Rev. John Dowling – Kresťanstvo prvotné a pápežské (z knihy “The History of Romanism”)

§ 1. – Požehnaný zakladateľ kresťanstva si vyvolil svoj príchod medzi nízkymi a opovrhovanými. To súhlasilo s duchom toho Svätého Náboženstva, ktoré prišiel ustanoviť. Bola doba, kedy množstvo jeho nasledovníkov, užasnutých a presvedčených všemohúcnosťou zobrazenou v jeho zázrakoch, bolo rozhodnutých „nasilu ho učiniť kráľom“, no namiesto podpory tohto plánu nám inšpirovaný dejepisec uvádza, že znova sa utiahol na vrch celkom sám. (Ján 6:15) V odpovedi na otázky rímskeho miestodržiteľa vyslovil tieto pamätné slová: „MOJE KRÁĽOVSTVO NIE JE Z TOHTO SVETA“, a jeho celkové správanie od maštale po kríž, a z kríža na horu nanebovstúpenia, bolo v striktnej súčinnosti s touto zásadou pôvodného kreseťanstva.

§ 2. – Pri vyvolení si tých, ktorých vyslal ako apoštolov svojej viery, nešiel do príbytkov vznešených či palácov kráľov, ale k skromným cestám života, a vyvolil si chudobných tohto sveta, tých, ktorí – pri výkone svojej misie – boli určení, podobne ako ich božský pán, k opovrhovaniu a odmietaniu ľuďmi. Vykonávajúc dielo, ktoré im dal ich Pán konať, prostý, no horlivý galilejský rybár a odvážny výrobca stanov z Tarsu, spolu so svojimi vernými spolupracovníkmi, odmietajúc všetky pozemské pocty a svetskú nadradenosť, boli spokojní s položením každého vavrínu ku Kristovmu krížu a pokladáli za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, svojho Pána,“ pre ktorého „všetko stratili“ (Filipanom 3:8).

§ 3. – O pár storočí neskôr nachádzame údajného následníka rybára Petra, prebývajúceho v nádhernom paláci, obklopeného radmi vojakov pripravených pomstiť najmenšiu urážku voči jeho majestátu, obklopeného všetkými insígniami svetskej vznešenosti, s viac než kráľovskou okázalosťou, pyšne sa vydávajúceho za zvrchovaného vládcu všeobecnej cirkvi, Zástupcu Boha na zemi, ktorého rozhodnutie je neomylné a ktoré vôľa je zákonom. Rozdiel medzi týmito dvoma obrazmi, obrazom prvotného kresťanstva v prvom storočí, a pápežského kresťanstva v siedmom či ôsmom storočí, je tak zarážajúci, že si nevyhnutne musíme klásť otázku – môžu byť totožné? Ak jeden je verným obrazom kresťanstva, je možné, aby bol ten druhý hodný tohto mena?

Ponechajúc odpoveď na túto otázku na samotného čitateľa, po jeho sprevádzaní nás v tomto diele, pokračujeme poznámkou, že sa nedá predpokladať, že k tejto zmene došlo naraz. Zmena od skromnosti jedného k povýšenosti druhého si vyžadovala stáročia, a prešlo viac než 5 storočí od smrti posledného z apoštolov1, než bola táto transformácia úplná.

§ 4. – Apoštol Pavol nám hovorí, že „tajomstvo nezákonnosti“ začalo konať dokonca už v jeho dobe, a nebyť očistného vplyvu ohňa perzekúcie, zažatého cisármi pohanského Ríma, postup cirkevnej korupcie a duchovného despotizmu by bol pravdepodobne oveľa rýchlejší, než bol – a skôr by bol zjavený „človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha.“ Po tri storočia po nanebovstúpení Krista boli jeho učeníci, s výnimkou pár krátkych prestávoch, vystavení krutým a trpkým prenasledovaniam a utrpeniu. Rozmaznané divoké šelmy, chované pre zábavu rímskeho obyvateľstva, tučneli na telách mučeníkov Ježiša v amfiteátroch Ríma či iných miest ríše, a stovky ohňov živili živé telá tých, ktorí „nemilovali svoje životy na smrť.“ „Boli kameňovaní, trhaní na kusy, pokúšaní, zabíjaní mečom, putovali v ovčích a kozích kožách, zúfalí, trápení, mučení (ktorých svet nebol hoden), túlali sa púšťami a horami a v priepastiach a jaskyniach zeme.“

Za takéhoto stavu existovalo samozrejme len málo motívov pre svetsky zmýšľajúcich a ambicióznych pre vstup do cirkvi, a ak počas obdobia pokoja niektorí z takýchto sa do cirkvi vkradli, vyžadovalo si to iba mandát ďalšieho cisára pre zažehnutie nových ohňov prenasledovania, aby sa zlato oddelilo od špiny. Táto opozícia mocných zeme predstavovala najúčinnejšiu bariéru voči rýchlejšiemu postupu korupcie v cirkvi, a podľa predpovede sv. Pavla, pred zjavením „muža hriechu“ bolo nutné, aby bola táto prekážka odstránená. Len ťažko sa dá pochybovať o tom, že apoštol mal na mysli pokračovanie perzekuujúceho pohanského Ríma, keď uviedol: A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. POTOM SA ZJAVÍ TEN ZLOČINEC.“

§ 5. – Je dôležitým faktom, že pápežstvo je nepochybne témou prorockej predpovede v Svätých Písmach, a aj keď takmer celý rozvrat pravého kresťanstva, ku ktorému došlo v priebehu iba pár storočí, môže mať inak tendenciu otriasť našou vierou v jeho božský pôvod, keď však sa pamätá na to, že k tomuto obrovskému antikresťanskému Odpadnutiu (αποστασια) došlo v presnom súlade s „písmami pravdy“, tento fakt slúži skôr k posilneniu, než k otraseniu našej viery v božskosť nášho svätého náboženstva. Nie tak dávno učinil jeden rímsky katolík túto poznámku: „Biblia nemôže byť pravdivá bez Svätej Matky Rímskej“. Chcel tým povedať, že pápež jej dáva dôkazy a autoritu. „Veľmi správne,“ odpovedal protestant: „pretože tak, ako Svätá Biblia predpovedala vzostup, moc a katastrofy pápežstva – ak by sa tieto predpovede nenaplnili v skutočnej existencii a obrovskom zle pápežstva, Biblii by chýbalo naplnenie jej proroctiev a nebola by teda pravdivá!“ Rovnakú myšlienku nedávno prejavil v znamenitej debate pred svojimi študentami teológie profesor Gaussen zo Ženevy: „Poukazujúc na pápeža,“ uviedol, „poukazujeme na zázrak, ktorý od nás vyžaduje veriť Biblii! V tomto ohľade zaťatosť romanistov, podobne ako zaťatosť Židov, nádherne poučuje cirkev, pretože to bolo predpovedané, a škandály Ríma sú takto transformované na výrečný argument. Zvrchovaný pontifik a rímska hierarchia sa takto stávajú obdivuhodnými podporovateľmi pravdy.“

Na dôkaz, že pápežstvo je predmetom prorockej predovede by bolo ľahké vyprodukovať množstvo pasáží, uspokojíme sa však nateraz s citátom portrétu rímskeho odpadlíctva v 2. liste Tesaloničanom 2:1 atď, a v 1. liste Timotejovi 4:1 atď. Čo sa týka príchodu nášho Pána Ježiša Krista a nášho zhromaždenia okolo neho, prosíme vás, bratia, nedajte sa hneď vyviesť z rovnováhy a naplašiť ani duchom, ani slovom, ani listom, údajne naším, akoby už Pánov deň nastával. Nech vás nezvedie nik nijakým spôsobom. Lebo nenastane, kým nepríde najprv odpad a nezjaví sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha. Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zadŕža, aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. Potom sa zjaví ten zločinec, ktorého Pán Ježiš zabije dychom svojich úst a zničí jasom svojho príchodu; toho, ktorý príde pôsobením satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi a s každým zvodom do neprávosti pre tých, čo idú do záhuby, lebo neprijali lásku k pravde, aby mohli byť spasení. A preto Boh na nich posiela silu bludu, aby verili lži a boli odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale obľúbili si neprávosť.“ „Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov, zvedení pokrytectvom luhárov, ktorí majú na svedomí vypálené znamenie; zabraňujú ženiť sa a jesť pokrmy, ktoré Boh stvoril, aby ich so vzdávaním vďaky požívali veriaci a tí, čo spoznali pravdu. Ako presný je tento inšpirovaný portrét VEĽKÉHO ODPADNUTIA Rímu,, aj keď zaznamenaný päť alebo šesť storočí pred jeho úplným rozvojom! Okrem presných symbolických opisov tej istej mocnosti v proroctvách Daniela a Zjavenia, tieto dve pasáže samé o sebe predstavujú úplný prorocký obraz pápežského anti-Krista, v ktorých každá črta, každý zlom je nakreslený v súlade s naplnením, čomu niet divu, pretože to bolo načrtnuté perom samotnej Vševedúcnosti.

Je zrejmé, že táto skazená moc, ktorá je témou apoštolovho rozprávania v prvej pasáži, a ktorá odhaľuje MUŽA HRIECHU, nebola v tej dobe plne zjavená, a že existovala istá prekážka k úplnému zjaveniu tajomstva nezákonnosti. Apoštol ju naznačuje veľmi obozretne, no Tesaloničania, ako vraví, o nej vedeli, pravdepodobne z jeho ústneho vysvetlenia, keď prebýval medzi nimi. Len ťažko sa dá spochybňovať, že touto prekážkou, spomínanou v týchto slovách, bola pohanská rímska vláda, ktorá predstavovala obmedzenie pýchy a dominancie duchovenstva, skze ktoré muž hriechu nakoniec svoju moc a autoritu získal, ako sa ukáže ďalej. Extrémna obozretnosť, ktorú apoštol prejavuje v rozprávaní o tejto prekážke, činí nie nepravdepodobným, že šlo o niečo týkajúce sa vyšších miest, pretože si ľahko vieme predstaviť, aké nerozumné by bolo otvorene vyhlasovať, že existujúca vláda Ríma raz skončí.

V Tertullianovej Apologii nachádzame pozoruhodnú pasáž, ktorá môže slúžiť k ospravedlneniu významu, ktorú protestanti týmto veršom dávajú, a keďže bola napísaná dávno pred naplnením týchto predpovedí, zaslúži si väčšiu pozornosť. „Kresťania,“ hovorí Tertullian, „majú určitú potrebu modliť sa za cisárov, a za pokračujúci stav ríše, pretože vieme, že obávaná moc, ktorá visí nad svetom a koniec veku, ktorý hrozí tými najstrašnejšími pohromami, je zadržiavaný pokračovaním času stanoveného rímskej ríši. TO je to, čo nezažijeme, a zatiaľčo sa modlíme, aby bolo toto zlo pozdržané, týmto dokazujeme našu dobrú vôľu voči zachovávaniu rímskeho štátu.“2 Z tohto výňatku je veľmi zreteľné, že kresťania, dokonca i v Tertullianovej dobe, 120 rokov pred koncom pohanskej vlády Ríma, vnímali toto obdobie ako náznak katastrofy voči Kristovmu dielu, aj keď je pravdepodobné, že nie celkom presne chápali spôsob, akým sa do cirkvi dostanú tieto zlá. A udalosti to potvrdzovali. Pretože pokračovali dlhé a sužujúce perzekúcie zo strany pohanských rímskych cisárov, a všetky svetské výhody boli na strane pohanstva, len máločo podnecovalo niekoho k prijatiu kresťanstva, pokiaľ nerozpoznával čosi z jeho pravdy a znamenitosti.

§ 6. – Mnohé z omylov niekoľkých storočí, ovocie márnej filozófie, vydláždili cestu udalostiam, ktoré nasledovali, no prekážka nebola odstranená až do doby cisára Konštantína, ktorý prehlásiac sa za kresťana, začal pretvárať Kristovo kráľovstvo na kráľovstvo tohto sveta, vyzdvihujúc učiteľov kresťanstva na rovnakú úroveň blahobytu, majestátnosti a vplyvu, akej sa tešili pohanskí kňazi a svetskí úradníci v štáte. Samozvaní Ježišovi služobníci mali teraz pred sebou otvorené široké pole na uspokojenie svojej túžby po moci, bohatstve a úcte, spojenie medzi kresťanskou vierou a krížom bolo na svojom konci. Čo nasledovalo, bolo kráľovstvo duchovenstva, nahradzujúce kráľovstvo Ježiša Krista.

Každá črta v inšpirovanom popise zodpovedá črtám náboženskej moci, v prevzatí božskej autority, božských poct a božského uctievania, moci,ktorá si mala prisvojiť privilégiá NAJVYŠŠIEHO, majúca svoje miesto v chráme – dome – Božom, a ktorá mala byť vykonávaná pod vplyvom Satana, podvodom, pokrytectvom a tyraniou, a s týmto korešponduje symbolická predstava tej istej moci, v 13. kapitole Zjavenia.

Tak ako mnohé veci v kresťanskej profesii, pred vládou Konštantína, uvoľnili cestu pre kráľovstvo duchovenstva, tak – po tom, čo boli vyvýšení do postavení svetskej úcty a moci – nedošli narazk vrcholu, tuná opísanom apoštolom. Rovnako ani prekrútenie kresťanstva, ani reformácia jeho zneužívaní, neboli vykonané za jeden deň, „zlí ľudia a zvodcovia speli k horšiemu“.

Zdá sa, že následne, po tom, čo boli biskupi vyvýšení k bohatstvu, moci a autorite, toto pozdvihnutie bolo samo hojným zdrojom každého skazeného ovocia. Učenosť, výrečnosť a vplyv boli využívané hlavne na udržiavanie ich vlastnej osobnej moci a popularity. Súťaživosť o vyniknutie pred inými nahradilo niekdajšie súťaženie pre vieru a jej vplyv nad svetom.

Všetky tieto násilné spory, zvolávanie koncilov, prenasledovania alternatívne vykonávané rôznymi stranami, boli mnohými prostriedkami prípravy cesty pre prevzatie duchovnej tyranie, idolatrie a poverčivosti rímskej hierarchie. Vo všetkých týchto konaniach – substitúcie božskej autority ľudskou, spory o slovách miesto viery raza navždy odovzdanej svätým, pompéznosť a okázalosť uctievania namiesto prvotnej jednoduchosti, svetská moc a úcta namiesto sebapopierajúcich skutkov lásky a nesenia kríža – táto hanebná zmena účinkovala v zatemňovaní ľudskej mysle v ponímaní skutočnej povahy pravého kresťanstva, až kým, postupom času, sa táto povaha stratila.

Keď bol Ježiš Kristus vypočúvaný rímskym miestodržiteľom ohľadom jeho kráľovstva, odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ To je zásada nevýslovnej dôležitosti v jeho náboženstve, takmer každá korupcia, ktorá čas od času vyvstala, a ktorou bola božská inštitúcia znevážená, sa dá tak či onak vysledovať k opusteniu tohto veľkolepého a základného princípu kresťanského kráľovstva.3

1 Predpokladá sa, že sv. Ján zomrel okolo A.D. 100. „Žil,“ uvádza Dr. Cave, „do doby cisára Trajana, na začiatku vlády ktorého odišiel z tohto života, veľmi starý, okolo 98. alebo 99. roku svojho veku, ako sa všeobecne predpokladá.“ Pozri Caveovo dielo Lives of the Apostles, strana 104.

2 Tertullianova Apologia, 32. kapitola.

3 Pozri Jonesovo dielo Ch. Hist., kapitola ii, časť 4.

(Rev. John Downling, “The History of Romanism“, kniha I, kapitola I)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: