Rev. John Dowling – Náboženstvo v aliancii so štátom (z knihy “The History of Romanism”)

§ 7. – Vďačiac zábudlivosti či nedbajúc na dôležitý princíp, spomenutý na konci poslednej kapitoly, t.j., že Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, cisár Konštantín, nedlho po svojej pozoruhodnej, a ako niektorí predpokladajú, zázračnej konverzii na kresťanstvo v roku 312, prijal náboženstvo Krista v bezbožnom objatí štátu, rozhodnutý zjednotiť vo svojej osobe občiansku i náboženskú vládu, a nárokovať si právo zvolávať koncily a predsedať im, a regulovať externé záležitosti cirkvi. Nasleduje rozprávanie o Konštantínovej konverzii, ktorú uvádza Eusebius vo svojom živote cisára (Eusebius, vita Const., kniha. i., kap. 28 a ďalej): Konštantín viedol svoju armádu z Francúzska do Itálie, sužovaný úzkosťou z výsledku bitky s Maxentiom, a hľadajúc pomoc nejakého božstva v uistení o úspechu, keď náhle uvidel na oblohe žiarivý kríž, so slovami napísanými na ňom: „Týmto zvíťazíš“ (In hoc signo vinces). Premýšľajúc o tejto udalosti v noci usúdil, že sa mu v tomto videní zjavil Ježiš Kristus a nariadil mu , aby symbol kríža učinil svojou vojenskou zástavou. K hodnovernosti tohto podania sa viažu rozličné názory. Dr. Milner toto podanie prijíma, aj keď v evidentnom nesúlade so svojím krédom, Mosheim predpokladá, so starovekými autormi Sozomenom a Rufinom, že to celé bol iba sen, Gregory, Jones, Haweis a ďalší ho úplne odmietajú, a profesor Gieseler, so svojou zvyčajnou presnosťou a dobrým úsudkom, ho počíta „medzi legendy tej doby, ktoré mali pôvod v myslení, že konečný zápas bol medzi pohanstvom a kresťanstvom.“ Pokiaľ ide o mňa, neváham to považovať za bájku. Konštantín to Eusebiovi vykladal až o mnoho rokov neskôr, a so všetkou pravdepodobnosťou na naliehanie svojej poverčivej matky Heleny, oslavovanej nálezkyne dreva pravého kríža (?) v Jeruzaleme, nejakých 250 rokov po úplnom zničení mesta, a všetkého, čo obsahovalo, a zmiznutia samotných jeho základov pod pluhom rímskeho dobyvateľa Vespasiana. Následný život Konštantína neposkytol žiadne dôkazy, že bol zvláštnym favoritom Nebies, a výsledky jeho patronátu nad cirkvou, nakoniec tak katastrofické pre jej čistotu a duchovnosť, postačujú pre dôkaz, že Boh by nikdy nevykonal zázrak na dosiahnutie takéhoto zámeru.


§ 8. – Nedlho po Konštantínovom údajnom konvertovaní na kresťanstvo sa rozhodol prestavať vládu cirkvi, aby zodpovedala čo najviac vláde štátu.Odtiaľ teda pôvod úradu patriarchov, exarchov, arcibiskupov, kanonikov, prebendárov atď, navrhnutých cisárom, aby zodpovedali rôznym sekulárnym úradom spojených so správou ríše. Venujúc týmto novovytvoreným úradom cirkvi svoju špecifickú priazeň, zahrnul ich bohatstvom a svetskými podstami, a bohato obdarúvaval cirkvi, ktorým predsedal, podporujúc v tých, ktorí sa vyhlasovali za stúpencov a služobníkov TOHO, ktorý bol slabý a prostého srdca“, ducha svetských ambícií, pýchy a lakomstva. A týmto bola prekážka v postupe korupcie, a zjaveniu „muža hriechu“, o ktoroh rozprával sv. Pavol vo svojom pozoruhodnom proroctve, do značnej miery odstránená.

Od tohtočasu bol postup kňazskej vlády a tyranie oveľa rýchlejší než v predchádzajcej dobe. Biskupi Ríma, Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema, a taktiež Konštantinopolu, po presunutí centra ríše do tohto mesta, si prisvojili pyšný titul patriarchov, prisvojujúc si – podľa Binghama (Antiquities, kniha II., kapitola 17), „právo vysväcovať všetkých metropolitov svojej vlastnej diecézy,zvolávať diecézne synody a provinčné synody, cenzurovať metropolitov a im podriadených biskupov, odpúšťať zločincom a byť absolútni a nezávislí jeden na druhom.“

Vo vzťahu k týmto piatim patriarchátom romanisti – ako uvádza Coleman (Christian Antiquities, kapitola 3, časť 5) opatrne uvádzajú, že „najprv existovalo v cirkvi päť patriarchov, v Ríme, Alexandrii a Antiochii, ktorí boli takto zaslúžene nazývaní per se et ex natura, ale v Konštantinopole a Jeruzaleme boli obdarení týmto titulom iba náhodou, per accidens.“ Fakt, že títo patriarchovia boli absolútni a na sebe nezávislí, dokazuje, že do tej doby, napriek pyšným ambíciám biskupa či patriarchu Ríma, nebol tento ešte uznávaný za hlavu všeobecnej cirkvi.

§ 9. – Biskupi troch veľkých miest rímskej ríše – Ríma, Alexandrie a Antiochie – mali podľa učeného a presného Gieselera najväčšie diocézy. Preto boli považovaní za hlavy cirkvi, a vo všeobecných záležitostiach sa ich názoru venoval zvláštny rešpekt. Stále sa však veľký dôraz kládol na dokonalú rovnosť všetkých biskupov, a každý, vo svojej vlastnej diocéze, sa zodpovedal iba Bohu a svojmu svedomiu. Neprikladali ani žiadnu zvláštnu autoritu údajnému následníkovi Petra, keďže Petrovi nepripisovali žiadnu nadradenosť nad ostatnými apoštolmi. Na Západe sa skutočne venoval istý ohľad rímskej cirkvi ako najväčšej cirkvi, no v žiadnom prípade jej neboli prisudzované práva nad inými cirkvami. Samozrejme, to platilo menej na Východe.1

Je pravdou, že už pred koncom 2. storočia sa Viktor, rímsky biskup, snažil ovládnuť bratov na Východe, nútiac ich svojimi predstieranými zákonmi a dekrétmi, dodržiavať pravidlo, dodržiavané západnými cirkvami, vo vzťahu k času slávenia paschálneho sviatku, ktorému bol neskôr prisúdený názov Veľká noc. Ázijci neslávili tento sviatok v rovnaký deň ako západné cirkvi, a kvôli podrobeniu sa jeho želaniu, Viktor napísal cirkvám v Ázii panovačný list, prikazujúc im sláviť tento sviatok v rovnaký deň ako on. Ázijci na to odpovedali perom Polycrata, efezského biskupa, ktorý vyhlásil, v ich mene, a s veľkým duchom a rezolútnosťou, že sa v žiadnom prípade v tejto otázke nebudú odlišovať od zvyku, odovzdaného im ich predkami. Nato sa začal prebúdzať hrom exkomunikácie. Vikto, podráždený touto rezolútnou odpoveďou ázijských biskupov, s nimi prerušil prijímanie, prehlásil ich za nehodných nazývať sa jeho bratmi a vylúčil ich zo spoločenstva s cirkvou v Ríme. Táto exkomunikácia vlastne ani ďalej nesiahala, a ani nemohla zamedziť ázijským biskupom od prijímania s inými cirkvami, ktorých biskupi mali ďaleko od schválenia Viktorovho správania sa. Postup tohto násilného sporu bol zastavený múdrymi a miernymi námietkami, ktoré Irenæus, biskup v Lyons, pri tejto príležitosti adresoval rímskemu prelátovi, a v ktorých mu ukázal nerozvážnosť a nespravodlivosť ním podstúpeného kroku, a taktiež dlhým listom, ktorí na svoju obhajobu napísali ázijskí kresťania. V následnosti na tento kľud zbraní si obe strany ponechali svoje vlastné zvyky, až do 4. storočia, kedy koncil v Nicey zrušil zvyk Ázijcov a nariadil rovnaký čas osláv Veľkej noci vo všetkých kresťanských cirkvách. „Celá táto záležitosť,“ poznamenáva učený Mosheim, „poskytuje zarážajúci argument, medzi mnohými inými v cirkevnej histórii, proti zvrchovanosti a všeobecnej autorite rímskeho biskupa.“2

§ 10. – Ďalší nezvratný dôkaz, že biskup Ríma nebol uznávaný za najvyššiu hlavu cirkvi, sa dá ukázať v spore medzi panovačným Štefanom v Ríme a Cypriánom, biskupom v africkom Kartágu, približne v polovici 3. storočia, ohľadom platnosti krstu vykonanom heretikmi. Keďže neexistoval žiaden výslovný zákon, ktorý by určoval spôsob a formu, podľa ktorých tí, ktorí opustili heretické sekty, mali byť prijímaní do spoločenstva cirkvi, pravidlá praktizované v tomto ohľade neboli vo všetkých kresťanských cirkvách rovnaké. Mnohí z orientálnych a afrických kresťanov zaraďovali kajúcnych heretikov medzi katechuménov a prijímali ich krstom do spoločenstva verných, kým najväčšia časť európskych cirkví, považujúca krst heretikov za platný, nevyužívala pri ich prijímaní žiadne iné formy než kladenie rúk, sprevádzané formálnou modlitbou. Táto rozmanitosť prevažovala po značnú dobu bez vzbudzovania sporov či nepriateľstiev. Nakoniec aj táto tolerancia ochladla a rozhorel sa oheň cirkevného nesúladu. V tom storočí ázijskí kresťania došli k názoru, že táto otázka nie je rozhodnutá a na viac než jednom koncile stanovili ako zákon, že všetci heretici musia byť pred prijatím do spoločenstva cirkvi znovu pokrstení.3 Keď bol Štefan, rímsky biskup, o tomto rozhodnutí informovaný, zachoval sa voči ázijským kresťanom nekresťansky násilne a arogantne, prerušil s nimi spoločenstvo a vylúčil ich z prijímania v cirkvi v Ríme. Tieto povýšenecké konania na Cypriána, kartágskeho biskupa, neučinili žiadny dojem, napriek hrozbám rímskeho pontifika zhromaždil pri tejto príležitosti koncil a so zvyškom afrických biskupov adoptoval názor Ázijcov, upovedomiac o tom panovačného Štefana. Zlosť dotyčného sa pri tejto správe zdvojnásobila a prispela k mnohým hrozbám a invektívam voči Cypriánovi, ktorý ich zodpovedal s veľkou mocou a ráznosťou, a na druhom koncile v Kartágu vyhlásil krst, vykonávaný heretikmi, za neplatný. Žlč Štefana nesmierne vzkypela a v liste plnom invektív, ktorý bol prijatý s pohŕdaním, exkomunikoval afrických biskupov, ktorých pokoj, na jednej strane, a smrť ich panovačného antagonistu na strane druhej, spôsobila koniec tohto násilného sporu.4

V líčení týchto sporov, samozrejme, nevyjadrujeme žiadnu mienku o tom, ktorá strana mala pravdu. Vo všetkej pravdepodobnosti mali heretici, ktorých krst sa tu spochybňoval, v mnohých prípadoch bližšie k pravde než obe tieto strany. Jediným naším zámerom v opise tohto sporu je dokázať, že ešte v roku 256, kedy sa uskutočnil koncil v Kartágu, rozhodnutia rímskeho biskupa, keď sa nezhodovali s názormi iných biskupov, neboli prijímané ako autoritatívne, a že SVÄTÝ Cyprián, ako je nazývaný samotnými romanistami, mohol s pohŕdaním odmietnuť jeho dekréty bez straty svojho nároku na následnú kanonizáciu. Aký väčší dôkaz sa dá vyžadovať k tomu, že rúhavá dogma o rímskom biskupovi ako najvyššej hlave cirkvi a zástupcovi Boha na zemi, nebola v tom čase vôbec známa? K tomuto kráčal krok za krokom, no túto rúhavú eminentnosť dosiahol až o viac než tri storočia neskôr, kedy, podľa Pavlovho proroctva, sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo  čo sa uctieva.“

Ďaleko prekonával všetkých svojich bratov v nádhere a jase cirkvi, ktorej predsedal, v bohatstve svojho majetku, v počte a rôznorodosti svojich podriadených, vo svojom kredite medzi ľudom, a vo svojom prepychovom životnom štýle. Ammianus Marcellinus, rímsky historik, žijúci v tej dobe, k tomuto uvádza: „Nebolo žiadnym divom vidieť tých, ktorí mali ambície ľudskej vznešenosti, súperiac s množstvom zápalu a nepriateľstva o túto poctu, pretože keď ju dosiahli, určite ich čakalo obohacovanie sa darmi žien, objavovanie sa vo veľkom luxuse, obdiv pre ich drahé koče a prepychové hostiny, prekonávajúc vládcov vo výdajoch na svoj stôl.“ To viedlo Prœtextata, pohanského prefekta mesta, k výroku: „Spravte ma rímskym biskupom a tiež budem kresťanom!“5

Tieto ohromujúce zaky ľudskej moci, tieto dvojzmyselné dôkazy pravej vznešenosti a blaženosti mali tak silný vplyv na mysle davu, že rímska Stolica sa v tom storočí sala najzvodnejším predmetom kňazských ambícií. Preto sa stávalo, že keď sa mal voliť nový pontifik hlasmi presbyterov a ľudu, Rím obyčajne zachvátili spory, nepokoje a tajné spolky, ktorých následky boli často katastrofálne a osudné. Intrigy a nepokoje, ktoré prevládali v tom meste v roku 366, kedy mal byť po smrti Liberia na jeho miesto zvolený iný pontifik, sú dostatočným dôkazom, kam sme až do tejto chvíle dospeli. Pri tejto príležitosti jedna frakcia zvolila do tohto vysokého úradu Damasa, kým konkurenčná frakcia zvolila Ursicina, dekana opustenej cirkvi. Táto dvojitá voľba vytvorila nebezpečnú schizmu a druh občianskej vojny v Ríme, ktorá bola vedená s nesmiernym barbarstvom a hnevom, a mala za následok najkrutejšie masakry a ničenia.

V tejto hanebnej súťaži, ktorá skončila víťazstvom Damasa, bolo – podľa historika Sokrata – na oboch stranách zavraždených množstvo ľudí: nie menej ako 137 ľudí bolo zabitých v samotnej cirkvi. Kto nevidí, že to, čo bol prekážkou, bolo „odstránené z cesty“, plné zjavenie predpovedaného „muža hriechu“ rýchlo napredovalo?

Zatiaľčo takýto príklad svetskej pýchy a dominancie poskytovali tí, na ktorých sa hľadelo ako na hlavy cirkvi, neprekvapuje, že na rovnakom duchu sa taktiež podieľali i iní biskupi. Ako príklad ich povýšeneckého správania sa voči svetských kráľom a vládcom, uvádza sa o Martinovi, biskupovi z francúzskeho Tours, že v roku 455 bol pozvaný ku stolu cisára Maxima. Keď bol cisárovi zo strany sluhu podaný kalich s vínom, ten nariadil, aby sa najprv ponúkol biskupovi, očakávajúc, samozrejme, že by ho mal obdržať z ruky Martina. Namiesto toho však Martin podal kalich kňazovi nižšieho postavenia, ktorý sedel vedľa neho, touto drzosťou naznačujúc, že ho považuje za nadradenejšieho cisárovi6. Nejaký čas po tejto udalosti kráľovna požiadala svojho manžela o súhlas, aby mohla ako sluha obsluhovať biskupa pri jedle, a s počudovaním treba povedať, že tejto jej žiadosti bolo vyhovené. Pre toto chovanie, v súlade s poverčivými predstavami tej doby, Sulpitius, Martinov životopises, ju prirovnáva ku kráľovnej zo Sáby. Rímsko-katolícky historik, odkazujúc na tohto biskupa, používa nasledujúci jazyk: „Vznešený sv. Martin, sláva a svetlo Galície, bol učeníkom sv. Hilaria. Úplné vykorenenie modlárstva v diocéze Tours, a v celej tejto časti Galície, bolo ovocím jeho ušľachtilej zbožnosti, slávnych zázrakov, horlivých skutkov a vášnivých povzbudzovaní a poúčaní. Bol pozoruhodný pre svoju pokoru, charitu, skromnosť a ďalšie heroické cnosti.“7 Tento historik, prinajmenšom povedané, musel mať istotne pozoruhodne zlé predstavy o tom, čo pravá kresťanská skromnosť predstavuje.

1 Gieselerova učebnica cirkevných dejín, preložená z nemeckého vydania F. Cunninghamom. zväzok. I., strana 153.

2 Mosheimovo dielo Ecclestiastical History, zväzok I., strana 205, poznámka.

3 Eusebius, Ecclesiastical History, B. VII., kapitola 5, 7, strana 273, 274. Phil. Edition.

4 Cyprianove Epištoly, lxx., lxxiii.

5 Ammianus Marcellinus, Liber xxvii., cap. 3.

6 „Exspectans atque ambiens, ut ab illius dextera poculum sumeret. Sed Martinus ubi ebibit, pateram presbytero suo tradidit, nullum scilicet existimans digniorem, qui post se biberet.“ Sulp. Severus de vita Mart. c. 20, citované Gieselerom.

7 Gahanovo dielo History of the Church, strana 153.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: