Clifton Emahiser – Falošnosť letníčnych a charizmatických hnutí, časť 1.

Pravý a potrebný deň Letníc skutočne nastal, ale to, čoho sme dnes v mene letníčiarstva svedkami, je úplne falošné. A to, čo sa dnes nazýva charizmatickým hnutím, nie je nič viac, než neo-letníčiarstvo toho najhoršieho druhu. Názvy týchto hnutí ani nepíšem s veľkým počiatočným písmenom, keďže si ho nezaslúžia. Vždy, keď musí niekto priniesť do kongregácie štrkáče, aby dokázal že má Ducha Svätého, degratuje Ducha na tú najnižšiu úroveň!

Charles Prince, z mesta Canton v North Caroline bol kazateľom, ktorý vzdoroval autoritám štátu a uskutočňoval verejné stretnutia, kde sa narábalo s hadmi a pil jed. V auguste 1985 Prince zomrel po uhryznutí štrkáčom a na ohúrenie divákov v Greenville, štát Tennessee, vypil na bohoslužbe strychnín. Ak je to to, čo treba na dokázanie, že má niekto Ducha Svätého, nechcem žiadneho, a rovnako by ste nemali chcieť ani vy! Samozrejme, Prince citoval Marka 16:17-18, pasáž z kapitoly, v ktorej sú verše 9-20 dobre známe ako falošné!
V roku 1953 som prenajal pekný, malý vidiecky domček na ceste 281, asi dve míle juhozápadne od Wayne, štát Ohio, od takzvaného letníčiarskeho kazateľa. Dozvedel som sa, že pri riadení svojho auta nikdy na značke STOP nezastavuje, aby dokázal, že má Ducha Svätého. Pár rokov po presťahovaní sa na iné miesto som sa dozvedel, že zahynul presne pri tom. Opäť, ak toto je potrebné k tomu, aby bol človek naplnený Duchom, nechcem nič také! Možno bol naplnený duchom podobným duchovi kráľa Saula.
Ak chce niekto definovať doktríny a učenia modernej verzie letníčiarstva a charizmatizmu, je to ťažká úloha, pretože je obtiažne, ak nie nemožné, popísať normálnymi slovami takýto pokrútený fenomén. Ich konceptov je tak veľa a sú tak rôznorodé, že na ich pokrytie by snáď bolo treba ekvivalent 30-zväzkovej encyklopédie, a istotne tuná nemáme dosť miesta na to, aby sme túto tému dostatočne rozobrali. A ak by sa takáto encyklopédia niekedy vytvorila, bola by naplnená, od strany písmena A po posledné písmeno Z, absurdnosťami. Takže sa dá jasne vidieť, že nemám veľa úcty voči bľabotavým exhibíciám v štýle Azusa street, či voči čomukoľvek, čo vedie v tomto diablom inšpirovanom smere. No Azusa street bola iba konečným produktom falošného letníčiarstva a hanbou pre pravé kresťanstvo! “Letníčiarstvo” a “charizmatizmus” nie sú jediné označenia, pod ktorými sa schováva tento typ falošnej viery, k tomu sa dostanem neskôr.
Aby som vám ukázal, kam týmto smerujem, a aby som neurazil žiadneho z mojich čitateľov (či niekoho z ich príbuzných), použijem ako príklad jedného z mojich vlastných príbuzných. Osoba, o ktorej vám porozprávam, je Merrill Keiser, môj strýko z matkinej strany. Zo všetkých mojich strýkov bol mojím favoritom, bol odo mňa starší len o 10 rokov. Keď sme boli mladší, vždy staval modely lietadiel a čokoľvek robil, vždy som ho napodobňoval. Bol v tom skutočne dobrý a staval modely s motorom i poháňané gumou. V tých dňoch neexistovali rádiové ovládače na privedenie lietadla na zem, iba časovač, a ak sa ten zasekol, mohli sme lietadlu zamávať zbohom. Dokonca i gumou poháňané modely občas uleteli, keď sa počas horúceho dňa dostali do prúdu teplého vzduchu.
Nakoniec som dospel do štádia, keď som mal dojem, že neexistuje nič, o čom by môj strýko nevedel, a to sa týkalo aj náboženstva. Keď mal môj strýko okolo 20 rokov, spolu s mojimi starými rodičmi začal nasledovať kazateľov, ktorí vyučovali futuristický výklad proroctva, a občas som ich sprevádzal, no bol som príliš mladý na to, aby ma to zaujalo. Potom, tesne pred 2. svetovou vojnou, bol môj strýko odvedený do armády. Bol však rozhodnutý nikoho nezabi, takže ako vedomý odporca bol pridelený k zdravotníkom. Nuž, v ošetrovateľskom zbore bolo mnoho židov (zlé figy) a zdá sa, že mal dojem, že ho stretlo veľké šťastie, keď mohol byť v spoločnosti “Božieho vyvoleného ľudu”. Teraz sa tento príbeh začne zamotávať.
Po skončení svojho základného výcviku v Rockword, štát Illinois, bol môj strýko prevelený do púštneho výcvikového tábora neďaleko San Bernardina, štát California. Medzičasom sa jeden z týchto futuristických kazateľov, ktorých nasledoval, presťahoval z Fremontu, štát Ohio, do Long Beach, California (myslím, že jeho meno bolo Bauman), a mal tam vcelku veľký zbor. Každopádne, na jednom z týchto stretnutí v Long Beach, Merrill stretol dámu menom Helen Kindig an zosobášili sa, a o nejaký čas bol môj strýko odvelený do Anglicka, kde sa čakalo na vpád do Nemecka.
V tom čase, v roku 1943, ako 15-ročný, som utiekol z domu a stopom sa dostal do Californie, kde som skončil v Long Beach v príbytku Kindigových s Helen, jej otcom a nevlastnou matkou. Môj strýko bol stále umiestnený neďaleko San Bernardina a tak som sa stopom dostal tam, aby som ho videl pred jeho odchodom do Anglicka. Po krátkom pobyte u Kindigovcov som sa vrátil domov do Ohia kvôli novému školskému roku. Počas toho roku som bol odhodlaný vrátiť sa do Long Beach a nájsť si na prázdniny prácu v leteckej fabrike spoločnosti Douglas, čo sa mi aj podarilo, a počas tej doby som býval s Kindigovcami.
Nevlastná matka tety Helen sa volala Edith, a bola jednou z tých lepších záležitostí, ktoré som v živote postretol. Musela hospodáriť s málom a bola dobrou domácou správkyňou. Edith si veľmi potrpela na etiketu, ktorá mne bohužiaľ chýbala. Približne raz týždenne Edith hostila rôznych svojich cirkevných priateľov famóznym jedlom a všetkými ďalšími maškrtami. Nezmierila sa s mojím neohrabaným správaním, za čo som jej veľmi vďačný. Príbory a obrúsky museli byť presne umiestnené, a žiaden z mužov nesadol skôr, než boli usadené všetky dámy, ktorým pri tom muži asistovali. Edith ma naučila niekoľko protokolov etikety.
Čo bolo zaujímavé, bol kaliber charakteru týchto rôznych hosťov a rôzne príbehy, ktoré vykladali. Môžem povedať, že pre naivného 16-ročného chlapca bolo načúvanie týmto príbehom veľmi zarážajúce. No zo slušnosti som nespochybňoval žiaden z týchto príbehov. Jeden z hostí bol chlapík (nespomínam si na jeho meno), ktorý bol posadnutý svojím zážitkom klinickej smrti. Zdá sa, že čokoľvek sa stalo, bol prehlásený za mŕtveho a v márnici čakal na hrobárovu ihlu, keď, Božím zázrakom, niekto objavil, že ešte žije, a tak bol zachránený z pazúrov smrti, a ako, počas tohto zážitku, si uvedomoval všetko, čo sa dialo, no nemohol nič robiť. Nuž, zážitkov klinickej smrti je všade dosť a vytvárajú sa z nich dobré romány. Jeden chlapík v Izraelskej Identite vykladá, ako nájomný vrah, ktorý mal na svedomí niekoľko ľudí, prežil klinickú smrť, no Boh zasiahol a poslal ho späť, aby varoval ľudí, že sa potrebujú zmeniť. Tomuto príbehu som neveril ani minútu! Letníčiari a charizmatici majú takýchto príbehov plno, keďže svoj systém viery zakladajú skôr na “zážitku” než na Písme. A ak Písmo nesúhlasí s ich “zážitkom”, nuž, tým horšie pre Písmo! To všetko vám vykladám, aby som vám demonštroval názory môjho strýka Merrilla a tety Helen (obaja sú už zosnulí), no to nie je koniec príbehu. Kým sme boli mladší, boli sme so strýkom rovnaké povahy, no postupom času sme sa od seba otočili o 180 stupňov, predovšetkým v biblickej interpretácii. Potom, ako som v lete 1944 pracoval pre Douglas Aircraft na výrobe modelov C-47 a A-26, vrátil som sa domov opäť do školy, ale nechal som ju, a prihlásil sa k námorníctvu. 7. decembra 1944 som nastúpil na autobus s cieľom Great Lakes Naval Training Center. Kvôli zhodeniu atómových bômb na Japonsko sa vojna skrátila a ja som bol v júli 1946 prepustený do zálohy.
V námorníctve som pracoval ako holič na ostrove Manicani (základňa na opravu lodí) na Filipínach, a neskôr ako holič na tankeri Monongahela (ktorý dopĺňal palivo lodiam v Manile po víťazstve nad Japonskom). Po prepustení a práci v rôznych zamestnaniach, ktoré ma veľmi nebavili, prihlásil som sa vo februári do školy pre holičov; zamestnal sa ako holič v meste Tiffin, štát Ohio, v septembri toho istého roku; v decembri sa zoznámil s nádhernou dámou menom Trillis (Tillie) Almina Moehlman a oženil sa s ňou 29. augusta 1948. A ak vôbec existovala svadba pripravená Všemohúcim, bola to táto. Tillie, podobne ako Edith Kindig, začala zjemnovať niektoré z mojich nie tak správnych manierov.
Tillie mala veľmi príjemnú kresťanskú babičku, a chcela byť ako ona, tak sme konvertovali a začali navštevovať evanjelický kostol mojej rodiny. Málo som vedel, že asi o 25 rokov mi bude dané učenie Izraelskej Identity, a keď v jeden večer prídem domov, budem mať to privilégium povedať jej, že sme Izraeliti, a nikdy proti tomu nič nenamietala. To však predbieham.
Po prepustení strýka Merrilla z armády, usadil sa so svojou ženou v Long Beach, v Californii. No nespokojný s tým, ako sa tam udalosti vyvíjali, presťahoval sa späť do Fostorie, štát Ohio, a nakoniec do Fremontu, štát Ohio, kde sa natrvalo usadili. Na strane druhej, pamätajúc na to, ako som rád pracoval pre Douglas Aircraft, v roku 1951 sme sa so ženou presťahovali do Long Beach kde som sa opäť zamestnal. Edith Kindig zomrela a Frank sa znovu oženil, a potom zomrel i ten. Prenajali sme si jeden z bytov, ktoré pred rokmi Frank postavil priamo za svojím domov, a v tom čase žila vo Frankovom dome jeho tretia manželka. Ohliadnuc sa späť, cítim, že bolo nutné, aby ma Jahveh udržiaval oddelene od strýka, aby prelomil jeho pokrútený náboženský vplyv nado mnou, pretože by bol nástrojom, brániacim mi v akceptovaniu Izraelskej Identity. Nechcem ani pomyslieť, čo by sa mohlo stať, ak by nás v tom kritickom čase Jahveh nedržal od seba.
Nedlho potom sme sa dozvedeli, že môj starý otec (Merrillov otec) v Ohiu, Art Keiser, dostal mozgovú porážku. Starý otec asi trikrát nadobudol vedomie, no po dvoch týždňoch zomrel. Po otcovej smrti strýko Merrill takmer prišiel o rozum. Bol nielen v hlbokom mentálnom šoku, ale aj fyzicky ochorel. Jeho pravú ruku zachvátila triaška a nemohol vykonávať svoju prácu, a bolo preňho obtiažne byť zamestnaný, aby mohol svoju rodinu uživiť. To trvalo mesiace, možno rok. Nebol som v Ohiu, aby som to všetko sledoval, no dozvedel som sa o tom po rokoch. Začal navštevovať všetky tieto letníčiarske stanové mítingy, ktoré sa v tom čase odohrávali, kvôli uzdraveniu. V rodine sa o tom nerozprávalo, ale po rokoch som zistil, že bol zo svojej depresie vyliečaný na jednom mexickom letníčiarskom bľabotavom stretnutí. Keďže odvtedy som preštudoval históriu revivalu na Azusa street, viem lepšie pochopiť, v akom prostredí sa pohyboval, a to nemalo absolútne nič do činenia s Jahveho Svätým Duchom! Ak bol uzdravený za týchto podmienok, bolo to od Satana. Po tom, pri takmer každom rodinnom zhromaždení, sme všetci počúvali, že ak nehovoríme v jazykoch, nemáme Ducha Svätého! A teta Helen bola očarená Kathryn Kuhlmanovou.
Nuž, strýko Merrill zomrel počas vianočných sviatkov roku 200 a svoje predstavy o bľabotaní v jazykoch si vzal so sebou do hrobu. Asi rok pred smrťou sa Merrill zastavil na návštevu a postupne smeroval konverzáciu týmto smerom, a keďže som jeho náboženské názory vôbec neakceptoval, predviedol mi demonštráciu hovorenia jazykmi priamo v mojej obývačke. Strýkovi Merrillovi som na to povedal, že sa má za seba hanbiť. Pár týždňov nato mi zavolal a v mnohých slovách ma odpísal zo svojho zoznamu. Keď som k úcty k jeho rodine navštívil smútočnú sieň vo Fremonte, kde sa konala posledná rozlúčka s ním, medzi hosťami boli aj nejakí Mexičania, a ja som si držal odstup. No moja konverzácia s rodinou bola v pohode a bol som schopný rozprávať o tom, ako sme sa so strýkom voči sebe obrátili o 180 stupňov. A zaujímavé bolo to, že ich to zaujímalo a chceli vedieť viac.
Keď som so ženou v roku 1951 prišiel do Long Beach v Californii, zistil som, že sa od roku 1944 mnohé zmenilo. V roku 1944 som pracoval s Rosiethe-riveter, lepšia skupina žien sa nájsť nedala. Douglas Aircraft v Long Beach nebolo žiadne malé miesto, moje zamestnanecké číslo v roku 1951 bolo 32823; dalo sa to porovnať s mestom. No v roku 191 bola morálka pracovníkov na oveľa nižšej úrovni.
Debaty pondeľňajších rán sa zvyčajne točilo okolo toho, kto utiekol do Mexika a s ktorého manželkou, rýchlo sa rozviedol a znovu zosobášil, čo sa v tom čase považovalo za legálne, a zvyčajne dotknuté strany sa v zamestnaní trápili. Keď som pre Douglas pracoval v roku 1944, nepamätám si tam jediného Mexičana. No v roku 1951 ich Douglas zapojil medzi pracovnú silu. V tom čase som si skutočne neuvedomoval vážnosť zamestnávania Mexičanov, no ale odvtedy si to určite uvedomujem!! V roku 1944 neexistoval problém so smogom, no v roku 1951 bol tak hustý, že takmer neustále dráždil oči. V roku 1944, počas slnečného dňa, nebol problém vidieť z Long Beach na Catalina Island – no nie v roku 1951.
Zvláštne však bolo, že keď sme mali dva trojdňové víkendy počas sviatkov, ľudia, samozrejme naskákali do áut a jazdili kade-tade, a počas tých troch dní sa smog vytratil a Catalina Island bol opäť viditeľný. To trochu popiera teóriu o automobilových emisiách. Keď som počas týchto víkendov šoféroval od jazera Big Bear späť do Long Beach, mohol som vidieť tieto smogové oblaky stúpajúce z údolia nad vrcholce hôr.
Keď som bol v roku 1944 v Long Beach, o cirkev som sa veľmi nezaujímal, no keď som sa v roku 1951 so svojou ženou vrátil, len ťažko sme hľadali cirkev, ktorú by sme mohli navštevovať. V tom čase, súdiac podľa štandardov z Ohia, boli cirkvi v Californii už značne liberálne, čo bolo skľučujúce. Mal som však rád svoju prácu a pravdepodobne by som tam ostal, no začal som mať zdravotné problémy a doktori, ktorých som navštevoval, tieto problémy iba zhoršovali. Bol som si istý, že ak by som sa dostal späť k môjmu doktorovi do Tiffinu, v štáte Ohio, postaral by sa o mňa, a tak sa aj stalo. A tak som nechal svoje dobré zamestnanie v Douglase a vrátil sa opäť do Ohia.
Dnes verím, že ma Jahveh chcel mať v tom čase v Californii, aby som mohol pozorovať, čo sa tam dialo. Moji spolupracovníci často hovorievali, že California bola desať rokov pred zvyškom Ameriky v každej fáze života. Musel som uznať, no nie v priaznivom zmysle. Pre mňa bol smer, ktorým sa California uberala, podobný komunistickému Rusku. Je pravdepodobne aj dobre, že sme sa s manželkou do Ohia vrátili, keďže neskôr na letecký priemysel dopadla kríza a bol by som na ulici, bez práce, ako všetky tie tisíce mojich spolupracovníkov. V tom čase sme pracovali na výrobe C-124 Globemaster. Keď tak premýšľam nad tým, čo sa v dnešnej Californii deje, ďakujem Všemohúcemu, že som tam neostal.
Nakoniec, pri záverečnej analýze, môj obľúbený strýko Merill a ja, nemali sme nič spoločné v teológii. On veri a podporoval futurizmus, ja verím v proroctvo interpretované históriou. On veril, že židia (zlé figy) sú “Božím vyvoleným ľudom”, ja verím, že tieto zlé figy sú skutočným fyzickým potomstvom Satana skrze Evu. On veril, že súčasní letničiari a charizmatici predstavujú “neskorší dážď” Ducha. Ja verím, že letníčne hovorenie v jazykoch, zázraky a divy boli len pre apoštolskú dobu, a že neskorší dážď bude úplne odlišným druhom zážitku. Obhajoval a podporoval mnohých letníčiarskych a charizmatických vodcov. Ja verím, že títo takzvaní letníčiarski a charizmatickí radoby kazatelia nie sú nič viac, než šarlatáni a klamári. Jeden televízny rančer-biblický učiteľ uviedol, že predstava, že bieli Európania sú Izraeliti, je falošná ako 3-dolárová bankovka. Som si istý, že môj strýko Merrill by s ním súhlasil. Zmierenie sa s mojím strýkom bolo preto beznádejne nemožné.
Vezmime si falošného Orala Robertsa a jeho slávne grandiózne proroctvo o hrozbe smrťou. Roberts v roku 1978 pred celým národom povedal, že Boh mu pohrozil “návratom domov”, pokiaľ sa mu nepodarí do istého dátumu vyzbierať 8 miliónov dolárov. Prečo by mal niekto prispievať niekomu, kto sa bezhlavo zadĺži a pomáhať mu platiť úroky židom? Málo sme boli židmi okrádaní? Robertsovi sa však dostalo milosti: v poslednej minúte mu vlastník psích pretekov na Floride venoval veľkú sumu peňazí. A ak bol Roberts taký zázračný uzdravovateľ vierou, prečo chcel vybudovať multimiliónovú nemocnicu v Tulse? Po ôsmych rokoch sa z nemocnice vykľul prepadák! Roberts nebol žiaden malý podvodníček, ale prvotriedny šarlatán!
Prepáčte mi, ale nikdy som sa v Biblii nedočítal, že v deň Letníc sa hrali so štrkáčmi! Nikdy som sa nedočítal, že by šli niekam a zámerne vykonali čosi hlúpe, čo by sa dalo porovnať s dnešným nezastavením na značku stop, aby dokázali, že majú Ducha Svätého! Nikdy som sa nedočítal, že by apoštoli alebo niektorí z ich nasledovníkov hrozili, že ak nezozbierajú istú sumu peňazí do určitého dátumu, že ich Boh nechá zomrieť! Nikdy som nečítal, kde Jahšua Kristus povedal svojim stúpencom, aby postavili “modlitebnú vežu”, ako kázal Oral Roberts v Tulse! A pokiaľ ide o to, ani kostolnú vežu! V dávnych časoch boli veže používané na obranu, nie na modlenie! Moslimovia používajú veže na modlenie, a tí sú sotva kresťania. A koľkí apoštoli brali veľké sumy peňazí od herných syndikátov?
Letníčiari a charizmatici často tvrdia, že skutočne Krista videli a rozprávali s ním, no v Jánovi 14:19 sa dozvedáme: “Ešte chvíľku a svet ma už neuvidí, ale vy ma uvidíte, lebo ja žijem a aj vy budete žiť.” Ján 16:16 uvádza: ” Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma.” V Jánovi 20:29: “Ježiš mu povedal: “Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.” Tuná sa zdá, že je väčšie požehnanie v nevidení, než vo videní, a ak je tomu tak, radšej by som preferoval kategóriu “nevidel”. Takto zo seba robia druhotriednych kresťanov s menším požehnaním. Oral Roberts tvrdil, že Krista videl a rozprával s ním, takže to by znamenalo preňho nižšiu úroveň požehnania, no pochybujem, že sa dá padnúť nižšie, než už je, pokiaľ by to neznamenalo 2 metre pod zem. Oral Robert je len o čosi viac než prvotriedny klamár.

Clifton A. Emahiser’s Teaching Ministries
1012 N. Vine Street, Fostoria, Ohio 44830
Phone (419)435-2836, Fax (419)-435-7571
E-mail caemahiser@sbcglobal.net

Reklamy

4 Comments

  1. Marian
    Posted 25. apríla 2009 at 08:04 | Permalink

    mam rad scifi krestanov 🙂 netreba viacej co dodavat, aj tu plati prislovie zlodej krici chydte zlodeja

  2. christianfreeman
    Posted 25. apríla 2009 at 21:45 | Permalink

    a toto bolo k comu teraz?

  3. Pavel
    Posted 27. apríla 2009 at 08:52 | Permalink

    Letniční církve dávají důraz na prožitek, tvrdí, že upřímná láska stačí, Bibli pak čtou způsobem, který toto potvrzuje (stejně jako mnoho jiných, např. novodobí židé 🙂 ). Co autor uvádí jako příklady je nebetyčná lidská hloupost, spoléhání se na Boha a výpadek v paměti, když ďábel říká Ježíšovi “skoč”. Inu stává se.. na druhou stranu, pokud je to řízené juchání jednou za čas, je to příjemné na dobití “baterek”. Osobně si myslím, že věřit bez rozumu je k ničemu, že to je cesta špatný směrem, ať už se člověk snaží o dobrou věc sebevíc.

  4. christianfreeman
    Posted 27. apríla 2009 at 09:00 | Permalink

    a s tymto musim len a len suhlasit.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: