Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 18.

Kráľ Henry II. zapredáva keltskú cirkev Rímu

Na úvod tejto časti budem citovať z knihy The Story of the Irish Race, autor Seumas MacManus (v spolupráci s niektorými írskymi učencami), strana 327-328:

“Potom si (kráľ Henry II.) získal i Rím. V Casheli zvolal synodu írskych duchovných – všetkých okrem primáta Gelasia a ďalších zo severu – kde, nasledujúc príklad svojich nadriadených, biskupi uznali Henryho ako najvyššieho panovníka v Írsku. Na tejto synode prijali dekréty pre zlepšenie (?) cirkevnej disciplíny, ktoré, zaslané do Ríma, potvrdzovali fakt, že túto snahu vykonával Henry, a reformáciu morálky (?) v krajine, a od Alexandra III. obdržali list potvrdzujúci bulu Adriána (anglického pápeža).

“Na Veľkú noc sa musel Henry v rýchlosti vrátiť do Anglicka, nesúc so sebou nespochybniteľné lordstvo Leinsteru, Meathu a miest Dublin, Wexford a Waterford. Meath zveril do správy De Laceymu – ktorý bol taktiež správcom Dublinu. Mesto Dublin bolo dané do správy kupcom a ľudu Bristolu. Leinster spravoval Strongbow.

“Zdá sa, že Henrymu v jeho cieľoch dopomohol zvláštny mesmerizmus, ktorý írskych princov zasiahol. Tí sa prebudili do krutej reality toho, že privítali votrelca a pokorne ho akceptovali. Zo všetkých častí začali povstávať voči novému nepriateľovi, obťažovať ho v snahe vyhnať ho. Už oboznámení – a preto menej zarazení – normanskou disciplínou a vybavením, írski princovia zvolili stratégiu voči skúsenosti, a objavili, že Normani neboli vševediaci. O’Brien z Thomondu im uštedril veľkú porážku pri Thurles – čo nebola jediná veľká porážka, ktorú im spôsobil. Strongbow the Mighty bol vyhnaný na juh a obkľúčený vo Waterforde v bezprostrednom nebezpečenstve zajatia. A iba to, že z Walesu na jeho záchranu rýchlo vyrazil udatný le Gros, ho zachránilo pred zosadením. Roderick O’Connor, s pomocou O’Neilla, O’Mellaghlina, O’Carrolla, MacDunleavyho z Uladhu, a armádou 20 tisíc mužov, dobyl Meath, a vydal sa na Dublin, ktorý by ľahko dobyl, nebyť jeho nerozhodnosti. Zakrátko ale začal premýšľať nad tým, že uzavretie dohody s Henrym by mohlo byť preňho výhodné. Z tohto dôvodu poslal do Anglicka Concorda, opáta z Clonfertu, Catholika, tuamského arcibiskupa, a arcibiskupa Lawrencea O’Toole z Dublinu. Táto dohoda, známa ako Dohoda z Windsoru, uznávala Henryho právo na lordstvo Leinsteru, Meathu a ďalších pár miest a miest, ktoré vtedy okupoval.. Taktiež bol uznaný za overlorda, ktorému mal Roderick platiť formálny poplatok. Na strane druhej dohoda uznávala Roderickovo právo na kráľovanie nad 5/6 Írska

“No takéto pakty mali len malý účinok v zabezpečení pokoja či práv jednotlivých strán. Každý normanský náčelník konal podľa vlastného uváženia, za účelom rozširovania svojej moci a majetku. A samozrejme, každý írsky náčelník a princ, keď nastala príležitosť, sa staval votrelcovi na odpor.”

K tejto synode v Casheli, na ktorej kráľ Henry II. venoval britskú keltskú cirkev pápežovi Adrianovi, došlo v roku 1172 A.D., takže sme udalosti trochu predbehli. To, čo v tejto časti chcem rozobrať, sú saské invázie do Británie. V roku 411 A.D. sa rímska ríša nachádzala v tak masívnom úpadku, že bolo nutné povolať jednotky z Británie. Ak si spomínate, v 16. časti bolo spomenuté, ako Konštantius Chlorus a jeho syn Konštantín, ktorý sa neskôr stal známym ako Konštantín Veľký, pôvodne šli do Británie bojovať proti Piktom. Po navrátení sa rímskych jednotiek do Británie v roku 411 A.D., Briti ešte stále čelili problémom s Piktmi. Po 106 rokoch Piktovia ešte stále spôsobovali Britom hlavybolenie. Briti nato pozvali pár Sasov na udržanie vzpurných Piktov pod kontrolou, a Sasi začali prichádzať vo vlnách v ďalších dvesto rokoch. Tuná začíname náš príbeh a budem citovať z knihy The Legacy of Arthur’s Chester, autor Robert B. Stoker, začínajúc na strane 21:

BRITI POZÝVAJÚ SASOV (JÚTOV) NA POMOC V BOJI PROTI PIKTOM

“Presuňme sa teraz k vpádom Sasov a arcibiskupovi Guitelinovi [jeden z 13 menovaných arcibiskupov z Caerleonu]. Keď v roku 4449 A.D. došli Sasi, boli privítaní Vortigernom, kráľom Britov, ako žoldnieri, a bol im venovaný ostrov Thanet. Po porážke Škótov (ktorí prenikli hlboko do Anglicka) pri Stamford, boli Sasi Vortigernom odmenení pôdou v Lincolnshire, a došli ďalší Sasi. Keďže Briti mali podozrenie voči Vortigernovmu priateľstvu so Sasmi, Hengist, majúci len tri ‘tucty’ svojich jednotiek, využil toto podozrenie na presvedčenie kráľa, aby mu na jeho ochranu povolil priviesť ďalších ‘verných Sasov’. Hengist mal nádhernú dcéru menom Rowena, ktorá, tancujúc pred Vortigernom (ktorý mal dospelého syna) a opíjajúc ho, ‘Liever Kyning (Koenig) wass Heal!’ (Pán kráľ, na vaše zdravie!) tak kráľa rozpálila, že sa nielen že rozviedol so svojou manželkou, ale dal Hengistovi ako svadobný dar Kent, bez toho, aby to konzultoval so šľachtou či ľudom. (Geoffrey of Monmouth.)

Hengist Vortigerna presvedčil, aby mu povolil priviesť ďalších Sasov na ochranu pred jeho nespokojnými poddanými, ktorí svoj zrak obracali na Ambrosia (mladého syna druhého Konštantína – toho, ktorý bol popravený cisárom Honoriom (Rapinom)), ktorý sa ukrýval v dome svojho príbuzného, Aldroena z Brittany. Hengist nato začal plieniť krajinu, predovšetkým chrámy, ktoré, stavané z dreva, zmizli bez stopy.”

Toto je vynikajúci citát a mal by vám v mysli vytvoriť dobrý obraz situácie, ktorá v tom čase v Británii existovala. Na stranách 23-24 rovnakej knihy sa dozvedáme nasledovné:

” Títo Sasi napadli Škótov a v Northumbrii zostali pod vedením Octu a Ebissu (alebo Ebusu), o ktorých budeme hovoriť neskôr. Potom ich prekvapil Vortigernov syn a zmocniac sa kráľovstva, bojoval so Sasmi, no v roku A.D. 457 bol ťažko porazený v Crayforde, oblasť Kent, a útočisko hľadal v Londýne. To prispelo k tomu, že sa Guitelin, londýnsky arcibiskup, stal arcibiskupom Chesteru, a Chester sa stal hlavným mestom Ambrosia, ktorý zosadil z trónu Vortigerna. … Keď Hengist, za použitia zrady, pozabíjal v Stonehenge viac ako 300 britských šľachticov (A.D. 473) a zajal Vortigerna, ako výkupné získal Essex, Middlesex, London a Winchester (a niektorí uvádzajú, že i York a Lincoln).”

Keď sme takto položili pochopiteľný základ tohto zaujímavého príbehu o vpádoch Sasov – vrátane Anglov a Jútov – do Británie, môžeme povyberať časti príbehu z rôznych zdrojov, aby sme ho spriehľadnili. Ďalším autoritatívnym zdrojom, ktorý by som rád citoval, a ktorý predstavuje obsiahle zobrazenie tohto obdobia, je The Origin and Early History of Christianity In Britain, autor Andrew Gray, D.D., strany 55-60:

Saský vpád. Bez ochrany mocnou prítomnosťou rímskych cisárov, bola Británia značne utláčaná častými nájazdmi tých dravých kmeňov, prebývajúcich na severnej hranici Británie – Piktmi (ako boli v tom čase nazývaní Kaledónčania) a Škótmi (kmeň, migrujúci z Írska [cez Skýtiu a Španielsko]). Vo svojej núdzi sa ľud južnej Británie obrátil s apelom, nazvaným ‘Ponosy Britov o pomoc na Rím. No severní barbari v tom čase ohrozovali i Rím samotný. Obrovská štruktúra Ríše sa otriasala v základoch, a Rím, s pocitom nutnosti koncentrácie okolo hlavného mesta, stiahol svoje légie v roku A.D. 410 z Británie. Attila, prezývaný ‘Bič Boží’, s jeho dobyvačnými hordami prekročil Alpy a postupoval na Rím … preto volanie z Británie ostalo nevypočuté.

“V tejto situácii opustenia [Rimanmi] na jednej strane, a utrpením na strane druhej [zo strany Piktov], Briti presvedčili Vortigerna, vládcu z Damnonia, aby vyslal poslov k Sasov so žiadosťou o pomoc. Bola to pre Britov zlá doba, pretože zo všetkých germánskych kmeňov boli Sasi najkrvilačnejší a najdivokejší. Gildas hovorí o ‘hlúposti a zaslepenosti, v ktorej Biti konali, v povolaní na pomoc národa, ktorého sa obávali viac než smrti.’ Sasi pohotovo na žiadosť odpovedali a pod vedením Hengista a Horsu, svojich vodcov, priplávali do Británie (A.D. 449), spraviac s Piktmi a Škótmi poriadok. Tento prvý úspech priviedol ďalších ich krajanov, ktorí úrodná pôda a mierna klíma tak očarili, že za krátky čas zaujali postoj dobyvateľov; a pridajúc sa k Pitkom a Škótom proti Britom, udržiavali si vlastníctvo krajiny. Istý čas im Británia, bez pomoci a osamotená, úspešne odolávala. Skutočne, pod vedením Ambrosia Aureliana, A.D. 489, vyhrali dôležitú bitku pri Bannesdown. Ambrosius dočasnú prestávku využil na znovuvybudovanie niektorých chrámov, zničených vo vojne a na lepšie ustálenie náboženských otázok. …

“Nakoniec však bolo víťazstvom korunované úsilie nepriateľa (Sasov, Anglov a Jútov); a nikdy nebolo víťazstvo tak úplné a tak kruto zneužité. Zo všetkých hord, ktoré rozvrátili rímsku ríšu, boli Sasi pravdepodobne najbarbarskejší. … Najväčšou cnosťou bola pre nich odvaha, a najväčším zlom zbabelosť. A tak bola Británia, od východu na západ, plná násilia a vraždenia. Jej krutí vládcovia nemilosrdne ničili všetko a všetkých s náboženským charakterom, ničiac každý chrám, ktorý dosiahli, a zabíjajúc kresťanov pri oltároch. Biskupi a kňazi boli hnaní ako divé zvieratá a buď zahynuli, alebo hľadali útočiskov exile. A akoby to všetko nebolo pre opovrhovanú a potláčanú Vieru dostatočné, Vortigern, už spomínaný vládca [kráľ?], sa oženil s Hengistovou dcérou, vytvoriac takto kráľovskú alianciu so [saským] pohanstvom. …

“Jútovia a Anglovia sa rýchlo pridali k boju a s vražednou rýchlosťou niesli oheň a meč do každej časti Británie. Britovia dlho odolávali v nerovnom boji, no po 150 rokoch zápasu boli nútení prijať bremeno svojich bezcitných pohanských dobyvateľov … germánske dobytie Británie bolo úplným vyvlastnením či masakrom dobýjaného ľudu. Kamkoľvek dobyvateľ vkročil, jeho boj proti Britom bol hrozný. V plameňoch zmizli celé dediny a mestá, nasledované zabíjaním obyvateľov. Všetko keltské bolo vymazané tak efektívne, ako bolo v Afrike saracénskymi dobyvateľmi Kartága vymazané všetko rímske. Británia prestala byť Britániou a stala sa Anglickom. Náboženstvo, zákony, jazyk…všetko sa zmenilo. … Bede uvádza, že zničené boli všetky verejné i súkromné budovy, krv kňaza sa rozlievala po oltári; preláti i ľud boli ničení ohňom a mečom, a nik sa ich neodvážil pochovať.”

To by nám malo vytvoriť istú predstavu, čo v mene náboženstva brat vykoná svojmu bratovi, príbuzný príbuznému. V tomto historickom období bolo všetko poznanie o príbuzenstve evidentne stratené. Pisatelia na túto tému rozoberajú rozsah pohanstva Sasov, no je zrejmé, že ak by boli saské a britské názory aspoň v niečom totožné, všetkým týmto vojnám by sa bolo možné vyhnúť. Neskôr budú Sasi, Anglovia i Jútovia konvertovaní, tak či onak, späť k viere v nášho Spasiteľa.

Toto je sám o sebe ďalší veľmi zložitý príbeh a treba ho rozobrať v jeho správnom mieste a poriadku. Aby ste ďalej dokumentovali tieto saské invázie, budem citovať z knihy Celt, Druid and Culdee, autorka Isabel Hill Elder, strany 118-120:

KELTI ZATLÁČANÍ NA ZÁPAD

“Anglo-saský vpád, ktorý vyústil v najdôležitejšie a najúplnejšie zo všetkých kmeňových osdílení v Británii, sa odohral v rokoch A.D. 446 až 501. Jútovia a Anglovia prišli ako prví, a Anglovia, početne najsilnejšia skupina, dala svoje meno v tejto krajine celej skupine, na kontinente známej ako Sasi. …

“Výsledkom anglo-saského vpádu bolo zatláčanie Keltov na západ Anglicka a juhozápadného Škótska. Keď k tomu došlo a arcibiskupi z Caerleon-on-Usk, Londýna a Yorku videli všetky chrámy vo svojej jurisdikcii zrovnané so zemou, utiekli so zvyšným duchovenstvom, ktoré ostalo po tak strašnej deštrukcii, do lesných úkrytov vo Walese a Cornwalle. Z tohoto faktu je ľahko badateľné, prečo sa britská Culdee cirkev začala vo veľkej miere spáajť s Walesom a južným Škótskom. …”

Zatláčaní čoraz ďalej na západ, Briti so sebou niesli aj svoje náboženské úrady, podobne ako ranní kresťania presúvali svoje bohoslužby do katakomb, a waldenskí svoje uctievanie do horských jaskýň a odľahlých lesných oblastí. Nasledujúce informácie som našiel na veľmi nezvyčajnom mieste, v knihe The Great Controversy Between Christ and Satan, autorka Ellen G. White (ktorá Izraelskú Identitu nepoznala a ani nevyučovala), strany 70-71. O Británii uvádza nasledovné:

KELTSKÁ CIRKEV SA UKRÝVA DO PODZEMIA

“Vo Veľkej Británii sa pôvodné kresťanstvo uchytilo veľmi skoro. Evanjelium prijaté Britmi v prvých storočiach bolo rímskym odpadlíctvom nedotknuté. Prenasledovanie pohanských cisárov, ktoré sa dotýkalo i týchto vzdialených brehov, bolo jediným darom, ktoré prvé cirkvi Británie od Ríma dostali. Mnoho kresťanov, unikajúcich pred prenasledovaním v [saskom] Anglicku, našlo útočisko v Škótsku, odkiaľ sa pravda preniesla do Írska, a vo všetkých týchto krajinách bola prijímaná s radosťou.

“Keď Britániu napadli Sasi, zavládlo pohanstvo. Dobyvatelia pohŕdali učením svojich otrokov a kresťania boli nútení ustúpiť do hôr a močiarov. No svetlo, načas ukryté, naďalej horelo. V Škotsku, o sto rokov neskôr, zažiarilo s jasom, ktorý prenikol i do ďalekých krajín. Z Írska prišiel zbožný Columba a jeho spolupracovníci, ktorí, zhromaždiac okolo seba roztrúsených veriacich na odľahlom ostrove Iona, učinili z tohto miesta stredisko svojich misionárskych snáh. Medzi týmito evanjelistami bol zástanca biblického sabatu, a tak bola táto pravda ozrejmená ľudu. V Ione bola založená škola, z ktorej vychádzali misionári nielen do Škótska a Anglicka, ale i do Nemecka, Švajčiarska a dokonca i Itálie.”

Na pochopenie, kam Anglovia, Sasi a Jútovia Britov zatláčali, budem znovu citovať z knihy The Origin and Early History of Christianity In Britain, autor Andrew Gray, D.D., strany 60-62:

BRITSKÁ KELTSKÁ CIRKEV TAKMER MIZNE Z OBRAZU

“Celá západná časť krajiny však zostávala nepokorená – Strathclyde, vrátane krajiny od Clyde po Dee, kumbrijské kráľovstvo; Severný Wales, čiže Cambria; Južný Wales, Devon a Cornwall, s časťou Somersetu a posvätného Avàlonu, zostávali čisto britské. Túto krajinu Angličania nazývali Welsh-land, čiže ‘Krajina cudzinca’, Welsh bolo označenie, ktoré Germáni pripisovali všetkým národom hovoriacim jazykmi latinského pôvodu … a zistiac, že všetko je stratené, v roku A.D. 587, boli prenasledovaním prinútení utiecť a pridať sa k svojim bratom vo Walese.

“V týchto častiach musíme hľadať prvotnú cirkev Británie. Bola odrezaná, a do značného rozsahu zabudnutá väčšinou kresťanstva, ale vytvorila blízku alianciu so sesterskými cirkvami v Írskua Škótsku. Nebola si vedomá žiadneho podriadenia voči cudzej Cirkvi, ale s láskou hľadela na skôr na Jeruzalem a Svätú Zem, než na Rím. Mala svoju vlastnú liturgiu, svoje vlastné zvyky, svoj vlastný (hoci chybný) cyklus počítania Paschy (Pozn.: Ak Paschu slávili v čase mesačného splnu, bez ohľadu na deň v týždni, ako je zvykom na východe, nebol tento cyklus chybný). Bola ortodoxná vo viere. Mala, ako sa od Gildasa dozvedáme, regulérne vysvätený episkopát. Verilo sa, že jej biskupi boli následníkmi apoštolov a jej kňazi si nárokovali moc zväzovať a rozväzovať. …

“Je dôležité, aby sme o cirkvi vo Walese zozbierali všetky dostupné informácie, a získať čo najúplnejší obraz. Nanešťastie existujú takí, ktorý chybne predpokladajú, že spojenie medzi rannou britskou cirkvou a anglikánskou cirkvou súčasnosti bolo prerušené saským vpádom; a že súčasná anglikánska cirkev povstala v dobe Augustína, odvodzujúc svoj pôvod z Ríma skrze jeho osobu, a nie, ako tvrdíme, od apoštolov a Jeruzalema v neporušenej postupnosti, skrze britskú, keltskú, cirkev. … Saská invázia zničila civilizáciu a kresťanstvo vo väčšej časti Anglicka, no zvyyšok bol zahnaný na západ, a našiel svoj domov vo Walese. …”

Prezentoval som vám niekoľko pro-Identity zdrojov s informáciami o saských vpádoch do Británie, ktoré budú mnohí zosmiešňovať. Mnoho historikov a starších encyklopédií toto obdobie člení medzi romantické a mýtické, ako keby nešlo o historické fakty, predovšetkým je týmto vinné moje vydanie Encyclopædia Britannica z roku 1894. Zvyčajne platí, že čím staršia kniha, tým lepší obsah, no nie v tomto prípade. Vo svojom výskume nachádzam rôznych autorov, citujem archeológov, nachádzajúc čas od času dôkazy faktov uvádzaných týmito dávnymi spisovateľmi. Evidentne sa objavilo dostatok dôkazov, aby boli moderní recenzenti o čosi váhavejší v prisudzovaní týchto dôležitých dejín (ako boli zvyknutí) do oblasti “romantizmu”. Napríklad, keď zvažujeme osobu Vortigerna, časovo a miestom sa približuje takzvanej legendárnej postave kráľa Artuša. Ak chcete túto tému saských vpádov preskúmať vo svojich vlastných encyklopédiách a historických knihách, použite vo vyhľadávaní tieto kľúčové slová: Vortigern; Sas; Anglo-Sasi. Budem teraz citovať z pár mojich encyklopédií a historických kníh, a porovnávať niektoré z faktov, ktoré som citoval vyššie z pro-Identity zdrojov. Najprv budem citovať z The World Book Encyclopedia, zväzok 1, pod heslom “Anglo-Sas”, strana 441:

ANGLO-SAS je pomenovanie národa vzniknutého spojením germánskych kmeňov, ktoré v 5. a 6. storočí A.D. osídlili Anglicko. Tieto kmene boli Anglovia, Sasi a Jútovia. Okolo roku 449 britský kráľ Vortigern pozval germánske kmene do Anglicka, aby mu pomohli vyhnať napádajúcich Piktov a Škótov. No spojenci sa vzbúrili a zanedlho tieto kmene začali vyháňať Britov. Koncom 6. storočia Anglovia, Sasi a Jútovia okupovali takmer celé Anglicko, po hranice s Walesom a Škótskom. Výraz England pochádza zo staroanglických slov Engla a land, čo znamená krajina Anglov.

“Existovalo sedem hlavných anglo-saských kráľovstiev – Northumbria, Mercia, východná Anglia, Essex, Sussex, Kent a Wessex. Tieto boli známe ako Heptarchia. …

“Anglo-Sasi zanechali svoje stopy na anglickom jazyku v jeho gramatike a v tisícoch slov, vrátane asi polovice slov dnes bežne používaných. Tieto slová sa dajú vystopovať k dialektu vyvinutému v severnom Anglicku. Južný dialekt sa stal literárnym jazykom anglo-saského Anglicka a bol zvyčajne používaný pri písaní veršov.

Opäť z The World Book Encyclopedia, zväzok 17, heslo “Sas”, strana 142:

SAS bol člen germánskeho kmeňa, kotrý asi pred 1500 rokmi napadol britský ostrov. Približne v tom istom čase Britániu napadli Anglovia, ďalší germánsky kmeň. Dve kmeňové skupiny sa zmiešali a založili anglo-saské kráľovstvo, ktoré pretrvalo až do dobytia Normanmi v roku 1066.

“Staroveký zemepisec Ptolemius Sasov spomína ako prvý v knihe napísanej niekedy v 2. storočí. Podľa Ptolemia, Sasi žili v oblasti južného Dánska, zvanej Saxonia (dnes Schleswig, v Nemecku). Boli bojovným národom, ktorý koncom 4. storočia, počas vlády cisárov Juliana a Valetiniana, napadol rímske územie. V 6. storočí boli Sasi usídlení popri pobreží Galie (dnešné Francúzsko), medzi riekami Elbe (Labe) a Loire. Sasi napadli v polovici 5. storočia Britániu, podrobili si tam žijúcich Keltov, a osídlili južnú a západnú časť ostrova. …”

Všimnete si, že fakty, prezentované v týchto článkoch z The World Book Encyclopedia, podporujú, napomáhajú a posilňujú informácie a aktuálnosť iných autorov, citovaných predtým. Pre ďalšie potvrdenie z historickej knihy (zväzok zo súboru niekoľkých kníh), budem citovať z The Story Of Civilization: časť IV, “The Age Of Faith”, autor Will Durant, strany 80-81:

“No v 4. a 5. storočí bola bezpečnosť ohrozované z každej strany: na severe Pikti z Kaledónie, na východe a juhu severskí a saskí útočníci; na západe nepodrobení Kelti z Walesu a dobrodružní Galovia a ‘Škóti’ z Írska. V rokoch 364-367 ‘škótske’ a saské pobrežné nájazdy alarmujúco stúpli, britské a galské jednotky ich odrazili, no Stilicho musel tento proces o generáciu neskôr opakovať. V roku 381 Maximus, v roku 407 uchvatiteľ Konštantín (neskorší Konštantín ), stiahli z Británie, pre svoje osobné ciele, légie na domácu obranu, a len málo z týchto mužov sa vrátilo. Cez hranice sa začali valiť cudzí votrelci; Británia apelovala na Stilicha pre pomoc (400 A.D.), no ten bol plne zamestnaný vyháňaním Gótov a Hunov z Itálie a Galie. Keď sa k cisárovi Honoriovi dostal ďalší apel, ten odpovedal, že Briti si musia sami pomôcť, ako najlepšie vedia. ‘V roku 409’, uvádza Bede, ‘Rimania prestali vládnuť v Británii.’

“Čeliac otvorenej invázii Piktov, britský vodca Vortigern pozval zopár severogermánskych kmeňov na pomoc. Sasi prišli z regiónu Elbe, Anglovia zo Schleswigu, Jútovia z Jutlandu. Tradícia – snd legenda – uvádza, že Jútovia došli v roku 449 pod vedením dvoch bratov, podozrivo pomenovaných Hengist a Horsa – t. j. žrebec a kobyla (Pozn.: Nevidím, čo by na týchto menách malo byť podozrivejšie od mena Sediaci Býk či Splašený Kôň, keďže izraelské kmene milovali a dokonca i zdobili svoje kone, rovnako ako dnes maľujú svoje autá!). Germáni zahnali Piktov a ‘Škótov’, za odmenu získali pozemky, a všimnúc si vojenskú slabinu Británie, poslali radostnú zvesť svojim súkmeňovcom doma. Nezvané germánske hordy pristávali na brehoch Británie, čelila im viac odvaha, než zručnosť, postupujúc a ustupujúc počas storočia partizánskych bojov; Teutóni nakoniec Britov porazili pri Deorhame (577), a stali sa pánmi územia, neskôr nazývaného Angle-land – England. Väčšina Britov toto dobytie akceptovala, a zmiešala svoju krv s krvou dobyvateľov [ktorí boli v skutočnosti rovnakého druhu]; zaťatá menšina ustúpila do hôr Walesu a bojovala ďalej, niektorí ďalší prekročili Kanál a venovala svoje meno Brittany. Mestá Británie boli dlhými bojmi zničené; doprava narušená, priemysel upadal, zákon a poriadok neexistoval, rovnako ako umenie, a zárodky kresťanstva na ostrove boli prevalcované pohanskými bohmi a zvykmi Germánov, Británia a jej jazyk sa stali teutónskymi; rímske právo a inštitúcie zanikli. Rímska mestská organizácia bola nahradená dedinskými spoločenstvami. Keltský element bol zachovaný v anglickej krvi, fyziognómii, charaktere, literatúre, umení, no pozoruhodne málo v anglickom jazyku, ktorý dnes predstavuje kríženca medzi nemeckým a francúzskym jazykom.”

Viem, že sa opakujem stále znova a znova, no s každým novým citátom sa objavujú nové detaily, aby sme mohli pochopiť všetky záležitosti, tento príbeh obklopujúce. Musíme poznať všetko, pretože tieto zaujímavé hnutia a protihnutia obklopuje veľmi dôležitá cirkevná história.

Nemusí to takto vypadať, ale Jahveh konal všetko v súlade so svojim plánom pre svoj ľud a Jeho pomazané keltsko-britské culdee posolstvo evanjelia pre všetko Jeho izraelské národy. Akonáhle pochopíte všetky tieto historické vývoje, Jeho plán sa stane evidentntým. Ani raz sa Jeho plán neoneskoril alebo nestal predčasne. Teraz si tento príbeh prečítame tak, ako je prezentovaný v CYCLOPÆDIA of Universal history, autor John Clark Ridpath, LL. D., zväzok 2, strany 81-86:

“Ľud anglicky hovoriacej rasy príbeh Anglo-Sasov nikdy neprestane zaujímať. Húževnatý a dobrodružný ľud, premiestniaci sa z búrkami bičovaných brehov Baltiku na hmlistý ostrov Británie vyrástol do nehynúcej slávy, a hrubý akcent jútskych pirátov je známy po všetkých prístavoch sveta.

“Rodné sídlo Anglo-Sasov už bolo definované. Od rieky Scheldt po jútske ostrovy, a rozširujúc sa ďaleko do vnútrozemia, leží nížinatá a močaristá krajina, cez ktoré rieky s nedostatkom zrážok len zriedka preniknú do mora. Pôda je sedimentárna, obloha hmlistá a plná ťažkých mrakov, poskytujúcich neustály dážď. Čas od času sa priženú od Severného mora búrky a čierne vlny burácajú popri pobreží. Od prvopočiatkov ľudského života v tomto regióne šlo o nekonečný zápas s oceánom.

“Z týchto drsných regiónov sa v polovici 5. storočia vynorili búrkami ošľahaní, bojmi zocelení otcovia anglickej rasy, aby osídlili Britániu. Prirodzená scenéria nového domova, zahalená hmlami a nasiaknutá dažďom, obklopená búrlivými oceánmi a posiata lesom, nemohla byť lepšie vykalkulovaná na rozvoj našich predkov než ich pôvodné oblasti. Na brehoch kalných britských riek a na hraniciach temných dubových lesov usídlili sa zmiešané kmene Anglov, Sasov, Jútov a Frízov a začali riešiť vážne, no vznešené problémy anglickej civilizácie. Mnoho sa popísalo o osobných a intelektuálnych črtách tejto rasy, no neexistuje lepší popis a analýza, než je esej výrečného Tainea. Ten o Anglo-Sasoch uvádza:

“‘Pevné biele telá, chladnokrvní, so zúrivým pohľadom modrých očí, ryšavými vlasmi, dravými žalúdkami, plnými mäsa a syra, zohrievaní mocnými nápojmi; chladnej povahy, neobratní v láske, náchylní k brutálnej opilosti: toto sú do dnešného dňa črty, ktoré pôvod a klíma zachováva v rase, a tieto rímski historici objavovali v ich niekdajšej krajine. …’

“‘Hľa, teraz sú v Anglicku, usadenejší a bohatší. Nájdete v nich veľkú zmenu? Zmenení môžu byť, no k horšiemu, podobne ako Frankovia, ako všetci barbari, ktorí prešli od činu k zábave. Sú pažravejší, zabíjajúc svoje čriedy, napchávajúc sa mäsom, opíjajúc sa medovinou, pivom, korenistými vínami, všetkým, čo dokážu prehltnúť; takto sa zabávajú a stimulujú. K tomuto pridajte radosť z boja. Neľahko sa s takýmito inštinktami oddávajú kultúre, prirodzenú a pohotovú kultúru musíme hľadať medzi triezvou a životaschopnou populáciou na juhu.’

“Takýto je obraz charakteru a života Anglo-Sasov, keď sa začali zmocňovať Anglicka. V polovici 5. storočia našej éry, kedy polocivilizovaný keltský ľud južnej Británie, polonahý odtiahnutím rímskych légií, a tlačený zo severu Piktmi a Škótmi, prijal osudové rozhodnutie zavolať na pomoc barbarov od Baltického mora. Medzi týmito kmeňmi boli Jútovia, Anglovia, Sasi a Frízovia. Prví spomínaní prebývali v kimbrijskom Chersonese, dnešný Jutland, čiže Dánsko. Medzi ich územia patrili aj časti Schelswigu a Holsteinu. V Holsteine sa nachádzala oblasť, známa ako Angeln, sídlo Anglov. Na juh od týchto dvoch regiónov, rozprestierajúc sa od Weseru k delte Rýna, leží krajina Sasov, zahŕňajúca štáty neskôr známe ako Westphalia (Westfálsko), Friesland (Frízsko), Holandsko a časť Belgicka. Pohľad na mapu ukáže, že tieto kmene obývali oblasť s ľahkým prístupom k britským ostrovom. …

“V otázkach vedenia vojny však neboli britskí Kelti pre surových barbarov zo Severu, prichádzajúcimi v nesmiernych zástupoch, žiadnym protivníkom. Uvádza sa, že Hengist a Horsa, vodcovia barbarov, ktorí volanie Keltov akceptovali, ako i väčšina ich stúpencov v prvej výprave, boli Jútovia. S nimi však v nájazde prišiel i veľký dav Anglov z Holsteinu a Sasov z Frieslandu. V tom čase bol kráľom britských Keltov Vortigern. Tomu jútski náčelníci pomohli zahnať Piktov a Škótov. Keď bol ostrov takto oslobodený od hrozby, kráľ bol zabávaný na slávnosti, ktorú usporiadal Hengist. Krásna bola Rowena, dcéra bojovného hostiteľa. Tá si osudovo získala Vortigernovo srdce. Ten pokorne požiadal a láskavo prijal jej ruku, a na dôkaz vďačnosti venoval Jútom ostrov Thanet. Tu sa votrelci pevne zakorenili. Od Baltiku boli pozvané nové zástupy.

“Úrodnosť odhalenej Británie a bohatstvo keltských miest vyvolali v barbaroch neprekonateľnú túžbu. Objavili sa prvé potýčky a otvorené nepriateľstvá medzi nimi a Keltmi. Tasili sa meče. Vortigern bol zosadený a na jeho miesto zvolený jeho syn, Vortimer. Uzavreté bolo prázdne a klamlivé prímerie, a hlavné postavy oboch strán sa zišli na slávnosti. Keď pitka prebiehala v plnom prúde, Hengist zavolal na Sasov: ‘Nimed eure seaxas’ (Berte meče); na čo každý bojovník tasil svoje ostrie a pozabíjali všetkých okrem Vortigerna. Výsledkom prvého zápasu na ostrove bolo to, že celý Kent, staroveké Cantium, bol obsadený votrelcami a ovládaný Erikom, Hengistovým synom a následníkom. Takto bolo založené prvé saské kráľovstvo v Anglicku. …

“… Západné pobrežie Anglicka, od Frith cez Clyde po koniec zeme v Cornwalle a južné pobrežie od Cornwallu po hranice Hampshire zostalo vo vlastníctve Keltov. … Veľká časť pôvodných Keltov prebývala vo svojich domovoch, a miešali sa s ľudom dobyvateľov. K všeobecnému podrobeniu Británie prispeli pravdepodobne zo všetkých severných kmeňov najviac mercijskí Anglovia.

“Takéto bolo saské dobytie Anglicka, a takýto je príbeh založenia siedmich malých kráľovstiev známych pod pomenovaním HEPTARCHIA. Presun germánskych kmeňov zo severu trval takmer dvesto rokov. Viac než polovicu tej doby (tak húževnatý bol odpor Britov) predstavovali zúrivé boje medzi votrelcami a napadnutými.”

BRITSKÁ KELTSKÁ CIRKEV SA ZNOVA PREBÚDZA K ŽIVOTU

Ako výsledok dvesto rokov trvajúcich saských vpádov bola keltská cirkev bola nakoniec zahnaná úplne na západ ostrova. Sasi v tom čase ovládali viac než 75 percent ostrova. Zdá sa, že sa svetlo mihoce a nakoniec sa z cirkvi, založenej Jozefom z Arimatey, úplne stratí, no náhle začalo toto svetlo žiariť ešte jasnejšie. Pre túto časť príbehu budem citovať zo sekulárneho historického zdroja, The Story Of Civilization, časť IV, “The Age Of Faith”, autor Will Durant, strana 532:

“Tak, ako germánske vpády do Galie a Británie vyhnali učencov z týchto krajín do Írska, tak sa teraz vlna vrátila, dlh bol splatený, írski misionári prichádzalik pohanským Anglom, Sasom, Nórom a Dánomv Anglicku, a k nevzdelaným, polobarbarským kresťanom Galie a Germánie, s Bibliou v jednej a klasickými rukopismi v druhej ruke; a istý čas sa zdalo, že Kelti môžu skrze kresťanstvo získať späť územia, ktoré stratili v prospech sily. V temnom veku írsky duch zažiaril svojím najjasnejším svetlom.

“Najvýznamnejším z týchto misionárov bol sv. Columba. Dobre ho spoznávame skrze životopis napísaný (približne v roku 679) Adamnanom, jedným z jeho nástupcov v Ione. Columba sa narodil v roku 521 v Donegale, v kráľovskom rode; … bol to svätec, ktorý mohol byť kráľom. V škole v Moville preukazoval také zanietenie, že ho jeho učiteľ pomenoval Columbkille – Pilier Cirkvi. Od svojich 25 rokov založil mnoho chrámov a kláštorov, z ktorých najznámejšie sa nachádzali v Derry, Durrow a Kells. No bol to bojovník, ako i svätec, ‘muž mohutného vzrastu a mocného hlasu’; jeho búrlivá povaha ho voviedla k mnohým sporom, prinajmenšom do vojny s kráľom Diarmuidom, kde v bitke – ako sa píše – zahynulo 5000 mužov; Columba, hoci víťaz, utiekol z Írska (563), rozhodnutý konvertovať toľko duší, koľko padlo pri bitke v Cooldrevna. Na ostrove Iona, pri západnom pobreží Škótska, založil jeden z najslávnejších stredovekých kláštorov. Odtiaľ spolu s svojimi učeníkmi preniesol evanjelium na Hebridy, do Škótska a severného Anglicka. A tu, po konvertovaní tisícok pohanov a vyzdobení 300 “cenných kníh” zomre, v modlitbe pri oltári, v svojich 78 rokoch.”

The Horizon History of Christianity, autor Roland H. Bainton, (svetský zdroj) k tomu na strane 142 dodáva:

“V roku 563 sv. Columba, keltský opát, odišiel z Írska do Škótska, kde založil, na ostrove Iona, kláštor. Po konvertovaní kráľa, svätec a jeho učeníci získali obyvateľov Škótska, vtedy zvaných Piktovia. Keltskí Íri boli pripravení na konvertovanie Piktov, no zo strany keltských Britov zo začiatku neexistoval spôsob, ako konvertovať Anglo-Sasov. Na rozdiel od barbarov, napádajúcich iné časti Európy, títo barbari boli brutálni vo svojom dobýjaní Británie, následne tí domáci Briti, ktorí vpád prežili, boli zatlačení do Walesu a Cornwallu. Spustenie konverzie Anglo-Sasov severného Anglicka bolo ponechané na írskych mníchoch, krátko po tom, ako Augustín (rímsko-katolícky kňaz, ktorý z keltskou cirkvou nemal vôbec žiadnu spojitosť) začal konvertovať [Sasov] na juhu.”

Isabel Hill Elder, vo svojej knihe Celt, Druid and Culdee, o sv. Columbovi a Ione uvádza nasledovné, strana 113:

“Slávny sv. Columba, štvrtý v pôvode od Nialla z Deviatich rukojemníkov, narodený roku A.D. 522, približne 50 rokov po smrti sv. Patrika, bol 32 rokov spojený s Culdee cirkvou v Ione, kam pricestoval z Írska so svojimi 12 učeníkmi v predvečer Letníc roku 565. V tomto nachádzame ďalší príklad vernosti Culdee prvým základom, vo formovaní nového osídlenia.

“‘Mnohé z kontinentálnych kláštorov vďačia za svoj vznik írskym učencom. Keď sa sv. Columba lúčil s Derry so žiaľom v jednej s najnádhernejších dávnych írskych básní, a založil kláštor v Ione, bol to len začiatok hnutia, ktoré priviedlo do írskych škôl mnohých učencov. No nárok írskych škôl nespočíva ani tak v nesmiernom bohatstve ich rukopisov, ako v ďalších vzoroch, ktoré vpriadli do dejín Európy. …'”

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: