstvom značne motivovaný. Ak by bol stále pohanom, prečo by to všetko v Británii kvôli učeniam Nazaretského robil? Príbeh o tom, že sa obrátil na smrteľnej posteli, za týchto podmienok nedáva zmysel. Pokúsim sa roztriediť všetky tieto fakty a zistiť, akým človekom vlastne bol. Verím, že o Konštantínovi Veľkom existovalo mnoho zaujatých záznamov.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: