Clifton Emahiser – Skon Edoma (6. časť)

V poslednej časti som sa zaoberal ďalším materiálom o Féničanoch. Uviedol som tému starého “Múra vládcov” v Egypte a egyptský príbeh o Sinuhem. Pokračoval som 400-ročným výpadkom histórie Izraela v Egypte a tým, že o tom, že Izrael v Egypte vôbec bol, existuje jediný známy záznam.

Musím sa však vskutku vrátiť a niektoré záležitosti v predchádzajúcej časti okomentovať. Willis Mason West vo svojej knihe Early Progress, strany 55-57 uvádza: “Dávno pred rokom 1000 pred Kristom v mnohom prevýšili Egypt a Babyloniu v obchode…”

Táto poznámka môže byť zavádzajúca. Keď nad tým uvažujeme, údolie Indu pôvodne obývali potomkovia Sema, ktorí sa presunuli do Egypta a vybudovali tam prekvitajúcu civilizáciu. Z Egypta sa títo Semiti presunuli do oblasti známej ako Fenícia. Westovo vyjadrenie môže byť v istom zmysle správne, potrebné je však isté objasnenie. West taktiež o Féničanoch poznamenáva: Niekedy námorníci používali i štvorcovú plachtu, ale iba na uniknutie pred vetrom (bolo to stovky rokov predtým, než sa námorníci naučili ‘kormidlovať’).Pozrel som sa na umenie plavby v mojej World Book Encyclopedia a zistil som, že každý manéver pri plavbe sa dal dosiahnuť i za pomoci jedinej plachty. Neexistuje spôsob, ako by niekto dokázal viesť loď stovky míľ len za pomoci vesiel. Uvedomujem si, že v niektorých prípadoch boli veslá potretné, no nie na dlhé námorné plavby. Niektoré z lodí v tej dobe boli dlhé 150 stôp. Moreplavci v dávnych dobách na svojej ceste nevyužívali iba vietor, ale taktiež morské prúdy. Poukazujem na to, pretože chcem, aby ste vedeli, že sa nezhodujem na 100 percent so všetkým, čo z rôznych referenčných materiálov citujem. Zároveň však chcem použiť čo najlepšie zdroje. Taktiež tvrdenie vo Westovom článku naznačujúce, že Féničania “šírili civilizáciu, ktorú stvorili iní”, pochádza z neporozumenia, kým Féničania boli. Keď West spomína Féničanov používajúcich “klinové písmo” okolo roku 1600 pred Kristom a prechádzajúcich k skutočnej abecede okolo roku 1100 pred Kristom, hovorí o dlhom období, no 1100 pred Kristom je trošku neskoro. Písal Mojžiš a Sudcovia (pred rokom 1100 pred Kristom) klinovým písmom? Nemyslím si! Hecataeus sa so svojimi kanaanskymi “Féničanmi” zhováral okolo roku 610 pred Kristom, Herodotos sa tam nachádzal okolo rroku 455 pred Kristom. Všetky tieto záznamy, vrátane článku Johna Clarka Ridpatha týkajúceho sa Féničanov, sa týkajú neskoršej doby. Celkom iste sa v Herodotovej dobe v Týre nachádzalo prinajmenšom pár Izraelitov, no po viac ako 200 rokoch po deportáciách, vedeli by, kým vlastne sú?

Okrem týchto ľudí Asýrčania do “Fenície” a susednej Samarie priviedli okolo 18 rôznych rás (záleží na tom, ako ich rátate), niektoré z nich pochádzali z regiónov neďaleko Perzského Zálivu.

V poslednej časti som taktiež spomínal nezrovnalosti v chronológiách Biblie a dejín. Adam  Rutherford, vo svojom štvorzväzkovom diele Pyramidology, zväzok 3, strana 702, ohľadom chronológie poznamenáva nasledovné (ide o okrajovú poznámku pripojenú k chronológii od Adama po Exodus):

“POZNÁMKA K PATRIARCHÁLNYM OBDOBIAM. Pozorné skúmanie najstarších rukopisov a verzií Genesis odkahuješ nespoľahlivosť masoretského systému chronológie, v ohľade na najrannejšie obdobia. Archeologický výskum taktiež dokázal, že masoretské údaje (ako sa objavujú v Authorised Version, KJV) sú v období pred Abrahámom absolútne neudržateľné. V tejto tabuľke je chronológia obdobia od Adama po Abraháma založená na systéme Septuaginty, ktorý je pre obdobie po Potopu potvrdený samaritánskym hebrejským texsom a v zhode s archeológiou.”

SKON EDOMU

Pravdepodobne sa čudujete, čo má pár posledných častí spoločné s Edomom. Snažím sa objasniť históriu počas Ezauovho života, aby sme sa uistili, ako veci počas jeho obdobia vyzerali. Som si istý, že až sa k jeho príbehu konečne dopracujeme, zistíme, že veci boli úplne odlišné, než sme si kedy predstavovali.

MIESTO ZVANÉ “MARI”

Jedno z miest, ktoré by sme mali vziať do úvahy, je miesto zvané “Mari”. Budem citovať z The Thompson Chain-Reference Bible, vydanie z roku 1964, v “Archeologickom dodatku, strana 345, pod číselným označením 4393 (znenie neskorších vydaní sa môže líšiť):

“Mari bolo dôležité staroveké mesto v strednej časti Eufratu, dnes známe ako Tell Hariri. Umiestnenie bolo strategické v tom, že ležalo v polceste medzi Karkemišom a Babylonom.

“V roku 1933 začal s vykopávkami na 300-akrovom kopci profesor André Parrot, a počas jeho výprav našiel mnoho materiálov, ktoré vykresľovali život, ako prebiehal v patriarchálnych dobách. Odkryl kráľovský palác Zimri-lima, kráľa Mari, ktorý zaberal sedem akrov a obsahoval viac než 250 miestností a nádvorí, veľkú prijímaciu sieň, administratívne úrady a časti pre návštevníkov z iných krajín. Dve z miestností boli školskými miestnosťami, kde sa mládež učila čítať, písať a počítať, aby boli pripravení na život, predovšetkým pre profesiu “pisára”. Uprostred paláca sa nachádzala kráľova súkromná kaplnka, ktorá mala tri otvorené nádvoria, to posledné bolo dlhé 75 stôp, a steny 30 stôp vysoké. V tejto kaplnke sa nachádzala socha Ištar, bohyne plodnosti. Cez sochu prúdila voda a vyvierala z vázy v ruke sochy. Je to tá istá bohyňa, ktorú Hebreji nazývali ‘Aštarot’, ‘bohyňa Sidónčanov’ (1. Kráľov 11:33).

“V kráľovských archívoch kráľovho paláca archeológovia našli viac než 20 tisíc tabúľ. Asi 5000 z nich boli listy kráľovi od oblastných úradníkov štátu Mari. Ďalšie boli diplomatické listy od vládcov z Mezopotámie a Sýrie. Nachádzali sa tam listy od Chammurapiho, babylonského kráľa, ktorý Mari pokoril počas 32. roka vlády Zimri-lima. V listoch oblastných úradníkoch sa často odkazuje na mestá Haran, Nachor, Serug, Peleg, a ‘kopecTerah ’ — čo sú miesta spomínané v Starej Zmluve. V týchto listoch sú mená Reu, Terach, Nachor, Abraham, Izák, Jakob, Jozef, Benjamin a Dávid sú tak bežné, že Dr. Albright uviedol:

Abrahám, Izák a Jakob už viac nie sú izolovanými postavami, a ešte menej odrazom neskoršej histórie Izraela, sú skutočnými potomkami svojej doby, majúc rovnaké mená, navštevujúc rovnaké mestá (predovšetkým Harran a Nahor), praktizujúc rovnaké zvyky ako ich súčasníci’.” (dôraz môj)

DÔLEŽITOSŤ TOHTO NÁLEZU

Unger’s Bible Dictionary na strane 695 vyjadruje dôležitosť tohto nálezu:

“Listy z Mari napomohli datovať Chammurapiho (c. 1728-1626 pred Kristom), stanoviac tak veľmi obtiažny bod v biblickej chronológii. Dokumenty z Mari boli vskutku hlavným objavom a úplne zrevidovali súčasné poznanie histórie, lingvistiky a historického pozadia v období okolo roku 1700 pred Kristom.”

VŠEOBECNÁ HISTÓRIA MARI

Z The Zondervan Pictorial Encyclopedia of the Bible, zväzok 4, strana 74, čítame nasledujúce:

“História. Najstarší známy príklad kráľa tvrdiaceho, že pokoril Mari, je Eannatum z Lagaša (cca 2500 pred Kristom). Okolo roku 2350 pred Kristom si na to nárokoval Sargon Veľký. Počas 3. dynastie Ur (cca 2113-2006 pred Kristom) Mari vládli miestodržitelia (sakkanakku) kráľov Uru. No v cca 2017 sa mesta Isin, ktoré bolo od Uru odrezané vyčínajúcimi Amorejcami, zmocnil Išbi-Erra, úradník v Mari urského kráľa Ibbi-Sina (cca 2029-2006). Keď v roku 2006 pred Kristom Ur padol, hlavnými vládcami v Babylone sa stal Išbi-Erra z Isinu a Naplanum z Larsy. Jakhdun-Lim, kráľ Chany (cca 1830-1800), mesto Mari dobyl a pripojil ho k svojej ríši. No nedlho nato bol porazený asýrskym kráľom Šamši-Adadom I. (cca 1814-1782). V cca 1800 pred Kristom prišiel Jakhdun-Lim o život pri palácovej vzbure, možno podnietenej Šamši-Adadom, a jeho syn, Zimri-Lim, utiekol do Sýrie. O štyri roky neskôr vymenoval Šamši-Adad za vicekráľa Mari svojho syna Jasmach-Adada (cca 1796-1780). Keď Šamši-Adad zomrel (1782), Zimri-Lim si zabezpečil pomoc Ibal-pi-Ela II. z Ešnunny (c. 1790-1761) a kráľa Aleppa, aby vyhnal Jasmach-Adada z trónu v Mari. Po nezávislej vláde trvajúcej 19 rokov (cca 1779-1761), Zimri-Lim bol ponížený na status vazalského kráľa, prípadne miestodržiteľa mesta, keď Mari v roku 1761 pred Kristom dobyl babylonský Chammurapi. Ako Chammurapiho vazal Zimri-Lim vládol v mari až do zničenia mesta Kasijcami v roku 1742 pred Kristom.”

Ako ste si pravdepodobne všimli, mnoho mien je pre vás pravdepodobne nových a zvláštnych.  S ďalším odkazom bude zmienka o Kasijcoch využitá na pomoc k poskladaniu niektorých kusov skladačky dohromady. Budem citovať z Archaeology And The Bible autora Georgea A. Bartona, strany 109-110:

“Kanaanci. — V rokoch 1800 až 1750 pred Kristom došlo k migrácii, ktorá značne zatriasla celou západnou Áziou. Z východu do Babylonie sa presunuli ľudia zvaní Kasijci. Títo dobyli Babyloniu a založili dynastiu, ktorá vládla ďalších 576 rokov. Súbežne s týmto pohybom do Babylonie došlo k migrácii cez celú Áziu na západ, ktorá spôsobila inváziu do Egypta a založenie tamojších dynastií Hyksos. Ako bolo už poukázané predtým, je možné, že tento presun, pokiaľ ide o vedenie invázie do Egypta, bol chetitský. No ako dokazujú semitské mená v egyptskej delte v tej dobe, v akejkoľvek udalosti bolo zapojených mnoho Semitov. Je zvykom predpokladať, že práve v spojení s touto migráciou prišli do Palestíny Kanaanci. To sa momentálne nedá jasne dokázať, ale dôkazy na to poukazujú. V Gezeri sa v tom čase začala rozvíjať nové obdobie kultúry, úplne odlišnej od predchádzajúcej. To naznačuje príchod nových vplyvov. Navyše, v tom čase zjavne dochádzalo k rozširovaniu populácie v Palestíne. V Tell el-Hesy a Tell es-Safi a na iných miestach vznikli nové mestá. Sme si teda istí, že dochádzalo k nárastu populácie, a keď nám naše písomné zdroje odhaľujú umiestnenie národov, Kanaanci prebývali vo Fenícii. Egyptskí pisári neskoršej doby  “Kanaanom” nazývali celú západnú časť Sýrie a Palestíny. Kanaanci sa pravdepodobne usádzali popri pobreží. Dochádzame preto k záveru, že do tejto oblasti sa dostali práve v tejto dobe. S príchodom zvyšujúcej sa populácie sa zdá, že Amorejci boli do značnej miery podrobení a absorbovaní, a čiastočne zahnaní. Ich mocná skupina si udržiaavala svoju integritu s regióne neskôr okupovanom kmeňom Ašer a v údolí medzi Libanonom a pred-libanonskými horami, kde neskôr vytvorili kráľovstvo. Ich ďalšia skupina prežila na východe Jordánu, kde ich kráľovstvo prežívalo až do zvrhnutia Hebrejmi.”

Zdá sa, že toto všetko vhodne zapadá do biblického záznamu. Do Palestíny migrovali nielen všetci títo ľudia, ale svoju cestu si do nej našiel i Egypt. Kvôli tomu budem opäť citovať z Archaeology And The Bible od Georgea A. Bartona, strany 108-109:

“Počas tejto doby prišli do Palestíny aj Egypťania. Príbeh o Sinuhem rozpráva o dobrodružstvách muža, ktorý utiekol do Palestíny v roku 1970 pred Kristom, a ktorý sa dostal do krajiny Kedem, čiže Východu, ktorá zrejme ležala na východ od Jordánu. Niekoľkokrát sa spomína v Starej Zmluve (viď Gen. 29:1; Sudcov 6:3, 33; 7:12; 8:10; Jób 1:3, atď). Sinuhe vstúpil do služieb amorejského náčelníka Ammienšiho, a oženil sa s jeho najstaršou dcérou, stal sa vládcom časti jeho zeme a žil tam po mnoho rokov. Nakoniec sa vrátil do Egypta a tam napísal záznam o svojich dobrodružstvách. Sinuhe a ďalší Egypťania spomínaný región nazývali Vyšným Retenu, čo je pomenovanie, ktorým označovali všetky horné časti Sýrie a Palestíny, Retenu je filologickým ekvivalentom Lotanu (Gen. 36:20, 22, 29; 1. Kronická 1:38, 39) a Lota (Gen. 11:27; 12:4, atď.). Keď sa Sinuhe objavil v Kedeme, našiel tam ďalších Egypťanov. Ammienši Egypťanov dobre poznal. V tej dobe tam zjavne existoval značný obchod s Egyptom. Muži z Palestíny tam práve z tohto dôvodu často smerovali. Takíto obchodníci sú zobrazení na egyptskej hrobke z tohto obdobia. Existencia obchodu s Egyptom je taktiež dokázaná nálezom egyptských skarabeov z doby Stredného kráľovstva pri vykopávkach v Gezeri, Jerichu, Taanachu a Megidde.”

ĎALŠIE INFORMÁCIE O “MÚRE VLÁDCOV”

Teraz uvedieme ďalšie informácie o “Múre vládcov” v Egyte. Ak vám tento múr unikol, odkážem vás na predchádzajúcu časť. Zdá sa, že múr predstavoval súbor pevností situovaných do oblasti dnešného Suezského prieplavu. Ďalšie informácie nájdete v magazíne National Geographic z decembra 1982 s názvom “Stratená pevnosť egyptskej ríše” od Trude Dothan, strany 739-763, 768-769. Aj keď tento článok podáva ďalšie dôkazy pre správu Wernera Kellera v jeho knihe The Bible As History, oba podania sa vo všetkých podrobnostiach nezhodujú. Bolo by vhodné, aby ste si tieto dva zdroje porovnali, keďže v nich pár odlišností nájdete. Kvôli tomu bude nasledujúci text kritickou recenziou článku Trude Dothan v spomínanom vydaní National Geographic. Nemám pochýb, že oba články odkazujú na to isté. Časť úvodu k článku v National Geographic uvádza:

“Predmety z pevnosti z neskoršej doby bronzovej svedčia o úlohe, ktorú hrala na hlavnej ceste do Egypta. V tej dobe, zvanej “prvá medzinárodná doba”, prekvitali nové kontakty medzi Nílom a svetom za ním. Egyptská prítomnosť na pobreží v Mojžišovej dobe môže vysvetľovať cestu Exodu cez Sinajskú púšť.”

Budem pokračovať s krátkymi úryvkami z hlavného článku:

“Nakoniec sme mali odkryť nielen cintorín plný archeologických pokladov, ale taktiež aj skryté mesto, pevnosť a zásobník — všetky viac než 3000 rokov staré. A mali sme nájsť nápovedu k biblickému tajomstvu, týkajúceho sa Exodu: Prečo, vo svojom úteku z Egypta, vzal Mojžiš potomkov Izraela do vnútrozemskej pustatiny namiesto ľahšej cesty popri pobreží?”

Mapa Egypta na strane 742 uvádza nasledovné:

“Pre Egypťanov známe ako Hórove cesty, pobrežná tepna z nílskej delty do Kanaanu sa v Biblii nazývala ‘cestou krajiny Filištíncov’. Našlo sa šesť pevností popri tejto ceste.” …

“EXODUS. Útek Izraelitov z Egypta v 13. storočí pred Kristom mohol viesť cez južný Sinaj, aby sa vyhli egyptským pobrežným pevnostiam.”

Pokračujúc v úryvkoch, začínajúc na strane 760:

“Pevnosť, postavená čiastočne na ruinách paláca, bola ešte masívnejšou stavbou. Jej múry, viac než dva metre hrubé, zrejme na sebe niesli dve poschodia. Rohové bašty naznačovali, že táto pevnosť bola taktiež vybudovaná v kráľovskom egyptskom štýle, a spôsobom zarážajúco podobnom pevnostiam, zobrazeným na reliéfe zaznamenanom faraónom Setim I. na múroch Amonovho chrámu v Karnaku, ďaleko po prúde Nílu.

“Tento reliéf, pochádzajúci z doby cca 1300 pred Kristom, vykresľuje dávnu cestu z Egypta do Kanaanu, dobre známu cestu Egypťanom známu ako Hórove cesty. Existuje viac ako jedna podobnosť medzi našou pevnosťou a podrobnosťami na mape – reliéf poskytoval takmer presný plán stavby, ktorú sme odkrývali …

“Môj hlavný asistent a stratograf, archeológ a egyptológ Baruch Brandl, sa nikdy neuspokojil s vysvetlením geológov, že zrútenie stavby bolo prirodzenou črtou spôsobenou eróziou. Baruch mal dojem, že okraje boli príliš pravidelné – muselo ísť o čosi iné. Naoniec sme dospeli k najdôležitejšej stope. Väčšina pevností zobrazených na Setiho karnackom reliéfe je spojených s obrovskými vodnými nádržami rôznych tvarov.

“Kráter v Deir-el-Balah, dnes vieme, bol v skutočnosti zásobník, okolo 20 x 20 metrov, s veľmi strmými stenami. Náš pozemný plán pevnosti a priľahlej nádrže presne zapadal do popisu Setiho reliéfu … Ako ústredná časť cestnej pevnosti, slúžila okrem poskytovania pitnej vody na mnohé účely. Na prípravu hrnčiarskej hliny sa vyžadoval veľký objem vody …

“Dve z pevností zobrazených popri Hórových ciest sú načrtnuté v mestách, ‘ktoré Jeho Výsosť nedávno postavila.’ Zvážiac blízke zväzky medzi Egyptom a Kanaanom počas XIX. Dynastie, je možné, že naša pevnosť, s hrubými múrmi a rohovými vežami, bola vybudovaná počas vlády Setiho I., ktorý vládol Novému kráľovstvu Egypt a jeho ríšu od cca 1318 do roku to 1304 pred Kristom.

“Na základe hlinených výrobkov nájdených v pevnosti, veríme,, že prekvitala počas vlády Setiho syna, Ramsesa II. (cca 1304-1237 pred Kristom), do vlády ktorého datujeme aj pochovávanie ľudí … Hórove cesty sú pre vedcov veľmi zaujímavé.”

Článok ďalej cituje Exodus 13:17 a vysvetľuje, prečo bolo pre Mojžiša výhodnejšie vybrať sa cez Sinaj, nie cez “Hórove cesty”. Citujúc teraz zo strany 763:

“No naše vykopávky v Deir el-Balah odhalili múdrosť jeho voľby úteku do púšte, Izraeliti sa vyhli mocným pevnostiam toho istého faraóna, pred ktorým unikali … Obdobie, v ktorom žili, bolo obodobím intenzívneho medzinárodného obchodu, veľkých etnických zmien a politických nepokojov. Bol to čas posledného rozkvetu egyptského Nového kráľovstva pred jeho úpadkom do stavu, kedy ho Biblia vysmiala ako ‘zlámanú trstennú palicu’ (2. Kráľov 18:21).”

DÔLEŽITÝ NÁLEZ V NUZI

Hľadajúc dôkazy, ktoré obklopujú príbeh Ezaua-Edoma, musíme vziať do úvahy dôležitý objav v Nuzi. Pre tieto informácie budem citovať z The Thompson Chain-Reference Bible, vydanie z roku 1964, “Archeologický dodatok”, strana 351, pod číselným označením 4401. Pred samotným citátom by som rád poukázal na to, že autor v jednom bode dochádza k veľmi pomýlenému záveru:

Nuzi. (Yorghan Tepe), kopec 150 míľ na sever od Bagdadu, na ktorom uskutočnila v rokoch 1925-31 vykopávky spoločná expedícia American School of Oriental Research in Baghdad, Harvard University a the University of Pennsylvania Museum. Riaditeľom výpravy bol Dr. Edward Chierar. Prieskum dosiahol nedotknutú zem, no úroveň obývania siahala do 14.-15. storočia pred Kristom, kedy bolo toto mesto obývané Churejcami, čo boli dlho stratení Chorejci Starej Zmluvy.

“Z paláca a zo súkromných víl a domov bohatých obyvateľov získal okolo 20 tisíc [kusov polámaných] hlinených tabuliek, ktoré boli napísané churejskými (?) pisármi v babylonskom klinovom písme, no s občasným výskytom domácich churejských slov. Tabule pozostávali zväčša z obchodných účtov, zmlúv, správ a súdnych rozhodnutí, ktoré odhaľovali spôsob života niektorých vedúcich rodín po 4-5 generácií. Paralely medzi zvykmi a sociálnymi podmienkami týchto ľudí a patriarchálnych záznamov v Genensis boli nielen pozoruhodné, ale ukázali sa ako jedným z externých faktorov podporujúcich historicitu tejto časti Biblie.

“Patriarchovia pochádzali všeobecne z tejto časti krajiny, a žili v Harane (ktorý bol predovšetkým churejským osídlením). Po ďalšie pokolenia tuná udržiavali kontak, a pri absencii vlastných zákonov a zvykov (pretože Stará Zmluva ešte nebola zaznamenaná), pridržiavali sa tých, ktoré poznali. Všimnite si paralely: (1) Výmena majetku: Všetky transakcie zahŕňajúce presun majetku boli zaznamenávané, za účasti svedkov, zapečatené a prehlásené pri mestskej bráne (Gen. 23:10-18). (2) Svadobné zmluvy zahŕňali vyjadrenie, že slúžka mohla byť prezentovaná ako nová nevesta, čo bol prípad u Ley a Ráchel (Gen. 29:24, 29), a obsahovali ustanovenie prikazujúce neplodnej manželke poskytnúť svoju slúžku manželovi, ktorá by mu porodila deti, podobne ako Sára venovala Abrahámovi Hagar (Gen. 16:3), a Ráchel Jakobovi Bilhu (Gen. 30:3-6). (3) Adopcia bola v Nuzi praktizovaná, keď si bezdetný pár adoptoval syna, ktorý sa o nich staral počas ich života, pochoval ich po ich smrti a zdedil ich majetok. Bolo špecifikované, že ak by mali neskôr vlastného syna, adoptovaný syn sa dostal na druhé miesto. To, zdá sa, vysvetľuje Abrahámovu adopciu Eliezera ako svojho dediča pred narodením Izáka, a následnú zmenu, keď mu Pán (Jahveh) prisľúbil narodenie vlastného syna ako dediča (Gen. 15:2-4). (4) Právo prvorodeného. V Nuzi sa našla zmluva, v ktorej jeden brat venoval druému bratovi “tri ovce výmenou za jeho podiel dedičstva” z plantáže. Všetko to pripomína Jakobov dar ‘chleba a šošovice’ Ezauovi (Gen. 25:30-34). Taktiež v Nuzi bolo ‘požehnanie’ zomierajúceho otca v odovzdaní majetku synovi bolo potvrdené súdom, ked existoval svedok na dosvedčenie slov otca (Gen. 27:30-33; 49:8-28). (5) Dedičstvo. V Nuzi existoval zákon, v ktorom sa uvádzalo, že majetok a postavenie hlavy rodiny mohlo prejsť na dcérinho manžela, za predpokladu, že otec svojmu zaťovi odovzdal domácich bôžikov. A teda, keď Laban Jakoba zastavila horúčkovito prehľadával jeho tábor kvôl domácim bôžikom, nemohol ich nájsť, pretože “Ráchel však bôžikov vzala, skryla ich do ťavieho sedla a sadla si naň’ (Gen. 31:30-35).”.

Ako som predtým uviedol, pred začiatkom tohto citátu, verím, že autor sa mýli v tvrdení, že Abrahám a jeho rodina prijali zvyky Churejcov. Ak vôbec, tak to bolo opačne. Verím, že je taktiež chybou dochádzať k záveru, že v čas Abraháma nebola napísaná žiadna časť Starej Zmluvy, pretože Júda 14 spomína Enochove slová zapísané v Enochovej knihe (Enoch, 2. kapitola). Toto nám taktiež poskytuje predstavu o ľuďoch (Churejcoch), ktorí žili v oblasti medzi Semovými potomkami.

ĎALŠIE INFORMÁCIE OHĽADOM PATRIARCHOV NÁJDENÉ V NUZI

Pre tieto informácie budem citovať z The Zondervan Pictorial Encyclopedia of the Bible, zväzok 4, strany 470-471:

“Dôležitosť písomných dokumentov. V istej dobe bol presadzovaný názor, že Pentateuch nemohol byť napísaný Mojžišom, pretože sa tvrdilo, že v tom čase ešte nebolo písmo vynájdené. Hoci dnes existuje dostatok dôkazov, z rôznych zdrojov, na podporu opačného tvrdenia, obzvlášť zaujímavé je to, že v tejto rannej dobe boli v Nuzi písomné dokumenty extrémne dôležité a bolo ich mnoho vytvorených.

Adopcia. V Nuzi sa našlo mnoho tabuliek o adopcii. Izraelské právo, v mnohých prípadoch tak podrobné, neobsahuje žiadne regulácie pre adopciu, a história Hebrejov v Palestíne po Dobytí, ako je zaznamenaná v Starej Zmluve, neobsahuje žiadny dôkaz o tejto praxi. No v Nuzi bolo zvykom, že ak muž nemal žiadne deti, adoptovať niekoho, kto by ďalej niesol jeho meno a zdedil jeho majetok. To, zdá sa, je odrážané v Abrahámovom vyjadrení, než sa narodil Izák, že pokiaľ mu Pán (Jahveh) nedopraje dieťa, jeho dedičom bude Eliezer z Damašku (Gen. 15:2).

“Terafim, čiže domáci bôžikovia. Incident s Terafim (Genesis 31:17-35) bol pred objavením dokumentov z Nuzi extrémne problematický. Keď sa Jakob rozhodol svojho strýka Labana opustiť, Ráchel ukradla Lábanových terafim, teda domácich bôžikov. Navrátiac sa domov, Laban sa značne rozčúlil, a to nie jednoducho len kvôli tomu, že jeho dcéry a jeho zať odišli bez slova, a ani nie preto, že so sebou vzali zančnú časť majetku, ktorý Jakob počas svojho putovania v Harane nazhromaždil, ale hlavne kvôli strate domácich bôžikov.

“Jakob s veľkým počtom stád musel mať značný počet pastierok a premôcť ho by si určite vyžadovalo veľkú silu. Laban Jakoba tri dni prenasledoval, vezmúc so sebou postačujúci počet stúpencov na to, aby Jakoba pri svojom príchode zastrašil. Prenasledovanie Jakoba bolo teda pre Labana značne nákladnou úlohou. V stredoveku sa študenti čudovali, prečo Laban vynaložil kvôli týmto domácim bôžikom toľko nákladov a podstúpil toľko útrap. Tvrdilo sa, že terafim mohli byť vyrobení zo zlata. No aj keby to bol tento prípad, ich hodnota by ťažko ospravedlňovala Labanovu výpravu, keďže títo bôžikovia boli veľmi malí. To bolo evidentnté z faktu, že Ráchel ich mohla ukryť v sedlovej kapse, na ktorej vo svojom stane sedela. Aj keď jej otec stan dôkladne prehľadal, ich prítomnosť neobjavil.

“Tajomstvo bolo o to väčšie, keď si všimneme, že Jakob bol predstavou, že by mohol terafim ukradnúť, úplne šokovaný. Keď Laban nebol schopný terafim nájsť, Jakob ho trpko za jeho podozrenie pokáral (Gen. 31:36-42).

“Pred objavením dokumentov z Nuz bola celá táto situácia nejasná, rovnako, ako by bola nejasná v čase izraelského kráľovstva, kedy – podľa kritikov – bol tento príbeh vymyslený. Tabule z Nuzi dokazujú, že podľa churejského (?) zvyku v tejto rannej dobe, ak muž chcel zvoliť svojho zaťa za svojho hlavného dediča, venoval mu svojich domácich bôžikov. Po mužovej smrti sa objavenie sa na súde s domácimi bôžikmi akceptovalo ako dôkaz takéhoto prevodu majetku. Ráchel sa snažila zabezpečiť pre svojho manžela celý Labanov majetok, a Jakob bol právoplatne nahnevaný pokusom o takýto trik. Celý incident sa vo svetle týchto faktov stáva pochopiteľným, jasným taktiež je i to, prečo stále podozrievavý Laban nástojil na položení hraničného kameňa v Mizpe, a Jakobovom sľube, že túto hranicu nikdy neprekročí, aby Labanovi škodil (Gen. 31:44-53, esp. v. 52). Tabule z Nuzi taktiež objasňujú, že veľkou časťou Labanovho dôvodu pre toto konanie bola jeho túžba, aby po jeho smrti zvyšok jeho majetku prešiel na jeho vlastných synov, nie, aby ich o majetok obral Jakob. Hodí sa poznamenať, že Jakob neskôr požadoval, aby všetci cudzí bôžikovia v rukách jeho ľudu boli zakopaní (Gen. 35:2-4), a Jakob sa nikdy neuchýlil k falošnému použitiu týchto terafim..

“Sesterstvo. Modernému čitateľovi sa zdá zvláštne, že Abrahám faraónovi tvrdil, že Sára bola jeho sestra, namiesto dôležitejšieho faktu, že bola jeho manželkou (Gen. 12:11-20). Je ešte zvláštnejšie, že tetno čin zopakoval i v krajine Abimelecha (Gen. 20:1-18), a azda i to, že Izák neskôr jeho príklad nasledoval (Gen. 26:6-16). Tieto udalosti sa môžu objasňovať nálezom v Nuzi, čo dokazujú mnohé zmluvy, že status zvaný “sesterstvo” bol považovaný za ešte dôležitejší než status manželky, a že manželka bola niekedy zvláštnym skutkom vyzdvihnutá do tejto nadradenej pozície. Vo svetle dôkazov, že šlo o zvyk v oblasti, kde Abrahám strávil mnoho rokov [skôr, zvyk samotných Hebrejov], nie je nemožné, že Abrahám a Izák sa mohli domnievať, že svojim ženám venovali dôležitejšiu a bezpečnejšiu pozíciu, nazývajúc ich sestrami. Keďže takýto zvyk bol faraónovi a Abimelechovi neznámy, došlo k nešťastnej situácii. No aj keď faraón a Abimelech obvinili patriarchov za spôsobené nedorozumenie, niet žiadneho dôkazu v Písme, že by Abrahám či Izák pociťovali vinu alebo že by ich Boh (Jahveh) za ich slová odsúdil. Boh (Jahveh) potrestal faraóna a Abimelecha potrestal za ich konanie, no pokiaľ vieme, Abraháma nenapomenul. Nie je teda nemožná, že šlo o prípad nedorozumenia, skôr ako o prípad dezinterpretácie. Tento incident je z tohto pohľadu, vo svetle dokumentov z Nuzi, vcelku pochopiteľný …”

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: