William Finck – Klasické záznamy pôvodu Skýtov, Partov a príbuzných kmeňov

V predhovore v Josephovom diele Vojny židovské, historik vysvetľuje, že pôvodne knihu napísal “v jazyku našej krajiny”, t. j. v hebrejčine alebo možno aramejčine, a poslal ju “horným barbarom”, ktorých pomenúvava ako “Partovia … Babylončania … najvzdialenejší Arabi …a tí z nášho národa za Eufratom, s Adiabenskými.”

S výnimkou Partov je toto Josephovo označenie geografické, čo je jasné zo strán jeho Starožitností, že mnohí z Izraelitov z babylonskej deportácie stále v jeho dobe žilo na území Babylonu (15.3.1), a to by zahŕňalo “najodľahlejšie” čati Arábie susediace s Babyloniou (porovnaj Skutky 2:11; 1. Petra 5:13). Josephus taktiež svedčí o tom, že mnohí z Izraelitov boli “až doteraz za Eufratom”, kde boli “nesmiernym množstvom, neodhadnuteľného počtu” (11.5.2). Adiabene je tá časť Asýrie, ktorá – podľa Strabóna v jeho Zemepise, sa nenachádza v Mezopotámii, ale pozostáva z planín za Tigrisom, hraničiacich s Babylonom na juhu a Arméniou na severe (16.1.1, 19). Adiabene na východe hraničí s Médiou.

Herodotos uvádza Partov medzi tými, ktorí bojovali na strane Peržanov v Xerxovom slávnom vpáde do Grécka, a ako u Arijcov a Sogdejcov, uvádza, že títo boli “vo všetkých ohľadoch” vybavení podobne ako Baktrijci (7.66). Partovia obývali oblasť východne od Médie, juhovýchodne od Kaspického mora, ktorú dobili silou. Strabó o Partii uvádza, že v období Peržanov a Macedónčanov “okrem svojej malej rozlohy je husto zarastená lesmi, hornatá a taktiež chudobná”, a že v tom čase jej ľud platil tribút spoločne s Hyrkanejcami na západe (11.9.1). Strabó ďalej uvádza, že “Arsaces (Skýt), s niektorými z Däae … napadol Partiu a dobyl ju. No Arsaces bol výsledkom toho oslabený, neustále bojujúc s tými, ktorých pripravil o územie, on sám a jeho následníci, no neskôr zosilneli, neustále získavajúc susedné územia úspešnými bojmi, že sa nakoniec stali pánmi nad celou krajinou v Eufrate …” (11.9.2). Na inom mieste nám Strabó hovorí, že Däae, spolu s Massagetae a Sacae, sú Skýti (11.8.2). Vidíme teda, že Partovia z partskej ríše boli Skýti, a Josephus nám celkom iste naznačuje, že sú Izraeliti.

V 2. storočí pred Kristom vo východnej časti povstali Partovia, ovládajúc veľkú časť starej perzskej ríše, túto pozíciu si udržali približne 400 rokov. Podľa Strabóna mali všetci ich králi priezvisko “Arsaces” (15.1.36), ktoré, ako sa zdá, pochádza z výrazov ar a Saka, s významom “najvýznamnejší (najvyšší) zo Saka”. Aj keď Eufrat bol všeobecnou hranicou medzi partskou a rímskou ríšou, často sa tieto dve ríše popri nej stretávali a Partovia sa v rôznych obdobiach zapájali do záležitostí Sýrie a Judey (Josephus, Vojny 1.13.1 ff.; Starožitnosti. 14.13.1 ff.) a taktiež zápasili s Rimanmi o Arméniu, kde Rím zvíťazil (Starožitnosti 18.4.4).

Hoci Asýrčania presídlili rôzne skupiny deportovaných Izraelitov k severným hraniciam svojej ríše (napr. 2. Kráľov 17:6), ako prídavok k veľkej časti Júdu a Benjamína (2. Kráľov 18:19), a naše biblické záznamy nie sú ani zďaleka úplné kvôli dobovým podmienkam, samotné asýrske záznamy nám uvádzajú, že tieto kmene začali migrovať takmer hneď, ako boli usadené, pre čo pozri dielo Missing Links Discovered In Assyrian Tablets od E. Raymonda Capta, a taktiež Ezdrášovu Apokalypsu či 2. Ezdráš v Apokryfe Prekladu Kráľa Jakuba, 13:39-50. Jedna vetva týchto Izraelitov, Kimmerijci, pred odchodom do Európy a usadením sa severne od Thrákie a okolo Čierneho mora spustošili veľkú časť Anatólie a zničili starovekú Frýgiu, neskôr migrujúc na západ, kde sa stali známymi pod označením Kelti. Tuná sa budeme venovať väčím skupinám, Skýtom, ktorí po niekoľko storočí zostávali v Ázii, než mnohí z ich vlastných potomkov začali križovať Európy ako “germánsky” hovoriace kmene. V mojej predchádzajúcej štúdii ohľadom týchto ľudí, s názvom Herodotos, Skýti, Peržania & proroctvo, bolo ukázané, že Skýti naplnili úlohy, ktoré hebrejskí proroci predpovedali ohľadom potomkov Izraela. Táto diskusia má spomínanú predchádzajúcu doplniť. Vo svojom diele Knižnica dejín v 2.43.1-5, Diodorus Siculus o Skýtoch uvádza: “No teraz sa budeme venovať Skýtom, ktorí obývajú krajinu hraničiacu s Indiou. Tento ľud pôvodne obýval malé územie, no neskôr, ako naberali na sile, získali svojou silou a odvahou veľké územie a povzniesli svoj národ k veľkému vodcovstvu a sláve. Najprv prebývali na rieke Araxes, aj keď v malom počtu a opovrhovaní, no keďže jeden z ich prvých kráľov bol bojovný a nezvyčajne šikovný ako generál, nadobudli územie až v horách Kaukazu a v stepiach popri oceáne a jazere Maeotis (dnešné Azovské more) a zvyšku tej krajiny až po rieku Tanaïs … No o nejaký čas neskôr potomkovia týchto kráľov … podrobili si značnú časť územia za riekou Tanaïs až po Thrákiu … pretože tento ľud naberal na sile a mal pozoruhodných kráľov; z ktorých jeden dal svojem meno pre Sacae, druhý pre Massagetae, ďalší zase pre Arimaspi, a podobným spôsobom získalo svoje mená pár ďalších kmeňov …” (vydanie Loeb Library).

Aj keď Diodorus pestro opisoval pomenovanie rôznych skýtskych kmeňov, celkom iste presne popisuje pôvod a rozšírenie tohto ľudu a zhoduje sa s Herodotom ohľadom ich vzťahov a miest pobytu. Rieka Araxes bola starovekou hranicou medzi Médiou a Arméniou. Herodotos, opisujúc výpravu perzského kráľa Kýra proti Massagetae, popisuje Kaspické more, rieku Araxes, ktorá sa doň vlieva zo západu, a pohorie Kaukaz, ktoré Kaspické more obklopuje, a na toto miesto umiestňuje cieľ Kýrovej výpravy. Herodotos opisuje Massagetae: “Svojimi činmi a spôsobom života pripomínajú Skýtov”, a, ako neskôr uvádza, “ich obľúbenou zbraňou je bojová sekera” (Dejiny 1.201, 215). Neskôr Herodotos opisuje výpravu perzského kráľa Daria proti Skýtom, kedy Darius (Dareios) prekročil Bospor a tiahnuc cez Thrákiu prekročil Dunaj, aby ich napadol (4.97). Taktiež popisoval, ako títo Skýti migrovali do Európy z Ázie (4.11, 48), ako nám uvádza i Diodorus, a ten hovorí, že Skýti z východu, ktorí boli kedysi podriadení Peržanom, Skýti z pohoria Kaukaz a Skýti v Európe boli všetci príbuzní (7.64).

Herodotos o Skýtoch uvádza, že “Peržania ich nazývali Sacae, keďže toto je pomenovanie, ktoré dávajú všetkým Skýtom” (7.64). Strabó hovorí iba to, že Sacae sú rodom Skýtov (7.3.9), no na inom mieste uvádza, že Däae, Massagetae a Sacae sú Skýti, a že obyvatelia Baktriany a Sogdiany (oblasti na hranici s Indiou), ak už nie sú samotnými Skýtmi, tak sú Skýtmi ovládaní, a taktiež, že Asii (Ásovia), Tochariania a Sacarauli (nachádzajúci sa na východ od Kaspického mora, neďaleko Tibetu) sa zdajú byť Skýtmi (11.8.2). Všimnite si objavovanie sa výrazu “saka” na mnohých miestach týkajúcich sa skýtskych kmeňov, ako Arsaces, Massagetae, Sacarauli, a taktiež Sacasene, ako uvidíme ďalej.

V čase asýrskych deportácií Izraelitov neexistovala žiadna “Arménia”. Je zrejmé, že toto pomenovanie sa mohlo vyvinúť z hebrejskej frázy s významom “horské regióny”, pozri Strong’s Hebrew lexicon výrazy s číslami 2022, 4480 a 4482. V ranných dobách toto územie obýval kmeň Urartu, pravdepodobne príbuzní Médov, a vyššie regióny obývali Moši a Tibareni, čo Strabó a další dosvedčujú. Tieto kmene sú evidentne Mešech a Tubal z Genesis 10:2.

Rozprávajúc o dobe okolo pádu Asýrie, Herodotos nám hovorí, že Skýti dobyli celú Áziu (1.104), k čomu Strabó uvádza, že “v dávnych dobách Väčšia Arménia vládla celej Ázii” (11.13. 5). No obaja majú pravdu, pretože od Diodora Sicula poznáme pôvod Skýtov od rieky Araxes, časť z tohto územia sa neskôr stala známou ako Arménia, a ich prítomnosť tuná v perzských dobách v opise Herodota Kýrovej expedície proti tamojším Massagetae. Strabó uvádza, že Sacasene, oblasť v Arménii, bola takto pomenovaná kvôli Sacae, ktorí tam prebývali (11.8.4).

Aj keď tento celý východný svet, kedysi prevažne obývaný Kaukazanmi (Adamitmi, belochmi) bol v posledných cca 1500 rokoch ovládnutý a rasovo zmiešaný Arabmi, edómskymi Židmi, Turkami a Mongolmi, zdá sa, že Arménci nikdy na svoju izraelskú históriu nezabudli, a arménska štvrt v Jeruzaleme existovala i v 20. storočí. Arménci, pôvodní bieli Arménci, akceptovali kresťanstvo ešte pred Konštantínom, a to bolo zaznamenané v ich neskorších záznamoch.

V Strabónovej dobe sa medzi Arméniou na juhu a pohorím Kaukaz na severe tiesnili tri malé oblasti okupujúce značnú časť krajiny dnes známej ako Gruzínsko: Kolchis (Kolčis), hraničiaci s Čiernym morom, Iberia, v strede, a Albania, hraničiaca s Kaspickým morom. Vo východnej časti Albanie (nemýľte si ju s neskorším Albánskom na Balkáne) sa nachádzal región zvaný Kaspiana. Kolčis bol starovekou oblasťou, najprv iste osídlenou niektorými z jafetských kmeňov, známych Grékom v najrannejších obdobiach, a v ich mýtoch ešte pred Trójskou vojnou. Iáson a Argonauti, v príbehu, ktorý sa údajne odohral pár generácií pred Trójskou vojnou, sa plavili cez Čierne more do Kolčisu hľadajúc zlaté rúno. Tuná Iáson stretol Medeu, dcéru kráľa, ktorá s nim utiekla potom, čo mu pomohla ukradnúť od svojho otca rúno, a v Grécku sa zaňho vydala, ako mýtus všeobecne uvádza.

Herodotos nám uvádza, že Kolčijci praktizovali obriezku, no uvádza zvláštne tvrdenie, že boli čierni a kučeraví (2.104), toto tvrdenie jeho najznámejší prekladateľ, George Rawlinson, v poznámke pod čiarou spochybňuje. Herodotos tvrdil, že Kolčijci boli príbuzní Egypťanov, od ktorých získali praktizovanie obriezky, a Egypťanov taktiež vykresľuje ako čiernych a kučeravých.

Keďže Egypt bol takmer storočie, cca 750-661 pred Kristom, ovládaný Núbijcami, Herodotos, píšuci takmer 200 rokov potom, mohol vidieť Egypťanov tohto druhu, no to sa nedá o Kolčijcoch povedať. Je možné, že Herodotos, ak toto vyjadrenie nie je interpoláciou, si domýšľal, že Kolčijci museli vyzerať ako istí “Egypťania”, ak mali byť skutočne príbuznými. Ako Rawlinson vo svojej poznámke uvádza, maľby, monumenty a múmie dokazujú, že pôvodní Egypťania neboli ani čierni, ani kučeraví. Aj keď toto Herodotovo konkrétne tvrdenie nespomína, Strabó si robí posmech z “niektorých autorov, snažiacich sa dokázať príbuznosť medzi Kolčijcami a Egypťanmi” (11.2.17). Euripides, Herodotov súčasník a rovnako oboznámemý s regiónom ako spominaný historik, vo svojom podaní Iásonovho putovania v divadelnej hre Medea, opisuje “snehobiely krk” hlavnej postavy, čo je popis viac zodpovedajúci historickým a archeologickým záznamom. Je možné, že Kolčijci, ak bola táto oblasť obývaná v Herodotovej dobe deportovanými Izraelitmi, skutočne praktizovali obriezku, zvyk, ktorý vznikol medzi nimi pred ich putovaním v Egypte. No svedectvo, ktoré k tomuto nachádzame u Herodota, sa zdá byť pomýlené, a ak nie neskorším pisárom, tak jeho vyjadrenia ohľadom Kolčijcov sú zjavne jedným z jeho vážnejších omylov, kým väčšina jeho ostatných svedectiev si zaslúži veľkú úctu.

Na východe s Kolčisom susedila Iberia. Strabó nazýva kaukazských Iberijcov “susedmi a príbuznými” Skýtov a Sarmaťanov, a “kedykoľvek nastane nebezpečenstvo, zhromažďujú mnoho desať tisicov mužov zo svojho vlastného ľudu a zo Skýtov a Sarmaťanov” (11.3.3). Strabó ďalej uvádza, že “väčšia časť Iberie je tak dobre vybudovaná, pokiaľ ide o mestá a usadlosti, že ich strechy sú pokryté škridlami a ich domy, tržnice a ostatné verejné budovy sú budované s architektonickou zručnosťou” (11.3.1).

V staroveku existovali dve krajiny pomenované ako Iberia, a iste to nie je zhoda náhod: jedna na polostrove neskôr známa ako Španielsko a osídlená hebrejsko-izraelskými Feničanmi, a druhá tuná, v pohorí Kaukaz, osídlená hebrejsko-izraelskými Skýtmi. V hebrejskom jazyku “Hebreji” sú “Iberi”, alebo ako uvádza Strong’s Concordance, Ibriy (#5680). Strabó, neistý si tým, prečo by sa mala Iberia takto nazývať, si predstavoval, že tento názov bol odvodený od baní na zlato, ktoré sa mali v oboch krajinách nachádzať (11.2.19). No i to by si vyžadovalo, aby oba národy, od seba natoľko vzdialené, mali spoločný výraz pre bane na zlato, čo nie je prípad žiadneho z jazykov tohto regiónu, a tak musí byť Strabónov záver zamietnutý.

Na východ od Iberie, siahajúc po Kaspické more, sa nachádzala Albania, ktorej východná časť, Kaspiana sa nachádzala pri ústí tej istej rieky Araxes, kde sa v ranných dobách popisovali Skýti. Herodotos Kaspijcov spomína v 7.67, a v spoločnosti s Baktrijcami v Xerxovej perzskej armáde v 7.86. V Strabónovi sme videli vyššie uvedený vzťah medzi Baktrijcami a Skýtmi (11.8.2). Kaspiana musí byť, ako súhlasne uvádza Dr. George Moore vo svojom diele The Lost Tribes And The Saxons Of The East And The Saxons Of the West, rovnaká oblasť, spomínaná v Ezdrášovi 8:17, Kasifia (Chasifia), kam Ezdráš posielal po Levitov, aby po znovuvybudovaní Chrámu prišli do Jeruzalema. Mooreovo dielo vyšlo v 70. rokoch 19. storočia.

Aj keď teda vidíme, že starovekí historici iste na istých miestach chybovali, či ponúkali fantastické závery tam, kde bola pravda zastretá časom či jazykom, vlastníme konzistentný model svedectva medzi mnohými starovekými záznamami, že Partovia, Skýti a ďalšie “indo-európske” kmene zdieľali spoločný pôvod v a okolo regiónov starovekej Médie, Arménie a severnej Asýrie, a odtiaľ sa čoskoro rozšírili na východ, až k hraniciam Indie a Tibetu, a na západ do Thrákie a k Dunaju. A o ich pôvode z Izraelitov môžeme hovoriť nielen preto, že sa po prvýkrát objavujú na miestach, kde – ako nám uvádza Biblia, boli Izraeliti Asýrčanmi privedení, a nielen preto, že naplnili mnohé proroctvá, ktoré boli predpovedané o Izraelitoch, ale taktiež zo svedectiev takých, ako je Ezdráš (Ezdráš 8:17; 2. Ezdráš 13:39 ff.), Josephus (Starožitnosti 11.5.2), a Pavol (Kolosanom 3:11), ktorý určite nepísal nikomu inému, iba “strateným” Izraelitom. Neexistoval žiaden “nesmierny zástup”, ako to uvádza Josephus a Ezdráš, “Židov” za Eufratom v dobe či už Josepha (povedzme 70 A.D.), či Ezdráša (cca 450 pred Kristom), inak by si to historici, ktorí tieto celé regióny opisovali, určite všimli (Herodotos cca 450 pred Kristom, Diodorus cca 50 pred Kristom, Strabó pred rokom 25 A.D.). No v týchto regiónoch sa skutočne nachádzalo nesmierne množstvo Skýtov, pod rôznymi názvami, ktoré rôzne skýtske kmene prijali za svoje, ako Partovia, Iberijci, Massagetae, etc. A títo boli dostatočne silní na to, aby odolali područia zo strany Peržanov, ale časť z nich si Perziu podrobila, a bránila Rímu rozšíriť svoje územie na sever od Dunaja či na východ od Eufratu.

Josephov záujem na tom, aby Partovia odbdržali rozprávanie o udalostiach, ktoré vyústili do zničenia Jeruzalema, keďže oni a ďalší “horní barbari” boli z jeho národa (v etnickom, a nie geografickom zmysle), celkom iste spečaťuje naše uistenie v spoľahlivosť týchto svedectiev. Skýti, ktorí nakoniec putovali na západ ako Sasi a ďalšie germánske kmene, boli celkom iste potomkami Izraela.

Aj keď dávno pred Keltmi a Skýtmi sa v Európe objavili iné “kaukazské” či “árijské” kmene, je jasné, že aj tie sa dajú vysledovať k Mezopotámii, prichádzajúc v rôznych dobách cez Palestínu, Anatóliu či dokonca Egypt v oveľa skoršej dobe, a osídliac pobrežia Európy od Grécka až po Britské ostrovy a Dánsko, a taktiež údolia riek Dunaj, Tiber, Po, Rýn, Seina a ďalších. Kmene Jafeta a lýdski Semiti sa v západnej Anatólii a južnej Európe nachádzali takmer 2000 rokov pred izraelským exodom, čo je obdobie, o ktorom nám nehovoria žiadne historické či občasné archeologické nálezy. Naše historické záznamy sa začínajú rozvíjať až po izraelskom exode z Egypta a ich osídelní Palestíny, Fenície, Tróje a Grécka, a grécke záznamy boli zjavne zaznamenané písmom až po nejakom čase, v 8. storočí pred Kristom, približne v dobe, kedy Asýrčania začali deportáciu Izraelitov z Levantu!

No napriek všetkému, sú tieto staroveké záznamy, týkajúce sa nášho pôvodu (“nášho” v zmysle bielych Európanov dnešnej doby) zo strany moderných antropológov, archeológov a historikov ignorované a zosmiešňované. Je jedna kniha, ktorú som čítal, no ktorú nemôžem odporúčať, ktorá odráža vcelku dobre debatu ohľadom pôvodu Indo-Európanov medzi dnešnými akademikmi: In Search of the Indo-Europeans, autor J. P. Mallory, vydaná koncom 80. rokov 20. storočia. V nej Mallory rozoberá mnohé prominentné moderné teórie týkajúce sa pôvodu Indo-Európanov a možné miesta údajnej spoločnej, prehistorickej indo-európskej domoviny. No žiadna z týchto teórií sa k pravde nepribližuje, pretože žiaden z týchto teoretikov Mezopotámiu ani nezvažuje, nehovoriac o starovekom území Izraela! Mallory dokonca venuje pár strán vyvráteniu akejkoľvek spojitosti s Hebrejmi, an používa indo-európske a hebrejské výrazy pre čísla od 1 do 10 na akýsi dôkaz svojho tvrdenia, pričom len výraz sedem nachádza zdanlivú podobnosť. No viem nájsť hebrejské proťajšky pre prinajmenšom 600 základných anglických slov, a taktiež mnohé v gréčtine a latinčine! To je však mimo tejto debaty.

Žiaden dnešný akademik sa pravdepobne nemôže priblížiť k pravde bez riskovania svojej kariéry, a kto medzi nimi má tak pevné nervy alebo toľko vynaliezavosti, aby spochybnil falošné historické vysvetlenia, ktoré nám Židia podávajú? Kedysi sme sa nazývali “Kaukazanmi”, pretože antropológovia vedeli o našom putovaní cez pohorie Kaukaz. Dnes sú naše historické záznamy popierané a naši akademici míňajú svoje zdroje v hľadaní čohosi, čo neexistuje, len aby sa vyhli jednej pálčivej otázke: Ak sú germánski, keltskí, škandinávski a príbuzní belosi biblickými Izraelitmi, potom kto sú tí, ktorí sa dnes sami označujú za “Židov”?

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: