Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 16.

Diokleciánovo prenasledovanie v tom čase postihlo celé územie Rímskej ríše, no v samotnom meste Rím neostal nikto, kto by po oslabení prenasleodvania v udržiavaní britskej cirkvi tam založenej pokračoval. To vieme preto, že neexistujú žiadne záznamy britskej cirkvi založenej rodinou Pudensovcov, ktoré by ju nejakým spôsobom spájali s neskoršou rímskou katolíckou cirkvou. Faktom je, že rímska katolícka cirkev tvrdí, že Peter ustanovil prvého biskupa Linusa, čo je falošné tvrdenie, pretože Linus bol ustanovený za biskupa Pavlom. Všetci členovia tejto cirkvi, so svojimi biskupmi, boli evidentne umučení. Čo na jej miesto nastúpilo, nebolo posvätené alebo autorizované Jahšuom! Nástroj, ktorým rímska katolícka cirkev hlása svoju autoritu, sa nazýva “Konštantínovo venovanie (dar)”, o ktorom historici dokázali, že sa jedná o podvrh. Je dôležité pochopiť, že rímska katolícka univerzálna cirkev nie je v žiadnom prípade spojená s pôvodnou britskou cirkvou organizovanou sv. Pavlom, nazývanou “Basilica Di S. Pudenziana”, v Ríme. Pre informácie o !Konštantínovom venovaní” budem citovať z knihy The Horizon History Of Christianity, autor Roland H. Bainton, strany 243-244:

“Istý skepticizmus nachádzame vo forme historickej kritiky používanej na odhaľovanie falošnosti slávnych podvrhov a kritické posúdenie posvätných dokumentov. Historická kritika bola vedľajším produktom štúdií humanistov, ktorých hlboký záujem o antiku podporoval čistý latinský štýl. Prostredníctvom ich porovnávania klasickej a stredovekej latinčiny vzrastalo povedomie filologického vývoja.. ‘Konštantínovo venovanie’, na ktorom pápežstvo dlho zakladalo svoje nároky na vládu, bolo odhalené ako podvrh Lorenzom Vallom. Ten poukázal na to, že jazyk tohto dokumentu nepochádzal z doby Konštantína.

V dokumente sa nachádzajú odkazy na ikonoklastickú kontroverziu 8. storočia. Dokumenty z Konštantínovej doby ani raz toto venovanie nespomínajú, a počas vlády cisára pápeži nikdy neuplatňovali autoritu, ktorú im údajne Konštantín mal venovať. Valla vyvrátil taktiež všeobecne prijímaný predpoklad, že Apoštolské vyznanie viery je prácou dvanástich apoštolov. Odvážnejšia bola jeho aplikácia historických, kritických metód naa štúdium Biblie, aj keď neprišiel so žiadnymi prekvapujúcimi závermi. Čo sa týkalo Cirkvi, Vallove demonštácie neboli zvlášť rušivé. Odhalenie podvodu dokázala prežiť.”

To môže byť pre vás novinkou a zarážajúce, ale je to dobre zdokumentované – o tomto zrejmom fakte niet žiadnych pochýb. Pre ďalší odkaz na “Konštantínovo venovanie” budem citovať z The Story Of Civilization: časť IV, “Vek viery”, autor Will Durant, strany 525-526:

“Najprv zo slabosti a hádok medzi francúzskymi a germánskymi kráľmi profitoval episkopát (vláda cirkvi v podobe hierarchie). V Nemecku arcibiskupi, spojení s kráľmi, vládli nad majetkom, biskupmi a kňazmi, ako feudálna moc, ktorá iba ústami vyznávala službu pápežovi. Nespokojnosť nemeckých biskupov nahnevaných touto archiepiskopálnou autokraciou, zajvne vytvorila “Falošné dekretále”, túto zbierku, ktorá neskôr upevnila pápežstvo, s cieľom najprv zabezpečiť právo biskupov odvolávať sa zo svojich metropolít k pápežom. Miesto vytvorenie týchto Dekretálov nepoznáme, ale pravdepodobne boli vytvorené v Metz okolo roku 842 A.D. Autorom bol francúzsky duchovný, ktorý sám seba nazýval Isidorus Mercator. Ide o šikovne zostavenú zbierku. Spolu s množstvom autentických vyhlásení koncilov či pápežov zahŕňa dekréty a listy, ktoré pripisuje pontifikom od Klementa I (91-100) po Melchiadesa (311-314). Tieto dokumenty boli navrhnuté tak, aby dokazovali, že podľa najstaršej tradície a praxe Cirkvi nesmel byť zosadený žiaden biskup, zvolaný žiaden koncil a rozhodnutá dôležitá otázka bez súhlasu pápeža. Dokona i raní pontifikovia, podľa týchto dôkazov, si privlastňovali absolútnu a univerzálnu autoritu ako Kristovi nástupcovia na zemi. Pápež Sylvester I (314-335) bol predstavovaný ako príjemca “Konštantínovho venovania”, plnej sekulárnej, ako i náboženskej autority nad celou západnou Európou, následne “Pepinovo venovanie” bolo hrubým navrátením ukradnutého majetku a zavrhnutie byzantskej nadvlády korunováciou Karola Veľkého vyzeralo ako dlhodobo odkladané prinavrátenie práva odvodeného od samotného zakladateľa východnej ríše. Na nešťastie, mnohé z týchto falošných dokumenotv citujú Písma v preklade sv. Hieronýma, ktorý sa narodil 26 rokov po smrti Melchiadesa. Tento podvrh by bol každému dobrému učencovi zjavný, no učený stav bol v 9. a 10. storočí na nízkej úrovni. Fakt, že mnohé z nárokov pripisovaných Dekretálmi ranným rímskym biskupom pochádzali od niektorých z neskorších pontifikov, kritiku utlmilo, a po ďalších 8. storočí pápeži prijímali autentickosť týchto dokumentov a využívali ich na podporu svojich rozhodnutí.

“Šťastnou zhodou náhod sa “Falošné Dekretále” objavili krátko pred zvolením jednej z najvýraznejších postáv v pápežskej histórii. Nicholas (Mikuláš) I. (858-867) získal výnimočne dôkladné vzdelanie v práve a tradíciách Cirkvi, a do svojej funkcie sa dostal ako obľúbený pomocník niekoľkých pápežov. Silou vôle sa vyrovnával veľkým Gregorom (I a VII), a predčil ich v rozsahu a úspešnosti svojich nárokov. Od predpokladov vtedy akceptovaných všetkými kresťanmi – že Syn Boží založil Cirkev učiniac Petra jej prvou hlavou, a že všetci rímski biskupi zdedili svoju moc od Petra v priamej línii – Nicholas odvodil záver, že pápež, ako Boží predstaviteľ na zemi, by mal mať zvrchovanú autoritu nad všetkými kresťanmi – vládcami i poddanými – prinajmenšom v otázkach viery a morálky. Nicholas výrečne tento jednoduchý argument vysvetlil a nikto v latinskom kresťanstve sa mu neodvážil odporovať. Králi a arcibiskupi mohli iba dúfať, že sa to nebude brať veľmi vážne.”

Pokračujúc z rovnakého zdroja, na konci strany 526, v The Story Of Civilization: časť IV, “Vek viery”, od Willa Duranta, sa nachádza nasledujúca poznámka:

” Lorenzo Valla v roku 1440 tak definitívne odhalil podvody vo “Falošných Dekretáloch”, že všetky strany sa teraz zhodujú v tom, že tieto dokumenty sú podvrhmi.”

Pre ďalší dôkaz, že rímska katolícka cirkev spočíva na defektnom, nedostatočnom a smiešnom základe, budem citovať z knihy The Drama of the Lost Disciples, autora Georgea F. Jowetta. Na stranách 222-223 nachádzame nasledujúce informácie o “Falošných dekretáloch”:

“Gore, vo svojom diele Roman Catholic Claims, ponecháva tvrdenie, spolu so súčasným tvrdním, že do pravej cirkvi nepatrí nik, kto nie je pod autoritou rímskeho biskupa. Tento argument je bezcenný. Pápežstvo, ako ho poznám,e a ako ho poznal William Dobyvateľ, Henry VIII. a Elisabeth I., nie je prvotnou Kristovou cirkvou. Chýba jej všetko duchovné potvrdenie. Vyvinula sa z kombinácie podmienok a nátlakovej politiky, založenej na sérii dokumentov, všetkým historikom známych ako “Sfalšované Dekretále”.

Z toho všetkého môžeme dospieť k záveru, že “Konštantínovo venovanie” nemalo nič do činenia so životom Konštantína, keďže počas svojho života o ničom takom nikdy nepočul! Aký ďalší dôkaz potrebujeme, aby sme s určitosťou vedeli, že rímska katolícka cirkev pravou Jahšuovou cirkvou nikdy nebola? – ani jeden deň! – ani jednu hodinu! – ani jednu minútu! – ani jednu sekundu! Dúfam, že si to niekde poznamenáte, aby ste na to nikdy nezabudli. Sfalšovaný dokument, na ktorom rímska katolícka “univerzálna” cirkev svoju celú existenciu zakladá, sa nazýva “Konštantínovo venovanie” alebo “Falošné Dekretále”.

Ako som uviedol v poslednej časti, z príbehu o Konštantínovi veľkom bolo mnohé vypustené, a mnohé z toho, čo je napísané, je veľmi predpojaté. S týmto na pamäti budem veľmi opatrný v tom, čo o ňom budem citovať. Mám tuná vcelku vyvážene napísaný článok z The World Scope Encyclopedia z roku 1951, zväzok III (prinajmenšom v tomto článku sa spomína príchod Konštantína a jeho otca do Británie na boj proti Piktom):

Konštantín I., FLAVIUS VALERIUS AURELIUS, nazývaný Veľký, narodený vo februári 272 A.D.; zomrel 22. júla 337 A.D. Bol najstarším synom Konštantia Chlora, a vo veku 22 rokov sa vyznamenal ako vojak vo výprave do Egypta a Perzie. Konštantius a Galerius sa stali v roku 305 A.D. stali cisármi Západu a Východu. Konštantín slúžil vo východnej ríši pod vedením Galeria, no kvôli odhaleniu na Východe, pridal sa k svojmu otcovi v Bologni na jeho výprave proti Piktom v severnej Británii.

“V roku 306 A.D. Konštantín nahradil svojho otca ako cisára. Krátko nato bol konfrontovaný dvoma rivalmi, Maximilianom a Maxentiom, otcom a synom. Syn, kvôli hádke, prinútil svojho otca utiecť do Ríma, pod ochranu Konštantína, no neskôr utiekol z Ríma kvôli podozreniu zo sprisahania, bol zajatý a popravený. Maxentius, rozzúrený smrťou svojho otca, zobieral obrovskú armádu a ohrozoval Galíciu. Konštantín mu rýchlo vyrazil oproti, prekročil Alpy cez horu Cenis a trikrát ho porazil. V poslednej bitke sa Maxentius pri pokuse uniknúť cez Tiber utopil. Čoskoro na to Konštantín triumfálne vstúpil do Ríma, prijal tvrdú vojenskú politiku a utíšil verejný ruch. Bol teraz výlučným cisárom Západu, a približne v tom istom čase sa Licinius stal cisárom Východu. V roku 314 sa obaja cisári pustili do vojny, ktorá skončila v prospech Konštantína. Došlo k uzavretiu mieru, Grécko a ďalšie územie pripadlo Konštantínovi. Následne sa venoval náprave zneužívania a verejných výstrelkov, posilnil svoje hranice, zavieodl vnútorné reformy a predstavoval mocný vojenský vplyv.

“V roku 323 A.D. medzi Západom a Východom vypukla vojna, jej koniec znamenal pre Konštantína koniec vlády ako výlučného vládcu rímskeho sveta. Hlavné mesto sa presunulo z Ríma do Byzancie, ktoré bolo vyhlásené za vládne sídlo v roku 330 A.D pod menom Konštantinopol. V roku 324 A.D. na jeho pamiatku padol temný tieň popravou jeho galantného a uznávaného syna Krispa, spolu s ďalšími, kvôli obvineniu zo zrady. V roku 325 A.D. sa uskutočnil koncil v Nicey, podporovaný Konštantínom. Následne garantoval kresťanom toleranciu a prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo, v rovnakom čase zatvárajúc pohanské chrámy a zakazujúc obete. Krátko pred svojou smrťou vyznal kresťanstvo a dovolil, aby bol pokrstený. Ako cisár bol v ľude obľúbený a mierny voči iným národom. Jeho hlavnými udalosťami v živote boli efektívna organizácia štátnej vlády a prijatie kresťanstva.”

Rád by som teraz citoval z knihy Rome: Its Rise And Fall, autor Philip Van Ness Myers, L.H.D., strana 391, a mám na to veľmi dôležitý dôvod:

“Galerius a Konštantius, ktorí, ako je zaznamenané, sa stali Augustami abdikáciou Diokleciána a Maximiana, vládli spolu iba jeden rok, keď Konštantius Chlorus zomrel v britskom Yorku. Jeho vojaci, napriek pravidlu nástupníctva určeného Diokleciánovým systémom, prehlásili za cisára jeho syna Konštantína. V rôznych častiach ríše povstalo 6 konkurentov, Konštantín 18 rokov bojoval o získanie vlády.”

To potvrdzuje, že George F. Jowett, vo svojej knihe The Drama of the Lost Disciples, mal so svojimi poznámkami ku Konštantiovi Chlorovi a jeho synovi Konštantínovi pravdu, keď o nich uvádzal, že boli v Británii a vládli ríši z Yorku. Ohľadom Konštantína som z jeo knihy citoval v predchádzajúcej časti.. Jowettov komentár ku Konštantínvi činí z ostatných dejepiscov ľudí s chýbajúcim porozumením. Ak ste si niekedy mali možnosť prečítať Jowettovu knihu, strana 211 až 224, viete, o čom hovorím. Ak ste si tieto strany v jeho knihe prečítali, nikdy viac nebudete hľadieť na rímsku históriu ako dovtedy. Je zrejmé, že väčšina z rímskej histórie bola napísaá z pohľadu rímskej katolíckej “univerzálnej” cirkvi, vrátane podvrhu, “Konštanínovho venovania”.

ČO VIEDLO KONŠTANTÍNA K JEHO ROZHODNUTIAM?

Teraz preskúmame záznamy, aby sme zistili, čo Konštantína, ako osobu, poháňalo. Konštanín nebol bežným typom osoby, bol veľmi komplexný a komplikovaný. Pokúsime sa objaviť, prečo učinil také rozhodnutia, aké učinil, keď čelil problémom. Neverím, že by sa našiel niekto, kto by spochybňoval jeho vojenské schopnosti, v tejto oblasti sa všetci zhodneme. Konštantín bol významný muž v historickom časovom rámci, ktorý by nik iný nenaplnil. Jeho stanovisko bolo tak následné, že výsledky jeho rozhodnutí (resp. tých, ktoré sa mu pripisujú) sú s nami dodnes. Nikto pred ním či po om, nečelil tak unikátnej situácii, aká nastala počas jeho doby. Je preto ťažké jeho motívy odsudzovať či podporovať. Jediný spôsob, ako tohto človeka pochopiť, je zaujať jeho miesto v jeho dobe a zvážiť, čo sa mohlo diať za daných podmienok.. Než túto štúdiu dokončíme, budeme vedieť o Konštantínovi viac, než predtým. Jednu pasáž som našiel v CYCLOPÆDIA of Universal History (1885), autor John Clark Ridpath, LL. D., zväzok 1, strana 883:

“Do tejto epochy patria veľkolepé činy Konštantína. Neúnavne propagoval reformy, požadované dobou. Základné otázky, ktorými bol konfrontovaný, boli v základe náboženskými otázkami. Jeho činnosti sa snažili o zjednotenie kresťanov a pohanov v ríši. V tejto svojej činnosti bol zanedhlo konfrontovaný extrémne obtiažnymi prekážkami. Nielenže kresťania odmietli tolerovať náuky pohanstva, ale sami sa rozdeľovali do siek a odmietali zlúčenie. Biskupi na čele strán nového náboženstva od Konštantína požadovali urovnanie ich sporov. Tento, v roku 314 A.D., zvolal v Ríme, a neskôr v Arles, koncil, ktorému rôzne strany predniesli svoje konfliktné doktríny a diskutované disciplíny cirkvi. Rozhodlo sa proti sekte donatistov, a títo, keďže rozsudok odmietli prijať, boli navštívení ramenom svetskej moci. Vypuklo prenasledovanie, v ktorom jedna skupina kresťanov prenasleodvala inú skupinu kresťanov. Krvavá trpkosť pohanstva našla pararelu v intolerancii zrodenej z fanatizmu medzi veriacimi.”

Konštantín mal problémy nielen s pohanmi, ale i s kresťanmi, ktorí boli tak rozdelení, až to vyvolávalo problémy s prenasledovaním. Treba zvážiť, že šlo o dobu asi 300 rokov od Jahšuovej doby, a za ten čas sa do pravého Evanjelia o vykúpení zanieslo mnoho ľudských doktrín. Tieto rozdelenia sa znásobovali po posledných 1700 rokov, až dodnes, keď i človek môže vybrať čokoľvek od kryštálových katedrál po mávačov hadmi (snake handlers) a nazývať to kresťanstvom.

ŽIDOVSKÝ” POHĽAD NA KONŠTANTÍNA

Na pohľad na odlišnú stranu Konštantína, musíme sa naňho pozrieť zo “źidovského” pohľadu. To jeho povahu značne odhalí. Môžete si byť istí, že Konštantín oku “Žida” neunikol. “Židia” po celý čas dbali na to, aby vedeli o všetkom, čo sa deje, aby nič ich pozornosti neuniklo. Pre “židovský” pohľad na Konštantína použijem úryvky z diela History Of The Jews, autor Heinrich Graetz, zväzok 2, strany 561-562:

“Cisár Konštantín, ktorý povzniesol Cirkev a k jej nohám zložil vládu nad zemou, v tom istom čase jej venoval pochybné požehnanie: “Mečom budeš žiť”. Judaizmus, ako náboženstvo, pôvodne umiestnil na rovnakú úroveň s inými formami uctievania existujúcimi v rímskej ríši. Pretože pred prijatím kresťanskej viery, rozhodnutý ukončiť náboženské prenasledovanie vo svojom panstve, Konštantín publikoval tolerančný edikt, v ktorom prikázal, aby každý človek mal právo vyznváať akúkoľvek vieru bez toho, aby sa stal vyhnancom. Židia boli v tomto tolerančnom edikte taktiež zahnrutí, a ich patriarchovia, starší a vedúci škôl a synagóg sa tešili rovnakým privilégiám ako kresťanskí duchovní a pohanskí kňazi. Tieto rozhodnutia boli nasledované silou, a v neskorších dobách boli posvätené novými zákonmi, hoci novozaložený byzantský dvor začal ovládať iný duch. Prijaté bolo pravidlo, že členovia synagógy, ktorí sa venovali Zákonu, patriarchovia, kňazi a ďalší náboženskí úradníci, mali byť oslobodený pred všetkými civilními a ďalšími utláčateľskými úradmi. Prevezmúc modeli zriadenia rímskeho kňazstva, a kresťanského systému biskupov, bol júdsky patriarcha považovaný za hlavu všetkých Židov v rímskej ríši. Konštantínova nestranná spravodlivosť však trvala len krátky čas. Čím viac získavalo kresťanstvo nad ním vplyv, tým viac prejavoval netolerantnosť tohoto náboženstva, ktoré, zabúdajúc na svoj pôvod, prejavovalo tak vášnivú nenávisť voči judaizmu, ako prejavovalo nenávisť k pohanstvu. Sylvester, rímsky biskup, Pavol, neskorší konštantinopolský biskup, a Eusebius z Cézarey, prvý cirkevný historik, podnecovali obyvateľov ríše proti Židom. Judaizmus bol stigmatizovaný ako zhubná, bezbožná, zhýralá, bezbožná sekta (feralis, nefaria secta), ktorá mala byť vyhladená z tváre zeme, kdekoľvek to bolo možné. Imperiálny edikt zakazoval Židom konverzijnú činnosť, konvertiti i konvertujúci boli ohrozovaní trestami (A.D. 315). Nakoniec sa kresťanskému prozelytizmu dostalo štátnej pomoci a Židom bolo zakázané trestať odchodzích členov svojho spoločenstva, čo však bolo umožnené kresťanstvu voči tým svojim prívržencom, ktorí jeho rady opúšťali.”

Ďalší “židovský” zdroj, v svojej knihe The Story of the Jew, Elma Ehrlich Levinger na strane 87 uvádza:

“Finálny úder školám v Palestíne nadišiel s akceptovaním kresťanstva rímskym cisárom Konštantínom. Náboženstvo Ježiša z Nazaretu učinil oficiálnym nábožnstvom rímskej ríše a všetkých jej provincií. Palestínski Židia zistili, že viac nemôžu študovať a vyučovať zákon svojich otcov vo svojej domovine. Putovali, ako zajatci babylonských dobyvateľov stáročia pred tým, po dlhej ceste, ktorá viedla do Babylonu. No teraz sa nepohýňali ako pokorní otroci. Kráčali ako dobyvatelia, pretože vedeli, že rabbi Johanan a muži, ktorí nasledovali v jeho šľapajach, múdro pracovali s dobrým úmyslom. Bez ohľadu na to, ako ďaleko mohli Židia putovať zo svojho rodiska, bez ohľadu na to, ako ďaleko mohol byť židovský ľud roztrúsený, nikdy im nebude chýbať zlatá reťaz spájajúca ich s ich domovinou a s ich Bohom. V jednej ruke Blúdiaci Žid niesol svoju pútnickú palicu, v druhej svoju Tóru (znak Kaina, Genesis 4:12 – pozrite si výraz tulák).”

Koreň problému a pochopenie, čo motivovalo Konštantína k jeho rozhodnutiam, nachádzame v poznámke pod čiarou v ďalšej “židovskej” knihe, The History of the Jews, autora Henryho·Harta Milmana, D.D., zväzok 2, strana 189:

“Konštantín vo verejnom dokumente prehlásil, že nie je úctivé pre Cirkev nasledovať najnehanebnejších zo všetkých ľudí, Židov, v oslave Paschy.”

Teraz späť k niektorým poznámkam z History Of The Jews, od Heinricha Graetza, zväzok 2, strany 563-564, v rovnakej myšlienovej línii:

“Festival Veľkej Noci bol až dovtedy slávený vo väčšej časti v rovnakom čase ako židovská Pascha, a ozaj, v súlade s dňami kalkulovanými a stanovenými Synhedrionom (sic.) v Judey pre jeho slávenie, no v budúcnosti malo byť jeho dodržiavanie úplne nezávislé na židovskom kalendári, ‘Pretože nie je mysliteľné, aby sme v tomto najsvätejšom z festivalov mali nasledovať zvyky Židov. Preto odteraz nemajme nič spoločné s týmto odporným ľudom, náš Spasiteľ nám ukázal inú cestu. Bolo by vskutku absurdné, ak by sa mohli Židia chváliť, že nemôžeme sláviť Paschu bez pomoci ich pravidiel (výpočtov).’ Tieto poznámky sú pripisované cisárovi Konštantínovi, a hoci ich nemusel vysloviť, boli jednako vedúcim princípom v Cirkvi, ktrý mal rozhodovať o osude Židov.”

Z týchto poznámok “Židov” je zjavné, že medzi kresťanmi a Židmi láska nepanovala. Proroctvo z Genesis 3:15 sa vskutku napĺňalo v tomto kritickom historickom okamihu. Vzájomné nepriateľstvo (nenávisť) medzi potomstvom ženy (Izrael) a potomstvom hadej rasy “Židov” skrze Kaina, vychádzalo v tejto historickej dobe významným spôsobom na povrch. Možno som jeden z mála, ktorý na to poukazuje v prípade Konštantína a jeho nenávisti voči Židom. To by vysvetľovalo niektoré nezvyčajné postoje Konštantína a cirkvi v dôležitých cirkevných otázkach. Bola to nenávisť voči “Židom”, ktorá motivovala Konštantína, pod tlakom cirkevných otcov, na Nicejskom koncile, aby zrušil oslavu Paschy a nahradil ju oslavou Veľkej Noci. Viem pochopiť ich pocity voči Mesiáša zavražiacim “Židom”, no šlo o neopodstatnený čin z ich strany pre takúto zmenu. Pascha nebola nikdy dedičstvom “Židov”, ale Izraelitov. Aby sa situácia ďalej sťažila, “Židia” sa domnievali, že majú poznanie výpočtu dňa oslavy Paschy. Opierajúc sa o výpočty “Židov, cirkev by sa im musela podriadiť. To Konštantín, spolu s vplyvom cirkevných otcov, nechcel umožniť. Cirkevní otcovia mali správnu kalkuláciu určiť sami. V dobe Konštantína exidentne existovalo len pár ľudí, ktorí vedeli správne určiť presný čas pre oslavu Paschy. Existujú i dnes niektorí, ktorí pochybujú, či “židovská” kalkulácia Paschy je správna. Ak by boli oslavy Paschy dodržiavané cirkvou až do doby Konštanína, dodržiavali by sme ju dodnes, nie Veľkú Noc. Druidi evidentne vedeli, kedy Paschu dodržiavať, pretože vo svojej knihe Celt, Druid and Culdee, strana 63, Isabel Hill Elder uvádza: “Národná náboženská procesia postupovala skrze tieto dookola v troch veľkých festivaloch ročne.” Boli však všetky záznamy druidov v čase Konštantína už predtým zničené rímskymi armádami, či v Diokleciánovej perzekúcii?

Nie som si istý, či oslava Veľkej Noci, ako tvrdia “Židia”, bola Konštanínovou ideou. Pozrime sa na to bližšie, čo sa nám podarí nájsť. V knihe St. Joseph Of Arimathea At Glastonbury, autora Lionela Smithetta Lewisa čítame o slávnosti Veľkej Noci už v roku 193 A.D. Pozrime sa na úryvok na strane 109:

“Sv. Viktor bol prvým, ktorý načrtol kontroverznosť ohľadom dodržiavania Veľkej Noci, ktorá pretrvávala aj po Nicejskom koncile. Východné cirkvi ju slávili v deň splnu mesiaca, či pripadal na deň v týždni alebo nedeľu; západné cirkvi ju vždy slávili v nedeľu.”

Ak začnete počítať od novu, ako Písmo prikazuje, po 14 dní, dojdete k času splnu, ako dodržiavali východné cirkvi podľa horeuvedenej rovnice. Akonáhle je v určitom roku stanovená Pascha, všetky ďalšie dni sviatkov automaticky zapadajú na svoje miesto. Ranná britská cirkev taktiež neslávila sviatok Veľkej noci v čase ako rímska cirkev. To sa dá nájsť v knihe St. Joseph Of Arimathea At Glastonbury, autor Lionel Smithett Lewis, strany 109-110:

“Britská cirkev bola neústupčívá v tom, že je katolícka a apoštolská, rovnako ako anti-rímska. A tak po debate 132 rokov nastalo záväzným rozhodnutie nicejského koncilu, A.D. 325, že Veľká Noc má byť slávená v nedeľu. No bolo to presne ako zarputilý duch rasy stále sa odlišujúcej od Ríma v ďalšom bode tej istej otázky. Preto až na koncile vo Whitby, A.D. 664, keď Sas Wilfrid presvedčil koncil, aby zrušil starú keltskú disciplínu, britská cirkev súhlasila s dodržiavaním Veľkej Noci v rovnakú nedeľu ako Rimania a zvyšok západnej cirkvi. (Poznámka pod čiarou, rovnaká strana): “Z toho, čo uvádza Bede, dokonca i po koncile vo Whitby, prijatie rímskej Veľkej Noci bolo iba postuné. Welšská cirkev ju neprijala do roku A.D. 755.”

V nasledujúcom citáte z knihy The Drama of the Lost Disciples autora Georgea F. Jowetta, strana 219, nachádzame Konštantínove vlastné slová v jednom z jeho ediktov, ktoré jasne vyjadrujú jeho stanovisko:

“Povolávame Boha za svedka, Spasiteľa všetkých ľudí, že v prevzatí vlády sme ovplyvnení výlučne týmito dvoma zváženiami: zjednotením ríše v jednej viere a obnovenie pokoja vo svete narušenom šialenstvom náboženského prenasledovania.”

Ďalší zdroj nachádzame v The Story Of Civilization: časť IV, “Vek viery”, autor Will Durant, strana 7, ktorý odhaľuje mnoho z Konštantínovej povahy a metódy riešenia problému:

“KRESŤANIA A POHANIA. V stredozemnom svete 4. storočia, kde štát značne spočíval na náboženstve, cirkevné aféry boli tak závažné, že vláda musela zasiahnuť dokonca i do tajomstiev náboženstva. Významná debata medzi Athanasiom a Ariom Nicejským koncilom (A.D. 325) neskončila. Mnoho biskupov – na Východe väčšina – otvorene alebo potajomky nadržiavala Ariovi, t.j. považovali Krista za Božieho Syna, no nie rovnakej podstaty, a nie večne existujúceho s Otcom. Sám Konštantín, po akceptovaní rozhodnutia koncilu, a zapudení Aria, pozval ho na osobnú konferenciu (A.D. 331), nenašiel v jeho tvrdeniach žiadnu herézu a odporučil znovuprijatie Aria a Ariánov do svojich cirkví. Athanasius protestoval a koncil východných biskupov v Týre ho odvolal z jeho alexandrijskej stolice (A.D. 335); a dva roky žil v exile v Galícii. Arius opäť navštívil Konštantína a vyjadril oddanosť nicejskému krédu, s jemnými výnimkami, u ktorých sa od cisára neočakávalo, že im bude rozumieť. Konštanín mu veril a Alexandrovi, konštantinopolskému patriarchovi, prikázal prijať ho do spoločenstva. Cirkevný historik Socrates uvádza bolestný príbeh:

“Bola to sobota, a Arius sa mal zúčastniť nasledujúceho dňa spoločnestva, no Božská odplata premohla jeho trestuhodnú opovážlivosť. Pretože vychádzajúc z cisárskeho paláca … a priblížiac sa k porfýrovému pilieru v Konštanínovom fóre, zachvátila ho hrôza, spojená s násilným uvoľnením jeho čriev. … Spolu s črevami, nasledovanými prudkým krvácaním a obsahom tenkého čreva, časti jeho sleziny a pečene vo výtoku krvi, takže takmer okamžite zomrel.

“Dozvediac sa o tejto čistke, Konštantín sa začal čudovať, či Arius predsa len nebol heretik. No keď cisár zomieral, v nasledujúcom roku, pokrstil ho jeho priateľ a radca Eusebius, ariánsky biskup z Nikomedie.”

Ohľadom Ariovej smrti, ako je tuná opísaná, toto tvrdenie nie je celkom odôvodnené. Nazrel som do svojho výtlačku The World Book Encyclopedia, zväzok 9, strana 377, pod heslom “Ľudské telo”, kde sa nachádza niekoľkostranová podrobná farebná schéma. V horeuvedenom popise Ariovej smrti, ak vychádzali cez konečník uvedené orgány, nemohlo to byť tak, ako to popisoval Socrates. Po tenkom čreve by nasledoval dvanástorník a pankreas pred slezinou. Pečeň a slezina sú taktiež na opačných stranách tela, čo by činilo tento opis nemožným. Každý, kto je trošku oboznámený s anatómiou ľudského tela by na to mal prísť bez veľkých ťažkostí. Budete musieť súhlasiť, že by šlo o veľmi zvláštnu a nie veľmi hodnovernú príčinu smrti. Viem si však predstaviť, ako by sa tento príbeh hodil na vzbudenie “bázne pred Bohom” v osobe, snažiacej sa priviesť ho k určitému mysleniu. Pokiaľ ide o Konštantína, to dokazuje, že mal svoj vlastný názor a nie vždy šiel so status quo. Napriek údajnému spôsobu Ariovej smrti Konštantín udržiaval tesné spoločenstvo so svojím priateľom, ďalším Ariánom, Eusebiom, aj na svojej smrteľnej posteli. Tento incident hovorí mnoho o Konštantínovi z kmeňa Júdu. Nebol to Konštanín, kto priniesol do cirkvi herézu, ale tzv. cirkevní otcovia.

KONŠTANTÍNOV OSOBNÝ ŽIVOT

Pre informácie o Konštantínovom osobnom živote použijem The Story Of Civilization: časť III, “Caesar a Kristus”, autor Will Durant, strana 663:

“Konštantín bol ženatý dvakrát: naprv s Minervinou, ktorá mu porodila syna Krispa, potom s Maximianovou dcérou Faustou, s ktorou mal tri dcéry a troch synov. Krispus sa stal vynikajúcim vojakom, a predstavoval významnú pomoc svojmu otcovi vo výpravách proti Liciniovi. V roku 326 A.D. bol Krispus na Konštantínov príkaz popravený, približne v rovnakom čase cisár rozhodol o poprave Liciniana, syna Licinia a Konštantínovej sestry Konštantie, a za krátky čas bola na rozkaz svojho manžela popravená i Fausta. Dôvody tejto trojitej popravy nepoznáme. Zosimus nás ubezpečuje, že Krispus miloval Faustu, ktorá ho obvinila u cisára, a Helena, ktorá Krispa veľmi milovala, ho pomstila, presvedčiac Konštantína, že jeho žena jeho syna zviedla.. Je možné, že Fausta zamýšľala odstrániť Krispa z cesty svojho syna k moci, a Licinianus mohol byť zavraždený pre snahu zabezpečiť si podiel na ríši.

“Fausta svoj zámer dosiahla po svojej smrti, pretože v roku 335 Konštanín odkázal ríšu svojim prežijúcim synom a synovcom. O dva roky neskôr, na Veľkú noc, oslavoval ceremónie sviatku v 30. roku svojej vlády. Nato, cítiac blížiacu sa smrť, odišiel do teplých kúpeľov v neďalekom Aquyrione. V zhoršujúcej sa chorobe nechal zavolať kňaza, aby sa podrobil krstu, ktorý zámerne odkladal až do tejto chvíle, dúfajúc v očistenie sa od všetkých hriechov svojho bohatého života. Nato unavený vládca, vo veku 64 rokov, odložil purpurovú róbu kráľovstva, oblieol sa do bieleho odevu kresťanského neofytu a zomrel..”

Existuje i iný pohľad na Konštantínov osobný život. Budem teraz citovať ten istý príbeh z CYCLOPÆDIA of Universal History (1885), autora Johna Clarka Ridpatha, LL. D., zväzok 1, strany 884-885:

“Ukončiac svoje ťaženia na Východe (proti Liciniovi v roku 323 A.D.), vrátil sa Konštantín do Itálie a venoval sa rekonštrukcii vlády na orientálnom základe. Ríša bola rozdelená ne prefektúry podobne ako satrapie v Perzii. Palác sa stal scénou intríg a zločinov, počtom a charakterom vyrovnávajúcich sa skutkom Caligulu a Nerona. Kráľovná-matka, Helena, a jeho manželka Fausta, boli smrteľnými nepriateľmi. Bratia cisára boli vylúčení z paláca a bolo im zakázané objavovať sa na verejnosti. Jeho syn Krispus, ktorého energiou ako veliteľa flotily došlo k úspešnému záveru obliehania Byzancie, sa stal obeťou otcovej žiarlivosti a bol náhle odsúdený k poprave. Fausta, kráľovná, bola pre nie lepší dôvod podrobená rovnakému osudu. Zločin nasledoval zločin, až kým nezačali Konštantínovu myseľ mátať démoni (duchovia). Ani rozhrešenie, ktoré mu bolo venované zo strany kresťanských kňazov, nemohlo zahnať výčitky či utíšiť jeho povahu. Stal sa oddaným stúpencom novej viery a znovu sa podujal na zmierenie protikladných strán (zakrátko zvolaným Nicejským koncilom).”

Máme tu dve úplne odlišné príbehy. V každom z nich je pravdepodobne istá časť pravdy. Prvá otázka, ktorá sa v mojej mysli objavuje, je: prečo John Clark Ridpath, LL. D., vo svojom diele CYCLOPÆDIA of Universal History, nespomína druhú Konštantínovu ženu, Minervinu, ktorá bola Krispovou matkou? Je zjavné, že si nebol vedomý všetkých častí tohto príbehu, a tak dospel k falošnému záveru (nehral so všetkými kartami). Ohľadom Konštantínovho osobného života sa skôr prikláňam k podaniu The Story Of Civilization Willa Duranta. Ak by existoval incestný vzťah medzi Faustou a Minerviným synom Krispom, Konštanín by mal každopádny dôvod pre ich smrť. Koniec koncov, spomínate si, že Júda sa chystal upáliť Tamar. To by platilo na Krispa a Faustu, no čo s Licinianom, synom Konštantínovej sestry? Pravý dôvod Licinianovej smrti sa možno nikdy nedozvieme, no ale ak existoval dobrý dôvod v prípadoch Krispa a Fausty, Konštantín mal pravdepodobne dobrý dôvod i u Liciniania. Vieme, že Licinianus bol synom Licinia, posledného pohanského Augusti v zápase s Konštantínom o rímske cisárstvo. Mohol Licinianus prechovávať myšlienky návratu Ríma k pohanstvu v línii s politikou svojho otca (Liciniana)? Taktiež musíme pamätať na to, že Konštantínova matka, Helena, bola Britkou a pravdepodobne veľmi znalá hebrejského zákona, ktorý by vyžadoval v prípade Krispa a Fausty smrť. Je pre mňa ťažké uveriť, že by Konštantín chladnokrvne zavraždil troch svojich blízkych príbuzných a v krátkom čase zvolal Nicejský koncil. Zdá sa, že Konštanín mal veľmi vážne rodinné problémy a v tom čase prijímal niektoré z najdôležitejších rozhodnutí svojho života. Musíme taktiež pamätať na to, že Konštantius Chlorus, Konštantínov otec, bol taktiež dvakrát ženatý, takže v tomot bode je rodokmeň značne komplikovaný. Konštantia bola vlastne iba Konštanínovou nevlastnou sestrou, od Theodory, druhej manželky Konštania Chlora. Tieto informácie čerpám z genealogickej schémy z knihy A Manual of Ancient History, autora George Rawlinsona (1869).

Reklamy

2 Comments

  1. Ľubomír
    Posted 4. augusta 2012 at 14:07 | Permalink

    Obdivujem autorovu bujnú fantáziu. V tomto prípade ale dávam za pravdu adventistom, že Konštantín bol POHAN a nie kresťan. Zaviedol do kresťanstva mnohé kulty spojené s uctievaním Slnka. Ak aj vystaval “kresťanský” chrám, viac vystaval tých pohanských. Zmenil tentokrát nie ľudské zákony, ale Božie, tým, že nariadil sláviť “ctihodný deň slnka”, to jest nedeľu, rozhodoval o “cirkevných” veciach, hoci nič o Kristovi nevedel a je pochybné že sa skutočne na smrteľnej posteli dal pokrstiť. To len dokazuje, aký “výnimočný” charakter to bol. Aj napriek autorovým tvrdeniam, de facto založil Rímsko-katolícku sektu – ten veľký Babylon. Jeho matka Helena sa ukázala ako modlárka, ktorá vyhrabala kdesi kus dreva a začala tvrdiť, že je to Kristov kríž. Podobne našla vrch Sinaj v úplne inej časti sveta, než na akej ho umiestňuje Biblia. Podobne tzv. Britská cirkev, ak by existovala, bola by len ďaľšou sektou, ktorá nič nemá spoločné s Kristovým duchom. Možno s adamickým, ako tvrdí autor… Skutočnú Cirkev založil Ježiš Kristus a tá tu bola a je. A určite sa nespája s týmto svetom, ktorý je v nepriateľstve s Otcom, ani nepoužíva metódy sveta a ciele sveta ale žije na česť a slávu Božiu.
    Som veľmi zvedavý, kam autor vo svojich klamstvách zájde. Skúsim malú motiváciu, ak už na to sám neprišiel… Mohol by vysvetliť z mnohých historických prameňov, že Ježiš Kristus bol vlastne ženatý a Jeho potomkovia sa podivuhodným krížením ciest dostali na Slovensko a založili tu Nový Jeruzalem. Preto futuristi nech už neočakávajú nejaký Nový Jeruzalem v budúcnosti, ten tu už je. Kto nepochopí túto časť, nemôže pochopiť Písmo. (Ako s obľubou dodáva). V Novom Jeruzaleme vládla bratská láska po dobu 1000 rokov, preto to mesto dnes volajú Bratislava. Je pravda, že títo Slovania, ktorí vlastne boli strateným kmeňom Izraela, Júdu – veď všetci odvodzujú svoj pôvod od samotného Ježiša Krista sa dostali pod nadvládu Húnov – a práve preto z toho vyplýva, že skutočný Izrael sú Slovania a ostatné národy by to mali v pokore uznať…

  2. christianfreeman
    Posted 4. augusta 2012 at 14:37 | Permalink

    no..ak nebudú ďalšie komentáre k veci, budem ich vyhadzovať. na iróniu nikto nie je zvedavý.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: