Clifton Emahiser – Kto je tento patriarcha, Júda? časť 19.

V poslednej časti sme preberali vpády saských kmeňov a ich vplyv na britskú keltskú cirkev. V tejto časti sa budeme zapodievať tým, ako sa Sasi a nakoniec Íri stali rímskymi katolíkmi. Táto časť nás privedie do druhej polovice 4. storočia. Uvediem informácie o osobách ako bol Gregor, sv. Columba, Augustín z Canterbury a sv. Patrik. Môže sa sem-tam zdať, že odchádzam mimo témy, no len vydržte, celý príbeh sa ukáže. Túto časť začneme témou sv. Patrika.

DVAJA SV. PATRIKOVIA, A PRAVÝ NEBOL RÍMSKYM KATOLÍKOM

Áno, počujete ma, dobre, existovali dvaja sv. Patrikovia. Pre túto časť príbehu budeme čítať z knihy Celt, Druid and Culdee od autorky Isabel Hill Elder, strana 110 až 113 (Väčšina ostatných historických kníh tieto dve osoby premiešava):

“Počas búrky, ktorá pelagiánska heréza v Británii spôsobila, bolo pre svoju prácu oživenia pripravované jedno z najjasnejších svetiel cirkvi Culdee, sv. Patrik. Kresťanstvo, podľa Gildasa, bolo v Írsku zakorenené pred porážkou Boudiccy, A.D. 61.

“Maelgwyn, alebo Patrick, apoštol Írska a Isle of Man, narodený v Llantwit Major, Glamorganshire, A.D. 363, odkiaľ bol vzatý do zajatia a odvedený do Írska, bol podľa tradície Culdee a zaťom barda; podľa svojho vlastného vyjadrenia synom presbytera, a vnukom diakona, oboch z britskej cirkvi, St. Illtyds, Llantwit Major, ku ktorému patrila aj škola.

“Patrikov otec, Calpurnius (nie sám Patrik, ako sa často chybne uvádza), zdá sa, pracoval ako vedúci predstaviteľ tejto školy, a zároveň ako úradník rímskej ríše, pravdepodobne ako broveratius, ‘miestny sudca’. Patrick by v takomto prípade mal od mala možnosť získavať poznanie rímskeho práva a hierarchie britskej cirkvi.

“Niall Deviatich zajatcov, tak nazývaných kvôli zajatcom z piatich provinciá v Írsku a štyroch v Škótsku, zmenil pomenovanie severnej Británie z Albanie na Škótsko (Scotia) na žiadosť kolónie Dalriada, írskych osadníkov vedených Fergusom z Antrimu do Argyllshire. Niall v jendom zo svojich nájazdov odviedol v roku 379 A.D. Patrika ako zajataca z Llanwit Major do Írska. Zajatec unikol do Galie, vrátiac sa do Írska o takmer 50 rokov neskôr ako misionársky revivalista.

“Sv. Patrik údajne zaviedol používanie latinského jazyka, predošlí misionári používali hlavne gréčtinu. Latinčina však gréčtinu nenahradila okamžite. Profesor H. Zimmer uvádza: ‘Je takmer truizmom tvrdiť, že každý kto na (európskom) kontinente v dňoch Charlesa Plešatého (10. storočie) poznal gréčtinu, bol Ír alebo bol Írom vyučovaný.’

“Bede Patrika nespomína z veľmi zjavného dôvodu, že hierarchia Culdee, s dedičným následníctvom, bola pre Beda ako horlivého zástancu novej pápežskej cirkvi zavedenej v roku 664 A.D, neprijateľná, no hovorí o jeho súčasníkoch, Palladiovi, Kaledónčanovi a Culdee, ktorý sa ako Ninianus stal vyslancom rímskej stolice, ktorá bola teraz rezolútne odhodlaná zmocniť sa žezla univerzálnej vlády v kresťanskej cirkvi. Baronius uvádza: ‘Všetci biskupi Írska boli schizmatici, oddelení od rímskej cirkvi.’

K mnohým svätcom britskej cirkvi sa neskôr prihlásila latinská cirkev, a okolo ich mien vznikli legendy nezasluhujúce si najmenšiu dôveryhodnosť. Tí, ktorí nič Rímu v súvislosti so svojou konverziou nedlhovali, a ktorí dlho bojovali proti jeho nárokom, boli neskôr hlásaní latinskou cirkvou, akoby boli jej najoddanejšími prívržencami. To je predovšetkým viditeľné v prípade sv. Patrika, ktorého konverzia bola výsledkom učenia v britskom domove, ktorý bol po celý svoj život Culdee, no ktorému sa dnes v rímsko-katolíckej hagiológii dnes dáva popredné miesto.

Pápežská cirkev stvorila zámerný zmätok medzi Culdee sv. Patrikom z 5. storočia, a neskorším Patrikom z 9. storočia, ktorý, podľa ‘Chronicles of Ireland’, bol v roku 850, írskym opátom, spovedníkom. Pretože existovali dvaja Patrikovia, prvý veľmi vzdelaný a zbožný muž, druhý opát, pridržiavajúci sa povier a výnálezca slávneho očistca, ktorý je v Írsku známy pod pomenovaním Očistec sv. Patrika. Počas veľkej vzbury v Írsku bol opát Patrik nútený utiecť z krajiny. Utiekol do Británie a je pochovaný v Glastonbury. The Martyrology of Sarum uvádza, že v Írsku slávia sviatok opáta Patrika 24. augusta. Tomuto druhému Patrikovi pápež zaslal pallium ako odmenu za jeho katolícky zápal, čo bolo po prvýkrát, kedy sa pallium v Írsku objavilo. (zdôraznenie moje)

“Významný sv. Columba, štvrtý v poradí od Nialla z Deviatich Zajatcov, narodený A.D. 522, okolo 50 rokov po smrti sv. Patrika, bol po 32 rokov spojený s Culdee cirkvou na ostrove Iona, kam došiel z Írska so svojimi 12timi účeníkmi na deň Letníc v roku 565.”

Ďalší krátky citát, ktorý poskytne ďalšie dôkazy, že sv. Patirk bol z britskej keltskej cirkvi, a nie z rímsko-katolíckej cirkvi, pochádza z knihy The Legacy of Arthur’s Chester, autor Robert B. Stoker, strana 95:

“Sv. Patrik, ako sme poznamenali predtým, bol členom britskej keltskej cirkvi, a bola to táto cirkev, ktorá bola uvedená do Írska. Patrik bol vysvätený za biskupa, no okolo roku 440, sa učinil metropolitom Írska. …”

Pretože je našou snahou zistiť o sv. Patrikovi čo najviac, uvediem obsiahly citát k tejto téme z knihy St. Joseph Of Arimathea At Glastonbury, by Lionel Smithett Lewis, pages 195-198:

“… SV. PATRIK, BRIT. V texte sme hovorili o jeho pôvode, rodisku a mieste, kde je pochovaný. No kvôli dôležitosti jeho misionárskeho diela v keltskej cirkvi ho nemožno celkom tuná vynechať. Len dodáme, že je pravé meno bolo Succat, a že meno Patricias, Patrick, znamená “ušľachtilého rodu”. Profesor Hewins vo svojom diele Royal Saints of Britain, v rodokmeni, uvádza jeho sestru Darerku ako ženu Conana ‘Meriadeka’, vojvodu armorickej hranice (rímsky úrad) počas vlády cisára Maxima, o ktorom sa hovorí, že bol prvým kráľom Britov. Bola taktiež praneterou sv. Martina z Tours. Problémom je – kto dal sv. Patrikovi meno Succat? Do zajatia v Írsku bol odvedený približne vo veku 16 rokov. Úžasné je, že Book of Ballymote a Book of Lecan spomínajú, že Patrik, syn diakona a vnuk kňaza, bol pokrstený počas svojho zajatia horespomenutým Caranokom, nachádzajúcim sa v kresťanskej usadlosti v Nendrum, v Stratford Lough. Je pravdepodobnejšie, že sv. Patrik, ako otrok, sa nejako dostal ku Caranokovi, ktorý, ako vieme, bol na svojej misii do Írska, a že ten ho ovplyvnil a viedol k pokániu. Krst v tom čase blo čosi, čo sa občas prekvapivo oddiaľovalo. Kresťanský cisár Konštantín Veľký bol pokrstený na smrteľnej posteli, 25 rokov po svojej konverzii; Sv. Ambrosius až vo svojich 34och rokoch. Sv. Augustín až v 32-och rokoch, pričom obaja sa narodili v kresťanských rodinách a boli presvedčenými a horlivými kresťanmi.

“Z “Vyznania” sv. Patrika, v Book of Armagh, vieme, že sv. Patrik nevyužil výhodu celého kresťanského učenia, v ktorom bol vzdelávaný, a že ako márnotratný syn sa k nemu vrátil len vo svojom nešťastí. Je možné, že príbeh týchto dvoch kníh to môže osvetliť odhalením strašného faktu, že v čase, keď sa mal stať biskupom, ktosi odhalil hriech jeho rannej mladosti, ktorý vyznal pred vysvätením za diakona, a že pár biskupov, neželajúcich si, aby niekto tak nevzdelaný mal byť vysvätený, to použili ako ospravedlnenie. No aj keby, ak bol ľahtikársky, alebo divoký, ako sa mohlo stať, že syn diakona a vnuk kňaza bol nepokrstený? Sv. Patrik sa neustále kajal za premárnenú mladosť a zanedbávanie príležitostí k vzdelávaniu a ďalších. Jeho vlastné slová zneli: ‘Než ma postihlo nešťastie, bol som ako kameň ležiaci v hlbokom bahne.’ No aký drahokam pre Krista sa stal z tohoto kameňa! Prvá časť jeho zajatia patrila lesu Lochlut, ‘najstaršiemu lesu, aký kedy v Írsku bol, a najtemnejšiemu.’ Tu sa spriatelil s malými deťmi, ktoré boli voči nemu vľúdne. Následne, v modlitbách a v plnom pokání, sa ich pokúsil konvertovať. Následkom toho sa naučil galský jazyk, a írske zvyky, tak užitočné, keď sa vydal na svoju misiu. Tieto deti vždy žili v jeho citlivom srdci. Potom, v Ulstri, ako otrok Milchua, učil iné deti v Glemish, v Antrim. Po svojom úteku a vylodení sa v Marseilles, na ceste k svojim priateľom v Anglicku, zašiel do Tours, kde jeho prastrýko, sv. Martin, bol v roku 371 vysvätený za biskupa. Prešiel cez Auxerre, kde bol 7. júla 418 za biskupa vysvätený sv. Germanus. Sv. Patrik sa údajne narodil v roku 395. Keď bol vzatý do zajatia, mal 16 rokov. Otročil 6 rokov. Ak sú tieto údaje správne, bol by slobodný okolo roku 416. No ohľadom dátumu narodenia sv. Patrika nie je žiadna istota. Je preto možné, že našiel pozoruhodného človeka, Germana, na svojom episkopálnom tróne. Germanov životopisec, Constantius, ktorý písal 40 rokov po jeho smrti, zaznamenáva, že Germanus zomrel 31. júla 448. V roku 429 spolu s galským biskupom Lupom z Troyes, v odpovedi na apel britskej cirkvi, bol galaskou synodou poslaný do Británie, aby tam bojoval s pelagiánskou herézou a aby, ako vyšlo najavo, vybojoval Aleluja víťazstvo (Smithovo a Waceovo dielo Christian Biography under Germanus). Či sv. Patrik sv. Germana poznal alebo nie, William z Malmesbury nám hovorí, že Germanus, po víťazstve, ho prijal do medzi svojich stúpencov. Uvádza sa, že sa od sv. Germana naučil viac, než od kohokoľvek iného. Zdá sa, že sv. Patrikovi poradil sv. Paulinus z Loly, aby študoval na ostrove Lerin neďaleko Cannes, no nie je jasné, kedy k tomu došlo. Jedna vec je istá: pápž Celestín v roku 431 poslal do Írska Palladia. Ten neuspel a po pár mesiacoch zomrel. Okamžite, v roku 432, sv. Germanus, ktorý videl potenciál sv. Patrika, ho vysvätil v Auxerre, a poslal ho, aby zaujal miesto sv. Palladia, kde uspel so svojim šarmom, odvahou a poznania Írov. Presvedčil kráľa Learyho v samotnej Tare. Získal povolenie kázať v jeho kráľovstve. Conall, jeden z kráľových bratov, konvertoval a pre sv. Patrika vybudoval chrám v Donaghpatrick, odkiaľ sa Viera šírila po celom území Meath. Zničil hlavnú modlu Írska. Počas siedmych rokov vybudoval v Connaught 50 chrámov. Vybudoval chrám v Armagh, ktorý sa stal arciepiskopálnym sídlom. Po celej krajine zakladal kláštory pre mníchov a mníšky. Učil v Leinsteri a Munsteri. Stal sa arcibiskupom Írska a jeho sídlo existuje do dnešného dňa. Do Írska prišiel ako otrok. Opustil ho ako arcibiskup, aby sa vrátil k Matke Cirkvi svojej rodnej Británie, aby tam zozbieral následníkov prvých pustovníko pod jednu strechu, a zomrel požehnaný a všetkými obľúbený, ako nám uvádza William z Malmesbury … .”

Andrew Gray, vo svojej knihe The Origin And Early History of Christianity In Britain podáva veľmi rozsiahle pojednanie témy sv. Patrika, ktoré budem citovať zo strán 81-86:

SV. PATRIK. Okolo roku 432 Patrik, neskôr známy ako SV. PATRIK, šiel do Írska, aby do tejto krajiny priniesol kresťanstvo. Vo svojom diele bol tak úspešný, že sa odvtedy nazýva “apoštolom Írska”.

“Veľký človek, ktorého pôvodné meno bolo Succoth, no ktorému sa kvôli urodzenému pôvodu dostalo meno Patricius (čiže Patrick), sa nepochybne narodil neďaleko Dumbarton on the Clyde, v dedine, pomenovanej podľa neho Kirkpatrick. Jeho otec bol diakonom a jeho starý otec kňazom, obaja v misii sv. Niniana, a o jeho matke sa uvádza, že bola sestrou sv. Martina.

“Keď mal 16 rokov,pristála pri ústí Clyde skupina severoírskych pirátov a uniesla ho do Írska, kde sa šesť rokov staral ako otrok o dobytok. Nakoniec sa mu podarilo utiecť. Šiel do Galie a študoval teológiu v škole sv. Germana, biskupa v Auxerre, a pravdepodobne i v škole svojho strýka v Tours. Celkom iste bol sv. Germanom vysvätený za diakona a kňaza, a vysvätený za biskupa rovnako tým istým Germanom, ktorému asistoval slávny sv. Martin. Teraz sa cítil povolaný vrátiť sa do zeme svojho zajatia a kázať Evanjelium Írom.

“Občas sa tvrdí, že pápež Celestín vysvätil Palladia (ktorý bol Brit) za diakona, a poslal ho do Írska pred sv. Patrikom. Pravdivo, Palladius šiel okolo roku 430 do Írska, no jeho misia sa stretla s úplným neúspechom a bol vyhnaný z krajiny kráľom Leinsteru, a krátko na to zomrel. Nie Palladiovi, ale sv. Patrikovi patrí pocta konverzie Írska. Jeho misia bola úspešná, jedným z jeho prvých konvertitov bol samotný kráľ. So skutočným zanietením kázal Evanjelium od severu ja nuh. Uvádza sa, že vybudoval okolo 360 chrámov, pokrstil 12 tisíc konvertitov a vysvätil mnohých diakonov, kňazov a biskupov. Za svoje sídlo ustanovil Armagh, v roku 454, a ten sa stal sídlom primáta írskej cirkvi. Počas svojho života videl celú krajinu pokresťančenú a po dlhej a prospešnej kariére zomrel v spánku, podľa arcibiskupa Usshera, v roku 493 A.D., v veku 120 rokov. …

“Zdá sa, že tuná nachádzame vhodné miesto na zdôraznenie pár faktov ohľadom sv. Patrika a írskej cirkvi, o ktorých máme žalostný nedostatok informácií.

” … Či si tisíce rímskych katolíkov, a predovšetkých írskych rímskych katolíkov, tak srdečne sa oddávajúcich oslavám Dňa sv. Patrika, a hlasno vyspevujúcich naňho chvály, uvedomujú, že rímskym katolíkom nikdy nebol? Tento fakt prehliada aj mnoho tých, ktorí sa nehlásia k poslušnosi voči Rímu. Romanisti si ho privlastňujú, a mnohí, ktorí proti Rímu protestujú, v slabosti a nevedomosti sa poddávajú rímskemu monopolizovaniu toho, ktorý nikdy nebol oddaný ani rímskemu biskupovi, ani rímskej cirkvi. Čo cirkev, ktorej pýchou je semper idem, hovorí o jeho rodičoch? Diakoni a kňazi v tejto cirkvi predsa nemajú mať synov. Jeho vlastné rozprávanie o jeho rodičoch, dané v jeho “Vyznaní”, nám odhaľuje fakt, že domácky a sociálny život kňazstva jeho doby bol veľmi podobný životu kňazstva Church of Ireland, alebo Church of England (angligánskej cirkvi) našej doby, a značne nepodobný životu duchovných rímskej poslušnosti v moderných dňoch. (zdôraznenie moje) …

“Nikdy sa nepridržiaval a nevyučoval moderné doktríny Nepoškvrneného počatia a pápežskej neomylnosti. Tieto boli vymyslené a prehlásené v našej dobe, v roku 1854 a 1870. Jeho učenie bolo v súlade s prvotným kresťanstvom, s vyznaniami apoštolom a Nicejským vyznaním, ktoré až do dnešného dňa vyučuje Church of Ireland, ktorú založil. A pokiaľ ide o krédo pápeža Pia IV. – oficiálne krédo rímskej cirkvi – ani sv. Patrik, ani žiadna iná osoba v tej dobe o ňom nepočula; a veríme, a sme si istí, že ak by il v rímskom spoločenstve, pridržiaval sa a vyučoval tie doktríny, ktorých sa pridržiaval a ktoré vyučoval v Írsku v 5. storočí, bol by okamžite exkomunikovaný za kacírstvo. No zistil by, že Cirkev, ktorú v Írsku založil, “Vieru udržiavala”… .”

AUGUSTÍN KONVERTUJE JUŽNÝCH SASOV NA RÍMSKY KATOLICIZMUS

Dôležitým faktom, ktorý musíme spomenúť hneď na začiatku, je, že tento Augustín nie je totožný s Augustínom z Hippa. Tento Augustín bol nazývaný “Augustín z Canterbury”. Aby sme získali nejakú predstavu, o kom hovorím, predstavíme si krátky prehľad tohto Augustína, získaný z World Scope Encyclopedia, zväzok 1, heslo Augustín:

Augustín, alebo Austin, canterburský arcibiskup, nazývaný apoštolom Anglicka, sa narodil v prvej polovici 6. storočia, zomrel v Canterbury, 26. mája 604. Prvýkrát sa spomína ako benediktínsky mních v kláštore sv. Andreja v Ríme. Pápež Gregor I. ho poslal so 40 mníchmi do Anglicka, kde mal pracovať medzi Sasmi. Tí ho nielenže prijali s vľúdnosťou, ale načúvali jeho učeniam a mnohí boli pokrstení vo viere. Pod jeho vedením bolo mnoho pohanských chrámov premenených na kresťanské.”

Rozprávajúc o Augustínovi, vrátim sa späť k téme sv. Columbu, ktorú som podrobne rozoberal v 18. časti. Zopakujem časť už citovanej pasáže a pridám čosi navyše. Môžete veľmi jasne vidieť, ako rímska katolícka cirkev využívala podvod a klamstvo, aby využila dobré meno člena Culdee keltskej cirkvi vo svoj p rospech. Aby sme videli, ako zapadá sv. Columba k sv. Patrikovi, zopakujem túto pasáž (a ďalšie informácie) z 18. časti, kde som citoval The Horizon History of Christianity autora Rolanda H. Baintona. Tá taktiež prispeje ďalšími detailami o tom, ako boli južní Sasi konvertovaní Augustínom na rímsky katolicizmus. Budem citovať strany 142-143:

“Ďalším z mnohých dôvodov, prečo je tento pápež spomínaný ako Gregor Veľký, je ten, že počas jeho pápežstva bol do aktívnej a dôležitej služby [rímskej] Cirkvi zavedený monasticizmus. Svätý Augustín – zvaný Augustín z Canterbury, aby ho bolo možné odlíšiť od Augustína z Hippa – bol poslaný, aby pre církev znovu získal Anglicko. Po ústupe rímskych jednotiek bolo Anglicko napadnuté Anglami, Sasmi a Jútmi, a kresťanstvo bolo značne potlačené pohanstvom. Istá misionárska aktivita už na britské ostrovy mierila. V roku 563 sv. Columba, keltský opát, odišiel z Írska do Škótska, kde založil, na ostrove Iona, kláštor. Po konvertovaní kráľa, svätec a jeho učeníci získali obyvateľov Škótska, vtedy zvaných Piktovia. Keltskí Íri boli pripravení na konvertovanie Piktov, no zo strany keltských Britov zo začiatku neexistoval spôsob, ako konvertovať Anglo-Sasov. Na rozdiel od barbarov, napádajúcich iné časti Európy, títo barbari boli brutálni vo svojom dobýjaní Británie, následne tí domáci Briti, ktorí vpád prežili, boli zatlačení do Walesu a Cornwallu. Spustenie konverzie Anglo-Sasov severného Anglicka bolo ponechané na írskych mníchoch, krátko po tom, ako Augustín (rímsko-katolícky kňaz, ktorý z keltskou cirkvou nemal vôbec žiadnu spojitosť) začal konvertovať [Sasov] na juhu..

“Augustín začal v Kente, v priazni kráľovnej Berthy, kresťanskej kráľovnej (merovignianská francúzska princezná, zjavne britsko-keltská konvertitka), odhodlaný konvertovať jej pohanského manžela. Kráľ Ethelbert bol ochotný prijať Augustína len na otvorenom priestranstve, kde by Augustín bol menej schopný vykonávať to, čo kráľ považoval za magickú moc; pretože údajne bol schopný dosiahnuť, aby tým, s ktorými nebol spokojný, vyrástli na chrbátoch chvosty. Kráľ bol tak presvedčený, že venoval zem na vybudovanie kláštora v Canterbury, ktoré sa stalo sídlom anglického primáta …”

Hoci je tento článok v The Horizon History Of Christianity vcelku presný, nie je úplne úprimný. Napríklad, rímski katolíci nemohli “znovu získať Anglicko pre Cirkev”, keďže keltská cirkev nebola nikdy predtým pod jej vedením, tak nebolo čo znovu získať. Výraz “znovu získať” je tuná úplne mimo tému. Stačí jedno zavádzajúce slovné spojenie, ako je toto, aby čitateľa zaviedlo úplne iným smerom, a ako výsledok prijme ako pravdu niečo, čo je úplne falošné. Bol to politický plán (mocenský ťah) zo strany rímskej katolíckej cirkvi preniknúť na územia, predtým držané a riadené britskou keltskou cirkvou.

The Horizon History Of Christianity taktiež nie je úplne úprimná, keď nevysvetľuje, že kráľovná Bertha bola britskou konvertitkou, ktorá sa snažila, aby sa jej manžel, kráľ Ethelbert, stal kresťanom. Kráľovná Bertha bola merovignianskou francúzskou princeznou, čo o chvíľu dokážeme. Dôvodom, prečo dnes máme toľko írskych, škótskych a anglo-saských rímskych katolíkov je naliehanie Berthy na jej manžela, kráľa Ethelberta. Kam kráľ, tam jeho poddaní. O kráľovnej Berthe sa viac dozvedáme v The Story Of Civilization, časť IV, “The Age Of Faith”, autor Will Durant, strana 533:

“Tertullian spomína kresťanov v Británii v roku 208, Bede hovorí o sv. Albanovi umierajúcom v diokleciánskom prenasledovaní; britskí biskupi sa zúčastnili koncilu v Sardike (347), Germanus, biskup z Auxerre, šiel v roku 429 do Británie, aby potlačil pelagiánsku herézu. William z Malmesbury pozitívne svedčí o tom, že Briti, pravdepodobne pri jeho neskoršej návšteve, zahnali saskú armádu, volajúc na nich “Halelujah!”. Za týchto húževnatých podmienok britské kresťanstvo takmer zaniklo v anglo-saských inváziách, nedozvedáme sa o ňom nič, až do konca 6. storočia, kedy Columbovi učeníci vstúpili do Northumberlandu, a Augustín, so siedmimi ďalšími mníchmi, dosiahol Anglicko z Ríma. Pápež Gregor sa nepochybne dozvedel, že Ethelbert, pohanský kráľ Kentu, sa oženil s Berthou, kresťanskou merovignianskou princeznou. Ethelbert láskavo načúval Augustínovi, nepresvedčený, no venoval mu slobodu kázania a poskytol mu potravu a ubytovanie v Canterbury. Nakoniec (599) kráľovná uspela v snahe primäť kráľa akceptovať novú vieru, a mnoho jeho poddaných ich príklad nasledovalo. V roku 601 zaslal Gregor Augustínovi pallium, a Augustín sa stal prvým v pôsobivej línii uznávaných arcibiskupov z Canterbury. Gregor bol zhovievavý voči pretrvávajúcemu pohanstvo Anglicka, umožnil, aby sa staré chrámy vysvätili za kostoly, a dovolil, aby sa zvyk obetovania volov bohom jemne transformoval na “ich zabíjanie pre občerstvenie sa v úcte Bohu”, takže Angličania sa len zmenili z jedákov hovädzieho mesa, keď chválili Boha na chváliacich Boha, keď jedli hovädzie mäso …

“Kresťanstvo sa do Nemecka dostalo darom írskych a anglických mníchov. V roku 690 northumbrijský mních Willibrord, ktorý sa vzdelával v Írsku, prekročil Severné more s 12timi odvážnymi pomocníkmi, založil svoje episkopálne sídlo v Utrechte, a 40 rokov pracoval na konvertovaní Frízov. No realistickí obyvatelia nížin videli vo Willibrordovi ruku jeho ochrancu Pepina a obávali sa, že ich konverzia ich dostane do područia Frankov; okrem toho, neboli spokojní s tým, že by mali byť ich nepokrstení predkovia v pekle. Frízsky kráľ, dozvediac sa to tesne pred krstom, rozhodol sa inak, povediac, že radšej strávi večnosť so svojimi predkami.”

Vieme, že Bertha bola britskou keltskou konvertitkou, ako naznačuje kniha The Legacy of Arthur’s Chester autora Roberta B. Stokera, strana 84:

“Keltská cirkev evidentne hrala hlavnú úlohu v pokresťančení Frankov, viď hrobka franského kráľa na ostrove Iona.”

ĎALŠIA PERSPEKTÍVA TÝKAJÚCA SA AUGUSTÍNA

Teraz si vyrozprávajme tento príbeh z iného pohľadu, a uvidíme, že tento Augustín bol veľmi dobrým manipulátorom. Budem opäť citovať z The Legacy of Arthur’s Chester, autor Robert B. Stoker, strany 85-86:

“Preskúmajme kariéru sv. Augustína, ako ju popisuje Bede. Bol predstaveným kláštora sv. Gregora v Ríme a vyslaný so skupinou s cieľom konvertovať Angličanov, váhal. Avšak podporený sľubom stať sa biskupom Anglicka (čo sa dalo čítať ako “arcibiskupom”), vydal sa Augustín znova na cestu. Prijatý Ethelbertom, kráľom Kentu (prapravnukom Escusa, syna Hengista a vnuka Oktu, Artušovho oponenta), ktorý mal franko-kresťanskú ženu, Berthu, mohli používať starý britský chrám sv. Martina v Canterbury, a kráľ konvertoval. Akonáhle ten konvertoval, jeho poddaní usúdili, že je bezpečnejšie jeho príklad nasledovať. Augustín uvádzal, že získal desať tisíc konvertitov, tento veľký počet zrejme vychádzal z faktu, že bolo nemúdre neuctievať rovnakého Boha ako váš kráľ. Augustín okamžite šiel späť k arcibiskupovi v Arles, aby bol posvätený za arcibiskupa, a potom sa prezentoval v Ríme s fait accompli. Žiaden iný arcibiskup nemal žiadnych biskupov a tak pochybné stádo! Ďalej položil Gregorovi niekoľko otázok, pravdepodobne sa snažiac o “prevzatie moci”: “Aké majú byť naše vzťahy s biskupmi Galie a Británie?” Gregor odpovedal, že nad galskými biskupmi, “ktorí od dávnych čias boli pod autoritou arcibiskupa v Arles, ktorý svoje pallium získal od svojich predchodcov, a ktorého autorita v žiadnom prípade nesmie byť narušená”, nemá žiadnu právomoc. Ak ide do Galie a niečo zlé na správaní francúzskych biskupov spozoruje, musí to konzultovať s arcibiskupom v Arles. Augustín, ako nová metla, evidentne nebol spokojný len s ukazovaním svojej autority, tak Gregor napísal arcibiskupovi v Arles, požiadajúc ho, aby ho pri jeho návšteve prijal s vľúdnosťou, a ak by “nezávislý pozorovateľ” niečo zlé oznámil, požadoval od svojho kolegu v Arles, aby to plne preskúmal. Aby však zjemnil Augustínovo vylúčenie z Francúzska, Gregor mu zveril do starostlivosti britských biskupov, ignorujúc fakt, že tak, ako mal “pallium” od dávnych čias arcibiskup v Arles, rovnako ho mal aj arcibiskup v Chesteri.

” Pápež Gregor potom poslal Mellita, Justa, Rufiniana a Paulina, a troch sprievodcov, s palliom pre Augustína, a inštrukciami, aby vysvätil dvanástich biskupov, podriadených jeho jurisdikcii …

“O pár rokov neskôr, približne okolo roku 604, pred svojou smrťou stanovil Augustín za londýnskeho biskupa Mellita, a Justa za biskupa Rochesteru, a tak teraz existovali dvaja biskupi (nie dvanásti), preto nemohol byť ani arcibiskup Londýna (alebo Yorku). Hlavné biskupstvo zostávalo v Canterbury, na jeho čelo bol vymenovaný Laurentius. Augustínovo arogantné správanie voči britským biskupom mu veľa priazne z ostatných vetiev keltskej cirkvi neprinieslo, keďže Laurentius sa sťažoval, že škótsky biskup nielenže odmietol jesť s ním, ale nedol ani v rovnakom dome.” (podčiarknutie a zdôraznenie moje)

ČO PRIMÄLO GREGORA POSLAT AUGUSTÍNA DO ANGLICKA?

Pre tieto informácie čerpáme informácie z knihyThe Origin And Early History of Christianity In Britain, autor Andrew Gray, D.D., strany 111-114:

“Teraz sa dostávame k rozprávaniu o príchode Augustína, a jeho misii v Británii. Gregor, neskorší rímsky biskup, pred svojím povýšením do episkopátu, jedného dňa prechádzal cez rímsky trh s otrokmi, kde si všimol pár červenolícich, blonďavých mladíkov. Ich mladické nádherné tvára okamžite pritiahli jeho pozornosť. Vyzvedajúc, odkiaľ pochádzajú a kto sú, bolo mu povedané, že sú to Anglovia (Angles), z Británie. ‘Ach!’ odvetil Gregor. ‘skôr by si zaslúžili pomenovanie Anjeli (Angels).’ ‘Z akej provincie pochádzajú?’ Dozvedel sa, že sú z provincie Deira, oblasti v Northumbrii, ‘Deira’, riekol; ‘to je dobre, sú povolaní k miosti Božej od Jeho hnevu (de ira). Ale ako sa volá kráľ tej provincie?’ Bol informovaný, že ním bol Alla (Ælla) – ‘Alleluia’ prehlásil; ‘Alleluia sa musí spievať tej krajine.'”

“Ovplyvnený touto zhodou náhod, Gregor sa rozhodol podniknúť misiu do Británie, predpokladajúc, že všetci jej obyvatelia sú pohania. Svoje rozhodnutie by aj učinil, ak by nebol povýšený v episkopáte, v roku 590, čo mu zabránilo Rím opustiť. No šľachetné rozhodnutie konvertovať Sasov nebolo zabudnuté, pretože okamžite po svojom vysvätení nariadil galskému kňazovi menom Candidus, aby kúpil pár saských mladíkov, aby boli vychovaní ako misionári pre svoju rodnú zem.

“Horlivá myseľ tohto preláta však nemohla znášať prestávku spôsobenú vzdelávaním misionárov pre tak naliehavý účel. Preto sa uchýlil k rýchlejšiemu spôsobu. Začal okolo seba hľadať muža horlivosti, talentu a rezolútnosti. Takého našiel v osobe Augustína, predstaveného kláštora sv. Andreja. Iniciatívny klerik, spolu so ďalšími 40 mníchmi ako svojimi spoločníkmi, nasmeroval svoju cestu do Británie, no na jeho ceste cez Galiu ho zradilo srdce, a túto misiu by opustil, keby nie vážneho Gregorovho napomenutia.

“Zvolený čas bol príhodný. Ethelbert, kráľ Kentu a Bretwalda nad ďalšími kráľovstvami Heptarchie … sa oženil s kresťanskou manželkou, Berthou, dcérou Chariberta, kráľa Paríža, pod podmienkou, že jej bude umožnené slobodne vyznávať svoju vieru, a umožní so sebou vziať jej Luidharda, kaplána. Pre jej využívanie bol obnovený britský kostol (St. Martin’s Canterbury) a prispôsobený na bohoslužby. Augustín, vezmúc so sebou tlmočníkov z Francúzska, prišiel do Británie s pár výhodami; bol poslom Gregora, ktorého duchovná moc bola v Európe široko uznávaná; mal odporúčania od francúzskeho kráľa a iste v priazni kráľovnej Berthy. Ethelbert, ktorý bezpochyby nazeral na kresťanstvo s priazňou, bol ochotný týchto misionárov prijať. Pristáli v Ebb’s Fleet, na ostrove Thanet, v A.D. 597 – na rovnakom mieste, kde pred poldruha storočím pristáli Hengist a Horsa – a po pár dňoch čakania sa s nimi stretol kráľ. Augustín a jeho mnísi prišli ku kráľovi vo formálnej procesii. Jeden niesol strieborný kríž, ďalší zástavu s vyobrazením ukrižovania nášho Spasiteľa, a všetci spievali litánie. Skrze tlmočníka kráľovi vysvetľovali cieľ svojej misie. Povedali mu, že prišli ‘kázať slovo života jemu a jeho ľudu’. ‘Sú to skutočne úprimné slová a sľuby, ktoré so sebou prinášate,” riekol kráľ, “no pretože sú nové a neisté, nemôžem sa k nim pridať, a zanechať vieru, ktorú som so saským ľudom tak dlho nasledoval. No keďže ste prišli zďaleka, a keďže sa domnievam, že sa s nami chcete podeliť o veci, o ktorých veríte, že sú pravé a dobré, nebudeme k vám nevľúdni, ale prijímame vás s pohostinnosťou, a nebudeme brániť konvertovať toľkých, koľkých ste schopní, na svoju vieru..’ To bolo všetko, čo mohli očakávať. Bolo im umožnené kázať, boli im poskytnuté potraviny a dočasné sídlo v Canterbury. Pre svoje bohoslužby využívali chrám sv. Martina, a skrze ich kázanie, ako i ich svätý a seba zapierajúci život, a ich časté modlitby a pôsty, čoskoro získali mnoho konvertitov. Postup konverzie bol skutočne tak značný, a úspech, korunujúci ich úsilie tak mimoriadny, že na Vianoce toho istého roku Augustín a jeho spoločníci uviedli, že pokrstili 10 tisíc osôb. Krátko nato sa kráľ prehlásil za konvertitu a bol pokrstený na Svätodušnú nedeľu, pravdepodobne v chráme sv. Martina..”

Isabel Hill Elder vo svojej knihe Celt, Druid and Culdee uvádza veľmi zaujímavú vysvetľujúcu poznámku definujúcu rozdiel medzi britskou cirkvou a anglikánskou cirkvou, strana 8, a budem taktiež citovať úryvky zo strán 20, 57, 65 a 104:

(Strana 8) “Zaujímavá pointa je taktiež v rozdieli medzi britskou cirkvou a cirkvou anglikánskou. Anglikánska cirkev, bola pôvodne, samozrejme, rímska, založená sv. Augustínom, a premenila sa na protestantskú vtedy existujúcou vládnucou mocou v našej krajine, no nebola nikdy tak nezávislá v myslení, ako britská cirkev, ktorá po mnohé stáročia proti Rímu bojovala. Dejiny britskej cirkvi, opísané v knihe ako Culdich, sú veľmi zaujímavé a mali by byť čítané všetkými, pretože vracia kredit naším ostrovom.”

(Strana 20) “Veľká časť takzvaných dejín sa k nám dostala z latinských zdrojov, ktorých jediným cieľom od počiatku bolo, aby sme verili, že za všetko vďačíme Rímu, keď, v skutočnosti, Rím vďačí v mnohom nám; o dávnych Britoch sa v našich školách vyučovalo toľko nepresností, že pre priemerného študenta je obtiažne zistiť, že Briti, dávno pred príchodom Julia Caesara, patrili v tom čase, vo všetkej pravdepodobnosti, medzi najvzdelanejších ľudí na zemi a – ako dokazuje vedecký výskum – predčili Grékov i Rimanov – čo je fakt, o ktorom svedčia samotní grécki a rímski autori.”

(Strana 57) “Počet kňazov bol veľmi prísnymi pravidlami regulovaný v pomere k populácii, a kandidátom na kňazstvo nemohol byť nik, kto na predošlom májovom zhromaždení kmeňa nepreukázal svoj pôvod z deviatich predošlých po sebe idúcich generácií slobodných predkov. Rodokmene boli preto uchovávavané s najväčšou starostlivosťou. Táto bariéra promiskuitného prijatia mala za účinok uzavretie Rádu pred všetkými okrem Blaenorion čiže aristokracie, čo z neho činilo skutočne “kráľovské kňazstvo”.

(Strana 65) “V nájdenej truhlici v Stonehenge sa na kostre dôležitého Brita našiel náprsník. V Británii a Írsku sa našlo päť podobných náprsníkov.”

(Strana 104) “Giraldus Cambrensis, biskup v St. David’s, v 12. storočí, silný podporovateľ latinskej cirkvi, sa na keltskú cirkev stažuje, že “synovia po smrti svojich otcov preberajú kňazské úrady, nie voľbou, ale dedičným právom.”

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: