Clifton Emahiser – Skon Edoma (5. časť)

Ohľadom Féničanov musíme zvážiť oveľa viac, a našiel som lepší než je zvykom článok v knihe s názvom Early Progress od Willisa Masona Westa. Niekedy sú články nachádzajúce sa v menších dejepisných knihách stručnejšie a preto ponúkajú lepší celkový prehľad témy. Citujúc zo strany 55-57:

FÉNIČANIA prebývali na malom páse pobrežia oddeleného od vnútrozemia pohorím Libanon. Dávno pred rokom 1000 pred Kristom v mnohom prevýšili Egypt a Babyloniu v obchode, preto o ich krajine uvažujeme ako o takmer prvej krajine obchodu. Stredozemné more bolo pre nich všetkým tým, čo bol Níl pre Egypťanov. Ich mnohé prístavy ich ponúkali k moreplavbe a ‘libanonský céder’ ponúkal najlepšie drevo na stavbu lodí. Najprv, napoly obchodníci, napoly piráti, ich posádky plávali od ostrova k ostrovu, aby obchodovali s domorodcami, alebo ich zajímali ako otrokov, podľa okolností. Potom, čo bolo ešte odvážnejšie, hľadali bohatstvo ďalej po mori, až prešli dokonca za Herkulove stĺpy, do otvoreného Atlantiku, a vidíme ich vymieňať drahocenný cín z Británie, žltý jantár Baltiku a otrokov a slonovinu zo západnej Afriky za korenie, zlato, voňavé drevo a drahokamy Indie. Loď, ktorú Neco poslal na oboplávanie Afriky, mala fénickú posádkua hlavné fénické mestá, Týr a Sidon, boli medzi najnádhernejšími a najbohatšími mestami sveta. Hebrejský prorok Ezechiel prehlásil:

“‘A povedz Týru, ktorý býva pri vstupe na, more a na mnohých ostrovoch kupčí s národmi: Toto hovorí Pán, Jahve: Týrus, ty vravíš: “Som vrchol krásy.” V srdci mora tvoje hranice, budovatelia ťa krásnym spravili. Zo sanírskych cyprusov postavili všetky tvoje poschodia…, z Libanonu doviezli céder, by na teba sťažeň vztýčili, veslá z dubov Bášanu urobili pre teba. Dali ti slonovinovú palubu vykladanú drevom jedľovým z ostrovov kitejských [Kition na Cypre]. Vyšívaný bysus z Egypta boli tvoje plachetky , … Purpur modrý, červený z elisajských [severná Afrika] ostrovov boli tvojím pokrovom …Taršiš bol tvojím kupcom pre množstvo rôzneho bohatstva; dodávali tvoj tovar za striebro, železo, cín a olovo. [Ezechiel taktiež spomína medzi tovarmi smaragdy, korály, slonovinu, eben, rubíny, pšenicu, med, olej, balzam, víno, vlnu, priadze, korenie, kone, mulice, jahnatá a kozy]

“A keď nad týmito odvážnymi ‘loďami’ premýšľame, musíme sa pokúsiť pamätať na to, že šlo stále iba o malé otvorené lode, poháňané hlavne veslami. Niekedy námorníci používali i štvorcovú plachtu, ale iba na uniknutie pred vetrom (bolo to stovky rokov predtým, než sa námorníci naučili ‘kormidlovať’.) Nemali žiaden kompas, ich jedinými vodítkami, keď boli mimo viditeľnej pevniny, bolo slnko a hviezdy. Stáročia neskôr Gréci stále nazývali Polárku ‘hviezdou Féničanov’, pretože odvážni fénickí námorníci boli slávni kvôli jej využívaniu pre navigáciu.

Féničania boli prvými kolonizátormi. Väčšie ostrovy a pobrežia Stredozemného mora posiali obchodnými stanicami, ktoré sa stali novýmicentrami civilizácie. Medzi ich kolónie patrilo Kartágo, Utica,, Gadez (Cadiz na pobreží Atlantiku). Prevádzkovali cínové bane v Kolkhis (západné Gruzínsko), v Španielsku a nakoniec v Británii, umožniac tak výrobu bronzu vo väčšej miere než predtým, nahradzujúc kamenné implementy. Pravdepodobne do mnohých častí Európy zaviedli bronz ako prví.

“Aby mali s čím obchodovať, Féničania sa stali výrobcami – učiac sa od Egypťanov a Babylončanov obrábať kovy, vyrábať sklo a textílie. Kladivo, tkáčsky stav, hrnčiarsky kruh a nôž rytca mali vždy v Týre dostatok práce, a množstvo ich výrobkov sa nachádza v starovekých hrobkách Grécka a Itálie – najrannejších sídel civilizácie. Zvlášť cenená medzi bohatými a vládnucimi triedami celého európskeho sveta bolo purpurové farbivo, slávny ‘týrsky purpur’ (získavaný z tiel ustríc nachádzajúcich sa neďaleko Fenície), ktorým fénickí krajčíri farbili drahé vlnené róby. Hlavnou službou Féničanov bolo šírit civilizáciu, ktorú vytvorili iní. Boli “misionármi kultúry.’ Učili predovšetkým Grékov, ktorí potom vyučovali zvyšok Európy.

Jeden veľký vynález však, zdá sa, patrí hlavne samotným Féničanom. Keď Egypťania po prvýkrát dobyli Sýriu, okolo roku 1600 pred Kristom, Féničania používali klinové písmo … No ich obchodovanie si vyžadovalo komplikované účty a komunikáciu so zástupcami vo vzdialených prístavoch. A to si zase vyžadovalo jednoduchší spôsob písania, a okolo roku 1100 pred Kristom nachádzame u nich skutočnú abecedu s 22 písmenami (iba pre spoluhlásky), pravdepodobne založenú na egyptských “zvukových symboloch”. Ako sa vhodne uvádza, toto bol “ich hlavný export”. Všetky abecedy dnes vo svete používané sú odvodené z tejto.”

Ďalší zdroj, ktorý uvádza, prečo sa Fenícia stala v staroveku ideálnou oblasťou pre veľký obranný prístav, je preskúmavaný v Cyclopaedia of Universal History, zväzok 1, strany 238-239, autor John Clark Ridpath, LL. D.:

“Západný svah Libanu (Libanus), zvažujúci sa k Stredozemnému moru, rozprestierajúci sa popri pobreží v dĺžke cca 180 míľ, predstavoval FENÍCIU, jednu z najmenších, ale zároveň najdôležitejších, krajín … Ležiac pri mori, krajina neoplývala úrodnou pôdou, bola iba pásom piesku, ale existovala tu možnosť obchodu. Aj tu rástli dlhé rady datľových paliem, ktoré dali krajine pomenovnanie Fenícia – krajina purpurových datlí.

“Vo svojej najširšej časti mala krajina šírku ani nie 20 míľ a asi míľu od mora sa začal vynárať hora. Bezvýznamný pás zeme! No Príroda si ju vybrala ako miesto, odkiaľ mala začať vláda človeka nad hlbinami. Obchod bol situačnou nutnosťou. Lesy Libanonu boli počas celej histórie príslovečné. Ťažké cédre sa takmer nakláňali nad more. Ťažba týchto drevených gigantov a ich splavovanie rýchlymi prúdmi prinášalo ventil energií a zisk ľuďom v čase, kedy bol Egypt ešte stále čerstvý vo svojej mladosti. Všetko to by prakticky zmizlo,nebyť bezpečných a frekventovaných prístavov na pobreží, predstavujúcich neustálu bariéru voči búrkam nepokojného mora. Tieto tiché zátoky Fenície boli rodiskom svetových flotíl. Tuná sa človek prvýkrát naučil úspešne zápasiť s nástrahami otvoreného oceána a nakloniť si Neptúna, ako i Marsa a Joveho, na svoju stranu.

“Fénické flotily sa odvážne vydávali na more. Keď história bola ešte stále v plienkach, popri brehoch Stredozemného mora boli vnímané zvláštne schopnosti húževnatých námorníkov. V dobách slávy Asýrie a Babylonu bol pozemný obchod z údolia Eufratu a ďalej na východ privádzaný na fénické pobrežie, odkiaľ bol prenášaný do vzdialených kolónií a vznikajúcich národov Západu. Tie isté námorné flotily sa stali dôležitými v objavoch a vo vojne. Mestá Fenície bohatli. Boli vládcami hlbín.. Vláda prekvitala. Kráľovský dvor bol jedným z najokázalejších na Východe. Týr a Sidon sa stali najprv známymi a potom slávnymi až pokiaľ siaha ľudská komunikácia na zemi, v tomto tento bezvýznamný kus územia, na ktorom sa nachádzali, má väčší význam v osudoch starého sveta, než celé kráľovstvá, ktoré upadli do letargie a nečinnosti.”

Z knihy Tracing Our White Ancestors autora Fredericka Habermana, strany 22-23, získavame ohľadom Féničanov nasledujúce:

FÉNIČANIA. Identifikujúc árijskú rasu s adamickou, čiže bielou kaukazskou rasou s pôvodom v pohoriach strednej Ázie, obráťme teraz svoju pozornosť na tzv. Féničanov, ktorí boli známi ako vedúci priekopníci, obchodníci, vynálezcovia a moreplavci staroveku, a ktorí, pochádzajúc zo severu Perzského zálivu, pokračujúc na východ [západ] k pobrežiam Stredozemného mora, plávajúc vo svojich galérach popri pobreží Stredozemného mora, nasledujúc zapadajúce slnko cez Herkulove stĺpy, na sever popri atlantickom pobreží Európy do Británie, popri pobreží Afriky okolo Mysu dobrej nádeje, prekročiac dokonca i Atlantický oceán k pobrežiam južnej a strednej Ameriky, o čom svedčia záznamy.

“Majme na pamäti, že to boli Gréci, ktorí dali týmto starovekým moreplavcom a kolonizátorom pomenovanie Féničania; títo existovali viac než 1000 rokov pred Grékmi a ich meno pretrvalo až do kresťanskej éry, ich jazyk, púnsky jazky, bol obchodným jazykom staroveku, ako je dnes angličtina. “Analyzujme teraz výraz ‘fénický’ a ‘Fenícia’. Profesor George Rawlinson, vo svojom diele Story of Phoenicia uvádza, že Fenícia odvodzovala svoje pomenovanie od ďatľových lesov (fénixové palmy), ktoré v krajine rástli v hojnom počte. No dobre, ale odkiaľ sa nabralo pomenovanie fénixovej palmy? Horapollos uvádza: ‘Palmová vetva bola symbolom Fénixa’. Áno, ale čo alebo kto bol Fénix? Sanchoniathon, fénický autor, uvádza, že ‘Fénix bol prvým Féničanom’. Fénix bol teda človek. Výraz Fénix je gréckou obmenou egyptského výrazu ‘Pa-Hanok’, Dom Enochov. Enoch v hebrejčine je Hanok. Tajomstvo tejto starobylej rasy je teda vyriešené: boli to synovia a potomkovia Enocha, a Noacha a jeho troch synov, ktorí sa po Potope pustili do pustovania na západ. Ich potomkovia v tomto pokračovali, usadiac sa najprv na sever od Perzského zálivu v krajinách Mezopotámie, ktoré obývala počerná rasa, starovekí Sumerovia, a odtiaľ k Stredozemnému moru.

Chambers Encyclopedia v článku ‘Phoenicia’ uvádza nasledujúce podanie pôvodu Féničanov, strana 136, zväzok 8: ‘O pôvode Féničanov máme dve správy. Podľa Herodota, Strabóna, Plínia a ďalších prebývali kedysi na pobrežiach Perzského zálivu, odkiaľ prešli po zemi do Sýrie, a usadili sa na pobreží Stredozemného mora. Herodotos (vii.89) uvádza, že toto je ich vlastné rozprávanie, a Strabó uvádza, že podobná tradícia existovala medzi obyvateľmi zálivu, ktorí ako dôkaz poukazovali na fénické chrámy na niektorých ostrovoch. Na strane druhej Justín, vo svojom podaní Trogovi Pompeiovi, vyhlasuje, že boli zo svojej krajiny vyhnaní zemetrasením a prešli do Stredozemia’.”

EGYPŤAN SINUHE

V tomto okamihu musíme vziať do úvahy egyptského úradníka, ktorý žil niekedy počas 12. dynastie (1938-1756 pred Kristom), pretože táto osoba hrá dôležitú úlohu v pochopení udalostí a podmienok počas časového obdobia našich patriarchov. Čo, opäť, hrá dôležitú úlohu v pochopeniu príbehu o Ezauovi, ako neskôr uvidíme. Meno tohto muža bol Sinuhe, a ako bolo dokázané, je viac než len mýtus. Na overenie, že takáto osoba skutočne existovala, budem citovať z The Encyclopedia Britannica © 1994, zväzok 10, strana 840:2b:

Sinuhe (zhruba 20. storočie pred Kristom) egyptský úradník 12. dynastie (1938-1756 pred Kristom), ktorý utiekol z Egypta a usadil sa v Sýrii. Jeho biografia poskytuje informácie o politike a spoločenských podmienkach tej doby.

“Sinuhe bol úradníkom v háreme udržiavanom pre Amenemheta I jeho kráľovnou. Počas výpravy do Lýbie sa dozvedel o kráľovom zavraždení (1908 pred Kristom) a utiekol, buď zo strachu, alebo kvôli svojej spoluúčasti na vražde. Plánoval putovať na juh, no pri plavbe Nílom bol zanesený na sever a prešiel do Palestíny. Po dlhom putovaní v Palestíne a Libanone bol pozvaný usadiť sa s náčelníkom južnej Sýrie, ktorý ho adoptoval a oženil ho so svojou najstaršou dcérou. V tej krajine Sinuhe založil rodinu a stal sa skutočným patriarchom. Bránil územie svojho svokra a hostil vyslancov cestujúcich do a z Egypta.

“Faraón Sesostris I. pozval Sinuheho k návratu do Egypta, a Sinuhe nadšene súhlasil. Kráľ mu jeho údajné či skutočné zločiny odpustil a privítal ho bohatými darmi; Sinuhe sa v domovine opäť oženil, faraón mu dal vybudovať nádhernú hrobku. Sinuheho životopis prežil ako populárny epos, interné dôkazy naznačujú, že sa zakladá na skutočných udalostiach. Sinuheho príbeh bol adaptovaný moderným fínskym autorom Mika Waltarim, ako román Egypťan Sinuhe (1949)”

EGYPTSKÁ ŽELEZNÁ OPONA

Pre ďalšie podrobnosti o príbehu o Sinuhem budem citovať z knihy The Bible As History od Wernera Kellera, strany 59-60:

“S ťažením Sesostrisa III. okolo roku 1850 pred Kristom sa nachádzame priamo uprostred patriarchálneho obdobia. Medzitým sa Egypt zmocnil celého Kanaanu, krajina sa teraz nachádzala pod vládou faraónov. Vďaka archeológom vlastníme unikátny dokument z tejto doby, drahokam starovekej literatúry. Autor: istý Sinuhe z Egypta. Čas: cca 1971 až 1928 pred Kristom, za vlády faraóna Sesostrisa I.. Sinuhe, šľachtic na faraónovom dvore, sa zaplietol do politických intríg: Obával sa o svoj život a emigroval do Kanaanu:

“‘Ako som seroval na sever, došiel som k Múru vládcov, ktorý bol vybudovaný na udržiavanie beduínov mimo územia a na zničenie púštnych lupičov. Skryl som sa v kríkoch, aby ma stráž na múre, ktorá v tom čase mala službu, nezazrela. Až do večera som sa nepohol. Keď nastal deň … a dostal som sa k Trpkému jazeru, padol som na zem. Bol som mučený smädom, moje hrdlo bolo rozpálené. Povedal som si: Toto je chuť smrti! Ako som sa však prinútil vstať, začul som hluk dobytka a na dohľad sa objavili nejakí beduíni. Ich vodca, ktorý bol v Egypte, ma spoznal. Dal mi vodu a uvaril mlieko a putoval som s jeho kmeňom. Boli ku mne veľmi láskaví.’

“Sinuheho únik bol úspešný. Podarilo sa mu nepozorovane prešmyknúť cez múr na hranici kráľovstva faraónov, ktorá sa tiahla presne popri línii dnešného Suezského prieplavu. ‘Múr vládcov’ bol už vtedy niekoľko sto rokov starý. Nejaký kňaz ho spomína už okolo roku 2650 pred Kristom: ‘Múr vládcov’ bol postavený na zabránenie Aziatom preniknúť do Egypta (bingo – Churejci!) ‘Chceli vodu … pre svoj dobytok.’ Neskoršie mali potomkovia Izraela prejsť týmto múrom mnohokrát: iná cesta do Egypta nebola. Abrahám ju musel vidieť ako prvý z nich, keď emigroval do krajiny Nílu počas hladomoru (Gen. 12:10).”

Sinuhe pokračuje vo svojom príbehu, ako prešiel z z jednej oblasti v Retenu (starý názov pre Kanaan či Palestínu) do druhej; ako šiel do Bybla a pokračoval do Kedme (púštna krajina na východ od Damašku) kde strávil 18 mesiacov. Bol prijatý vládcom horného Retenu menom Ammi-Enši. Sinuhe bol ubezpečený, že bude v bezpečí a bude oňho postarané. Ammi-Enši dal Sinuhemu prioritu pred vlastnou rodinou, ponúknuc mu za ženu svoju najstaršiu dcéru, zem na pobyt s jeho deťmi. Nechýbalo mu nič v mede, oleji, ovocných stromoch, kukurice, jačmeňa, spolu s ovcami a dobytkom. Ammi-Enši učinil Sinuheho vládcom svojho kmeňa v najvyberanejšej časti svojho panstva. Sinuhe mal k dispozícii najvyberanejšie nápoje a jedlá. Postupom času Sinuheho potomkovia vyrástli na húževnatých mužov, a každý sa stal vládcom vlastného kmeňa. Sinuheho príbytok sa stal miestom pohostinnosti pre všetkých poslov z a do kráľovského dvora v Egypte, dával vodu smädným, priatelil sa s pútnikmi a chránil zablúdených. Sinuhe sa stal hlavným ochrancom pred útokmi beduínov na svojich susedov a organizoval obranné činnosti na ochranu rodinných príslušníkov pred upadnutím do otroctva, chránil pastviny, studne, ovce, dobytok a obchody. Sinuhe, ako dobrý šermiar a lukostrelec, osobne zabil mnohých z nepriateľských beduínov spolu s vytváraním defenzívnych stratégií. Pokračujúc v citovaní z The Bible As History od Wernera Kellera, strana 61:

“Spomedzi jeho mnohých zážitkov medzi ‘Aziatmi’ (bingo — Churejci!) najväčší dojem na Sinuheho učinil súboj na život a na smrť, ktorý podrobne popisuje. Jedného dňa sa mu vysmieval ‘Silák z Retenu’ a vyzval ho zo stanu von. Bol si istý, že Sinuheho zabije a prisvojí si jeho stáda a majetok. No Sinuhe, ako všetci Egypťania, bol od svojho detstva skúseným lukostrelcom a ‘siláka’, ozbrojeného štítom, kopijou a dýkou, zabil šípom zabodnutým do jeho hrdla. Korisť, ktorá sa mu výsledkom tohto zápasu dostala do rúk, ho spravila ešte bohatším a mocnejším.”

VIAC O “MÚRE VLÁDCOV” – EGYPTSKEJ ŽELEZNEJ OPONE

Pre viac informácií o egyptskom “Múre vládcov” budem citovať zo strán 71-72 knihy The Bible As History autora Wernera Kellera:

“V časoch hladomoru bol Egypt pre kanaanskych kočovníkov útočiskom a často jedinou záchranou. Keď v ich vlastnej krajine zem vyschla, krajina faraónov vždy ponúkala zelené pastviny …

“Na strane druhej, príslovečné bohatstvo Egypta bolo často pokušením pre lúpežné bandy odvážnych kočovníkov, ktorých nezaujímali pastviny, ale skôr plné sýpky a luxusné paláce. Často mohli byť odrazení len za pomocí zbraní. Ako ochrana pred týmito nevítanými votrelcami a na udržiavanie lepšej ochrany hraníc sa v 3. tisícročí pred Kristom začal stavať veľký ‘Múr vládcov’. Ten pozostával z reťaze pevností, strážnych veží a opevnených bodov. Iba pod rúškom tmy sa Egypťanovi Sinuhemu s jeho miestnym poznaním preniknúť nepozorovane. O 650 rokov neskôr, v čase Exodu z Egypta, bola hranica taktiež pevne strážená. Mojžiš príliš dobre vedel, že únik z krajiny vo vzdore voči faraónovmu rozkazu bol nemožný. Posádky by hneď spustili poplach a privolali stráže. Akýkoľvek pokus by bol znemožnený v salvách strelcov a posádok v obrnených vozoch, skončil by krviprelievaním. To bol dôvod, prečo prorok, poznajúc krajinu, zvolil inú, úplne nezvyklú trasu. Mojžiš viedol potomkov Izraela na juh, až po Červené more, kde už žiaden múr nebol.”

Teraz sa vráťme k strane 56 knihy The Bible As History od Wernera Kellera:

“Ak pozeráme na glóbus, Palestína je iba maličkým bodom na povrchu zeme, rovným prúžkom. Je možné autom prejsť za jediný deň okolo hraníc starého kráľovstva Izrael: 150 míľ od severu na juh, 25 míľ v najužšom mieste, celkovo 9500 štvorcových míľ, približne vo veľkosti ostrova Sicília. Iba na pár desaťročí vo svojoej búrlivej histórii bolo vôbec väčšie. Pod svojimi známymi kráľmi Dávidom a Šalamúnom jeho územie siahalo k Červenému moru pri Ezion-geber na juhu a ďaleko za Damašok v Sýrii na severe. Súčasný štát Izrael so svojimi 8 tisíc štvorcovými míľami je o pätinu menší než staré kráľovstvo.

“… Pretnuté horami a pohoriami, ktorých vrcholy sa týčia do výšky viac ako 3000 stôp, na juhu a východe obkľúčená kosodrevinou a púšťou, na severe horami Libanon a Hermon, na západe plochým pobrežím bez prirodzených prístavov, leží ako … ostrov medzi veľkými kráľovstvami Nílu a Eufratu, na hranici dvoch kontinentov. Východne od delty Nílu končí Afrika. Po neobývanom úseku asi 100 míľ začína Ázia a na jej prahu leží Palestína.

“Keď v priebehu svojej bohatej histórie bolo kráľovstvo neustále zaťahované do záležitostí širšieho sveta, mohlo za to ďakovať svojmu umiestneniu. Kanaan spája Egypt s Áziou. Cez túto krajinu prechádzala najdôležitejšia obchodná trasa staroveku. Po tejto ceste putovali obchodníci a karavány, migrujúce kmene a ľudia, neskôr ju využívajúc armády veľkých dobyvateľov. Egypťania, Asýrčania, Babylončania, Peržania, Gréci a Rimania, jedni za druhými, učinili z krajiny a jeho ľudu hraciu plochu svojich ekonomických, strategických a politických záujmov.

“V záujme obchodu bol obor na Níle prvým, v 3. tisícročí pred Kristom, ktorý svoje chápadlá vystrel proti Kanaanu.

“‘Priviezli sme 40 lodí, naleožených cédrovými kmeňmi, Vystavali sme z cédru lode, jednu “Pýchu dvoch krajín”, loď 150 stôp dlhú, a z dreva meru, dve lode 150 stôp dlhé. Z cédru sme vyrobili bránu do kráľovho paláca.’ Toto je obsah najstaršieho obchodného záznamu sveta od dovozcu dreva z obdobia cca 2700 pred Kristom. Podrobnosti tohto nákladu dreva počas vlády faraóna Snefrua sú vyškrabané na tabuľke tvrdého čierneho dioritu, ktorý je starostlivo uchovávaný v múzeu v Palerme. V tom čase pokrývali svahy Libanonu husté lesy. Vynikajúce crevo z jeho cédrov a meru, čo je druh ihličnanu, bolo presne to, čo faraóni na svoje staviteľské projekty potrebovali.

“500 rokov pred dobou Abraháma na kanaanskom pobreží prekvital obchod s dovozom i vývozom. Egypt vymieňal zlato a korenia z Núbie, meď a tyrkys z baní na Sinaji, plátno a eben, za striebro z Tauru, kožené výrobky z Bybla, maľované vázy z Kréty. V známych fénických farbiarňach si zámožní Egypťania nechávali farbiť svoje róby. Pre svoje ženy kupovali nádherný modrý lapis lazuli a stibium, kozmetický prípravok, ktorý si dámy veľmi cenili kvôli svojím očným riasam.

“V prístavoch Ugarit (dnešný Ras Šamra) a Týr boli egyptskí konzuli, pobrežná pevnosť Byblos sa stala egyptskou kolóniou; stavali sa pamätníky pre faraónov a fénickí vládcovia prijímali egyptské mená.”

BIBLICKÁ A SEKULÁRNA HISTORICKÁ CHRONOLÓGIA

V biblickom a sekulárnom historickom chronologickom datovaní existujú vážne problémy. Väčšina chronologického datovania je založená na diele Jamesa Usshera. Väčšina egyptského historického chronologického datovania spočíva na diele Manetha, a dostávame sa k nemu z druhej ruky. Ja preferujem použitie diela Adama Rutherforda v jeho štyroch zväzkoch s názvom Pyramidology. Uvediem tri dôvody: (1) Rutherford uvádza stvorenie Adama do roku 5407 pred Kristom, čo sa zhoduje s knihou “Adama a Evy”, kapitola 3, verše 6 a 16 v The Lost Books of The Bible and The Forgotten Books of Eden. (2) Rutherford uvádza rok 2623 pred Kristom ako začatie prác na Veľkej Pyramíde, čo je veľmi blízko správneho dátumu, (3) “Peleg”, kedy bol a “rozdelená zem”, Genesis (10:25). Zem rozdelila práve Veľká Pyramída. Tá bola umiestnená v samotnom strede zeme, rozdeľujúc takto zemskú masu sveta na dve rovnaké časti, východ a západ, a taktiež sever a juh.

400-ROČNÝ EGYPTSKÝ VÝPADOK HISTÓRIE IZRAELA

Vcelku je zvláštne, že neexistujú žiadne egyptské záznamy o tom, že by Izraeliti boli niekedy v Egypte, či už slobodní alebo v otroctve (s výnimkou možno jednej veci). Existuje takmer 400 ročný výpadok tejto histórie zo strany Egypta. Pre tieto informácie budem citovať z The Bible as History in Pictures autora Wernera Kellera, strana 58:

“Ak sa zdá prekvapujúce, že o tomto príbehu úspechu niet najmenšej zmienky v inak dôkladne presných egyptských záznamoch – minimálne v tých, ktoré vlastníme — môžeme to prisúdiť zvláštnym okolnostiam doby, v ktorej Jozef vo všetkej pravdepodobnosti žil.”

Opäť, v The Bible As History od Wernera Kellera, strana 86:

“Na strane druhej, po putovaní Izraela v Egypte niet žiadnej stopy, okrem Biblie samotnej. Historici a profesori teológie zhodne hovoria o ‘Legende o Jozefovi’. Egypt bol akurát tým druhom krajiny, od ktorej by človek mohol dúfať, či dokonca očakávať, dobovú dokumentáciu o udalostiach v Biblii zaznamenaných.”

Jediný osamelý záznam, ktorý sa mi podarilo nájsť, okrem Biblie, dokazujúci putovanie Izraela v Egypte, bol v Archæology And The Bible by George A. Barton, page 37:

“Mernepta v piatom roku svojej vlády nechal na stĺp v chráme, postavenom svojím otcom, Ramsesom II., vyriť víťazný hymnus. Tento hymnus, objavený v roku 1896 Petriem, je slávny ako jediný záznam mimo Biblie, ktorý Izrael spomína po mene. Jeho časť je preložená v časti II, s. 331, kde sa rozoberá jeho vzťah k Exodu: (pozri obr. 15).”

Na zadnej strane obalu svojej knihy Barton zobrazuje tabuľu 6, obraz 15, ktorý je obrazovou reprezentáciou “izraelského” nápisu Merneptu, jediného známeho egyptského dôkazu o pobyte Izraela medzi nimi.

Podľa knihy The Bible as History in Pictures, autor Werner Keller, strana 130, sú toto slová “Izraelskej stély”:

“‘V Egypte je veľká radosť, Jeho mestá kričia radosťou … Všetci hovoria o Merneptovom dobýjaní … Vládcovia sú porazení a volajú: Mier! Pokorení sú zrazení k zemi … Líbya je zničená, Chetiti sú spacifikovaní. Kanaan je porazený s celou svojou skazenosťou. Aškelon je v zajatí, Gezer padol, Jenoam už viac nie je. Izrael je vyplienený a nemá žiadne potomstvo. Palestína ovdovela …’

“Tento pamätník faraóna Merneptu sa často nazýva “Izraelskou stélou”, keďže ide zatiaľ o jediný eyptský dokument obsahujúci meno izraelského ľudu. Reliéf nad nápisom je rozdelený do takmer identických scén. Na jednej strane stojí v strede boh Amon pod okrídleným slnečným diskom. Merneptovi pravou rukou podáva srpovitý meč a v ľavej drží žezlo bohov. Faraón má na hlave ozdobenú prilbu a nad ním je zobrazený slnečný kotúč s prepletenými heraldickými hadmi. V jednej ruke drží meč, daný mu bohom Amonom, v druhej hlinený džbán. Za Merneptom, na pravej strane obrazu, stojí boh Horus s hlavou sokola, na ľavej je Mut, žena Amona a bohyňa mesta Théby. Horus a Mut majú jednu ruku zdvihnutú k pozdravu, v druhej držia vyrezávanú palicu …”

Ďalšie informácie o “Izraelskej stéle” sa nachádzajú v diele Dictionary of Biblical Archaeology, autori E. M Blaiklock a R. K. Harrison, strany 254-255:

“… Samotný text pozostáva z 28 riadkov, v ktorých sa faraón chváli svojím triumfom nad Lýdčanmi a ďalšími cudzincami. Tento monument vyvolal značnú pozornosť, pretože v poslednej časti je spomenutý Izraela, ide tak o jednu zo zriedkavých referencií na Izrael v starovekých nebiblických dokumentoch. Me[r]neptaovo víťazstvo nad nepriateľmi na severe je opísané v normatívnom poetickom vyjadrený pre takéto pamätné hymny, Jeho odkaz na Izrael je nasledovný: ‘Izrael je vyplienený a nemá žiadne potomstvo. Hurru ovdovela pre Egypt .’ Odkaz na Hurru sa týka Churejcov, čiže biblických Chorejcov.

“Tento nápis je pre študentov Biblie nesmierne dôležitý. Za prvé, je to oficiálne uznanie ľudu zvaného Izrael v mimo-biblických dokumentoch a prvá zmienka o Izraeli známa nám v takejto literatúre. Vyjadrenie ‘nemá žiadne potomstvo’ je konvenčnou frázou aplikovateľnou na akýkoľvek porazený a vyplienený ľud. Nemalo by sa teda aplikovať na pozabíjanie mužských potomkov Izraelitmi, ako naznačovali niektorí autori. Podobné vyjadrenia nachádzame minimálne päťkrát v odkaze na iných ľudí.

“V protiklade k iným nepriateľom, označovaných ako ‘národ’, výraz Israel je označovaný ako ‘ľud’. Fakt, že boli takto označovaní môže naznačovať, že z egyptského pohľadu boli považovaní za ľud nie permanentne usadený v politickom (národnom) význame tohto výrazu …”

Teraz by bolo vhodné, aby každý biely Izraelita poďakoval Jahvemu za fakt, že existuje minimálne jeden monument zo starovekého Egypta (aj keď rozsiahly), ktorý naše dedičstvo uznáva!

Taktiež si všimnete, že tento monument spomína Churejcov, o ktorých som sa rozsiahlo zmieoval v 3. časti tejto série. V ďalšej časti sa budem venovať významu egyptsko-churejského spojenia a ako toto spojenie do celkového kontextu zapadá. V egyptskej histórii je toho oveľa viac, než čo nám bolo vykladané. Ak celkový príbeh Egypta nepochopíme, nemôžeme porozumieť celému príbehu Jakoba-Izraela, nehovoriac už o Ezauovi!

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: