William Finck – Rasa z Genesis 10

Na tejto planéte sa nachádzame iba raz. Niet žiadnej druhej šance. Jedna história, jedna Biblia, jedna cesta zo záhrady Eden po zozbieranie Pšenice. Ak nenachádzame základy našej rasy v Genesis 10, potom naša história – naša Biblia – je absoútne nespoľahlivá a sme zaborení v márnosti, bez žiadneho zmyslu života a žiadneho záznamu o našom pôvode, a žiadnej nádeji na budúcnosť. Často začínam ústne vysvetlenie 10. kapitoly Genesis citátom Epikteta, požičaného z úvodných strán Thayerovho Greek English Lexicon of the New Testament “počiatok vzdelania je skúmanie mien”, a ako musím s Epiktetom súhlasiť!

Chronológia gréckej Septuaginty môže byť oveľa spoľahlivejšia než chronológia Masoretského textu, a podľa mnohých (napr. Adama Rutherforda), z tohto zdroja je dátum potom určený na dobu cca 3245 pred Kristom. Domnieval by som sa, že Genesis 10 je profilom tých kmeňov, z ktorých naša rasa – Noachova rodina – v prvých pár storočia po Potope po prvykrát vykvitla. Povedal by som, že pred 5 tisíc rokmi by človek nenašiel žiadnu “árijskú” či “kaukazskú” civilizáciu mimo týchto ľudí z Genesis 10, a že všetci títo sú skutočne “Árijcami” či “Kaukazanmi”. Samozrejme, nedá sa vyvrátiť, že by počas takmer 1800 rokov pred potopou nejaké adamické skupiny či jednotlivci nevybrali doďaleka, opúšťajúc krajinu potopy a takýmto spôsobom sa zničeniu vyhnúc, no o týchto nemáme žiadnu definitívnu históriu, ktorá by nám bola známa.

Nie je iste chybou, ako tuná môže byť evidentné, že mnohé z kmeňov uvedených v Genesis 10 majú mená tak podobné tým, ktoré sa nachádzajú v najrannejších sekulárnych zdrojoch našej rasy. Aj keď je frustrujúce, že niektoré z týchto kmeňov z Genesis 10 zmizli v ranných dobách, príliš skoro na to, aby boli v sekulárnych zdrojoch doteraz nájdených odhalenér – ku ktorým som sa mal možnosť dostať – celkom iste dostatok týchto ľudí možno identifikovať, aby sa dala vidieť demonštrácia pravdy týchto slov týkajúcich sa Genesis 10.

Skutky 17:26: “A z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania,”;

Deut. 32:8-9: “Kedy určoval Najvyšší kraje národom, kedy podelil Adamových synov, vymedzil národom hranice dľa počtu synov Izraelových. Pánovým podielom je totiž jeho ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva.”

Písmo musí byť vždy chápané v rámci kontextu ďalšieho Písma, a tak Skutky 17:26 musia byť vnímané cez filter poskytovaný Deut. 32:8. Dokonca väčšina krížových odkazov v Bibliách tieto dva verše spája. Tuná by malo byť evidentné, že kdekoľvek Biblia spomína “národy”, má na mysli iba tie národy, ktoré pochádzajú z Noacha, uvedené v Genesis 10, a pôvodne boli všetky tieto národy jednej rasy. Príklad “časov pred stanovenými” vo vzťahu k 10. kapitole Genesis sa nachádza v Jer. 46:17, kde sa naznačuje, že Egypt ako národ skončil, a aj keď v rímskych dobách Gréci v Egypte udržiavali vysokú úroveň civilizácie po niekoľko storočí, história celkom iste potvrdzuje správnosť Jeremiáša ohľadom samotných Egypťanov. Ďalší príklad sa nachádza v 2. kapitole Daniela, a videní postupnosti svetových ríš tuná uvedenom, spolu s paralelným videním v 7. kapitole Daniela.

Keďže tieto národy, ako uvidíme, boli roztrúsené do rozľahlej geografickej oblasti, znenie Deut. 32:8 spolu s 2. Sam. 7:10 naznačuje, že značná časť územia bola Jahvem rezervovaná ako neosídlená, pre neskoršie použitie potomkami Izraela. Je taktiež jasné, že táto krajina sa nachádza mimo Palestíny. Staroveká história a archeológia odhaľujú, že Izraeliti nakoniec osídlili značnú časť Európy. Než človek porozumie dôležitosti sľubu zachovania (často prekladného ako “spásy”) pre Izrael, vyslovovaný na mnohých miestach v Starej Zmluve, človek musí porozumieť histórii a osudu zvyšku týchto národov Adama, ktoré sú uvedené v 10. kapitole Genesis.

Jafetiti: Gen. 10:2-5

Gomer (Gen. 10:2). Je obtiažne ho zdokumentovať, historik Josephus sa mýli v spájaní Gomera s Keltami, tento omyl je pravdepodobne odvodený od ich ranného gréckeho pomenovania , a mnoho z jeho prepisovateľov tento omyl, založený výlučne na fonetickej podobnosti, nasledovalo. To, že Kelti v skutočnosti pochádzali z časti potomkov Izraela deportovaných Asýrčanmi (pozri Missing Links Discovered in Assyrian Tablets, autor E. Raymond Capt) je evidentné z mnohých faktorov, vrátane ich neskorého (7. storočie pred Kristom) objavenia sa v dejinách, ich dnešného umiestnenia a ich úlohe v naplnení mnohých proroctiev týkajúcich sa Izraela: čo je téma mimo rozsahu tejto diskusie. Jednoducho si všimnite, že “Galaťania”, z Pavlovho listu sú Kelti, a Pavol celkom určite písal Izraelitom. V protiklade, v Ezechielovi, kapitola 38, Gomer je spojený s tými, ktorí boli proti potomkom Izraela, čo uľahčuje prijatie tvrdení A. Koestlera ohľadom Togarmu (Togormu), uvedené nižšie. Niektorí komentátori sa domnievajú, že Hozeášovo manželstvo s ženou menom Gomer (Hoz. 1:3) je náznakom, že Gomer bol jedným z kmeňov, medzi ktorými boli Izraeliti roztrúsení po svojej deportácii Asýrčanmi. Táto hypotéza je veľmi hodnoverná, aj keď som nebol schopný pozitívne identifikovať žiaden kmeň sekulárnych záznamov s Gomerom.

Synovia Gomera (Gen. 10:3). Arthur Koestler, Žid píšuci z židovskej perspektívy, na strane 72 svojho diela The Thirteenth Tribe uvádza, že Togarma je spoločným predkom Ujgurov, Dursu, Avarov, Húnov, Bazilov, Tarniachov, Chazarov (pozri nižšie Kúš), Zagorov, Bulharov a Sabirov. Spolu s Gomerom je Togarma spolčený v posledných dňoch proti potomkom Izraela, v Ezechielovi 38:6, kde je umiestnený na ďalekom severe, a iste medzi ázijskými hordami bývalého Sovietskeho Zväzu. Rifat, alebo Difat, sa nikde inde v Biblii nespomína, s výnimkou kópie Genesis 10 nachádzajúcej sa v 1. Kronickej, kapitola 1. Aškenaz je však identifikovaný oveľa ľahšie. Spomínaný v Jer. 51:27 spolu s Araratom a Minni (časti moderného Arménska), Aškenaz je tuná zobrazený ako nie vzdialený od dávneho územia Chazarov, kedysi významnej ríše, z ktorej zvyškom je moderný Kazachstan. V prvom tisícročí mnoho Edomčanov a ďalších Kanaancov, ktorí prijali judaizmus, migrovalo do Chazarie, a Chazari, počínajúc kráľov, na judaizmus prestúpili. Židia boli absorbovaní do bežnej populácie, títo ľudia prijali meno Aškenaz, či “aškenázski Židia”, pretože Aškenaz bol uznávaný ako predok pôvodnej kaukazskej populácie tejto oblasti.

Magog, Tubal a Mešech (Gen. 10:2). Viac než 1500 rokov predtým, než si germánska Rus podrobila územie, ktoré dnes nesie jej meno, Ezechiel písal o Rhos (LXX) alebo Ruš (A.V.) ako o vodcovi (“vládcovi”) Goga, Mešecha a Tubala (Ezechiel, kapitola 38). V žiadnom prípade nejde o náhodu, ale o jasnú manifestáciu božskej inšpirácie proroka.

Vo svetle vzťahu, ktorý má Rus mať s Magogom, Mešechom a Tubalom, a ktorý 38. kapitola Ezechiela ilustruje, Herodotos spomína dva kmene spomedzi nachádzajúcich sa pod perzskou nadvládou, Moši a Tibareni (3.94, 7.78), v príhodnej geografickej lokalite, týchto dávnych Jafetitov môžeme bez nejakého domýšľania si spojiť s obyvateľmi okolo ruských miest Moskva a Tobolsk. Strabón o Moši a Tibareni rozprával vo svojej 11. knihe, a uvádza, že krajina, ktorú kedysi vlastnili Moši, ktorých umiestňuje na juh od Kolčis v pohorí Kaukaz, boli napadnutí Kolčijcami, Arméncamia Iberijcami (11.2.18). Samozrejme, Iberijci sú Hebreji, časť Skýtov, ktorá neputovala cez Kaukaz so svojimi súkmeňovcami, a Arménsko je pomenovanie hebrejským výrazom s významom “hornaté časti”.

Ktokoľvek Magog mohol v predhistorických časoch byť, môžeme si byť istí, že jeho potomkovia sa nachádzajú medzi týmito gigantickými (“Gog”) zmiešanými masami Kaukazanov – Mongolov – Číňanov – a akejkoľvek inej krvi, ktorá dnes obýva väčšiu časť ázijského Ruska. Dá sa tipovať Mongolsko a Tibed, domov v staroveku zmiešaných rás s jasným adamickým kultúrnym vplyvom. Profesor L. A. Waddell, ktorý písal v prvej štvrtine 20. storočia, vydal niekoľko kníh, ktoré ilustrovali árijský pôvod kultúr v Indii a Tibete.

Madai (Gen. 10:2) je identifikovateľný s Médmi, čo je evidentné jednoduchým overením v Strong’s Concordance. Gréci “Méd” zapisovali ako . Herodotos uvádzal, že “Títo Médi boli kedysi všetkými nazývaní Áriánmi” (7.62), hoci je viac ako pravdepodobné, že Izraeliti, putujúci Médiou, používali skôr výraz “Árijec” (s čím súhlasí Dr. George Moore vo svojom diele The Lost Tribes and the Saxons of the East and the Saxons of the West), kedže výraz Ar-ya, ako sa zdá, znamená v hebrejčine “Jahveho hora” (napr. Dan. 2:45), a Gréci si mýlili izraelské kmene so skutočnými Médmi. Bez ohľadu na to, Médovia naplnili v dejinách svoj osu, ktorý proroci prisúdili Madai (napr. 21. kapitola Izaiáša, Jer. 25:25, 51:11 a 28; 8. kapitola Daniela), pri tejto identifikácii by nemali existovať žiadne pochybnosti.

Existujú dostatočné náznaky, že Médi sa dnes nachádzajú v dnešných Slovanoch. Slovania sa dajú vystopovať k ľudu, ktorý Rimania a Gréci nazývali Sauromatae (Sarmaťania). Diodorus Siculus, rozprávajúc o istých kráľoch Sakae (Skýtov), uvádza, že “Títo králi mnohých z dobytých [Skýtmi] odviedli do iných domovov, a dve z týchto sa stali veľkými kolóniami: jedna pozostávala z Asýrčanov a nachádzala sa v krajine medzi Paflagoniou a Pontom [moderné Turecko popri južnom brehu Čierneho mora], a druhá, z Médie, umiestnená pri Tanaïs [rieke severne od Kaukazu, ktorá ústi do Čierneho mora zo severovýchodu], jej ľud dostal pomenovanie Sauromatae. O mnoho rokov neskôr sa tento ľud stal mocným a znivočil veľkú časť Skýtie…” (Diodorus Siculus 2.43.5-7). A s týmto máme medzi nami mnohých Slovanov, a nachádzame naplnenie Gen. 9:27, o čom budeme rozprávať neskôr.

Javan (Gen. 10:2) je Strongom taktiež stotožnený, v jeho Konkordancii, s iónskymi Grékmi, čo naznačujú aj prekladatelia Septugatinty, prekladajúc hebrejský výraz (3120) ako (Iōuan). To nie je výmysel, pretože na Behistunskej skale (a ďalších východných nápisoch) sú títo Gréci zvaní “Javana”, a Sir Henry Rawlinson vo svojom slávnom preklade tohto nápisu prekladá tento výraz ako “Iónčania”. O tomto spojení nás ubezpečujú ďalšie perzské nápisy (viď G. Moore’s The Lost Tribes… a E. R. Capt’s Missing Links). Títo Iónčania kedysi obývali pobrežia Anatólie [moderné Turecko] a mnohé z jej ostrovov, takže sa táto krajina bežne označovala ako Iónia, a boli aj zakladateľmi a hlavnými obyvateľmi Atén.

Synovia Javana (Gen. 10:4). Synovia Javana sú všetci stotožňovaní s námorným obchodom s Týrom v Ezechielovi 27: Elišah v 27:7, Taršiš v 27:12, Kittim (alebo Chittim) v 27:6 a v Septuaginte, Dodanim, čo je chyba hebrejských pisárov pre Rodanim (čo dosvedčuje Strong), v 27:15 (kde A.V. Uvádza “Dedan”), čiže “Rhódčanov” () v LXX. Elišah a Kittim sú stotožňovaní s Cyprom, s pár rôznymi obmenami týchto mien nachádzajúcimi sa v starovekých nápisoch. Kittim je u hebrejských prorokov výrazom pre Cyprus. Rodanim sú Gréci Rhódu, ako sú stotožňovaní v LXX. Taršiš je oblasť južného Španielska, známa ako Tartessus. Iónčania (čiže Javan) sú spojení s týrskym námorným obchodom taktiež v Ezechielovi 27:13 a 19, spomínaní s Danom: pretože časť tohto kmeňa v rannej dobe Grécko taktiež obývala, a boli známi ako Danaani.

“Taršíšske lode” sú spomínané v knihách Kráľov, Kronických, Žalmoch a v niekoľkých prorokoch. Hoci ide o samostatnú a vcelku obsiahlu tému, je možné presvedčivo demonštrovať, že Féničania Týru a z iných miest boli Izraelitmi – nazývaní Grékmi Féničania – priamo zo strán Biblie, s mnohými ďalšími dôkazmi zo strany sekulárnych historikov. Kartágo bolo fénickou kolóniou Týru, a Kartáginci nakoniec spravovali krajinu, ktorú dnes nazývame Španielskom, vtedy s názvom Iberia, “hebrejská” či “eberská” krajina, podobne ako bola Iberiou, dokonca ešte aj v dobe Ríma, nazývaná krajina južne od Kaukazu, kde sa deportovaní Izraeiti usadili a stali známymi ako Skýti.

Diodorus Siculus (25.10.1 ff.) rozoberá vojny medzi kartáginským Hamilcarom Barcom a “Iberijcami a Tartezijcami” v 3. storočí pred Kristom. Herodotos (4.152) píše o období pred jeho vlastnou dobou, dokonca ešte pred Trójskou vojnou, a hovoriac o Tartesse v južnom Španielsku píše: “Toto obchodné mesto bolo v tých dňoch panenským prístavom, obchodníkmi nenavštevovaným”. Trójska vojna sa odohrala 200 rokov pred loďami kráľa Šalamúna, takže Herodotos je zrejme presný, a jeho označenie Tartessa za “obchodné mesto” osvetľuje záznam Písma. Vo svojom grécko-anglicom lexikone Liddell a Scott photovo identifikujú ako “Taršíš Písma”.

Tiras (Gen. 10:2) je v Strongovej konkordancii uvedený ako “Thiyrac”. Nespomínaný nikde v Biblii (okrem kópie Genesis 10 nachádzajúcej sa v 1. kapitole 1. Kronickej), mnohí autori dokonalo etymologický a entografický význam vystihli v spojení tohto ľudu s Thrákmi na severe Grécka. V neskoršej histórii je Thrákia okupovaná Grékmi, ako Macedóncami a Solúnčanmi, a Strabón má zmätok v tom, či kmeň v tejto oblasti, Trerejci, sú Kimmericji alebo Thrákovia (13.1.8, 14.1.40). Thrákovia neboli považovaní za Grékov, ale skôr za barbarov (Strabón 7.7.1), a mali kolónie v Ázii (Strabón 12.3-4), a s Enétmi taktiež osídlili oblasť okolo Benátok (Strabón 12.3.25). Za Thrákov boli považovaní Frýgovia z Anatólie (Strabón 7.3.2, 7.25, a 10.3.16).

Moderní antropológovia, archeológovia a historici často debatujú o “morskom ľude”, o ktorom zvyčajne tvrdia, že ide o Kaukazanov pochádzajúcich od Egejského mora, napádajúcich oblasť Stredozemného mora. Skutočným pôvodom “morského ľudu” boli Jafetiti z Genesis 10, ktorí sa šírili popri vodných cestách od Kaspického a Čierneho mra až po Španielsko, a to už vo veľmi rannej dobe. Porovnajte Gen. 10:5 s 10:20 a 10:31, kde sú Jafetitom, nie Chamitom či Semitom, výslovne pridelené “ostrovy” a “pobrežia”, hoci chamitskí Filištínci taktiež využívali morské vlny, a až po značnom čase sa týmto ľuďom začali na mori vyrovnávať izraelskí Féničania.

V Genesis 9:27 nachádzame isté proroctvo, ktoré znie: “Nech Boh rozvetví Jafeta a nech býva pod Semovými stanmi a Kanaán nech je jeho sluhom”. Bez rozoberania časti týkajúcej sa Kanaana, tomuto proroctvu sa stručne povenujeme.

Je evidentné, že Jahveh celkom iste Jafeta rozvetvil (zväčšil), pretože tieto kmene sa šírili vo veľkej oblasti popri južných pobrežiacha východných hraniciach Európy. Hoci ide o samostatnú a rozsiahlu tému, akonáhle si uvedomíme, že nielen Féničania z Týru, Sidonu, Bybla (et al.), severnej Afriky, gréckych a talianskych ostrovov, Španielska a Británie, ale taktiež keltský a germánsky ľud, Trojania, Illýri a Parťania, medzi inými, všetci títo boli potomkami semitských Izraelitov, a väčšina z nich sa presunula do Európy, spolu s ďalšími Semitmi, ako boli Lýdijci (viď Lud nižšie), iba vtedy môže byť orákulum v Gen. 9:27 (a väčšinu ďalších proroctiev v Biblii) zjavné a ocenené.

Okrem ľudí Mešecha a Tubala, ktorí boli pokorení a žili v germánskej Rusi (a vidíme, že v Rusku slovanský jazyk zotrval), a kolónie Médov, posunutej izraelskými Skýtmi na Tanaïs, ktorí sa neskôr stali známi ako Sarmaťania, a neskôr ako Slovania, čo sme už preberali vyššie, ďalší Jafetiti sa presúvali popri pobrežiach Stredozemného mora a do Európy.

Getae a Dákovia sú Strabónom opisovaní ako príbuzní Thrákov (Tiras) a s rovnakým jazykom (7.3.10, 13), obývajúcich veľkú časť oboch strán spodnej časti Dunaja. Hoci Strabón všetko na sever od Dunaja považoval za Germániu (2.5.30, 7.1.1 et al.), táto oblasť je historicky slovanská. Mnohé osídlenia boli založené taktiež gréckymi Iónčanmi. Iónčania z Phocaea v Malej Ázii Herodotos nazýval “prvými z Grékov, ktorí uskutočňovali dlhé výpravy” (1.163), a práve títo založili, medzi mnohými ďalšími, Massaliu (Marseilles) na pobreží Francúzska, Maenaku v Iberii, Eleu v Itálii (Strabón 4.1.4, 3.4.2, a 6.1.1). Itáliu taktiež osídlili Trójania, a predovšetkým Rím (Strabón 6.1.12 and 14), Iónčania z Malej Ázie (Strabón 6.1.14, 6.2.2), Aténčania, ktorí boli taktiež Iónčanmi, a Achájci, ktorí boli Danaanmi (Strabón 6.1.10, 11, 13, a 15).

S toľkými Slovanmi, spolu s rasami južného Francúzska a Talianska, dnes medzi nami, Jafet celkom iste prebýva v stanoch Sema do dnešného dňa.

Chamiti: Gen. 10:6-20

Kúš (Gen. 10:6). Pred začiatkom diskusie o Kúšovi, je vcelku dôležité získať porozumenie výrazu “Etiópčan”, ako Gréci Kušitov nazývali, a ako je výraz Kúš často v našich Bibliách prekladaný, a ako nazývame obyvateľov obývajúcich krajinu Kúš v Afrike dnes. Náš “Etiópčan” pochádza z gréckeho slova , čo znamená “žiarivá tvár”, “jasná tvár” alebo “opálená tvár” a celkom iste nebolo toto slovo používané rannými gréckymi autormi na opis tmavých rás. Existuje niekoľko výrazov v gréčtine na opis “čiernej”, “počernej”, “tmavej” atď., ktoré sa často používali na ľudí, medzi nimi , ,  a . Ďalšími výrazmi s významom “tmavý”, no zjavne nepoužívanými v spojitosti s ľuďmi sú , , , , a .

Výraz podobný  je , ktorý veľké 9. vydanie Liddell & Scott definuje ako “spálený…II. Žiarivý, čeveno-hnedý…”. Revidovaný dodatok k tomuto vydaniu z roku 1996 po spálený “snáď čiernej alebo tmavej pokožky”, a žiarivý nahrádza bronzovo-sfarbeným. Čiernu musím odmientuť. Červeno-hnedý vykresľuje opáleného Kaukazana, nie černocha tmavej pleti, ktorý sa na slnku stáva tmavším.

Ďalšími výrazmi príbuznými k sú:  “ohnivý, planúci…o kove, žiarivý, lesknúci sa…”;  “zažnúť, rozsvietiť…”; “jasná obloha, pekné počiasie”; , najbližšie “ohnivo vyzerajúci, o kove, žiarivý, o víne, šumivé”, no podľa Liddell & Scott (týchto definícií), niekto v gréckych Antológiách, zbierke gréckych záznamov prevažne z prvého tisícročia A.D., buď preložil alebo použil  ako “počerný, tmavý”, aj keď je to jasne proti pravému významu daného slova. Vo vzťahu ku Kúšovi, bielemu človeku, alebo jeho bielym potomkom, môže tento výraz znamenať iba “opálený”, čo je niečo, čo sa deje iba u Kaukazanov mimo obydlia, a presne takto by človek očakával, že Kúšiti v Etiópii vyzerali!

Mojžiš utiekol z Egypta, ako je zaznamenané v 2. kapitole Exodus, a stretol sa s kmeňom Midiancov, potomkov Abraháma a Ketury (Gen. 25:1-2) v ktorom si našiel manželku. Títo Midianci žili v krajine Kúš, ako sa dá zistiť z Numeri, kapitola 12. Abrahám pôvodne svojich synov s Keturou poslal “na východ, do východnej krajiny” (Gen. 25:6) a táto “východná krajina” je celkom iste krajina nazývaná Kúš (v niektorých prekladoch Etiópia) v Gen. 2:13. Nimrod, Kúšita, založil prvú adamickú ríšu (Gen. 10:8-12), ktoré evidentne siahalo za Mezopotámiu, kde sa dnes nachádza pohorie Hindu-Kúš. Rieka v Gen 2:13 dokonca môže byť Indus, ak nie nejaká iná stratená rieka, pretože je evidentné, že udalosti, ktoré spôsobili Noachovu potopu, mohli geografiu oblasti zmeniť. Mojžiš cellkom iste nešiel po svoju ženu do africkej Etiópie a v súvislosti s ňou sa nikde Midianci nespomínajú.

V Hesiodovej Theogonii, pravdepodobne napísanej v 8. storočí pred Kristom., Memnon, legendárny kráľ Etiópčanov, bol synom Eoa, čiže “Svetla”. V Aethiopis od Arctina Milétskeho, napísanom ako pokračovanie Homérovej Iliady, Memnon Etiópsky pomáhal Trójanom v boji proti Grékom, a bol Achillom zabitý. Herodotos spomína “Etiópčanov z Ázie” (3.94), a hoci opisuje čiernych a kučeravých “Etiópčanov” (3.101, 7.70), na úplnejší obraz budem odkazovať na Diodora Sicula nižšie. Herodotos Susu, slávne hlavné mesto (spolu s Persepolis a taktiež médskym mestom Ekbatana) perzskej ríše, nazýva “mestom Memnonovým” (5.53-54), pretože Gréci verili, že Memnon toto mesto založil (Strabón 15.3.2).

Diodorus Siculus, spomínajúc tradíciu týkajúcu sa Memnona, uvádza, že Etiópia v Ázii posielala pomoc Trójanom, vrátane Asýrčanov a “mužov Susiany” (2.22.1-5, 4.75.4), hoci Diodorus taktiež zaznamenáva nároky Etiópčanov z Afriky, tvrdiacich, že ich región bol domovom Memnona. Apollodorus, medzi inými, zaznamenáva mýtus, že Perseus, legendárny zakladateľ Peržanov, sa oženil s Andromedou, dcérou etiópskeho kráľa Cephea a jeho ženy Cassiepey, po tom, ako ju zachránil pred morskou príšerou, táto udalosť sa údajne odohrala v palestínskom meste Joppa (Apollodorus 2.4.3, Josephus, Vojny židovské, 3.9.3 (3:420)). Gréci teda mali množstvo svedectiev o “Etiópii” v Ázii, v krajinách a mestách, o ktorých vieme, že boli obývané Kaukazanmi, ktorí sa podieľali na niektorých udalostiach zaznamenaných kaukazskými poetmi Európy, a Hebreji spomínali Kúš v krajine, ktorá sa celkom iste dá stotožniť s krajinou, ktorú spomínali Gréci, no hebrejský záznam nie je starší než udalosti, ktoré Gréci zaznamenávali (viď Exodus a smrť Mojžiša, cca 1450 pred Kristom; Trójska vojna, cca 1185 pred Kristom), a ako tretieho svedka, na našich moderných mapách nachádzame Kúš (pohorie Hindu-Kúš) nie východnejšie, než sa nachádzal spomínaný staroveký región, spomínaný Grékmi a Hebrejmi.

Vo svojej knihe The Lost Tribes…, Dr. Moore prezentuje udržateľnú teóriu, že mená podobné Kúšovi a nachádzajúce sa v južnom Rusku, sú odvodenými pomenovaniami ľudu tohto biblického patriarchu: Kosa, Choza, Chazari a kozáci.

Pozrime sa teraz na Kúš, čiže Etiópiu, v Afrike. V prvých jedenástich kapitolách svojej tretej knihy, Diodorus Siculus čerpá z oveľa skorších historikov (ako vždy), aby opísal rôznych ľudí africkej Etiópie, a je evidentné, že sa tieto kmene jeden od druhého značne odlišujú. Prví Etiópčania, ktorých popisuje, sú obdarovaní niečím, čo môžeme považovať za dobre vyvinutú formu “západnej civilizácie”, pretože uvádza: “tvrdia, že boli prví, ktorí sa naučili uctievať bohov, obete, procesie a slávnosti”, v odkaze na seba samých citujú Homéra (Ilias 1:423-424), spomínajú na neúspešné vpády Kambysa a Semiramis do svojej krajiny, a tvrdia, že Egypťania boli pôvodne etiópskymi osadníkmi, vedení Osirisom. Opisované sú dva typy ich záznamov (podobne ako v Egypte), ľudové (demotické) a posvätné (hieroglyfné), a uvádza sa, že s týmito Etiópčanmi mali spoločné to posvätné. Ich kňazi boli podobní egyptským kňazom. Verili, že ich králi získali zvrchovanosť Božou Prozreteľnosťou, ich zákony a tresty boli zvykové a poskytovali rovnaké útočisko pred trestom, ako i Gréci, podobné hebrejským levítskym mestám záchrany. Etiópsky kráľa za vlády Ptolemaia bol vychovávaný v Grécku a študoval filozófiu, a okrem pár zvláštnych zvykov, niet dôvodu veriť, že títo Etiópčania, ktorých fyzické črty sa nespomínajú, neboli civilizovaní, či odlišní od zvyšku “západnej” spoločnosti.

V priamom protiklade k týmto civilizovaných Etiópčanom, spomínaným prv, počnúc v 3.8.1 Diodorus uvádza: “Existuje však mnoho ďalších kmeňov Etiópčanov [a tu je zjavné, že ako “Fenícia”, a ďalšie označenia, i “Etiópia” sa stala iba zemepisným označením, nie etnografickým], niektoré z nich prebývajúce v krajine na oboch brehoch Nílu a na riečnych ostrovoch, ďalší obývajúci susednú krajinu Arábie [medzi Nílom a Červeným morom], a ďalší prebývajúci vo vnútrozemí Líbye [zvyšok Afriky – tuná Sudán]. Väčšina z nich, a predovšetkým tí, ktorí prebývajú pri rieke, majú čiernu kožu, široké nosy a kučeravé vlasy”. Tuná je evidentné, že Diodorus opisuje Núbijcov a ďalšie kočovné černošské kmene regiónu. Pokračujúc: “Ich chovanie je úplne divoké, ako povaha divej šelmy…a jeden voči druhému si vôbec neprejavujú ľudskú láskavosť…nerozvíjajúc žiadne praktiky civilizovaného života…predstavujú zarážajúci protiklad v ponímaní našich vlastných zvykov.”

Celkom iste je tu zjavné, že ak v dobe nie tak dávnej pred Diodorovou vlastnou dobou v Etiópii nenachádzame bielu kultúru, celkom iste nachádzame aspoň jej zvyšky. Ezechiel, 30. kapitola, Etiópiu radí medzi “celú tú zberbu”, a všetko to veľmi dobre zapadá do obrazu niekdajšieho kaukazského, no teraz už zmiešaného, Kúša v tomto regióne.

Synovia Kúša (Gen. 10:7), Seba, CHavila(h), Sabtah, Raamah, Sabtechah, a synovia Raamu, Shebu a Dedana, o nich tuná veľa nespomenieme. Niektoré z týchto mien sa znovu objavujú mezdi synmi Joktana uvedenými v Gen. 10:26-30, v MT a LXX, a to vyvolalo zmätok a špekulácie pri pokusoch tieto kmene identifikovať, a dokonca i neskôr v Biblii, zdá sa, tento zmätok existuje (porovnaj 1. Kron. 1:9 a 32). Strabón píšeo o Berenicê, “sabejskom meste”, spolu so Sabae “veľkom meste”, nachádzajúcom sa na africkej strane Červeného mora (16.4.10).

Mizraim (Gen. 10:6) je celkom iste starozmluvné hebrejské pomenovanie Egypta. Egypt, čiže Aegyptus, je výraz používaný v gréckej literatúre, a Egypt v tom čase bol iba oblasťou okolo delty Nílu, a údolia Nílu až po Elefantinum. Ranní Gréci, zdá sa, až do doby Herodota písali o Egypte – s výnimkou Théb a Heliopolu – veľmi málo. O rannom Egypte sa dá povedať mnohé mimo rámec tejto diskusie, no zaslúži si minimálne zmienku. Za prvé, ranný Egypt v skutočnosti pozostával z niekoľkých odlišných kultúr, navzájom voči sebe nepriateľských, ktoré sa nakoniec zmiešali, čo celkom iste dobrou myšlienkou nebolo. Faraónska civilizácia v Egypte sa objavila vcelku náhle, nedlho po 3000 pred Kristom, čo súhlasí s chronológiou Septuaginty. Archeológia týchto ranných dynastií jasne odhaľuje ľud na vysokom stupni civilizácie a árijských charakteristík. Sochy faraónov odhaľujú mužov, ktorí by v Dubline či Hamburgu nevyzerali ako cudzinci. V skutočnosti v rannom Egypte existovali dve skupiny, delené od seba stáročiami, známe ako “Hyksos”. O prvej skupine je známe len málo, šlo o aristokratickú adamickú rasu, možno Semitov a možno dokonca Hebrejov, ktorí vybudovali Veľkú Pyramídu. Druhou skupinou boli Keniti (Kenejci), ktorí Deltu napadli a okupovali krátko predtým, než bol do Egypta predaný Jozef. Počas Jozefovej doby boli thébski faraóni zo Semovho rodu, rovnako ako kňazstvo v One (Heliopolis, alebo Bet-Šemeš). Týmto Egypťanom v Tébach bol Jozef predaný do otroctva. “Bet-Šemeš” má dva významy: v paleo-hebrejčine môže znamenať buď “Dom Slnka” alebo “Dom ľudu Sema”.

Synovia Mizraim (Gen. 10:13): Ludim, Anamim, Lehabim, Naftuhim, Patrusim, Casluhim, Filistim a Kaftorim, ide o kmeňové, nie individuálne mená. Anamim sú pravdepodobne “Anami”, spomínaní v klinovom nápise z 8. storočia pred Kristom. Naftuhim je zjavne egyptské pomenovanie s významom “ľudia delty”, a Patrusim “ľudia južnej zeme”.

Filistim, čiže Filištínci, prebývali v krajine Kaftor pred svojou vlastnou migráciou do Palestíny, a Kaftor sa s veľkou pravdepodobnosťou nachádzal v Egypte, viď Ámos 9:7; Deut. 2:23 a Jer. 47:4. Filištínci boli celkom iste Adamitmi (Zech. 9:6) a niektorí z nich určite migrovali na západ s potomkami Izraela (Iza. 11:14). Goliáš nebol v skutočnosti Filištíncom, ale žoldierom v ich armáde, jeden zo synov Refa, kanaanskeho obra, viď 1. Kron. 20:4-6, kde “obrovský muž” je v hebrejčine ha-rafa(h), zdroj výrazu Refaim (viď Gen. 14:5 a 15:20; 2 Sam. 5:18, 22 a 23:13 et al.). Treba taktiež spomenúť nejasnú zmienku v Herodotovi 2.128: “Preto [Egypťania] všeobecne pyramídy nazývajú podľa Filitiona, pastiera, ktorý v tom čase na tomto mieste pásol svoje stáda.” Niektorí sa domnievajú, že môže isť o pamiatku na dávnych Filištíncov v Egypte, a prvých “pastierskych kráľov”, spájaných s budovaním Veľkej Pyramídy.

Ludim si prekladatelia zamieňajú s Lýdčanmi, semitským Ludom z Anatólie, a “Lýdčan(ia)” v Jer. 46:9 a Ezech. 30:5 by mal byť namiest toho “Ludim”, a ide o potomkov Chama, nie Sema. Chamitskí Ludim sú taktiež spomínaní v Ezech. 27:10.

Put (Gen. 10:6) bol spájaný s Líbyou, hoci je obtiažne zistiť, prečo presne (viď Nah. 3:9), a v ako taký je v bežných prekladoch a v Septuaginte preložené v Ezech. 30:5 a 38:5, a Jer. 46:9 (26:9 v LXX). Lubim (a teda “Líbya”) a Sukkiim (2 Kron. 12:3) možno boli pred-adamickí ľudia, prípadne Adamiti, ktorí sa začali nazývať iným menom. Put je uvedený medzi “celou tou zberbou” v Ezech. 30:5.

Diodorus Siculus (20.55) píše o Líbyjcoch prebývajúcich na severnom pobreží Afriky, v mestách, a priateľských voči Kartágu, no taktiež o nomádskych “Líbyjcoch” vo vnútrozemí, voči Kartágu nepriateľských. Neopisuje však fyzický výzor Líbyjcov či Kartágincov. Na predstavu, Virgilius, latinský básnik a Diodorov súčasník, vo svojej Aeneas opisuje Dido, legendárnu kráľovnú Kartága, spomínanú Josephom, a ktorá bola historickou postavou, blonďavou a nádhernou. Samozrejme, Virgilius sa s Dido, ktorá žila 800 rokov pred jeho dobou, nikdy nestretol, jeho opis však naznačuje, Virgiliovu predstavu o výzore ideálnej fénickej ženy.

Hesiodos, pravdepodobne Izaiášov súčasník, vo svojom Zozname žien (fragment 40A) spomína “nespočetné tmavé pokožky a Líbyjčanov”, ale hovorí, že z Epafa, Chronovho syna, “pochádzali tmaví Lýbijčania Etiópčania s veľkou dušou”, ale taktiež “ľud žijúci pod zemou a krehkí trpaslíci”. Je taktiež zjavné, že v tom čase bola Lýbia len čosi viac než zemepisné označenie a predstavovalo celú Afriku, s výnimkou Egypta a Etiópie. Iste spoľahlivejším ranným zdrojom môže byť poet Aeschylos, Nehemiášov súčasník, ktorí vo svojom diele Prosebnice v riadkoch 277-290 uvádza zoznam rás a porovnáva výzor ich žien s výzorom (“gréckych”) Danaancov, a medzi týmito rasami spomína Líbyjčanky, Egypťanky a Amazonky, s veľkou pravdepodobnosťou naznačujúc istý stupeň homogenity medzi nimi. Aeschylos opisoval paródiu udalostí, ktoré sa odohrali tisíc rokov pred jeho dobou, migráciu Dana z Egypta do Grécka.

V tomto veku existuje zmiešaná rasa, Berberi, dôkaz bývalej bielej civilizácie v tomto regióne, aj keď osídlenia Féničanov, Grékov, Rimanov, neskoršia germánska invázia Kartága a potom vzostup islamu a následné arabské dobytie severnej Afriky, to všetko prispelo k ďalšiemu zmäteniu už spleteného afrického sveta.

Kanaan (Gen.10:6), Chamov najmladší syn, bol prekliaty Noachom (Gen. 9:25-27). Dôvod, prečo bol prekliaty Kanaan, nie samotný Cham alebo iní jeho synovia, by mal byť zjavný prečítaním Lev. 20:11; pretože Kanaan bol výsledkom Chamovho neprípustnho konania, kvôli čomu bol Kanaan zvlášť spomenutý v Gen. 9:18. A tak sa Kanaanovi potomkovia neskôr miešali s rasou Kaina (Gen. 4:16-26 a 15:19-21; Deut. 7:1-2), ktorý bol taktiež prekliaty (Gen. 4:10-15) a ďalšími rasami bez biblickej genealógie, čo naznačuje, že sú ne-adamického pôvodu. Niektorí z “-ijcov” uvedených tuná v Gen. 10:16-18 môžu taktiež byť ne-adamického pôvodu, rasy, s ktorými s Kanaanci miešali, nie rasy, ktoré z Kanaana pochádzali.

“Chivejci” (Hevejci), sú pravdepodobne skôr “Chorejci”, výraz “Chivejec” je zrejme pisárskou chybou vo všetkých svojich výskytoch, čo je evidentné porovnaním Gen. 36:2, 20, a 30, a taktiež Septuaginty v Gen. 34:2 a Joz. 9:7. Chorejci – pre moderných antropológov a archeológov Churejci – sú zjavne orientálnou rasou, ktorá v rannej dobe vpadla do Mezopotámie. Niektorí z Chorejcov prebývali na “hore Hor”, k týmto sa pridali Edomčania, potomkovia Ezaua, ktorí bol taktiež prekliaty (Mal. 1:2-3). Hora Hor sa neskôr začala nazývať Seir, a dnes je známa ako Petra v Jordáne. Pozri Genesis, 36. kapitola.

Chet bol predkom ľudu, neskôr známeho ako Chetiti, ale možno bol po ňom pomenovaný pred-adamický kmeň, u ktorého sa Chet usadil. Meno Sidon sa anchádza v kanaanskom meste rovnakého mena a jeho okolí. Sedemsto rokov predtým, nže Gréci prvýkrát spomenuli “Féničanov”, Kanaanci Týru a Sidonu, a zvyšku pobrežia, boli vyhnaní potomkami Izraela, ktorí potom tieto mesta osídlili. “Féničania” boli skutočne Izraelom.

Títo potomkovia Kanaana sa dajú vysledovať skrze Bibliu i v histórii k ľuďom, ktorí sú dnes nazývaní “Židia”, hoci mnohí z nich sa dnes nachádzajú medzi ‘Arabmi’, a ľudmi so snedou pleťou od Stredozemného mora a z Blízkeho Východu. Pozri Mat. 23:35; Lukáš 11:51; Ján 8:33-47; Rim. 9:1-13; Zjav. 2:9 a 3:9; Josephove Starožitnosti 13.9.1 (13:254-258); 13.15.8 (13:395-397); 15.7.9-10 (15:253-266); a Vojny 2.8.2 (2:119-121); 2.20.4 (2:566-568); a 4.4.4 (4:270-273) pre začatie štúdia požadované k porozumeniu tejto okolnosti.

V závere diskusie o potomkoch Chama sa dá povedať, že v Nimrodovi celkom iste nachádzame zmienku o prvom adamickom tyranovi, človeku, ktorý vládol nad svojim druhom mimo Jahveho zákonov, a taktiež prvú multi-kultúrnu “ríšu”, keďže mestá spomínané v Gen. 10:10 už dávno existovali a boli obývané ľuďmi iných rás. Existuje mnoho dôkazov, že v Mezopotámii sa počiatky “západnej” civilizácie objavili v podstate náhle, čomu dodáva hodnovernosť Genesis 11, ak si uvedomíme, že predstavuje počiatky bielej rasy, a celkom iste nie všetkých rás.

Semiti (Gen. 10:21-31)

To, že Peržania pochádzajú z Elama (Gen. 10:22) by malo byť evidentné zo samotných prorokov, pretože všade, kde nachádzame v Biblii Elam, nachádzame Peržanov napĺňať svoju historickú úlohu, napr. Izaiáš, kapitoly 13 a 21, a stabilnú zmienka o Elame s Madai, čiže Médmi, v Jer. 25:25; Dan. 5:28 a 6:8-15, a dokonca i v Skutkoch 2:9. Vo svojej 16. knihe Strabón preberá geografiu Partskej ríše, ktorej časťou Perzia v tej dobe bola. Susiana bola oblasť pri Tigrise, pri Perzskom zálive a oproti Babylonu. Persis hraničil so Susianou na východe, a taktiež zaberal väčšinu východného pobrežia Zálivu. Elymais () je na sever od Susiany, a Média severne od Elymais. Nie je ťažké vidieť v Elymais, ktorý Asýrčania vo svojich záznamoch nazývali Elamtu, meno Elam. Spolu s Madai (Gen. 10:4), Elam vytvoril medo-perzskú ríšu historickej doby, dve ramená sochy z Daniela 2.

Ašur (Gen.10:22), z ktorého pochádzal národ Asýrčanov, prorokmi často zvaný Ašur, mal dlhú a búrlivú históriu predtým, než sa stal ríšou a pred prvými vpádmi do Palestíny, cca 745 pred Kristom, po mnoho storočí zatieňovaný (alebo pod nadvládou) Chetitmi, chorejským kráľovstvom Mitanni či Babylončanmi. Z mnohých ich vlastných zápisov je evidentné, že Asýrčania absorbovali značnú časť chetitskej krvi, pretože na ich portrétoch je bežný “židovský” zahnutý nos, no muselo stále žiť mnoho pravých Asýrčanov v čase proroka Jonáša, ktorý ich napomínal k pokániu, “človeka” (Strong’s #120, adam) a “zviera” (Jon. 3:8).

Že Lud (Gen. 10:22) je Lýdia v západnej Anatólii (moderné Turecko) je podporované Iz. 66:19, ktorý je jedinou ďalšou zmienkou o semitskom Ludovi v Biblii. Všetky ďalšie zmienky o Ludovi, alebo skrze chybu prekladateľov, o “Lydiančan(och” v Starej Zmluve, sú v skutočnosti Ludim, synovia Mizraima v Egypte. Väčšina prekladateľov a komentátorov si týchto dvoch Ludov mýli. Iz. 66:19 ohľadom Ludu sa celkom iste naplnil, keď Kimmerijci (Kelti), potomkovia Izraelitov, ktorých Asýrčania deportovali, napadli Anatóliu, zničili značnú časť Frýgie a napadli Lýdiu a Ióniu pred prechodom do Thrákie v Európe v 7. storočí pred Kristom (pozri, napr., Archaeology, A.I.A., January-February 2002, s. 44). O štyri storočia neskôr, na začiatku 3. storočia pred Kristom, sa keltské kmene do Anatólie vrátili, napadli Grécko a usadili sa v provincii neskôr známej ako Galatia, ktorú navštívil Pavol z Tarzu a ktorým napísal list s týmto označením. Sharon Turner, vo svojom diele History of the Anglo-Saxons, s. 40, rozoberá keltskú aktivitu v Lýdii a zvyšku Malej Ázie.

Etruskov, taktiež nazývaných Tyrrhencami, ktorí po niekoľko storočí obývali Itrureu v Itálii a časti pobrežia a ostrovov v západnej časti Stredozemného mora, do značnej miery rozoberá Diodorus Siculus (predovšetkým v 5.40 ff.), aj keď neuvádza nič o ich pôvode. Avšak Herodotos (1.94), Strabón (5.2.2) a Tacitus (Rímske anály, 4.52 ff.) uvádzajú, že Etruskovia boli pôvodne Lýdijcami. Archeológovia etrusko-lýdijské spojenie spochybňujú jednoducho preto, že v Anatólii sa nenašli žiadne etruské nápisy. Takéto rytiny sa však našli na ostrovoch pri pobreží Anatólie.

Všade tam, kde sa v Starej Zmluve objavuje výraz Sýria alebo Sýrčan, odvodený je od hebrejského výrazu Aram (Gen. 10:22). Je zjavné, že grécke výrazy  (Sýria) a  (Týros) mohli byť v rôznych dobách odvodzované z rovnakého hebrejského výrazu Tsor(Strong’s #s 6864 a 6865), starovekého pomenovania Týru. V staroveku existuje akýsi zmätok ohľadom pomenovania “Sýria”, prípadne Gréci zámerne používali tento termín k označeniu širšej oblasti, než samotného Aramu. Herodotos za časť Sýrie počíta Palestínu (7.89 i), a Júdejcov, ktorí bojovali proti Nechovi v Megidde, nazýva “Sýrčanmi” (2.159, 2. Kron. 35:20). “Sýrčanmi” taktiež nazýva istých Kappadočanov, “ktorí prebývajú pri riekach Thermôdon and Parthenius” (2.104). Strabón vysvetľuje, že Kappadočania “boli až dodnes nazývaní ‘Bielymi Sýrčanmi’, aj keď niektorí Sýrčania boli čierni” (16.1.2), a z toho môžeme dedukovať, že všetci Sýrčania Strabónovi známi, boli – pokiaľ sa jeho týka – bieli. Mnoho autorov, vrátane Strabónna, si mýlilo Asýrčanov a Sýrčanov (16.1.3), celkom iste kvôli podobnosti mien v gréčtine. Aram bol pôvodne sústredený v Damašku. Gréci rozprávali o Cinyrasovi (Iliad, 11.20) ktorý dobyl Cyprus a za svoje hlavné mesto mal Pafos, avšak väčšina komentátorov (napr. Rawlinsonove poznámku v jeho Herodotovi v 2.182 a 7.195) Pafos považuje za rannú fénickú kolóniu. Josephus, vo svojich Starožitnostiach v 9.14.2 (9:283-287) uvádza Cyprus (“Cittejci”) ako poddaných Týru tesne pred asýrskymi vpádmi do Izraela. Ezech. 27:6 spomína na Cypre izraelský kmeň Ašer a Týr sa nachádzal na území Ašera. Jazyk Arama, aramejčina, sa stal dominantným obchodným jazykom na Blízkom Východe až do nahradenia gréčtinou po dobe Alexandra Veľkého. Jakob si vzal manželky od “Labana Sýrčana”, aj keď Laban bol rasou Hebrej, potomok jedného z Abrahámových bratov.

Arfaxad (Gen. 10:22), predok Hebrejov, nemal žiadne územie prežijúce do historického obdobia, ktoré by som bol schopný identifikovať, bez vylúčenia pozostalých záznamov, ktoré som zatiaľ nemal možnosť vidieť. Abrahám, aj keď putujúci v Chaldei v čase, kedy sa v zázname Genesis objavuje, mal domovinu v Harane na severe Sýrie, pomenovanie tohto mesta zdieľal ako meno i brat a starý otec Abraháma. Toto územie sa kedysi nazývalo Paddan-Aram, ale mohlo ísť o územie Arfaxada. Nedlho potom, čo Abrahám Haran opustil, bola táto oblasť obsadená Churejcami a Chetitmi, a stala sa časťou kráľovstva Mitanni.

Meno Eber (Gen. 10:24) pochádza z výrazu s významom “skrz” alebo “opačná strana” (Strong’s 5676 a 5677). Použitie je podobné gréckym slovám  and . Fráza  , čiže “opačné strany obývaného sveta” bola použítá Pavlom v Rim. 10:18. Podobne používa Tacitus frázu “konce sveta” v Agricole, kapitoly 12, 24, a 33 na opis opačného konca Stredozemného mora, v časti o Španielsku. Na tejto “opačnej strane” “obývaného sveta” nachádzame mnoho starovekých mien podobných Eberovi, prvému Hebrejovi: Iberia (Španielsko), rieka Ebro (v Španielsku), Hibernia (Írsko) a Hebridy (ostrovy pri pobreží Škótska). Oveľa neskôr, mali podobné mená územia obývané deportovanými Izraelitmi, Skýtmi, ako napr. Iberia na juh od pohoria Kaukaz a rieka Hebrus v Ilýrii (Diodorus Siculus, 19.67.6).

Synmi Ebera boli Peleg a Joktan (Gen. 10:25). Niektorí autori, ako napr. Perry Edward Powell (Father Abraham’s Children) spájajú pelasgejských Grékov s Pelegom. Najprv som toto spojenie popieral, keďže “pelasgejský” sa zdalo byť zloženinou gréckych slov  (“blízko”) a alebo (“zem, krajina”) a tak, ako boli pre Iónčanov, “susedia”, rovnako tak ako Sparťania nazývali  čiže “susedia” Grékov okolo Sparty. No Strabón tvrdí “Pelasgi boli attickým ľudom nazývaní ‘Pelargi’ [čo znamená “Bociany”], dodávajú zostavovatelia, pretože boli kočovníkmi a ako vtáci, uchyľovali sa na miesta, kam ich osud zavial” (5.2.4). Inde Strabón cituje gréckych autorov, ktorí tvrdili, že Pelasgejci pochádzali z Thessalie (9.5.22), a tuná sa nachádzajú ľudia, ktorých Strabón nazýva Pelagončanmi (9.5.11), takže na Powellovom tvrdení niečo byť môže. Pelasgejci sa v staroveku údajne “rozšírili po celom Grécku” (Strabónn 5.2.4), a keď z Egypta prišli Danaanci, boli označovaní rovnakým pomenovaním (Strabónn 8.6.9). Pokojné prijatie Daanancov v Grécky sa dá poľahky vysvetliť, ak obyvatelia Grécka pred príchodom Dana boli taktiež Hebreji.

Joktan (Gen. 10:25) znamená “bude učinený malým” (Strong’s #3355), a tak jeho meno je samo o sebe proroctvom, a jeho rasa bola iste absorbovaná zmiešanou populáciou zvanou dnes nami i nimi samotnými “Arabi”. Hoci sa dajú identifikovať niektoré z mien Joktanových potomkov, niektoré s miestami v Arábii, dve z týchto mien sú hodné diskusie.

Šeba (Saba) (Gen. 10:28) bola hornatou oblasťou v dnešnom Jemene (pozri “Excavating the Land of Sheba”, Archaeology Odyssey, November-December 2001, s. 44). Kráľovná zo Šeby (1. Kráľov, kapitola 10), ktorá navštívila Šalamúna, bola Jahšuom nazývaná Kráľovnou juhu (Mat. 12:42; Lukáš 11:31) a celkom iste bola – kvôli všetkým podmienkam svojej zmienky – adamickej rasy. Strabón spomína “Sabejcov” s nabatejskými Arabmi v 16.4.19-21.

Ofir (Gen. 10:29) bol celkom iste niekde na východnom pobreží Afriky, na juh od Etiópie. To je evidentnté zo zoznamu tovarov získaných z Ofiru, uvedenom v 1. Kráľov, kapitoly 9 a 10, a z faktu, že toto miesto bolo v dosahu z prístavu v Červenom mori (Ezion-geber v A.V.), a zo samotného mena Ofir, pretože Ofir je celkom iste rovnakým pomenovaním ako latínské Afer, čo bolo rímske pomenovanie pre tento kontinent. Hoci Gréci pomenovania Ofir alebo Afer nepoznali, prinajmenšom vo svojich dielach, keďže spomínaný kontinent delili na tri časti, Egypt, Etiópia a Líbya, mali výraz  (afros) s významom “pena”. Ďalšími podobnými gréckymi výrazmi boli (afrôn), “bez zmyslu, šialený, bláznivý…hlúpy” a  (afrosunê), “bláznovstvo, nezmyselnosť, bezmyšlienkovitosť”. Hoci mnohí môžu považovať podobnosť týchto výrazov za náhodu, nie som si istý, či v takéto náhody verím.

Pri hľadaní slovného koreňa nášho anglického výrazu “black” (čierny) som sa dostal k hebrejským výrazom balaq (Strong’s #1110), “vyhladiť”, balag (#1082) “odlomiť” alebo “napadnúť (so skazou)” a gréckemu výrazu  (blax), genitívu od  (blakos), čo znamená “mdlého ducha a tela, hlúpy, sprostý”. Sú to náhody?

Celkom iste nemáme záznamy o tom, čo sa s Ofirom stalo, predovšetkým preto, že Rimania nikdy necestovali do Afriky za hranice Etiópie, hoci celkom iste o tomto území vedeli (Strabón 16.4.14).

A tak máme Semitov, a Hebrejov, a malo by byť evidentné, že tieto výrazy si dnes privlastňujú ľudia, ktorým nenáležia.

Od Potopy po napísanie Pentateuchu prešlo (podľa chronológie Septuaginty) takmer 1800 rokov, a asi 800 ďalších po dobu Ezechiela a Jeremiáša, a k objaveniu sa písomných záznamov medzi Grékmi. Počas celého tohto obdobia sa rôzne kmene Adamitov snažili nájsť novú a lepšiu zem po celom známom svete, pomenuvajúc nové miesta a prijímajúc nové mená. S pár písomnými záznamami, aké obtiažne je ich pohyb sledovať! Homér, najstarší nám známy grécky autor, a ktorého Strabón považoval za  (“od počiatku”) kvôli platnosti svojich záznamov, a za “prvého zemepisca” (1.1.11), bol iba súčasníkom Hozeáša a Izaiáša, čo je v histórii Izraela pomerne neskoro!

Ako vyzerali Gréci

To, že Gréci (a Italovia) v staroveku boli na nerozoznanie od Kaukazanov severnej Európy, tak, ako dnes väčšina vyzerá, a nie podobní snedým obyvateľom týchto regiónov (spolu s väčšinou južnej Európy) je plne evidentnté všade v ich umení a literatúre.

Medzi Homérovými často opakovanými epitetami sa nachádza “Héra so snehobielymi rukami” a “sivooká Aténa”. Achilles je opisovaný s “červeno-zlatými vlasmi” (Ilias pri 23:160). Keď bol Menelaos zasiahnutý šípom, jeho vyzlečenie pre ošetrenie odhalilo “slonovinovú” farbu jeho stehna. V Odyssei sa Menelaos nazýva “červenovlasým kapitánom” (4:17-85). Opisujúc Odyssea Homér o ňom píše ako o majúcom kučeravé vlasy, “všetky červenozlatisté” (6:159-232). Hesiodos vo svojom diele Zoznam žien spieva o “zlatovlasom Menelaovi” (1.67). Homérsky Hymnus Demeterovi hovorí o “zlatovlasom” Demeterovi (1.302). Selené má “biele paže” a “svetlé vrkoče” (Selené riadky 17-18). Polyneices je opisovaný ako “zlatovlasý” v Thebais (s. 2) epického cyklu, a trójsky Ganymedes je taktiež “zlatovlasý”, podľa hómerského hymnusu Aphroditê. Tieto opisy, a mnohé im podobné prežili v gréckej a rímskej literatúre až do kresťanskej éry.

Archeologický záznam tieto popisy plne podporuje. Stovky, možno tisíce nástenných malieb a mozaík z grécko-rímskych teritórií zobrazujú urastených, bielych, zvyčajne (no nie vždy) slnkom opálených mužov a biele ženy. Grécki muži, podobne ako Féničania, Rimania a Hebreji (napr. Ján 21:17; Josephove Starožitnosti 12.5.1 (12:241)) boli pri práci vonku typicky nahí, kým ženy trávili vonku menej času, vždy plne oblečené. Josephus taktiež svedčí o tom, že Júdejci a Gréci boli na nerozoznanie, s výnimkou obriezky Júdejcov (Starožitnosti 12.5.1 (12:241)). Samozrejme, biblický záznam s týmto súhlasí, napr. Dávid (1. Sam. 16:12 a 17:42), Šalamún (Veľpieseň 5:9-16), a taktiež Plač 4:7, a o Noachovi v 1. Enochovej 105:2-4 (Lawrenceovo rozdelenie veršov).

Hoci v archeologických záznamoch sa iste nachádzajú “arabské” či “snedé” typy, v rímskej dobe a v krajinách Rímom ovládaných, dokonca i v samotnej Itálii, ide však o menšinu a vôbec nie o predstaviteľov tvorcov stredozemnej či blízkovýchodnej civilizácie, ani o bežnú populáciu, až do obdobia dávno po páde Ríma a moslimských vpádov. Umenie byzantskej kultúry na východe odráža predominantne bielu spoločnosť, ktorá pretrvala až do pádu svojich území, najprv z rúk Arabov a neskôr Turkov.

“Spása” a Izrael

Výraz “spása” sa často objavuje v Starej Zmluve v prísľuboch Izraelu, a doslova znamená zachovanie alebo bezpečnosť (pozri Strongov hebrejský slovník, výrazy pod číslom 3444, 3468, a 8668). Izraelu bolo prisľúbené, že bude zachovaný v tomto svete, nie iba v nejakom duchovnom posmrtnom svete. Zachovaný ale pred čím? Odpoveď na túto otázku leží v prvom rade v prorokoch, a v predpovedanom zničení národov obklopujúcich Izrael v Palestíne, a v Žalme 2, ktorý predpovedá, že Izrael dobyje iné národy (národy z Genesis 10), a v druhom rade v proroctvách, ako sú tie, nachádzajúce sa v Danielovi 8 a Zjavení 9, a v pohromách tuná opísaných, ktoré ničia veľkú časť adamického sveta do dnešného dňa.

Egypt a Etiópia boli obsadené v 8. storočí pred Kristom čiernymi Núbijcami. Asýria, národ už zbastardený chorejskou a chetitskou krvou, bol zničený skýtskymi Izraelitmi na konci 7. storočia, počas ktorého izraelskí Kimmerijci ovládli celú Anatóliu. V 6. storočí pred Kristom celý Blízky Východ dobyla Perzia, potom v 4. storočí Gréci, a v 3. storočí Parťania, v 1. storočí Rím, ktorý o toto územie s Partiou súperil. Počas celej tej doby sa skýtski a keltskí Izraeliti, spolu s jafetskými kmeňmi, ktoré taktiež unikli na sever, rozmnožovali a šírili po Európe a mnohých častiach Ázie. V dobe Krista však Izraeliti dobyli a obývali celý známy svet, ako Rimania na západe, Parťania an východe a germánski Skýti na severe. A taktiež v tej dobe, snáď s výnimkou iónskych Grékov v Aténach, ktorí boli pod rímskou nadvládou, a Sarmaťanov (Slovanom) a príbuzných kmeňvo severnej Európy, všetci Jafetiti, žiaden iný z z národov Genesis 10 nemal čo i len legitímny nárok byť národom, ak sa vôbec niekde dali nájsť. Všetci títo sú dnes stratení v histórii.

Od pádu Ríma sa väčšina z predtým bieleho rímskeho sveta stratila. Afrika a Mezopotámia, Španielsko a Sicília, všetky tieto boli obsadené Arabmi, ničiacimi adamickú krv týchto regiónov. Po vpáde Arabov prišiel vzostup Turkov z východu, ktorí zabrali Partiu, Anatóliu (dnešné Turecko), Grécko a Balkán. Kým adamickú krv Grécka a byzantskej ríše ničili Turci, Rusko napadli Mongoli, dobyjúc značné územie južného Ruska, Ukrajiny a moderného Rumunska. Aj keď sa Rusom podarilo Mongolov v 15. storočí poraziť a vyhnať, Turci ovládali Grécko do 19. storočia, a väčšina dnešných Grékov by sa mala považovať za Turkov, alebo Arabov. Moslimské kmene stále obývajú Balkán. Všetky západné mongolské oblasti prijali islamskú vieru na začiatku druhého tisícročia.

A tak nielenže boli všetky regióny niekdajších adamických národov z Genesis 10 zabrané a zničené vpádmi cudzincov, ale pri týchto nájazdoch padlo mnoho potomkov Izraela. Dnes je biela rasa v Európe Arabmi a Turkami opäť napádaná, a tentoraz “legálne”!

Skratky

A.I.A. Archaeological Institute of America.

A.V. The Authorized King James Version of the Bible.

LXX The Septuagint, ranný (c. 280 pred Kristom) preklad hebrejských Písem do gréčtiny.

MT Masoretský text, hebrejské Písma, ako boli skompilované a upravené Židmi koncom prvého tisícročia A.D. Väčšina prekladov je založená na tomto texte.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: