Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 17.

KONŠTANTÍNOVE ČINY MALI V BABYLONE ĎALEKOSIAHLE NÁSLEDKY

Následkom prvého ekumenického, alebo všeobecného koncilu v Nicey A.D. 325) predstavovali Konštantínove činy v Babylone zlepšenie. Pre túto časť príbehu o Konštantínovi nazrieme do The Story Of Civilization, časť (zväzok) 1, “Naše orientálne dedičstvo”, od Willa Duranta, strany 245-246 (Durant najskôr cituje historika Herodota nasledovne):

“Každá domorodá žena (v Babylone) je povinná, raz za život, zasadnúť v chráme Venuše a mať pohlavný styk s nejakým cudzincom. A mnohé, neochotné sa miešať s davom, pyšné na svoje bohatstvo, prichádzali v zakrytých kočoch, a zaujímali svoju pozíciu pri chráme s početným sprievodom otrokov. No oveľa väčšia časť koná takto: mnohé sedávajú v chráme Venuše, s pletenou korunou na hlave, niektoré prichádzajú, niektoré odchádzajú. Medzi ženami sú vo všetkých smeroch vyznačené pasáže, ktorými cudzinci prechádzajú a vyberajú si. Akonáhle sa žena v chráme usadila, nesmie sa vrátiť domov, kým jej nejaký cudzinec nehodí do lona kúsok striebra a ľahne si s ňou mimo chrámu. Ten, ktorý takúto mincu hádže, musí povedať: “Prosím bohyňu Mylittu, aby Ťa obdarila priazňou”; pretože Asýrčania nazývajú Venušu Mylittou. Strieborný kúsok môže byť úplne malý, pretože ho neodmietne, kedže je nezákonné tak urobiť, pretože toto striebro je považované za posvätné. Žena nasleduje prvého muža, ktorý takýto kúsok striebra hodí a neodmietne nikoho. No po styku a zbavení sa záväzku voči bohyni, vracia sa domov, a po tom, bez ohľadu na to, akú veľkú sumu by ste jej dali, nezmocníte sa jej. …”

(Späť k Durantovým komentárom o týchto ženách na rovnakých stranách zmieňovanej knihy): “Takéto ženy, samozrejme neboli [považované za] prostitútky. No v chrámových priestoroch žili rôzne druhy prostitútok, uskutočňovali tam obchod, a niektoré zhromaždili veľký majetok. Takéto chrámové prostitútky boli zvyčajné v západnej Ázii: nachádzame ich v Izraeli, Frýgii, Fenícii, Sýrii atď.; v Lýdii a na Cypre si mladé dievčatá takýmto spôsobom získavali svadobné veno. ‘Posvätná prostitúcia’ pokračovala v Babylónii až do jej zrušenia Konštanínom (cca. 325 A.D.). Spolu s ňou, vo vinárňach prevádzkovanými ženami, prekvitala svetská prostitúcia.”

Môžete si byť istí, že ak posvätná prostitúcia bola Konštantínom legálne zakázaná, babylonský zákon, vyžadujúci, aby sa ženy podriaďovali absolútnemu cudzincovi (bez ohľadu na rasový pôvod), raz sa svoj život, bol rovnako tak zrušený.

Tento príbeh hovorí mnoho o Konštantínovom charaktere. Šlo o veľmi obtiažne historické obdobie, vyusťujúce v mnohé falošné doktríny, ktoré boli do cirkvi vnášané rannými cirkevnými otcami, a Konštantín sa nachádzal priamo uprostred diania.

Pohanstvo zachvátilo rímsku ríšu ako priamy následok vojen Alexandra Veľkého. To je však iný príbeh a budeme sa mu venovať oddelene.

KONŠTANTÍNOVA KONVERZIA NA SMRTEĽNEJ POSTELI A POSTOJ K MARCIONIZMU

Nemám čas podrobnejšie sa venovať doktrínam a princípom Marciona, okrem toho, že poviem, že neboli dobré. Zapodievať sa Marcionom by si vyžiadalo rozsiahlu samostatnú štúdiu. Tento človek počas 2. storočia A.D. značne cirkvi a Jahvemu Slovu poškodil. Niektoré z jeho zlých skutkov sú s nami dodnes v podobe kánonu Písma. Mnohé z jeho zlých činov boli neskôr prijaté a zväčšené rímskou katolíckou univerzálnou cirkvou. V knihe Forerunners And Rivals Of Christianity From 330 B.C. To 330 A.D., zväzok 2, strana 220, autor Francis Legge, uvádza nasledovné:

“Konverzia Konštantína násilne ukončila akúkoľvek otvorenú propagáciu náuk Marciona či jeho nasledovníkov. Vo farbistých slovách Eusebia, ‘skryté miesta heretikov boli zničené na príkaz cisára, a divé šelmy, ktoré v nich chovali, vypustené na slobodu’.”

KOŠTANTÍN USKUTOČŇUJE VŠEOBECNÉ REFORMY

Po nástupe k moci vo východnej i západnej časti rímskej ríše Konštantín vykonal okrem náboženských i niekoľko iných pozoruhodných reforiem. Každý, kto by takéto reformy učinil, v akejkoľvek dobe, by si zaslúžil veľa chvály. The Encyclopedia Americana, ©1948, zväzok 7, pod heslom “Konštantín I.”, strany 554-555, uvádza toto::

“Vydal mnoho prospešných dekrétov. Medzi nimi boli tie, ktoré zrušili všetky zavedené zhýralosti, nariadil podporu detí chudobných na svoje náklady, umožnil sťažnosti na svojich úradníkov a prisľúbil, že Cisár tieto sťažnosti nielen vypočuje, ale za utrpené škody žalobcu odškodní, ak sa dokážu ako oprávnené. Znížil pozemkové dane a zaviedol nové ohodnotenie majetku. Štátna pokladňa bola vždy obohacovaná majetkom zločincov, no Konštantín vynechal majetok ich žien a zlepšil podmienky ich detí. Smrť vo väzení, tvrdil, je krutým trestom pre nevinného a nedostatočnou penalizáciou pre vinníka, preto nariadil, aby sa všetky súdy s väzňami konali naraz. Zakázal využívanie nepríjemných temníc a reťazí. Chorým, vdovám a sirotám umožnil odolanie sa k miestnym magistrátom, toto privilégium odoprel ich protivníkom. U dedičov bolo zvykom rozdeľovať si medzi sebou otrokov, Konštantín zakázal rozdelenie v prípade manželov od žien a rodičov od ich detí. Kresťanom dal nielen povolenie na stavbu chrámov, ale mnohé financoval zo svojich majetkov.”

KONŠTANTÍN ZAKAZUJE “ŽIDOM” PREBÝVAŤ V JERUZALEME A ZÍSKAVAŤ KONVERTITOV MEDZI OTROKMI

Konštantín ďalej zakázal “Židom” prebývať v Jeruzaleme a taktiež snahy o ich získavanie konvertitov medzi otrokmi. Konštantínov syn, cisár Konštantius II. nasledoval svojho otca ešte striktnejšími zákonmi voči Židom.

Ohľadom týchto zaujímavých informácií budem citovať z History Of The Jews, autor Heinrich Graetz, zväzok 2, strany 564 a 567:

“Prvé vyjadrenie kresťanstva v deň jeho víťazstva [zo strany Konštantína] prezrádzalo svoj nepriateľský postoj voči Židom, a umožnilo objavenie sa tých zhubných dekrétov Konštantína a jeho následníkov, ktoré položili základ krvavých perzekúcii v ďalších storočiach. Konštantín znovu uviedol do platnosti – nepochybne na popud duchovenstva – Hadrianov zákon, ktorý Židom zakazoval prebývať v Jeruzaleme. Iba v deň výročia zničenia mesta im bolo za istý obnos úradníkom, umožnené žialiť nad ruinami Chrámu. Duchovenstvo ďalej u Konštantína uspelo v presadení zákona, zakazujúceho Židom získavať konvertitov medzi otrokmi. Kresťanstvo si nárokovalo monopol expenzie, a zakazovalo judaizmu zväčšovať sovj vplyv buď skrze prozelytov, alebo konverziou svojich otrokov. …

“Nepriateľský postoj Konštantia voči Židom sa taktiež prejavil v niekoľkých zákonoch voči nim. Príčiny tejto perzekúcie sú zahalené úplnou tmou, a je nemožné uistiť sa, či s tým mal niečo do činenia odpadlík Jozef, ten druhý Acher. Manželstvá medzi Židmi a kresťanskými ženami, ktoré, ako sa zdá, neboli zriedavosťou, boli za cisára Konštantia A.D. 339) trestané smrťou. Ešte väčšie následky mal ním vydaný zákon týkajúci sa otrokov. Kým jeho otec [cisár Konštantín] zakázal iba prijímanie otrokov do židovskej komunity, a previnenie voči tomuto zákonu jednoducho trestal vyhlásením odňatím takýchto otrokov, Konštantius vyhlásil (A.D. 339), že obriezka kresťanského otroka sa mala trestať smrťou a prepadnutím celého majetku. Zakázal dokonca prijímanie pohanských otrokov do zmluvy judaizmu. Základy pre tento zákon boli dvojaké: žiadalo sa, aby sa judaizmus nerozširoval skrze prijímanie otrokov, a taktiež, aby kresťania neslúžili židovským pánom, “vrahom Božím”. Cirkev odvtedy tento nezmyselný názor zastávala a pretrváva dokonca až dodnes.”

KONIEC KONCOV, A ČO JE NAJDÔLEŽITEJŠIE, KONŠTANTÍN BOL ČISTÉHO PÔVODU Z KMEŇA JÚDU

Áno, Konštantín bol z kráľovského kmeňa Júdu z oboch strán svojho rodu. Bol teda potomkom Júdu a Tamar. Čo má toto spoločné s príbehom o Konštantínovi?!?!?! TO VŠETKO MÁ ČO DO ČINENIA S PRÍBEHOM O KONŠTANTÍNOVI, PRETOŽE POCHÁDZAL Z JÚDU! Nielen to, Konštantín bol z domu Dávidovho zo strany svojej matky. Ešte raz opakujem, Júda vlastnil žezlo, a Konštantín, podobne ako Dobrý kráľ Lucius, s ním vedel zaobchádzať! Konštantín mal všetky potrebné črty vodcu, to je dôvod, prečo tak vynikal vo všetkom, do čoho sa pustil – vyrovnaný, inteligentný, prirodzený vodca na úrovni, muž pre svoju dobu. Pre overenie Konštantínovho pôvodu budem citovať z Our Neglected Heritage, zväzok 2, “The Hidden Centuries”, autorka Gladys Taylor, strany 46-47. (Všimnite si, keď používa výraz “dardanská”, odvodený od mena Dardu, potomka Júdu, nachádzajúceho sa v 1. Kráľov 4:31):

“Bod zvratu sa dosiahol vymenovaním Konštantia Chlora za vládcu provincií Gália a Británia. V roku 293 A.D. bol cisárom Maximianom adoptovaný a ustanovený za cézara. Narodil sa v Illýrii a vyznačoval sa svojou “schopnpou a miernou vládou” provincie Dalmácia. Zdá sa, že mal náklonnosť ku galským a britským Keltom a v západnej Ríši bol obľúbeným.

“Je zaujímavé, že podľa rodokmeňa pochádzal z urodzenej dardanskej rodiny, čo znamená, že so všetkou pravdepodobnosťou pochádzal z trójskeho rodu, podobne ako britská kráľovská rodina. Ďalší dôkaz o tomto rasovom pôvode vyplýva z prívlastku, ktorý mu dali Rimania, ‘Chlorus’, čo znamená “Bledý”.

“Po abdikovaní Diokleciana a Maximiana, v roku 305, sa stal zvrchovaným vládcom s titulom “Augustus”, túto pozíciu o pár rokov neskôr zdedil jeho syn Konštantín.

“Výnimočným činom Konštantia, z nášho pohľadu, bolo ukonečnie strašného Dioklecianovho prenasledovania kresťanov, ktoré zúrilo v Británii i na kontinente. Okrem nezvyčajnej miernosti svojej vlády, zdá sa, že Konštantius musel mať prinajmenšom nejaký záujem na kresťanskej viere. Snáď to vyplývalo z vplyvu jeho britskej manželky, Heleny, dcéry kráľa Cola II., vládcu východného Anglicka zo svojho hlavného mesta, Colchesteru.

“Bolo by nemúdre posudzovať vládu Konštantia [Chlora] alebo jeho syna, Konštantína Veľkého, len podľa povrchných čŕt. Zaznamenané fakty sú zriedkavé a niekedy protichodné. Musíme precítiť našu cestu cez túto džungľu vyjadrených názorov, zo strán priaznivcov i nepriateľov, snažiac sa posudzovať, ktoré vyjadrenia najlogickejšie zapadajú do dobových podmienok. …”

POZOR PRED TVRDENÍM EDWARDA GIBBONA O HELENE, KONŠTANTÍNOVEJ MATKE, V KNIHE ÚPADOK A PÁD RÍŠE RÍMSKEJ!

Neviem prečo, ale kedykoľvek sa snažím niečo hľadať v Gibbonovej knihe Úpadok a pád ríše rímskej, zdá sa, že nedokážem nájsť uňho nič, čo by stálo za citovanie. Niekoľkrát som v jeho diele hľadal kvôli istým témam, aby som niečo našiel, a zvyčajne som ostal s prázdnymi rukami. Ohľadom Gibbona by som rád citoval, čo o ňom uvádza Gladys Taylor na strane 53 svojej knihy Our Neglected Heritage, zväzok 2, “The Hidden Centuries” [Poznámka z 2. júla 2006: Od doby, kedy som pôvodne túto časť písal, došiel som k názoru, že Gibbon je zvyčajne dobrým zdrojom, aj keď je kvôli svojmu štýlu písania mnohokrát veľmi zložitý. Niekedy, pri skúmaní nejakej témy predovšetkým z iných zdrojov, a nato od Gibbona, začína jeho podanie dávať istý význam. No ako uvidíme v ďalšom odstavci, aj jeho informácie by mali byť overované]:

“Ranní britskí historici, prinajmenšom do 17. storočia, svoje informácie o Helene vždy získavali z britských, hlavne welšských zdrojov a genealógií. Až keď Edward Gibbon, po dlhom pobyte v Ríme, napísal svoje dielo Úpadok a pád ríše rímskej, v nej uvádzal rímsku fikciu o narodení Heleny v rodine krčmára v malom balkánskom meste Naissus.

“Ak chce rímska cirkev propagovať nejakú teóriu, i ten najslabší a najmenší dôkaz sa nafúkne, s pridaním falošných zázrakov, aby poslúžil tomuto cieľu. Napriek všetkým dôkazom v prospech britského princa Lina ako prvého rímskeho biskupa, rímska cirkev sa snaží zabrániť britskému ľudu túto pravdu poznať. Začalo to pred Reformáciou, no pokračovalo po nej s ešte väčšou intenzitou. Rovnako tak fakt, že matka prvého kresťanského cisára bola britskou princeznou, bol trpkou pilulkou. Fakt, že národ, ktorým mali podľa Ríma ostatní pohŕdať, bol zodpovedný za mnoho z rannej histórie Cirkvi, bol preň príliš veľkým sústom.

Počas pobytu v Ríme sa Gibbon mohol čosi z pravdy dozvediet, no evidentne načúval pripravenej propagande. Od jeho dní ďalší historici a encyklopédie otrocky Gibbona kopírovali. Na tom by až tak nezáležalo, ak by rovnako úprimne citovali ranných historikov s odlišnými názormi, no encyklopédie prinajmenšom všetky britské odkazy ignorovali.”

JEDNA ENCYKLOPÉDIA TO PODÁVA SPRÁVNE

Možno existuje viac než len jedna, no nasledujúca encyklopédia je jediná, o ktorej som si vedomý, že excelentne prezentuje fakty o histórii Konštantínovej rodiny. Z článkov pod heslom “Konštantín”, v The Encyclopedia Americana, ©1948, zväzok 8, strany 420-421, získavame nasledujúce informácie (Pôjde o dlhší citát, no tieto informácie sú veľmi dôležité a veľmi nám pomôžu. Najdôležitejšie časti podčiarkujem):

DALMATIA, … (Slovinsky DALMACIJA,) Juhoslávia, územie popri severovýchodnom pobreží Adriatskeho mora, asi 210 míľ dlhé a približne 35 míľ široké, so svojimi dôležitými priľahlými ostrovmi má celkovú rozlohu 4923 štvorcových míľ. Kedysi časť chorvátskeho kráľovstva (q.v.) a následne poloautonómne korunné územie rakúskej ríše, sa v roku 1918 stalo časťou srbsko-chorvátsko-slovinského štátu, neskoršej Juhoslávie (q.v.).

“Väčšina Dalmácie je zo severozápadnej strany chránená Dinárskymi Alpami, a z tohto dôvodu má po celý rok príjemnú klímu. Mrazy sa objavujú zriedkavo, a v lete morský vánok udržuje chladný vzduch. Aj keď je pôda vytváraná predovšetkým z neúrodného karstu (pórovitý vápenec), počas mnohých storočí namáhavej ľudskej práce sa stala úrodnou. Farmári ešte vždy včšinu svojho úsilia venujú relatívne vysoko výnosným plodinám, ako sú citrusy, subtropické ovocie a tabak. Kvôli dostatočnému slnečnému svetlu sú preslávené dalmátske vína, ktoré sa však nevyvážajú vo veľkých množstvách, keďže každá oblasť sa špecializuje na svoju vlastnú značku, ktorej výnosy sú obmedzené. Rastú tam takmer 4 milióny olivovníkov, no metódy spracovania olivového oleja sú stále primitívne, a väčšina oleja sa vyváža do Talianska na spracovanie a predaj. V Dalmácii rastú vynikajúce kyslé čerešne (marasca) na expoert a špecializuje sa v kultivácii chryzantém. Pre domácu spotrebu sa pestujú figy a svätojánsky chlebík. Dôležitým odvetvím je rybolov, poskytujúci zamestnanie viac než 30 tisícom mužov na viac ako 7 tisíc lodiach, priemerný ročný výnos je okolo 1500000 ton. Pred 2. svetovou vojnou v Dalmácii existovalo len okolo 20 konzervární, no dalmátske sardinky, naložené v prírodnom olivovom oleji, majú odlišnú chuť a sú značne vyhľadávané. V dobách stredoveku, keď boli hory pokryté lesmi, Dalmácia bola strediskom lodiarskeho priemyslu v Stredozemí, poskytujúce lode pre všetky krajiny. Zadar (Zara). populácia (1936) 12,838, sa stal hlavným mestom, no Split (Spalato), s odhadovanou populáciou (1945) 43,808, bol po stáročia kultúrnym a komerčným centrom Dalmácie. Ďalšie dôležité mestá s populáciou pre rok 1931 sú Šibenik (Sebenico), 37,284; Trogir, 23,468; and Dubrovnik (Ragusa), 18,767.

“HISTÓRIA

“Dalmáti, vetva Slovanov, postupujúci na západ od čiernomorského regiónu, dosiahli pobrežie Adriatského mora okolo roku 450 pred Kristom.. Tu našli ľud podobného druhu, ktorí sa nazývali Illýrovia. (S významom ľud Elohim – dokumentovaný komentár autora článku.)

Predkresťanské osídlenie a rímske dobytie dalmátskych miest.– Dalmáti sa usadili severne od Illýrov a vybudovali pevnosť (Dimal), no grécke mestá a prístavy, nachádzajúce sa v tejto oblasti, neobťažovali. Podobne ako ostatní Slovania boli Dalmáti organizovaní v klanoch, a hlava každého klanu sa nazývala pan (odtiaľ moderné výrazy ‘ban’ (q.v.), ‘banat’ a ‘banovina’), a pokračujúce používanie Čechmi a Poliakmi výrazu “pan” v podobnom zmysle, ako je anglické “Mr.”. V roku 278 pred Kristom sa vodca menom Demetrius vyhlásil za najvyššieho bana všetkých Slovanom a Illýrov. V roku 205 pred Kristom, bol za kráľa Dalmatov a Slovanov uznaný Agron, illýrsky kráľ. Rimania, ktorí ho poznali ako piráta, k nemu v roku 200 pred Kristom poslali dvoch vyslancov na protest proti jeho drancovaniu. V tom čase bol Agron už mŕtvy, no jeho vdova Teuta vyslancov sťala. Rím nato vyslal trestnú výpravu, ktorá v roku 182 pred Kristom obsadila ostrov Faros (Faria, moderný Hvar) a zničila pevnosť Dimal. Dalmácia sa dostala do područia Ríma v roku 6 pred Kristom, počas vlády Augusta (27 B.C.-14 A.D.). Rím nikdy nepokoril celú Dalmáciu, obmedziac svoju vládu na pár miest popri hlavnej ceste. Dalmati ostali pod vládou svojich vlastných vládcov, a pokiaľ na Rimanmi obsadené mestá neútočili, boli ponechávaní na pokoji.

Od zavedenia kresťanstva po zjednotenie s Chorvátskom.– Dalmáti boli prvým ľudom (mimo Británie – moja poznámka), ktorý prijal kresťanstvo, prijímajúc ho od sv. Pavla okolo roku 67 A.D.), ten stroskotal na ostrove Melita (moderný Mljet), v roku 54 A.D. kázal v Salone (Solin), dnes v ruinách. Tuná založil diocézu na čele s biskupom Vinatiom z Hvaru. Okolo roku 375 A.D. musela do Dalmácie dôjsť nová vlna Slovanov, pretože staré kroniky uvádzajú, že “Radigost prišiel v roku 400 A.D. zo Skýtie s veľkou armádou a stal sa mocným vládcom všetkých Slovanov”. Dalmáciu potom napadli Huni, no boli v roku 470 Slovanmi porazení. V roku 525 Dalmati úspešne založili usporiadaný štát pod vedením Selimira, no piati jeho následníci kresťanov prenasledovali. V roku 639 Radimir dobyl mestá Zadar, Šibenik (Sebenico), Trogir, a Solin. Solin bol v roku 615, počas vpádu Avarov, zničený, a ľudia sa presťahovali do opusteného paláca rímskeho cisára Diokleciana (vládol v rokoch 284-305 A.D.), okolo ktorého vyrástlo mesto Split. Svetimir oslobodil všetkých kreťanov a v roku 745 sa jeho syn Budimir stal prvým kresťanským vládcom Dalmácie a Chorvátov. V severnej Dalmácii takmer sto rokov vládli Frankovia, od roku 776 do roku 871. No od doby Budimira bola južná Dalmácia a nakoniec celá krajina úzko prepojená s Chorvátmi, a tieto dva štáty sa nakoniec spojili, keď Tomislav (vládol ako kráľ 910-928), ktorý bol hlavou oboch, sa stal prvým uznaným vládcom zjednoteného kráľovstva. Od roku 1102 do roku 1918 Chorvátsku a Uhorsku vládli maďarskí králi, Chorvátsko si však svoju identitu zachovalo. No v roku 1867 sa Dalmácia stala poloautonómnou provinciou Rakúska.

“Počas stáročí mala Dalmácia bohatú históriu. Keď bola republika sv. Marka (Benátky) na svojom výslní, mnohé dalmátske mestá sa k nej pripojili kvôli ochrane proti pirátom, hojne sa vyskytujúcim pozdĺž pobrežia. Rady týchto nájazdníkov dopĺňali populácie celých oblastí, ktoré sa počas vládnutia slabých panovníkov vyhlasovali za nezávislé a venovali sa pirátstvu. Mesto Dubrovnik, známe aj ako Ragusa, sa stalo samozvanou republikou, no miesto obchodu sa venovalo pirátstvu. Počas stredoveku sa stalo kultúrnym strediskom Juhoslovanov. Dubrovnik si po stáročia udržiaval svoju nezávislosť, až do obdobia po bitke pri Austerlitz (2. december 1805), kedy bolo Rakúsko nútené vzdať sa Dalmácie a Istrie v prospech Napoleona, ako prelúdiu k ďalším ústupkom, a jeho jednotky sa zmocnili malej republiky, ktorá bola na istú dobu zlúčená s jeho “illýrskymi provinciami”.

Dalmácia sa stáva korunným územím Rakúska.– V roku 1814 viedenský kongres venoval Dalmáciu (vrátane Dubrovnika) Rakúsku. Po páde Napoleonovej Illýrie Dalmati požadovali zjednotenie s Chorvátskom, no Rakúsko túto požiadavku odmietlo, venujúc banovi Chorvátska miesto toho prázdny titul “Ban Chorvátska, Slovinska a Dalmácie”. Počas reorganizácie Duálnej monarchie (1867), sa Dalmácia stala korunnou zemou Rakúska, s istým stupňom lokálnej autonómie. Mala svoje zhromaždenie, a 11 zástupcov vo viedenskom Reichsrate. Prevažná väčšina Dalmatov sú katolíci a hlásia sa k Chorvátom. Prívrženci pravoslávnej cirkvi sa označujú za Srbov. Pomer medzi nimi najlepšie ilustruje fakt, že spomedzi 11 zástupcov v Reichsrate, bolo 9 Chorvátov a 2 Srbi. K Dalmácii sa hlásilo i Taliansko, no nemali dostatok hlasov, aby zvolili jediného zástupcu. Napriek tomu Rakúsko stanovilo taliančinu za úradný jazyk samosprávy, súdov a mestských škôl.

Dalmácia a juhoslovanská jednota.– Od stredoveku boli Dalmati medzi najvedomejším z juhoslovanských národov v propagácii juhoslovanskej jednoty. Počas 1. svetovej vojny mali Dalmati prominentné postavenie v londýnskom juhoslovanskom výbore, ktorý požadoval zjednotenie Dalmácie so Srbskom. Dr. Ante Trumbic (1864-1938) dalmátsky vodca, učinil zmluvu s Nikolom Pasicom, srbským premiérom, stelesnejúcu definitívne plány organizácie nového štátu. Znalci juhoslovanskej histórie v medzivojnovom období pripisujú značnú časť následnej nespokojnosti v Juhoslávii a konečný kolaps štátu zlyhaniu – hlavne zo strany srbských politických činiteľov – zavedenia tejto kontroly do praxe. Počas 2. svetovej vojny Dalmácia, v pomere k svojej populácii, prispela najväčším počtom bojovníkov v oslobodzovacích jednotkách pod vedením maršala Tita.”

Dúfam, že ste si vo vyššie citovanom článku povšimli pomenovanie “Zara” alebo “Zadar”, ako názvu mesta. Osobne nepochybujem, že toto pomenovanie je odvodené od zerachovskej vetvy Júdu, pretože túto oblasť Zerachovci obývali. Alternatívne označenie Zeracha je Zara. Spomenuté bolo taktiež mesto s názvom “Trogir”, ktoré je bezpochyby odvodené od pomenovania “Trojan”. Všetky dôkazy poukazujú na skutočnosť, že cisár Konštantín bol čistokrvným potomkom Júdu a Tamar skrze Zeracha a Faresa. Konštantínov pôvod mu dal schopnosť uskutočniť všetky fenomenálne činy, ktoré vykonal. Bolo to preň prirodzené.

V posledne citovanom článku z The Encyclopedia Americana, ©1948, zväzok 8, strany 420-421, si taktiež môžete všimnúť, že Dalmácia, o ktorej sa tam hovorí, je tým istým územím, ktoré nechal prezident Clinton, spolu s národmi NATO, vybombardovať. Zdá sa, že niektorí z týchto ľudí, ktorí boli bombardovaní, môžu pochádzať zo Zerach-Júdu. Inými slovami, bombardovali potomkov Tamar. Čo si o tom myslíte?

Kvôli komplikovanej histórii si nemôžeme byť istí, koľkí zo Zeracha-Júdu, ak vôbec nejakí, môžu v tejto oblasti prebývať. Keďže “Slovania predstavujú skôr jazykovú skupinu než rasu” (The World Book Encyclopedia, zväzok 17, strana 414), nemôžeme si byť istí, kým dnešní obyvatelia tejto oblasti sú. Teda, nie všetci slovanskými jazykmi hovoriaci ľudia sú Slovania, a nie všetci Slovania sú Izraeliti. Jednoducho nie je možné kategorizovať všetkých Slovanom do jednej skupiny.

Téma Slovanov je ďalšou témou, ktorá si vyžaduje značné množstvo štúdia. Kvôli húnskym a tureckým nájazdom sa balkánska populácia drasticky zmenila. Rasový kmeň starej Dalmácie je dnes úplne odlišný od toho, ktorý existoval za dní Konštantia Chlora.

Vieme, že Zerachovci na Balkáne prebývali už v 4. storočí, podľa Our Neglected Heritage, zväzok 2, “The Hidden Centuries”, autorka Gladys Taylor, ktorá na strane 12 uvádza:

“Ďalším misionárom v prvom storočí bol Mansuetus, Ír, pokrstený v roku A.D. 40 a umučený v roku 89. Putoval do Francúzska a pridal sa ku Klementovi, rímskemu biskupovi, ustanovený za biskupa Lotharingie (Lorraine), vo východnom Francúzsku, v roku 49. Putoval ešte ďalej na východ, do Illýrie, na západe Balkánu, kážuc gótskemu ľudu, ďalšej vetve našej vlastnej rasy, ktorý vlastnil Bibliu vo svojom jazyku už v 4. storočí, preloženú ich biskupom Wulfilasom.”

Myslím, že je veľmi zaujímavé sledovať snahu satanského potomstva hada v osobách ako je Madeline Albright, James Rubin a iní v (balkánskej) vojne. Zdá sa, že “Židia” majú značný záujem na jej výsledku.

Aká vojna sa tam vedie? Zdá sa, že je to vojna falošných Júdejcov na zničenie pravých Júdejcov. Je to vlastne stále tá istá vojna z Genesis 3:15. Preto tí, ktorí nerozumejú učeniu o dvoch líniách potomstva, nemôžu túto vojnu pochopiť. Tí, ktorí propagujú myšlienku, že vojna v Genesis 3:15 je zápasom “potomstva” ducha proti “potomstvu” tela, nemôžu vôbec pochopiť, o čom táto vojna je. Nechápu vlastne okolo 90 percent toho, o čom celá Biblia je. Zdá sa, že “židovská” politika pre Balkán je rovnaká ako pre ďalšie biele krajiny – nanútiť spolužitie rôznym etnickým skupinám, aby sa mohli medzi sebou sobášiť a rozmnožovať, čo vedie k úpadku a zničeniu bielej rasy (prinajmenšom toho, čo z nej v tejto oblasti zostalo).

KDE SA RÍM VYBRAL NESPRÁVNOU CESTOU!

Nebolo Konštantínovou chybou, že Rím počas rokov prenasledovania kresťanov (tých bolo desať), či počas založenia rímskej katolíckej univerzálnej cirkvi, či počas trvania Svätej ríše rímskej, ktorá nasledovala, zišiel z pravej cesty. Mohol by som zájsť do podrobností a dokázať, ako Rím importoval pohanstvo od čias Alexandra Veľkého. S vysielaním vojakov na dobýjanie vtedy známeho sveta Rímom, títo sa vracali domov s rôznymi formami pohanstva ako, tak povediac, vojnovými trofejami.

Rím sa tak stal prístavom, hlavným mestom a pevnosťou každého známeho falošného a nečistého náboženstva sveta. Hoci tieto falošné náboženstvá k bohatstvu Ríma neprispeli, neboli základnou príčinou konečného úpadku Ríma. Základným dôvodom pre konečný pád Ríma bol jej právny systém. Na pochopenie, ako k tomu všetkému došlo, je nutné vrátiť sa k dejinám od doby Trójanov. Pre tieto dejiny budem citovať z Our Neglected Heritage, zväzok 3, “Magnet ostrovov”, autorky Gladys Taylor, strany 28-30:

“Po páde Tróje bol kráľovský Dardanov rod rozdelený a rozptýlený. Caesar sa hlásil k pôvodu od Aenea a Virgilius na prehlásenie tohto faktu napísal Aeneas. Od Ascania Julia syna Aenea a Creusy, dcéry trójskeho kráľa Priama, pochádzala juliánska rodina Ríma, a taktiež Brutus Trójsky, Ascaniov vnuk, ktorý po páde Tróje zozbieral skupinu trójskych vyhnancov a vydal sa na západ do Británie. Mohlo ísť o pozoruhodnú migráciu. Z množstva gréckej a latinskej literatúry zapodievajúcej sa odchodom Trójanov, predovšetkým z Trójskeho cyklu, spomínaného Prokom v 2. storočí A.D., sa dozvedáme, že Aeneas vyšiel od hory Ida s 88 tisíc Trójahmi a flotilou 332 plavidiel. Opustíme Aenea v Itálii a nasledujme Bruta a jeho spoločníkov do Británie.

“V Totnes, v Devone, kde sa uchováva Brutova skala, nám tradícia hovorí, že šlo o piedestál Palladia v Tróji, prinesený tam istým Geryonom Augurom (prorokom), ktorý prišiel s Brutom. Prítomnosť tohto kameňa, na ktorom po mnohé stáročia starostovia Totnes prehlasovali následníctvo kráľov, je iste zaujímavá. Palladium v Tróji, malá soška Pallas Atény, bola pre Trójanov posvätná. Bol to ich talizman. Keď sa jej zmocnil Odysseus, bola to najväčšia urážka. Ak si exilanti chceli so sebou niečo na pripomenutie Tróje vziať, čo lepšie to mohlo byť, ak nie piedestál, keď už nemohli mať samotné Palladium.

“Nenniova Historia Britonum a predovšetkým welšská kronika Brut, sa zaoberajú príchodom Bruta a jeho založením Londýna pod menom Trinovantium, alebo Caer Troia v britskom jazyku. Sir William Blackstone, vo svojom diele Commentaries on the Laws of England, sa zaoberá Brutom ako naším prvým zákonodarcom, ‘Brutus, prvý kráľ krajiny, hneď ako sa v tomto kráľovstve usadil, pre bezpečie a pokojnú vládu svojho ľudu napísal knihu v gréckom jazyku, nazývajúc ju zákonmi Britov, a tie zozbieral zo zákonov Trójanov. Tento kráľ zomrel … 1103 rokov pred narodením Krista, keď bol sudcom v Izraeli Samuel.’

“V Brut nachádzame taktiež spojenia s biblickými dejinami, a tajomný odkaz na danie tohto ‘privilégia’ mestu, niečo, čo – ako sa zdá – pokračovalo odvtedy u všetkých nasledujúcich monarchov: ‘Keď Brutus dokončil stavbu mesta, a spevnil jeho múry a zámky, posvteil ich a zaviedol zákony pre jeho vládu, aby v ňom mohli prebývať v pokoji, venoval mestu ochranu a garantoval mu privilégiá. V tom čase v Judei vládol kňaz Beli a Archa Zmluvy bola v zajatí Filištíncov.’

“O zákonoch Trojanov nevieme o nič viac, než o zákonoch, vytvorených Cecropsom, resp. Ínojských zákonoch, no je zaujímavé, že v oboch prípadoch formovali časť najcivilizačnejších vplyvov antiky a vládli ľuďom známym pre svoju múdrosť a odôvodňovaie svojho konania. Vieme, že Rimania získavali svoje zákony z Grécka, ale pozmenili ich, aby rímskemu mysleniu vyhovovali. Nemáme žiadne záznamy o skutočných zákonoch používaných francúzskymi Keltmi, ale skre Caesara vieme, že boli napísané v gréčtine.

“V dejinách často dochádza ku kodifikácii zákona, čo však neznamená zavedenie revolučných zmien. Nový kódex je iba adaptáciou pôvodných princípov na meniace sa životné podmienky.

“V anglickom zvykovom práve (Common Law) nachádzame vyváženosť, ktorá sa ťažko vysvetľuje, ak ju nevysvetľujeme vo vyjadrení Božieho zákona. Rovnaké princípy spravodlivosti a spravodlivého zaobchádzania sú zachované vždy s každou kodifikáciou zákona. Nachádzame pozoruhodnú podobnosť medzi anglickým zvykovým právom, na ktorom sú založné mnohé právne systémy nových národov sveta, a tými “nemennými a nepísanými zákonmi Božími”, na ktoré odkazoval Sofokles.. Definícia zvykového práva je v Nelson’s Encyclopedia podaná týmito slovami: ” ‘V protiklade k štatutórnemu právu je nepísaný zákon zeme. Starší než štatutórne právo, je založený na zváženiach všeobecnej spravodlivosti, a spevnený rozhodnutiami sudcov podávanými z generáciu na generáciu, a záväznými pre svojich nasledovníkov.”

“Pre ľudí navyknutých na všetko “legálne” zapísané bezvýznamené, no tento systém fungoval pozoruhodne po mnohé stáročia. Bol praktizovaný našimi bratmi na kontinente, až kým im nebolo počas 16. storočia nanútené, proti ich vôli, rímske právo.

ĎALŠIE INFORMÁCIE O MESTE ZARA V DALMÁCII

Tak ako Darda zanechal svoje meno geografickej oblasti Dardanel, tak Zerachovi potomkovia zanechali svoje meno v Dalmácii mestu a prieplavu, zvanom “Zerachov kanál”. Pre tieto informácie budem citovať z The Encyclopædia Britannica, vydanie z roku 1894, zväzok 24, strana 807:

ZARA (juhoslovansky Zadar) rakúsky prístav, hlavné mesto Dalmácie a sídlo rímsko-katolíckeho arcibiskupa a gréckeho biskupa, leží pri Adriatickom mori, 130 míľ juhovýhodne od Triestu, naproti ostrovom Ugliano a Pasman, od ktorých je oddelený Zarovým (Zerachovým) kanálom. Zem, na ktorom stojí, je oddelený od pevniny hlbokou vodnou priekopou, co z mesta prakticky činí ostrov. Až do roku 1873, bola Zara opevneným mestom, no jeho opevnenia boli premenené na vyvýšené promenády, ktoré umožňujú rozsiahly výhľad na more a pevninu. Jedna z jej štyroch starých brán, Porta Marina, obsahuje v sebe pamiatku na rímsky oblúk, a druhá, Porta di Terraferma, bola navrhnutá Sanmichelem. Všeobecný aspekt mesta oválneho pôdorysu je predovšetkým benátsky. Hlavné ulice, rozdeľujúce mesto na štyri časti, sú rovné a šiorké, no bočné uličky sú pokrútené a úzke. Hlavný záujem o Zaru spočíva v jej chrámoch, z ktorých najpozoruhodnejším je katedrála sv. Anastázie, rímska bazilika, založená dóžom Enricom Dandolom po dobytí mesta v roku 1202 a dokončená v roku 1205. Chrámy sv. Chrysogona a sv. Simeona sú taktiež v rímskom štýle, a chrám sv. Márie zachováva nádhernú zvonicu v rímskom štýle z roku 1105. Starý oktagonálny chrám sv. Donata, tradične (no chybne) uvádzaný ako z 9. storočia na mieste chrámu Juno, bol prerobený na sekulárne účely. Väčšina rímskych pozostatkov bola využítá na výstavbu opevnení. No dve námestia sú vyzdobené nádhernými stĺpami, rímska veža sa nachádza na východnej časti mesta a za hradbami sa dajú vidieť zvyšky rímskeho akvaduktu. Medzi ďalšími budovami sa nachádza Loggia del Comune, prebudovaná v roku 1565, obsahujúca verejnú knižnicu s 34 tisíc zväzkami; starý palác priorov, dnešné sídlo miestodržiteľa, a episkopálny palác. Prístav na severovýchode mesta je bezpečný a priestranný, a každoročne do neho pripláva okolo 1200 plavidiel, 185 tisíc ton, predovšetkým z obchodu na pobreží. Hlavným odvetvím je príprava marašina, vyrábaného z marašinskych čerešní, rastúcich v Dalmácii. Ročne sa vyváža okolo 340 tisíc fliaš tohto likéru. Vyrábajú sa tu taktiež výrobky zo skla a prevádzkuje rybolov. Populácia mesta v roku 1881 bola 11861, z komunity 24536. Takmer všetci sú talianskeho pôvodu, a taliansky jazyk je prakticky jediným jazykom, ktorým sa v meste rozpráva.

“Založenie mesta Zara sa tradične pripisuje Liburnijcom (Illýrijcom – ľud Elohim). V ranných dobách rímskej ríše sa stalo prekvitajúcou rímskou kolóniou pod menom Jadera, následne zmenenom na Diadora. S Východorímskou ríšou bolo spojené až do roku cca 1000, keď sa snažilo dostať pod ochranu Benátčanov. Po ďalšie 4 storočia predstavovalo ohnisko sváru medzi Benátkami a Uhorskom, opakovane meniac majiteľa. Na konci 12. storočia bolo okupované Maďarmi, no v roku 1202 opäť dobyté Benátčanmi, s pomocou francúzskych križiakov na ich ceste do Svätej zeme. V roku 1409 bolo nakoniec od Uhorska odkúpené ostrovnou republikou za 100 tisíc dukátov. V roku 1792 prešlo spolu s Benátkami do vlastníctva Rakúska. Od roku 1809 do roku 1813 patrilo Francúzsku.

“Okolo 15 míľ juhovýchodne leží Zara Veechia, alebo Stará Zara, bezvýznamná dedina na mieste Belehradu (Beograd, Biele mesto), niekdajšiej rezidencie chorvátskych kráľov, no zničeného počas uhorsko-benátskych vojen.”

Teraz musíme zistiť, čo výraz alebo pomenovanie “Liburni” znamená. Pre to sa vrátime k The Encyclopædia Britannica, 1894, zväzok 14, strana 554:

LIBURNIJCI boli ľudom, ktorý v niektorých dobách bol popredným ľudom adriatských pobreží. Pôvodne bezpochyby boli jedným z homogénnych illyrijských kmeňov (pozri ILLÝRIA). Žijúci v neúrodnej skalnatej krajiny popri severovýchodnom pobreží Adriatského mora, venovali sa moru a boli v ranných obdobiach poprednými morskými navigátormi Adriatiku. Usadili sa na pobreží Picenum, kde mesto Truentum sa vždy považovalo za liburnské; a grécki osadníci ich našli v Corcyre a na ďalších miestach. Zo všetkých strán boli pod tlakom iných rás, no v dobe Scylaxa (Scyl., s 7) boli ešte stále mocným národom. Osídľovali a pomenuvávali ostrovy ,ležiace pri pobreží. Bola to rasa pirátov, používajúcich rýchle lode s možnosťou ďalekých ciest. Tieto liburnské lode sa stali známymi, keď ich v niektorých námorných bitkách prevzali Rimania. Ťažké a nemotorné lode vyvinuté neskoršími gréckymi štátmi nemohli konkurovať ľahkým a rýchlym liburnským plavidlám. Krajina bola zahrnutá Rimanmi do provincie Dalmácia.”

Toto by malo vytvoriť lepšiu predstavu o tom, akým mužom Konštantín Veľký bol, mužom z kráľovskej línie! V ďalšej časti Konštantína Veľkého opustíme a preskúmame vpády do Británie zo strany rôznych saských kmeňov, a uvidíme, ako tieto vpády britskú keltskú Culdee cirkev poznamenali. Bez poznania tejto dávnej histórie je nemožné oceniť to, čo sa nazýva “cirkvou” v dnešnej dobe. Bez praktického poznania všeobecných vývojov v histórii od času umučenia nášho Mesiáša až doteraz, dôjdeme len k príliš mnohým nesprávnym záverom.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: