William Finck – Klasické a biblické záznamy identifikujúce Féničanov

© 2006

Archeológia, ako ju poznáme dnes, je viac-menej mladá veda, ktorá sa vyvíjala pod ťarchou mnohých predpokladov ohľadom histórie, ktorým sa bežne dôveru, no nemusia byť nutne správne. Ide taktiež o veľmi ne-exaktnú vedu, kde sa dajú rôzne interpretácie s každým novým objavom spochybňovať. Ale archeológia nie je história, archeológovia nie sú historici, a ich odvetvie dostalo súčasnú podobu iba po prekonaní nižšej pozície, ktorú kedysi zastávalo ako časť katedry antropológie na typickej univerzite.

Hoci mnoho archeológov môže mať dobré znalosti histórie regiónu, ktorý študujú, nie je to vôbec pravdou pri Blízkom Východe. Predovšetkým v Palestíne bola história regiónu prekrúcaná nielen kvôli nesprávnej identifikácii dávnych obyvateľov, ale taktiež kvôli jeho spolitizovaniu vyúsťujúceho zo “sionizmu” a arabsko-židovského konfliktu posledných desaťročí. Židia archeológiu regiónu kontrolovali veľmi starostlivo, predovšetkým od 60. rokov 20. storočia. Typicky je akýkoľvek archeologický nález, vyhovujúci židovskej predstave starovekého Izraela, označený za izraelský, všetko, čo ako židovské nevyzerá, je považované za kanaanske, chetitské, filištínske atď. Toho príklad sa nachádza v recenzii Dan II. A Chronicle of the Excavations and the Late Bronze Age “Mycenaean” Tomb v publikácii Near Eastern Archaeology, 67:3 (2004), s. 176, kde je evidentné, že autori tejto štúdie o nálezoch v palestínskom Tel Dan absolútne neberú do úvahy fakt, že mykénski (Danae) Gréci a izraelský kmeň Dan boli skutočne tým istým ľudom. Židom by nevyhovoval objav, že táto vetva “indo-európskych”, árijských Grékov boli naozaj Hebreji, aj keď príležitostne sa takejto diskusii nevyhýbajú. Samozrejme, všetci archeológovia spomínaní v spojení s touto štúdiou sú Židia.

Dnešní archeológovia, a mnoho ‘vedcov’ v iných oblastiach, považujú Filištíncov a Chetitov – a poniektorí počítajú aj s kmeňom Dan – za “indo-európskych” votrelcov v krajine Kanaan, a to i napriek faktu, že hebrejská Biblia uvádza Filištíncov v Kanaane predtým, než Izrael ako národ existoval (Genesis, kapitola 21 a 26), a taktiež svedčí o tom, že Chetiti sú vetvou kanaanskej rasy (napr. Gen 10:15). Tí istí ‘vedci’ často označujú Kanaancov za vetvu Semitov, no Biblia uvádza, že Filištínci a Kanaanci pochádzajú z Chamitov (Gen. 10:6-29). Navyše, starovekí Izraeliti sa všeobecne pokladajú za Židov, ktorí sú z tohto dôvodu považovaní za Semitov. Za týchto sú omylne považovaní i rasovo zmiešaní ne-adamickí Arabi. V skutočnosti samotná hebrejská Biblia dokazuje, že pôvodní Semiti boli bieli ľudia, na pár miestách, kde sa pojednáva o rasových charakteristikách (napr. 1 Sam. 16:12; 17:42; Pieseň Šalamúnova 5:9-16; Plač 4:7). Za mnohé z dnešných nesprávnych názorov je pravdepodobne najzodpovednejšia osobitná oblasť lingvistiky. Jazyk by sa nemal používať ako primárny spôsob identifikovania rasy, čo by sme si my v Amerike mali celkom iste uvedomovať!

Hoci Židia zneužívali archeológiu a jazykové štúdie, aby podporovlai svoje falošné tvrdenia ohľadom svojej vlastnej identity, skutočné historické záznamy, vrátane hebrejskej Biblie, sú odmietané ako omylné alebo ako propaganda, prípadne oboje, či dokonca ako fikcia (čo často tvrdí smer “biblických minimalistov”), v rôznych a paralelných snahách prepísať históriu spôsobom, ktorý rôznym židovským frakciám vyhovuje. Pre tohto autora neexistuje téma, kde by boli tieto praktiky evidentnejšie, z najrannejších aplikácií v oblasti archeológie, než v debatách týkajúcich sa jedného z najvýznamnejšich národov starovekej Európy, ľudu, ktorý Gréci nazývali Féničanmi. Tuná budeme skúmať identitu tohto veľkolepého národa, z Biblie a podporných historických zdrojov.

Pretože to-ktoré mesto nie vždy obývali rovnaké rasy ľudí, celé mestá a krajiny často úplne menili vlastníkov (ako je zvlášť evidentné v Biblii), pri diskusii o hocakom regióne je nutné stanoviť chronologické parametre. Pred izraelským Exodom, ako dokazujú historické dokumenty, nad krajinami Levantu vládol Egypt. V ranných egyptských dokumentov, ako sú nápisy faraónov Ahmosa I. a Thutmosa III., a v Príbehu o Sinuhem, ktorý sa datuje do dôb Izáka, sa spomína miesto nazývané “krajiny Fenchu”, zjavne v severnom Levante (pozri Ancient Near Eastern Texts, James B. Pritchard, ed., Princeton Univ. Press, 1969 [v ďalšom texte ANET] s. 21, 234 a 241). Aj keď mnohí na toto poukazujú a formujú záver, že to je ľud, neskoršie Grékmi nazývaný Féničania, toto spojenie je veľmi krehké a akákoľvek podobnosť v menách iba zhodou náhod.

11. vydanie Encyclopedia Britannica pod heslom “Fenícia” taktiež neguje odvodenie Fenícia z egyptského výrazu, o ktorom tvrdí, že “bol zjavne používaný na všeobecné označenie ázijských barbarov”. Výraz Fenícia však v gréčtine význam a s určitosťou rozoznateľnú etymológiu má. No v hebrejskej Starej Zmluve a ďalších dokumentoch po-exilovej doby sa menom Féničania alebo Fenchu neoznačuje žiaden národ.

Hoci je jasné, že mnoho obyvateľov Levantu a “fénického” pobrežia boli v starovekých egyptských záznamoch nazývaných Kanaancami (napr. ANET s. 246) a vo svojich vlastných (the Amarna letters), v hebrejských záznamoch a v záznamoch iných nrodov pred a po izraelskom obsadení Palestíny (cca. 1400-586 pred Kristom), Fenícia je gréckym výrazom, ktorý sa po prvýkrát objavuje u Homéra, ktorý v 7. storočí pred Kristom písal o udalostiach – predovšetkým o Trójskej vojne – ktorá sa odohrala po roku 1200 pred Kristom. Klasickí grécki spisovatelia, ktorí nasledovali po Homérovi, písali o Féničanoch takmer ako keby boli minulosťou. Hoci vo Fenícii ešte stále žili ľudia, ktorí boli vynikajúcimi staviteľmi lodí a moreplavcami, boli dávno za zenitom svojej kultúry. A hoci fénické kolónie na západe rozkvitali, predovšetkým v Kartágu a Iberii, “zlatý vek” Féničanov jasne končil s úpadkom biblického Izraela. Klasickí autori Izrael nikdy nespomínali, pokiaľ som našiel, ale ľudí tej oblasti nazývali Féničanmi alebo Sýrčanmi. Týr a Sýria sa do gréckeho jazyka dostali z rovnakého hebrejského výrazu Tsor (6865). Féničania gréckych spisovateľov 5. a 4. storočia pred Kristom osídlili takmer celé územie Stredozemného mora, pobrežia severnej Afriky, Iberijský (hebrejský) poloostrov, Britské ostrovy (Kassiteridy alebo Cínové ostrovy), veľké časti Anatólie, ostrovy v Egejskom mori, a dokonca i časti samotného Grécka, v čase dávno pred ich vlastnou dobou, pre čo sú historické odkazy početné. Féničanom taktiež k dobru pripisovali rozšírenie rôznych zručností a umení v oblasti Stredozemného mora, nehovoriac ani o používaní písmen a písania.

Všetko to sa odohrávalo viac-menej v storočiach pred Trójskou vojnou, pokračujúc cez “temný vek” v gréckej histórii: tie storočia, ktoré nasledovali po dórskom dobytí Grécka od roku cca 1150 pred Kristom, obdobie, o ktorom sa vie len málo. Všetky zachované grécke historické spisy sa datujú len od obdobia 5. storočia pred Kristom. Táto doba sa zhoduje s obdobím izraelskej okupácie Palestíny, ktorá nás zaujíma, zvažujúc “zlatý vek” Fenície a rozšírenie sa rozvinutejšej kultúry v oblasti Stredozemného mora. Z tohto jedného dôvodu je nesmierne dôležité, aby biblickí vedci “Féničanov” správne identifikovali.

Spomínajúc stručne geografiu, Fénicia bola pre Grékov viac než len malý pás pobrežia v severnom Levante, ako je zobrazovaná na mnohých biblických mapách dnes. Táto demarkácia pochádza z neskoršieho rímskeho obdobia a predstavuje administratívny regíón rímskej éry. Napríklad Strabó (cca. 63 pred Kristom – 25 A.D.), autorita k tejto téme, vo svojej Geografii opisuje Féniciu ako prakticky celé východné pobrežie Stredozemného mora, od severných častí a pobrežia modernej Sýrie na juh, po okraje rieky Níl, vrátane dokonca i Gazy a pobrežia Sinaja (16.2.21, 33). Samotný tento opis by mal spochybňovať opis Féničanov ako Kanaancov, pretože je jasné, že tieto pobrežia v biblických časoch okupovali Filištínci a Izraeliti.

Aj keď je grécka Septuaginta (LXX) v mnohých ohľadoch nadradená židovskému Masoretskému textu Starej Zmluvy, nie je bez chýb v preklade, ktoré ovplyvňujú dokonca i túto tému. V LXX je hebrejský výraz pre Kanaanca občas preložený omylne ako Féničan, čo odráža zloženie oblasti a geografické označenie, keď bol LXX preložený z hebrejského jazyka počas helénistického obdobia nasledujúceho po Alexandrových výbojoch, čo však nie je presné historicky v kontexte skoršieho obdobia izraelskej okupácie Kanaanu.

Po deportáciách Izraelitov Asýrčanmi a Babylončanmi v 8. a 6. storočí pred Kristom, väčšina ľudí, ktorí v tejto oblasti – ktorá sa stala známou ako Fenícia – ostali, boli Kanaanci, spolu s ďalšími z dávnych nepriateľov Izraela. Spolu s novými osadníkmi privedenými do regiónu dobyvateľmi (napr. Ezdráš 4:9-10), títo Kanaanci, Chetiti a ďalší obývali takmer celú krajinu, kedysi patriacu Izraelu (napr. Ezdráš 9:2), vrátane území Ašera (neskoršej “Fenície”), Efraima a Manašeho (neskoršia Samária), a značnej časti Judey, okrem Jeruzalema a väčšiny Galiley. Tam, kde Ecnyclopedia Britannica vo svojom 9. vydaní cituje zo zachovaných fragmentov gréckeho historika Hekataea Milétskeho “V dávnych dobách sa Féničania nazývali Kanaancami a svoju krajinu Kanaan”, biblický študent by mal očakávať Hekataea, ktorý tvoril koncom 6. a začiatkom 5. storočia pred Kristom, nachádzajúceho vo Fenícii Kanaancov, väčšina Izraelitov bola dávno predtým odvedená. Gréci naďalej nazývali tento ne-izraelský ľud “Féničanmi”, ale iba z dôvodu, že prebývali v krajine, ktorú nazývali “Fenícia”. Preto tam, kde Marek (7:26) nazýva istú ženu “Sýro-Féničankou”, Matúš (15:22) tú istú ženu identifikuje presnejšie, ako Kanaančanku. No izraelské historické knihy v LXX sú v mnohých ohľadoch spoľahlivejšie než ich proťajšky v Masoretskom texte (a v mnohých prekladoch z neho), a mnoho z toho vychádza najavo ich porovnaním s dielami Josepha alebo ich proťajškami spomedzi Zvitkom od Mŕtveho mora.

Významnými “fénickými” mestami bol Týr a Sidon. Homér, najrannejší a najslávnejší z gréckych poetov, nikdy Týr nespomenul, ale často Sidon (Strabó, 16.2.22). Že tieto mestá existovali pred izraelskou okupáciou Kanaanu je jasné z biblického záznamu. Byblos, Gebal z Ezech. 27:9 v A.V., ďalšie slávne fénické mesto, taktiež existovalo v dávnych dobách, a je spomínané v Príbehu o Sinuhem a ďalších starovekých dokumentoch (ANET s. 19 ff., 228 et al.). Hoci Kanaanci tieto mestá v staroveku okupovali (pozri, napríklad, listy z Amarny, napr. ANET s. 484), neznamená to, že tomu tak bolo počas období neskorších Sudcov a Kráľovstva.

Po dobytí Kanaanu Izraelitmi bola celá zem rozdelená medzi 12 kmeňov (Joz. 11:23), ako je popísané v knihe Jozua, kapitoly 13 až 21. Hoci to popiera mnoho dnešných ‘vedcov’ (z najväčšou pravdepodobnosťou preto, že vo svojich archeologických vykopávkach nenašli dostatok Židov), biblický záznam s istotou dokazuje, že rôzne izraelské kmene skutočne po istý čas územia, ktoré im boli dané, okupovali, od toho času boli často identifikovaný geografickou pozíciou, oblasťou alebo mestom, ktoré obývali, častejšie než menom svojho kmeňa (preto Rút “Moábčanka”, Dávid “Efratský”, Jefta “Gileádsky” et al.). Strabó, rozprávajúc o Mojžišovi a izraelskom dobýjaní Kanaanu (a výrazy, ktoré používa, sú neskôršími geografickými označeniami), uvádza, že za vlády Mojžišových nástupcov sa Izraeliti “zmocnili majetku iných a podrobili si značnú časť Sýrie a Fenície” (16.2.37), presne, ako im bolo prikázané (napr. Deut. 11:8, 23-24), aj keď na to Strabó hľadel s nevôľou – zjavne nechápajúc okolnosti (ako väčšina dnešných ‘učencov’).

No nie všetky izraelské kmene ostali na územiach, ktoré im boli dané, a ani sa to od nich popravde nečakalo (napr. 2 Sam 7:10). Napríklad o Zebulunovi bolo prorokované, že “býva na morskom pobreží, je blízko prístavu pre lode a bok jeho hranice je pri Sidone” (Gen. 49:13, LXX). I keď územie v Izraeli pridelené Zebulunovi so Sidonom nehraničí, a rovnako tak ani žiadne more (Joz. 19:10-16), Iza. 9:1 celkom iste naznačuje, že Zebulun toto proroctvo naozaj naplnil (pozri moju štúdiu na túto tému Galilea pohanov?). Dan sa taktiež nachádzal na mori, ako nám hovorí prorokyňa Debora v Sudcov 5:17, kde taktiež uvádza, že Ašer prebýva na morskom pobreží a zátokách. Ašerovo územie zahŕňalo Týr i Sidon (Joz. 19:24-31), hlavné územie historickej “Fenície” na akejkoľvek mape. Prečo teda i biblickí študenti pochybujú, že Ašeriti svoje vlastné územie obývali?

Jozua 11:8; 13:4, 6 a 19:28-29 jasne uvádzajú, že potomkovia Izraela boli aktívni – a obývali – v krajine “Fenícia”, ktorá zahŕňala Týr a severné územia, a Sudcov, kapitoly 1 a 3 dokazujú, že Izraeliti v tomto rannom období prebývali medzi Kanaancami, ktorých celkom z krajiny neodstránili, miesto toho ich zotročiac. Týr, kde Kanaanci zostali, sa v zozname miest v Sudcov 1 neobjavuje. Týr, ktorý sa čoskoro nato stal popredným “fénickým” mestom, a mestom, z ktorého pochadzali fénické kolónie na západe, bol skutočne počas tohto obdobia izraelským mestom. Strabó uvádza: “Aj keď poeti opakovane odkazovali viac na Sidon než na Týr (Homér Týr ani nespomína), kolónie poslané do Líbye [t.j. Kartágo] a Iberie, až za Stĺpy, hlásajú viac oslavy Týru” (16.2.22).

V skutočnosti existovali dve mestá zvané Týr, staršie mesto na pevnine (Ušu v asýrskych záznamoch), a mesto na ostrove, neďaleko od pobrežia. V A.V. Joz. 19:29 uvádza “opevnené mesto Týr” (kde LXX má iba “a Týrčania”) je časťou územia Ašera. LXX , hovoriac o dedičstve Naftaliho, taktiež tomuto kmeňu v Joz 19:35 dáva “… opevnené mestá Týrčanov” spolu so samotným Týrom. Kým krajina Naftali nebola pri pobreží, tieto mestá boli uvedené medzi dedičstvom Naftaliho. Keďže existovali dve mestá s názvom Týr, paeo-Týr a mesto na ostrove, v Biblii nerozlišované, nemusí tuná dochádzať ku konfliktu. Izaiáš 9:1 naznačuje, že splu so Zebulunom bol aj Naftali moreplaveckým kmeňom (“Galilea” v tomto verši skôr mala byť prekladaná ako “oblasť”, porovávajúc Strongove výrazy 1551 a 1552 a všímajúc si, že oba tieto výrazy sú v paleo-hebrejčine identické, samohláskové značenie pochádza od neskorších masoretov). Je vcelku možné, že Naftali zdedil, alebo si privlastnil, ostrovný Týr, ktorý je technikcy mimo Izraela, čo by mohol byť dôvod, prečo mal Týr vlastného kráľa, ktorý neskôr kontroloval aj časti pevniny (porovnaj 1 Kráľov 9:10-14). Rozpravájúc o remeselníkovi Chíramovi, pochádzajúcom z Týru (porovnaj 1 Kráľov 7:13 ff.), historik Josephus uvádza, že “rodom pochádzal z Naftali, z matkinej strany (pretože ona pochádzala z Naftali), ale jeho otec bol Ur, z Izraelitov”, kmeň jeho otca historik evidentne nepoznal (Starožitnosti 8.3.4), je však zjavné, že v Týre žili príslušníci kmeňa Naftali. Neskorší týrski králi vládli taktiež Sidonu (Starožitnosti 8.13.1), celkom iste napomáhajúc napĺňať Gen. 49:13.

Ako plynul čas, Izraeliti posilňovali svoju vládu nad krajinou Kanaan, ako naznačuje biblický záznam, a Kanaanci boli ich otrokmi (porovnaj Starožitonosti 8.6.3). Keď Dávid uskutočnil svoje sčítanie Izraela, Týr a Sidon boli medzi miestami, kde sa tento census uskutočnil, a tuná sú obe tieto mestá odlíšené od “miest Chivejcov a Kanaancov”, a teda museli byť izraelskými mestami (2 Sam 24:6-7), čo dosvedčuje Jahšua Kristus v Mat. 11:21-22 a Lukášovi 10:13-14. Plač nad Týrom u Ezechiela (kap. 27) dokazuje, že šlo o izraelské mesto. V 27:6 vidíme kmeň Ašer (“Ašuriti”, #843) na Cypre (“Chittim”), ostrov slávnych fénických kolónií,, ktorý bol pred asýrskym dobytím podriadený Týru (Antiq. 9.14.2). V 27:12 vidíme kmene Dan (danaanski Gréci) a Javan (jafetskí iónski Gréci) privesť do Týru obchod. LXX pridáva k 27:18 verš v A.V. sa nenachádzajúci: “…a vlnu z Milétu, a priniesli na trh víno.”

Milétos bol starovekým kársko-fénickým osídlením v juhozápadnej Anatólii. Thales Milétsky, ranný slávny “grécky” filozof, bol údajne “fénického pôvodu” (Herodotos 1:170).

Ohľadom proroctiev, ktoré predpovedajú zničenie Izraela a asýrske deportácie, nachádzame dve zmienky o Týre, ktoré v A.V. chýbajú. V Ámosovi 3:11 where the A.V. states “Nepriateľ obkľúči krajinu a pozbaví ťa sily, budú vyplienené tvoje paláce,” LXX uvádza menej dvojzmyselné “Ó, Týr, tvoja krajina vôkol teba bude spustošená”, zvyšok verša súhlasí, s výnimkou uvedenia “krajín” v LXX miesto “palácov”. Micheáš 7:12 v LXX uvádza: “V ten deň prídu k tebe od Asýrska, od miest Egypta, od Týru až po Rieku a od mora k moru, od vrchu k vrchu. Zem však bude spustošená pre jej obyvateľov, pre ovocie ich skutkov.”

Týr bol celkom iste izraelským mestom, a historik Josephus to opäť potvrdzuje vo svojom diele Proti Apionovi (1:22), kde cituje gréckeho autora Theophrasta a jeho diela týkajúce sa zákonov: “zákony Týrčanov zakazujú ľuďom prisahať cudzie prísahy”, a Josephus nám uvádza, že hovorí o Izraelitoch, a potom pokračuje citovaním Herodota (z Dejín 2:104), ktorý uvádzal, že Féničania a “Sýrčania z Palestíny” (takto Herodotos nazýval Júdejcov – porovnaj 2:159, 3:5 a 7:89) boli obrezaní, a Josephus poukazuje na to, že “okrem Júdejcov [Izraelitov] neboli v Palestíne žiadni iní obyvatelia obrezaní; a preto je to určite jeho poznanímm o nich, ktoré mu umožnilo o nich toľko písať”. Že Týrčania takéto zákony mali, a prinášali ich do svojich kolónií, je evidentné zo Strabónovho vyjadrenia v jeho Geografii at 3.1.6: “Turdeťania sú považovaní za najmúdrejších z Iberijcov; využívajú abecedu, a vlastnia záznamy svojej dávnej histórie, básne a zákony písané vo veršoch, ktoré sú, ako uvádzajú, staré 6 tisíc rokov”, poznámka vo vydaní Loeb Library uvádza, že “Niektorí sa domnievajú, že text by mal znieť ‘6 tisíc veršov dlhé’.” V každom prípade je zjavné, že títo Iberijci, “fénickí” Hebreji, iste kópie Písem vlastnili.

Mnoho z gréckych bohov a hrdinov bolo fénických, vrátane Herakla (ktorý údajne zachránil Andromedu pred morskou príšerou v palestínskej Joppe), Dionysa, Kadma “Fénického” (nazývaného “Týrskym” Herodotom, 2:49), Semele, Kabírií, Fénixa a mnohých ďalších. Z Fénixa pochádzali grécki hrdinovia Minos, Sarpedon, Rhadamanthys, Fineus, Adonis, a jeho dcéra Europa. Že Minos bol skutočne považovaný za Gréka, pozri Josephus, Proti Apionovi 2:17. Fenícia je veľmi dôležitou časťou mnohých najrannejších gréckych mýtov, spolu s veľkou časťou gréckeho jazyka. Všetko to citovať by tuná nebolo možné. Človek môže začať u poém Homéra, Hesioda a Euripida. Kedykoľvek sú gréckymi spisovateľmi opisovaní Féničania, sú absolútne bieli, plavých vlasov a bledej pokožky. Dokonca i rímsky básnik Virgilius vo svojej Aeneas opisoval kartáginskú kráľovnú Dido, Féničanku, ako blonďavú a nádhernú. Aj keď celkom iste nešlo o normu, s určitosťou šlo o ideál neustále poetmi vyjadrovaný.

“Féničania” založili v rannom období v Grécku mnoho osídlení, takmer v rovnakej dobe, v ktorej prebiehalo dobýjanie Kanaanu, enovite v Boeotii a Thessalii, a ďalšie na ostrovoch. Najväčšie osídlenie bolo pomenované Théby. Kadmus “Fénický” a Danaus “Egyptský” údajne dokonca odišli z Egypta do Grécka v rovnakom čase, v ktorom Mojžiš viedol Izraelitov v Exode (Diodorus Siculus 40.3.1-3), tento mýtus celkom iste obsahuje pravdivé prvky. Existujú dôkazy, podrobné a lingvistické (z ich egyptského pomenovania), že “morský ľud”, ktorý koncom 13. storočia napadol Egypt, bol v skutočnosti skupinov spolčených izraelských a filištínskych kmeňov (pre to pozri www.crystalinks.com/philistia.html). Féničania boli zjavne dôležitým komponentom v rannom gréckom vývoji, aj keď klasickí grécki spisovatelia, ktorých pohľady boli prevažne aténske (iónske) to nie vždy sami priznávajú.

9. i 11. vydanie Encyclopedia Britannica v článku “Phoenicia” vysvetľujú, že tento názov je odvodený od φοινός (phoinos), čo by mal akýkoľvek grécky lingvista považovať za evidentné. Liddell & Scott definujú φοινός ako “krvavočervený”. Musím uviesť, že tento výraz je gréckym prekladom hebrejského adam (Strongove číslovanie 119-122), ktoré Izraeliti používali na opis seba samých v svojich knihách, písaných v rovnakom období!

9. vydanie Britannica taktiež uvádza, že “…napriek svojmu čisto semitskému jazyku, Féničania boli odlišnou rasou od Hebrejov”, a to je pravdou jedine za falošného predpokladu, že Hebreji boli Židia a Féničania Kanaanci. Článok pokračuje: “…ich politická organizácia a kolonizačné zvyky …nemajú medzi Semitmi žiadnu analógiu”, a 11. vydanie si všíma ich “zvláštnu ne-semitskú lásku k moru”, vyjadrenia taktiež pravdivé iba pod za ďalšieho falošného predpokladu, že výrazom “Semiti” sa tuná myslia Židia a Arabi, ktorí v skutočnosti sú rasovo miešaní Kanaanci. Biblické a historické záznamy jasne dokazujú, že ‘vedci’ sa mýlia, a že Féničania boli bieli, a Izraeliti!

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: