John D. Keyser – Kto alebo Čo je “Antikrist”?

Kto v týchto dňoch nepočul výraz “Antikrist” – dostáva sa mu veľkej publicity v náboženskom rádio-televíznom vysielaní, v náboženských brožúrach a prorockých knihách. Niektoré z týchto knih sú senzačné a hrozivé, ako sú i mnohé filmy zaoberajúce sa touto témou. Všeobecnou predstavou je, že “Antikrist” bude ateistickým politikom, ktorý sa objaví na svetovej scéne v blízkej budúcnosti s obrovskou mocou nad vzdušnými silami – vrátane rakiet, bômb, počítačov a špionážnych satelitov – a spôsobí, že na tejto zemi vypukne peklo.

Ešte počas 1. svetovej vojny mnohí verili, že obávaným človekom hriechu – Antikristom – bude nemecký cisár. O pár rokov neskôr to bol Josif Stalin. Keď bol v USA zavedený New Deal, niektorí sa domnievali, že Franklin Roosevelt bol prinajmenšom predchodcom Antikrista. Iní verili, že pravdepodobnými kandidátmi boli Hitler alebo Mussolini. Herbert W. Armstrong, vo svojich ranných dielach, celkom iste veril, že Mussolini bol viac než pravdepodobným Antikristom. Kniha, vydaná v roku 1940, preberala Armstrongovu teóriu kladenou otázkou: “Je Mussolini Antikristom?” a autor, John. R. Rice, odpovedal: “Možno. Nepoznám dôvod, prečo by nemal zodpovedať popisu tohto strašného muža hriechu…Je evidentne ateistom.” (World-wide War and the Bible, p. 212). Ďalší autor dokonca tvrdil, že Mussolini naplnil 49 proroctiev týkajúcich sa Antikrista!


Ďalší sa domnievali, že Antikrist bude Nimrod, Nero či iný rímsky cézar vzkriesený z mŕtvych. Niektorí veria, že to bude Judáš Iškariotský. Po porovnaní Jána 17:12 s 2 Tesalonickým 2:3, M.R. De Haan prehlásil: “Judáš, potom, bude Antikristom” (Thirty-five Simple Studies on the Major Themes in Revelation, s. 184). Autor Dan Gilbert to uvádza takto: “Antikrist bude Judáš opäť živý na zemi!” (Who Will be the Antichrist?, s. 21).

Niektorí veria, že Antikrist bude zavraždený, a že Satan ho vzkriesi z mŕtvych.. Oral Roberts píše: “Biblia hovorí, ako bude uprostred vzostupu k moci Antikrist zavraždený. Diabol potom uskutoční svoj veľký krok. Vzkriesi Antikrista z mŕtvych v pokuse reprodukovať Svätú Trojicu” (How to be Personally Prepared for the Second Coming of Christ, s. 36). Aj keď sa často v detailoch líšiaci, všetci futuristi veria, že Antikrist je niekto, kto sa má na svetovej scéne objaviť, a s každým rokom propagujú nejakého lídra ako najpravdepodobnejšieho kandidáta. Títo sa rôznia od princa Charlesa cez kráľa Juana Carlosa po Billa Clintona a (kedysi aj) Saddama Husajna! Vyberte si!

V protiklade k futuristickej pozícii zastávanej mnohými modernými kazateľmi stojí to, čo budeme nazývať NAPLNENOU interpretáciou – že proroctvá týkajúce sa muža hriechu čiže Antikrista našli svoje naplnenie v PÁPEŽSTVE – postupnosti pápežov, ktorí sa dostli k moci v Ríme po páde rímskej ríše. Niektorým sa tento pohľadu bude zdať príliš smiešny, aby ho vôbec začali zvažovať – a okamžite ho odsunú bokom. No než sa tak stane, celkom iste by sa mali starostlivo zvážiť a preskúmať dôkazy pre tento postoj. Správne či nesprávne, mnohí významní ľudia v dejinách verili, že proroctvá o mužovi hriechu našli svoje naplnenie v rímskom pápežstve. Muži ako  Wyclif, Hus, Luther, Calvin, Knox, Zwingli, Tyndale, Foxe, Newton a Wesley – aby sme spomenuli len niektorých. Nemali by sme sa – podobne ako Berojci – prinajmenšom snažiť dozvedieť, prečo tomu títo muži verili? Keď sa prezentujú všetky dôkazy, budete prekvapení zistením, že naplnená interpretácia nie je vôbec tak absurdná, ako by ste si mysleli!

Zdržiavaný rímskou ríšou

Keď sa kresťania v Tesalonike domnievali, že deň Ježišovho príchodu je blízko, Pavol im vysvetlil, že najprv musia nastať nejaké udalosti. Najprv musí prísť “odpadnutie, a potom bude zjavený človek hriechu.” A než mohol byť človek hriechu zjavený, muselo sa ešte čosi odohrať. Niečo bránilo – zadŕžalo – jeho zjaveniu, niečo, čo muselo byť odstránené. Všimnite si:

Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás? A teraz viete, čo ho zadŕža,     aby sa zjavil až v pravom čase. Lebo tajomstvo neprávosti už pôsobí; ale len dotiaľ, kým nebude odstránený ten, čo ho teraz zadŕža. Potom sa zjaví ten zločinec …    (2 Tesaloničanom 2:5-8).

Hoci Pavol neidentifikuje toto “zadržiavanie” menom, jeho slová dokazujú, že pre ľudí vtedajšej doby nešlo o čosi neznáme či nejasné. Pavol vedel, o čo ide. Kresťania v Tesalonike taktiež vedeli, o čo ide. Pevné dôkazy dokazujú, že kresťania ranných storočí verili, že touto prekážkou bola RÍMSKA RÍŠA – pád ktorej by priviedol človeka hriechu. Keď boli obvinení z takéhoto názoru, nepopierali ho. Ich odpoveďou bolo, že si pád Ríše neželajú, pretože potom by prišiel Antikrist. Ako to uviedol Lactantius: “Prosíme Boha nebies, aby bol rímsky štát zachovaný, aby sa ešte rýchlejšie, než predokladáme, nezjavil nenávidený tyran” (Baron Alfred Porcelli, The Antichrist – His Portrait and History, s. 49).

Justín Martýr hovoril o kresťanoch, modliacich sa za udržanie rímskej ríše, aby nenastali obávané časy Antikrista, očakávané po páde ríše, a nepremohli ich v ich dobe (LeRoy E. Froom, The Prophetic Faith of Our Fathers, s. 19). Hippolytus veril, že pád štvrtej ríše, Ríma, spôsobí príchod Antikrista, ktorý bude prenesledovať svätých (ibid., s. 271). Tertullián uviedol: “Čo je to zadržiavajúcou silou? Čo iné, ak nie rímsky štát, pád ktorého, roztrúsiac ho do desiatich kráľovstiev, uvedie Antikrista [na svojich vlastných ruinách]?” (ibid., s. 258).

Cyril Jeruzalemskýý vo 4. storočí, rozprávajúc o tom istom proroctve, uviedol:

“Tento, predpovedaný Antikrist, príde, keď sa naplní čas rímskej ríše….Desať kráľov Rimanov povstane spolu…medzi týmito jedenásty je Antikrist, ktorý, skrze magické a zvrhlé úskoky, zmocní sa rímskej moci” (Thomas Newton, Dissertations on the Prophecies, s. 463).

Hieroným, uznávaný biskup a prekladateľ rannej cirkvi, uviedol: “[Pavol] dokazuje, že to, čo zadržiava, je rímska ríša, pretože kým tá nebude zničená, a odstránená z cesty, podľa proroka Daniela, Antikrist sa predtým neobjaví” (Hieroným, Commentaria, kniha 5, kapitola 25).

“Povedzme teda, že VŠETCI cirkevní autori nám uvádzajú, že po zničení rímskej ríše si     rímsky svet medzi sebou rozdelí desať kráľov, a potom bude zjavený človek hriechu.”     (Porcelli, op. cit., s. 49).

Ambrózius tvrdil, že rímska ríša bolo to, čo zadržiavalo objavenie sa Antikrista, a že “po páde rímskej ríše sa objaví Antikrist” (Newton, op. cit., s. 463).

Chryzostom uviedol: “Človek sa prirodzene pýta, Čo je to, čo zadržiava?” Odpovedal, že šlo o rímsku ríšu, a že “keď bude rímska ríša odstránená z cesty, potom [Antikrist] príde. A prirodzene, pretože pokiaľ trvá strach z tejto ríše, nikto sa dobrovoľne nepovýši, no keď je toto zničené, napadne anarchiu a bude sa snažiť zmocniť sa vlády ľudskej i Božej” (Chryzostom, Homílie, s. 388-389).

“Máme súhlasné svedectvo ranných otcov”, píše Edward B. Elliott, “od Irenaea (130-200 A.D.), učeníka sv. Jána, po Chryzostoma (347-404) a Hieronýma (331-420), že sa týmto rozumela imperiálna moc vládnuca a prebývajúca v Ríme” (Horae Apocalyticae, Kniha 3, s. 92). The Expositor’s Bible Commentary uvádza: “Niet dôvodu pochybovať, že títo otcovia cirkvi, identifikujúci to s rímskou ríšou a jej zvrchovaným vládcom, majú pravdu.” (Denny, Commentary on Thessalonians, s. 325).

Po mnohých stranách starostlivo dokumentovaných dôkazov pre svoje tvrdenie taktiež výskumník Froom tvrdí, že “zadržiavajúca” moc prekážajúca rozvoju “človeka hriechu” bola v rannej cirkvi interpretovaná ako rímska ríša (op. cit., Vol. 1, p. 150).

H. Grattan Guinness poznamenáva: “Ranné diela otcov nám s pozoruhodnou jednomyseľnosťou uvádzajú, že touto “prekážkou” bola rímska ríša ovládaná cézarom; a že po páde cézara povstane  [človek hriechu]” (Romanism and the Reformation, s. 119). Clarke’s Commentary dodáva, že JEDNOTNÉ svedectvo cirkevných predstaviteľov týchto prvých storočí bolo, že prekážkou, ktorá mala byť odstránená, bola rímska ríša (Adam Clarke, zv. 6, s.569). The Encyclopedia Britannica jasne uvádza, že to bol všeobecný názor kresťanov po celom svete (vydanie z roku1961, článok “Antikrist”, zv. 2, s. 60).

Teraz môžeme jasne porozumieť tomu, prečo si apoštol Pavol – keď o tom písal – dával pozor, aby túto prekážku nepomenoval. Učiť, že “večný Rím” padne a bude rozbitý, by privodilo nepotrebný konflikt s vodcami Ríše, v ktorej žili. A táto opatrnosť bola namieste predovšetkým pri písaní kresťanom v Tesalonike. Práve v Tesalonike boli kresťania obvinení z konania “proti nariadeniam cézara” a z viery v “iného kráľa, nejakého Ježiša” (Skutky 17:7). Mudrosť Pavlovi diktovala, aby jednoducho napísal: “Nepamätáte sa, že som vám to hovoril, ešte keď som bol u vás?” (2 Tesaloničanom 2:5).

Hieroným presne chápal, prečo bol v tomto ohľade Pavol tak opatrný: “Ak by si zvolil povedať to otvorene, nerozumne by vyvolal horúčku prenasledovania proti kresťanom” (op. cit., kniha 5, kapitola 25), a Chryzostom added: “Pretože to hovoril o rímskej ríši, prirodzene na ňu hľadel a hovoril tajne a temne, pretože nechcel na seba priviesť zbytočné nepriateľstvo a nebezpečenstvá.” (Homílie, s. 388-389).

Teraz, keď chápeme, že to, čo malo byť odstránené, bola rímska ríša – ktorej pád privedie človeka hriechu – dostávame ČASOVÝ RÁMEC proroctva! Keďže pád Ríma nastal v dávnej minulosti, domnievame sa, že by sme sa mali hľadať vzostup človeka hriechu v HISTORICKOM kontexte – nie v budúcnosti! K tomu viac za chvíľu.

Ak sa opäť pozrieme na Pavlovo proroctvo (2 Tesaloničanom 2:6-7), zisťujeme, že spomína, že niečo (“čo”) zadržiava – a taktiež niekoho (“ten”). “Čo” je v strednom rode, “ten” je mužského rodu. Pavol jasne odkazuje na rímsku ríšu ako na “čo” a na cézara ako na “ten”. Následne, logicky, ak mal byť cézar odstránený, aby sa k moci mohol dostať človek hriechu, máme SILNÝ NÁZNAK toho, KDE mal človek hriechu vládnuť.

Na ilustráciu, predpokladajme, že by sme chceli vybudovať dom na nejakom pozemku – no prekáža tomu iná budova. Zjavne by sa nedalo povedať, že stará budova stojí v ceste – a musí byť odstránená – pokiaľ by nezaberala presne to miesto, kde má byť nový dom postavený! Chápené v kontexte proroctva, ktorému sa venujeme, človek hriechu sa zmocní moc v presne tom mieste, kde vládol cézar – v Ríme! Človek hriechu bude rímskou mocnosťou

Vieme teda, KDE sa dostane Antikrist k moci, a vieme KEDY! Nazerajúc do histórie – aká mocnosť sa dostala k moci po páde ríše? Všetky dôkazy poukazujú na PÁPEŽSTVO. Albert Barnes, vysoko uznávaný biblický komentátor, dobre poznamenal: “Pre človeka oboznámeného s úpadkom a pádom rímskej ríše nemôže byť nič viditeľnejšie, než súlad faktov v dejinách s ohľadom na vzostup pápežstva, a tohto vyjadrenia apoštola Pavla” (Barnes’ Commentary, s. 1115).

Pád rímskej ríše a odstránenie cézara v Ríme sa odohrávalo po nejaký čas. Zaznamenáva historik Alexander Flick: “Presun hlavného mesta Ríše z Ríma do Konštantinopolu v roku 330 zanechalo západnú Cirkev prakticky oslobodenú spod imperiálnej moci, aby rozvíjala svoju vlastnú formu organizácie. Rímsky biskup, v sídle cézarov, bol teraz najvznešenejším človekom Západu a čoskoro bol nútený stať sa politickou ako i duchovnou hlavou” (The Rise of the Medieval Church, s. 168). Kardinál Manning písal: “Správa pontifikov začína opustením Ríma cisármi” (citované  Clarenceom H. Hewittom v The Seer of Babylon, s. 113).

Nakoniec, v roku 476, bol Gótmi zo svojho postavenia odstránený posledný západný cézar, Augustulus. S naplnením tohto proroctva odišla mocná rímska ríša cézarov zo scény ľudskej histórie. “Prekážka” bola teraz plne ek mesou – “z cesty”. Podľa toho, čo Pavol Tesaloničanom písal, bolo javisko pripravené na ďalšiu scénu v tejto napínavej prorockej dráme – vzostupu človeka hriechu k moci. H. Grattan Guinness uvádzal –

Mocní cézari padli: Augustus, Domitian, Hadrian, Diocletian, boli minulosťou; dokocna i     Konštantínovia a Júliovia. Sídlo zvrchovanosti bolo presunuté z Ríma do Konštantinopolu.     Góti a Vandali zvrhli západnú ríšu;  kedysi mocná politická štruktúra ležala rozbitá na kusy.     Ríšska vláda bola zavraždená gótskym mečom. Cézari prestali existovať a Rím bol v     skutočných ruinách. Nato na ruinách starého imperiálneho Ríma pomaly vyrastala ďalšia     mocnosť a ďalšia monarchia – monarchia vznešenejších ašpirácií a neodolateľnejšej moci,     privlastňujúca si vládu nielen nad telami, ale i nad vedomím a dušami ľudí, nielen v     hraniciach bývalej ríše, ale po celom svete. Pápežstvo rástlo vyššie a vyššie, až kým mu v     temných dobách nebolo podriadené celé kresťanstvo (op. cit., s. 61).

Akonáhle sa uzná, že to, čo bránilo objaveniu sa Antikrista, bola rímska ríša za vlády cézarov, je jasne viditeľné, že pápežstvo – dostávajúce sa k moci v tom čase a na tom mieste – spĺňalo všetky požiadavky proroctva. Ako potom môžu kazatelia a evanjelisti futuristickej pozície projektovať toto proroctvo do budúcnosti? Je zaujímavé, že tí istí ľudia obyčajne ignorujú všetky dôkazy o rímskej ríši ako o “prekážke” a hlásajú nezmysly ako je nasledovné:

“Zadržiavajúci vplyv v tejto pasáži, je, samozrejme, služba Ducha Svätého v a skrze životy dnešných kresťanov” (William W. Orr, Antichrist, Armageddon, and the End of the World, s. 11). “Ten, ktorý zadržiava človeka hriechu, musí byť Duchom Svätým. Pri vytrhnutí svätých, veríme, Duch Svätý bude odstránený, aby bol tento človek hriechu zjavený” (John R. Rice, The Coming Kingdom of Christ, s. 125). Títo autori iba preberajú teóriu šírenú Scofieldom – ktorý bol ovplyvnený propagandou jezuitov – že zadržiavač “nemôže byť nič iné, ako Duch Svätý v Cirkvi, ktorý má byť ‘odstránený z cesty'” (Scofield, Scofield Reference Bible, s. 1272). No ako správne poukázal Oswald Smith vo svojej knihe Tribulation or Rapture — Which? ohľadom preberaného verša: “Nie je v ňom vôbec zmienka o Duchu Svätom. To je domnienka zo strany Scofield Bible. Duch Svätý a cirkev zostávajú do konca veku” (strana 8).

Duch Svätý nie je “prekážkou”

Väčšina kresťanov uznáva, že Boží Duch Svätý v Cirkvi je veľkou silou proti zlu – no nešlo o tú  prekážku, o ktorej apoštol Pavol písal. Ten Tesaloničanom jasne písal, že príchod Ježiša na zhromaždenie Cirkvi NENASTANE pred objavením sa človeka hriechu – viď 2 Tesaloničanom 2:1-3. Tvrdiť hneď na to, že Cirkev bude odstránená PRED objavením sa človeka hriechu by bolo priamym protirečením a úplne nebiblické!

Na predchádzajúcich stranách sme videli dôvod, PREČO bol Pavol tak opatrný, aby pri písaní Tesaloničanom prekážku nepomenoval menom. No ak by prekážkou bol Duch Svätý alebo Cirkev, nebol by absolútne žiadny dôvod pre túto opatrnosť. Faktom je, že Pavol vo svojom liste Tesaloničanom Cirkev a Ducha Svätého spomína niekoľkokrát – pozri 1 Tesaloničanom 1:1, 5, 6; 2:14; 4:8; 5:19; atď.

Je taktiež faktom, že až do druhej polovice 4. storočia niet žiadneho záznamu o niekom, kto by veril, že Pavlom spomínaná prekážka je Duch Svätý – a tento názor poznáme iba kvôli tomu, že ho Chryzostom ODMIETOL! Všimnite si: “Niektorí skutočne vravia, milosť Ducha.” Ale pokračuje k bodu, že tou prekážkou bola rímska ríša a NIE duch: “Prečo? Pretože ak by [Paul] mal na mysli Ducha, nerozprával by tak tajomne, ale priamo.”

Čo Chryzostom odmietal, bola teória o prekážke ako o duchu v spojení s duchovnými darmi. Nemá to nič spoločné s dispenzačnou predstavou ducha odňatého zo sveta v tajnom vytrhnutí cirkvi. Hogg a Vine komentujú, že učenie o odstránenom duchu svätom “sa zdá byť celkom moderného pôvodu, v ranných dielach k tejto téme o tom niet ani stopy” (The Epistle to the Thessalonians).

Obrátenie sa k “Židom”?

Tí, ktorí sa pridržiavajú tohto názoru, čelia vážnym problémom v interpretácii. Vyučujú, že po odchode Cirkvi sa Boh obráti k Židom – z ktorých veriaci zvyšok bude hlásať evanjelium kráľovstva do celého sveta. Tí budú tak posilnení – ako sa snažia nám vsugerovať poniektorí, že sa “stanú najmocnejšími kazateľmi, akých kedy svet videl” (Hyman Appleman, Antichrist and the Jews, s. 12).

Podľa Hala Lindseyho v jeho obľúbenej knihe o proroctve: “144 tisíc židovských Billov Grahamov uvoľnených na zemi – zem nikdy nezažije podobné obdobie evanjelizácie. …Budú mať najväčší počet konvertovaných v celej histórii!” (The Late Great Planet Earth, s. 111). Aj keď by týmto mohol byť Billy Graham potešený, faktom je, že táto myšlienak je úplným nezmyslom!

Ľudia pozornejšej povahy sa môžu pýtať – AKO budú títo Židia tak posilnení, ak Duch Svätý, ktorý presviedča a konvertuje, je zo zeme vzatý? Ak nazriete do argumentov podávaných na vysvetlenie tejto žiarivej nezrovnalosti, zistíte, že sú úplne slabé a nepresvedčivé.

Niet absolútne žiadny dôvod veriť, že prekážka, o ktorej písal Pavol, bol Duch Svätý či dokonca Cirkev. Máme pevné, nepopierateľné dôkazy, že ranní kresťania verili, že išlo o rímsku ríšu, ktorá mala byť odstránená – a potom sa objaví človek hriechu. Ranní kresťania vedeli, že rímska ríša bude zlomená a jej pád privedie človeka hriechu. Nuž, keďže od tej doby človek hriechu vedie boj proti svätým, Pavol správne dochádza k záveru, že človek hriechu sa musí k moci dostať PRED zhromaždením svätých v druhom objavení sa Mesiáša! (2 Tesaloničanom 2:1-3).

Človek hriechu

Pokračujúc v Pavlovom proroctve vidíme, že človeka hriechu spája s odpadnutím. “Lebo (ten deň) nenastane, kým nepríde najprv odpadnutie a nezjaví sa človek neprávosti…” (2 Tesaloničanom 2:1-3). Grécky výraz tuná prekladaný ako “odpadnutie” je apostasia, definovaný v Strong’s Concordance ako “odpadnutie/zbehnutie od pravdy”. Z tohto výrazu pochádza anglický výraz “apostasy” (s rovnakým významom – pozn. prekl).  Nemalo ísť o odpadnutie od náboženstva k ateizmu, skôr o odpadnutie vyvíjané v rámci Božej Cirkvi. Ako uviedol R.C.H. Lenski: “To je odpadlíctvo. Je ho preto nutné hľadať vo viditeľnej cirkvi, nie mimo nej, nie v pohanskom svete, vo všeobecnom morálnom úpadku, v islame, vo francúzskej revolúcii, vo vzostupe a rozšírení sa slobodomurárstva, v sovietskom Rusku či v nejakom menšom fenoméne” (The Interpretation of St. Paul’s Epistles, s. 433).

Toto “odpadnutie” už nastalo – alebo je stále ešte v budúcnosti? Tí, ktorí sa cirkevnej histórii venovali, odpoveď poznajú. Pôvodná, novozmluvná cirkev Božia bola naplnená pravdou a duchovnou mocou. No ako plynul čas, ako apoštoli varovali (Skutky 20:29-30; 1 Timotejovi 4:1-3; 2 Petra 2:2-3), začalo dochádzať k jemným odklonom od pravej viery. Tajomstvo nezákonnosti konalo. Nakoniec, to, čo svet ako “Cirkev” uznal v 4. a 5. storočí, sa v skutočnosti stalo ODPADNUTOU Cirkvou. Iba ak by kresťanstvo zostalo doktrinálne čisté počas všetkých tých stáročí, mohlo by byť toto odpadnutie v budúcnosti. To zjavne tento prípad nebol.

Ako odpadnutie naberalo na sile, rímsky biskup sa dostal k moci, tvrdiac, že je “biskup biskupov” a nárokujúc si na to, aby naňho celý kresťanský svet nazeral ako na svoju hlavu – a na RÍM ako na hlavné sídlo cirkvi. Počas nasledujúcich storočí toto odpadnutie pokračovalo s “človekom” v Ríme, vyvyšujúcim sa nad všetkých ostatných, privlastňujúcim si božskú úctu a uctievanie – neustála pripomienka pre všetkých schopných pohľadu, aby videli, že toto odpadnutie nastalo pred stáročiami.

Thomas Newton napísal: “Ak je toto odpadnutie popráve kladené rímskej cirkvi, človekom hriechu je potom pápež, nemajúc na mysli nejakého konkrétneho pápeža, ale pápeža vo všeobecnosti, ako hlavného predstaviteľa a podporovateľa tohto odpadnutia. Odpadnutie ho vytvorilo a on odpadnutie propaguje” (op. cit.). Albert Barnes to vyjadril nasledovne: “To, že jeho [pápežovmu] vzostupu predchádzalo veľké odpadnutie, teda opustenie čistoty jednoduchého evanjelia, ako je zjavené v Novej Zmluve, nemôže spochybňovať nikto, kto je oboznámený s históriou cirkvi. Rovnako jasné je to, že on je výsledkom tohto odpadnutia” (op. cit., s. 1112)

Chrám Boží

Ako sa v Pavlovom proroctve spomína, muž hriechu “sa povyšuje nad všetko …v Božom chráme” (2 Tesaloničanom 2:4). Futuristi predpokladajú, že Pavol hovoril o budúcom židovskom chráme v Jeruzaleme, no pokiaľ nie je tento verš výnimkou, Pavol NIKDY tento termín na fyzický židovský chrám neaplikoval! Opakovane toto vyjadrenie používal v odkaze na Jahveho vyvolený ľud, na Cirkev – nikdy nie na skutočnú budovu. Všimnite si:

“Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? Kto by teda Boží chrám zničil, toho Boh zničí. Lebo Boží chrám je svätý – a ním ste vy. “ (1 Korinťanom 3:16-17).

“A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého (Ruach Kodeš), ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? ?” (1 Korinťanom 6:19).

“a dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu [chrámu], do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.” (1 Petra 2:5).

“A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: “Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom.”  (2 Korinťanom 6:16).

“Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu.  (Efezanom 2:20-22).

Miesto, kde sa bude snažiť teneto človek hriechu umiestniť, bude teda – ako si všíma Barnes – “kresťanská cirkev” – NIE Chrám v Jeruzaleme! K tomu dodáva: “Nie je v žiadnm prípade potrebné to chápať ako chrám v Jeruzaleme….Myšlienkou je, že Antikrist sa bude prezentovať uprostred CIRKVI nárokujúc si pocty, prináležiace iba Bohu….autorita nárokovaná si rímskym pápežom v plnej miere napĺňa jazyk, ktorý tuná apoštol používa” (ibid., s. 1114).

Človek hriechu bude “sedieť” v Jahveho chráme “ako Boh” – čo naznačuje, že si bude nárokovať vládu v cirkvi. “Sedieť” (kathizo) implikuje “sídlo/stoličku” (kathedra), z ktorého odvodzujeme výraz “katedrála” – sídlo biskupa. Keď pápež hovorí “ex cathedra”, hovorí oficiálne zo svojho sídla, takéto prehlásenia sa považujú za neomylné. Guinness hovorí: “Tam, v tejto vyvýšenej katedrálnej pozícii, a nárokujúc si na reprezentáciu Boha, mal človek hriechu konať a prebývať ako údajný zástupca, no skutočný protivník, Krista, podkopávajúc Jeho autoritu, rušiac Jeho zákony a utláčajúc Jeho ľud.” (op. cit., s. 57).

Človek hriechu je ďalej opísaný, ako ten, “ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva, takže sa posadí v Božom chráme a bude sa vydávať za Boha.” (2 Tesaloničanom 2:4). Z tohoto popisu rozumieme, že muž hriechu sa bude vyvišovať vo veľkej pýche, bude činiť veľké nároky a vyvyšovať sa nad iných.

Podobné vyjadrenia sa nachádzajú v celej Biblii. Vládca Týru bol prezentovaný ako hovorí: “Boh som, bývam v božskom obydlí.” (Ezechiel 28:2). Kráľ Babylonu, povýšený vo svojej pýche, bol opísaný ako hovorí: “Do nebies vystúpim, až nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón… Vystúpim do výšin oblakov, prirovnám sa Najvyššiemu.” (Izaiáš 14:4-15). Daniel hovorí o tom, “ktorý sa vyvyšovať a nadúvať nad každého boha; … lebo sa bude nadúvať nad všetko.” (Daniel 11:36-37).

Vyjadrenia o vodcoch vyvyšujúcich sa do nebies, nad každého boha, sediacich v Jahveho príbytku, pripodobňujúcich sa k Najvyššiemu atď., obrazne opisujú ich pýchu a arogantnosť. V prípade človeka hriechu sa tento bude vyvyšovať nad všetkých ostatných – nad všetkých ostatných V CIRKVI! To jest, nebude tvrdiť iba to, že je nejakým vodcom v cirkvi – bude v skutočnosti tvrdiť, že je Vodcom v cirkvi. Človek hriechu bude tvrdiť, že je “ako Boh”, vyvyšujúc sa ako hlava cirkvi – čo je postavenie, patriace samotnému Pánovi – “ukazujúc sa ako Boh”. V pôvodnom gréckom texte nie je pri výraze “Boh” žiaden člen, čo jasne znamená, že človek hriechu si bude nárokovať božské atribúty. “Toto vyjadrenie nenaznačuje, že sa skutočne bude vydávať za pravého Boha”, píše Barnes, “ale iba to, že sedí v chráme, a predstavuje sa, akoby Bohom bol. Nárokuje si také pocty a takú úctu, aké by patrili Bohu, ak by sa zjavil v ľudskej podobe.” (Barnes, op. cit., s.1114).

Dovolím si opýtať sa vás: Tvrdili pápeži, že sú nad všetko, čo sa nazýva bohom, tvrdili, že sú ako Jahveh v chráme Božom, pokúšali sa dokázať, že majú božskú moc? Môžete si byť istí, že áno! Tvrdili, že sú viac ako králi a cisári. Nárokovali si vládu nielen na zemi, ale taktiež i v nebesiach a v pekle! Nárokovali si na atribúty a tituly, ktoré právoplatne patria iba Jahvemu. Pri korunovácii pápeža Innocenta X., mu kľačiaci kardinál adresoval tieto slová: “Najsvätejší a najpožehnanejší otče, hlava Cirkvi, vládca sveta, ktorému boli zverené kľúče kráľovstva nebeského, ktorého uctievajú nebeskí anjeli, a ktorého sa obávajú brány pekla, Teba si zvlášť vážime, uctievame a obdivujeme!”

Moreri, známy katolícky historik, napísal: “Viesť vojnu proti pápežovi znamená bojovať proti Bohu, vidiac, že pápež je Boh a Boh je pápež.” Decius uviedol: “Pápež môže učiniť čokoľvek, čo môže učiniť Boh.” Pápež Lev XIII. v sebe v roku 1890 prehlásil: “Zvrchovaným učiteľom v Cirkvi je rímsky pontifik. Jednota myslí si preto vyžaduje – spolu s dokonalým súladom v jednej viere – podriadenie sa a poslušnosť vôli Cirkvi a rímskeho pontifika, ako voči Bohu samotnému.” V roku 1894 uviedol: “Zastávame na zemi miesto Všemohúceho Boha.” Aká rúhavá arogancia!

30. apríla 1922 v trónnej sieni Vatikánu, pred zhromaždením kardinálov, biskupov, kňazov a mníšok, kľačúcich pred ním na kolenách, pápež Pius XI povýšenecky prehlásil: “Viete, že som Svätý Otec, predstaviteľ  Boha na zemi, zástupca Krista, čo znamená, že som Boh na zemi!” Neuveriteľné!

Pohanský rímsky cézar bol nazývaný “naším Pánom a Bohom”. Po stáročia bol rovnaký titul akceptovaný páepžmi. Na oblúku postavenom ako pocta pápežovi Borgiovi boli slová “Rím bol veľký za cézara, teraz je ešte väčší: Alexander VI. Vládne. Prvý bol človek: tento je boh!” Pápež Pius X., ešte ako arcibiskup benátsky, uviedol: “Pápež nie je iba predstaviteľom Ježiša Krista, on je samotným Ježišom Kristom, ukrytým pod rúškom tela. Hovorí pápež? Je to Ježiš Kristus, kto hovorí.”

Falošný apoštol

Človek hriechu sa v 2 Tesaloničanom 2:3 označuje ako “syn zatratenia”. To isté označenie patrilo Judášovi Iškariotskému v Jánovi 17:12. Týmto opakovaním výrazu Biblia ukazuje, že človek hriechu bude pripomínať Judáša.  Navonok bol Judáš kňaz a apoštol (pozri Skutky 1:20, 25). Napriek tomu “bol zlodej. Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali.” (Ján 12:6). Takéto farbisté označenie by vcelku dobre opisovalo pápežské praktiky – predovšetkým počas temného stredoveku. Aj keď Judáš dostal tridsať kúskov striebra za zradu Jahšuu, pozravil ho v záhrade bokom a slovom “Učiteľ”. Podobne aj pápežstvo hlásalo, že je Jahšuovým apoštolom a priateľom, no zrádzajúc ho propagáciou náuk a praktík, ktoré sú v protiklade s tým, čo Jahšua učil – predaj odpustkov, modlitby za mŕtvych v očistci, platenie za omše, predaj relikvií, obete pred modlami atď, atď, atď.

Vzostup človeka hriechu k moci mal byť sprevádzaný nárokmi na nadprirodzené znamenia a javy. Píše Pavol: “Toho, ktorý príde pôsobením Satana so všetkou mocou, znameniami a klamnými zázrakmi” (2 Tesaloničanom 2:9). Celkový záznam všetkých tých zázrakov, ktoré sa údajne v dano systéme udiali, by doslova zaplnili mnoho knižných zväzkov: kríže rozprávali, postavy zostupovali z obrazov a zapaľovali sviečky, modly sa potili, hýbali očami a rukami, otvárali ústa, uzdravovali choroby, kriesili mŕtvych, liečili zlomené kosti, duše z očistca sa objavovali na pustých cestách a prosili, aby sa v ich prospech konali omše, mnohí tvrdili, že ich navštívila panna Mária atď.. Všetky tieto “zázraky”, či už údajné, skutočné alebo sfalšované – značne padlú rímsku cirkev rozšírili.

Vidíme teda, že človek hriechu sa mal zjaviť v spojení s odpadnutím, mal sa ostať k moci v rámci kresťanstva, nárokujúc si vyvýšené postavenie, ako Boh, jeho vzostup k moci bue sprevádzaný lživými znameniami a falošnými zázrakmi. Videli sme dôkazy – bod po bode – že tieto záležitosti skutočne svoje naplnenie našli v pápežstve rímsko-katolíckej cirkvi.

Niektorí môžu voči tejto interpretácii namietať na základe toho, že Pavol hovoril o “TOM človeu hriechu”, v zmysle jednotlivca, nie postupnosti ľudí. To však nemusí byť nutne pravda. Určitý výraz sa nachádza vo vyjadrení “človek Boží” (2 Timotejovi 3:17) – odkaz na triedu ľudí určitého charakteru, postupnosť podobných jednotlivcov. Čítame taktiež o “veľkňazovi” (Hebrejom 9:7) – s významom postupnosti veľkňazov. Cirkev – dlhá línia alebo postupnosť veriacich počas stáročí – sa označuje ako “nový človek” (Efezanom 2:15). Jedna šelma v proroctve často predstavuje celú ríšu alebo kráľovstvo vo všetkých svojich premenách a revolúciách od začiatku do konca. Štyri šelmy z Daniela 7 sú spomínané ako štyria králi, no tento význam ne je obmedzený na jednotlivých kráľov, pretože každé z týchto kráľovstiev zahŕňalo postupnosť vládcov.

Gramaticky môže vyjadrenie “človek hriechu” znamenať buď jednotlivca alebo postupnosť podobných jednotlivcov. Existuje však silný náznak toho, že sa tu myslí práve spomínaná postupnosť. “Ten, čo ho zadŕža” bola línia alebo postupnosť cézarov, preto by nebolo nekonzistentné veriť, že “ten, ktorý sedí” taktiež označuje podobnú postupnosť. Idea jednotlivca však nie je touto interpretáciou eliminovaná, pretože pápežský úrad zastupuje v istú dobu len jeden človek.

Mali by sme poukázať ešte na niečo iné: Ranní kresťania, nepoznajúc časy ani obdobia (Skutky 1:7), nemali žiadnu možnosť vedieť, že tá doba sa bude tiahnuť prinajmenšom ďalších 2000 rokov. Následne, z ich perspektívy, mohli veriť, že pád rímskej ríše bude náhly – počas ich života – a že Antikrist bude jednitlivcom, ktorý sa následne dostane k moci. O stáročia neskôr, keď sa Biblia stala počas Reformácie otvorenou knihou, mnoho kresťanov a študentov Biblie spoznalo, že tieto proroctvá sa skutočne naplnili – hoci v trochu dlhšom období, než sa pôvodne chápalo.

Rím naozaj padol, no bol to úpadok a pád – tiahnuci sa v období mnohých rokov. Nástup pápežstva bol taktiež postupný – mnoho rokov prešlo, než sa v ňom naplnilo celé proroctvo. Faktom je, že pápežstvo prenasledovalo svätých storočie po storočí, počas obdobia známeho ako temný stredovek – počas ktorého bolo mučených a zavraždených viac ako 50 miliónov ľudí.

Antikrist v Jánovom proroctve

Pozrime sa teraz na knihy apoštola Jána, jediného biblického autora, ktorý výraz “Antikrist” skutočne používa. Píšuc v čase, kedy sa objavovalo mnoho nových doktrín a “pravda raz a navždy odovzdaná svätým” sa rýchlo zľahčovala a porušovala, bremeno Jánovho posolstva pre kresťanov bolo držať sa pôvodnej viery, ako bola vyučovaná na začiatku:

“Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná. A toto je zvesť, ktorú sme od neho počuli a vám zvestujeme: Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy.“ (1 Jána 1:1-5).

Ján hovorí o učení, ktoré “mali od začiatku” a o slove, ktoré “počúvali od začiatku” (2:7):

“Nech zostáva vo vás, čo ste počuli od začiatku. Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi.”  (2:24); “…zvesť, ktorú ste počuli od začiatku…” (3:11).

Spomína “to, čo sme mali od začiatku” (2 Jána 5) a “Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on” (verš 6).

Dôvod, prečo Ján kládol taký silný dôraz na to, čo sa vyučovalo “na začiatku”, bolo to, že mnohí boli zvedení od pôvodnej veiery k falošným náukám. Tých, ktorí odpadli od viery, označil za “antikristov”.

“Deti moje, je posledná hodina. A ako ste počuli, že príde antikrist, tak teraz vystúpilo mnoho antikristov. Z toho poznávame, že je tu posledná hodina.  19 Spomedzi nás vyšli, ale neboli z nás. Lebo keby boli z nás, boli by zostali s nami. No malo sa ukázať, že tí všetci nie sú z nás. “ (1 Jána 2:18-19).

Títo “antikristovia” – typ Antikrista, ktorý mal prísť – neboli ateisti! Boli to ľudia, ktorí sa hlásili za kresťanov. Scofield správne uviedol: “’Spomedzi nás vyšli’, to jest, doktrinálne. Bezpochyby, ako vtedy, aj teraz, popierači Syna sa stále označujú za kresťanov” (Scofield, op. cit., s. 1322). Logicky potom, ak tí, ktorých Ján použil ako typ Antikrista, boli praktizujúci kresťania – tí, ktorí odpadli k nesprávnym doktrínam – PREČO by sme mali hľadať Antikrista niekde mimo praktizujúceho kresťanstva?

Ďalšia pasáž s “Antikristom” sa nachádza v 1 Jána 2:22-26:

“Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna.  Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca. Nech zostáva vo vás, čo ste počuli od začiatku. Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi. A prisľúbenie, ktoré nám dal on, je večný život. Toto som vám napísal o tých, čo vás zvádzajú.”  (1 Jána 2:22-26).

A opäť, tí, ktorí vyučovali veci proti tomu, čo sa vyučovalo od začiatku, sú nazývaní “antikristami”. Vyučovaním takýchto doktrín popierali Otca i Syna. No nešlo o priame, otvorené popretie – pretože Ján spomína klamlivú povahu týchto učení. Niektorí, po prečítaní výrazu “popiera”, predpokladajú, že Antikrist bude ateistom – niekým, kto popiera celkovú existenciu Jahveho – alebo prinajmenšom neveriaci! Počúvame, že Antikrist bude “svetovým ATEISTOM číslo 1!” (Howard C. Estep, Antichrist’s Kingdom, s. 24). Ranní kresťania však nikdy o neveriacom Antikristovi nepočuli! Táto predstava bola  zjavne prvýkrát vyučovaná v Berengaudovom komentári z 9. storočia (Guinness, op. cit., s. 125).

Fred Peters, vo svojom článku “The Mystery of Antichrist” napísal: “Keď vyučujeme, že pápežstvo (dynastia pápežov) je Antikristom, v súlade so všetkými významnými reformátormi a protestantmi posledných tisíc rokov, často nám hovoria…že Antikrist musí byť neveriaci, ateista, pohan, čo pápež nie je. Takto, mávnutím ruky, je mocné prorocké učenie, ktoré otriaslo pápežstvom do jeho základov, zamietnuté….Často sa úprimný hľadajúci opýta nejakého futuristického kazateľa, či je pápež biblickým Antikristom, a táto otázka je v minúte vyriešená, tým najpovrchnejším spôsobom, tvrdením:’Nie, lebo ten nepopiera Otca ani Syna’…a to tému zakončuje, pretože hľadajúci ďalej neskúma, pokiaľ nie je pevne rozhodnutý poznať celú pravdu, a prečo ju takto starí reformátori a protestanti vyučovali.” (Old Fashioned Prophecy Magazine, reprint vydania z roku 1942, s. 29)

Tí “antikristi”, ktorých apoštol Ján spomínal, nie sú ateisti, ale praktizujúci kresťania. Ich učenia “zvádzali” kresťanov k falošným doktrínam. Vyučovanie ateizmu by tento vábivý efekt nemalo, pretože ateizmus nepredstiera, že je kresťanskou doktrínou. Čo sa teda myslí pod vyjadrením, že popierali Otca a Syna? Nešlo o to, že by Jahveho existenciu popierali – popierali ho inými spôsobomi. Popierali ho hlásením sa ku kresťanom, no pridržiavajú sa učení, ktoré neboli pôvodnými učeniami cirkvi založenej Jahšuom. Tento bod objasní preskúmanie, ako sa výraz “popierať” v Písmach používalo.

1/. Júda, podobne ako Ján, písal o odpadnutí, ktoré sa do Cirkvi vkrádalo: “Milovaní, veľmi som sa usiloval napísať vám o našej spoločnej spáse; a pokladám za nevyhnutné písať vám a napomenúť vás, aby ste zápasili za vieru, raz navždy odovzdanú svätým.” Prečo? “Jude 1:4  Vkradli sa totiž medzi vás niektorí ľudia, už dávno zapísaní na odsúdenie, bezbožní, čo zamieňajú milosť nášho Boha za výstrednosti a ZAPIERAJÚ jediného Vládcu a nášho Pána Ježiša Krista.” (Júda 3, 4). Všimnite si, že títo falošní učitelia boli so svojimi novými učeniami tak prefíkaní, že sa medzi ľudi vkradli. Svojimi omylnými a falošnými doktrínami Pána zapierali! Nič nenaznačuje, že by títo odpadlíci popierali Jahveho existenciu. Ak by medzi kresťanov prišli s popieraním Jahveho existencie, v ŽIADNOM PRÍPADE by nemohli prísť nepozorovane.

2/. Podobne písal o rozvíjajúcom sa odpadnutí v Cirkvi Peter. “V ľude však boli aj falošní proroci; tak budú medzi vami falošní učitelia, ktorí budú vnášať zhubné rozkoly; budú zapierať Pána, ktorý ich vykúpil, a tým privedú na seba náhlu záhubu. Mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a pre nich budú potupovať cestu pravdy.” (2 Petra 2:1-2). Títo falošní učitelia celkom iste Jahveho existenciu nepopierali, pretože takto by kresťanov, ktorým Peter písal, nezvádzali. Spôsob, akým ho zapierali, bolo vyučovanie nesprávnych a klamlivých doktrín. Pri predošlej príležitosti Peter uviedol, že Židia vydali Jahšuu a “a zapreli pred Pilátom, kým on rozhodol, že ho treba prepustiť. Vy ste zapreli Svätého a Spravodlivého a žiadali ste, aby vám prepustil vraha. Zabili ste pôvodcu života, ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych; a my sme toho svedkami.” (Skutky 3:13-15). Tí, ktorí Jahšuu zapreli, nezapierali jeho existenciu. Zapreli ho odmietnutím jeho tvrdením a nechajúc ho ukrižovať.

3/. Pavol výraz “zaprieť” používal v spojení s tými, ktorí vyučovali falošné náuky medzi kresťanmi.  Sú spomínaní ako “”zvodcov… lebo rozvracajú celé rodiny a pre mrzký zisk učia, čo sa nemá.” Takíto neboli “zdraví vo viere”, ale “dbali na židovské bájky a príkazy ľudí, ktorí sa odvracajú od pravdy…Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami ho popierajú; sú odporní, neposlušní a neschopní nijakého dobrého skutku.” (Títovi 1:10-16).

Keď sme takto zvážili výraz “zaprieť”, ako ho používal Júda, Peter, Pavol a Ján, je jasné, že sa týmto ateizmus NEMYSLEL. Tí, ktorí zapierali Pána, tak konali nie úplným nasledovaním pôvodného kresťanstva slovom i skutkom. Títo boli označovaní za “antikristov”-

Ďalšou pasážou, ktorá spomína “antikrista”, je 1 Jána 4:1-6:

“Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete. Vy, deti moje, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete. Oni sú zo sveta, preto hovoria podľa sveta a svet ich počúva. My sme z Boha. Kto pozná Boha, počúva nás. Kto nie je z Boha, ten nás nepočúva. Podľa toho poznávame Ducha pravdy a ducha bludu.”

Keďže Ján a ďalší apoštoli svoje učenie obdržali priamo od Jahšuu, mohol Ján povedať, že tí, ktorí ich učeniu verili, boli z Boha. Tí, ktorí sa apoštolskej viery nepridržiavali, boli “falošnými prorokmi”, ich inšpirácia nepochádzala z Božieho Ducha, ale z ducha antikristovho. Ján sa tuná nezaoberal vecami ako politická korupcia, alkoholizmus, prostitúcia, brutalita či zločinnosť v uliciach. Praví kresťania tieto skutky mohli ľahko rozoznať. Ján sa však zaoberal klamstvom zvádzajúcich doktrín.

Ján ľudí varoval, aby pokračovali v pravde “ako počúvali od začiatku” — cez apoštolskú doktrínu – “Lebo vyšlo do sveta mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je zvodca a antikrist. Dávajte si pozor, aby ste neprišli o to, na čom ste pracovali, ale aby ste dostali plnú odmenu. Ktokoľvek zachádza ďalej a neostáva v Kristovom učení, nemá Boha. Kto ostáva v jeho učení, ten má aj Otca, aj Syna. “(2 Jána 7-9).

Význam výrazu “Antikrist”

Niektorí predpokladajú, že Jánovo použitie výrazu “antikrist” jednoducho označuje osobu proti Kristovi. No proti Kristovi boli milióny ľudí. Pavol, pred svojím obrátením, bol proti Kristovi. Židia, pohania a členovia nekresťanských náboženstiev do rôzneho rozsahu boli proti Ježišovi. No ak Ján použil výraz “antikristi” s ohľadom na ľudí, ktorí sa za kresťanov vydávali – ale ktorí boli proti Ježišovi kvôli svojim falošným učeniam – potom máme veľmi špecifický identifikačný bod!! Keďže títo “antikristi” boli typom prichádzajúceho Antikrista, je skutočne silným záverom, že Antikrist sa bude vydávať za kresťana, za Ježiša, ale v skutočnosti bude proti nemu kvôli falošnej náuke.

Je dobre potvrdeným faktom, že výraz “antikrist” môže znamenať nasledovné: (1) Proti (v opozícii) voči Kristovi, (2) namiesto (na mieste) Krista, alebo (3) oba tieto významy. Uvádza Edward Elliot v Horae Apocalyticae: “Keď je anti spojené s podstatným menom, označením nejakého konateľa či funkcionára, zložený výraz buď označuje vice-funkcionára, alebo funkcionára rovnakého druhu vo protiklade, a občas oba tieto významy” (zv. 1, s. 67, 68).

Dobrý príklad slova majúceho oba významy sa dá nájsť v terminológii samotnej rímsko-katolíckej cirkvi. V katolíckej histórii si občas dvaja muži naraz nárokovali na pápežstvo. Ten, kto bol považovaný za nepriateľského, samozvaného, uzurpujúceho pápeža, bol nazývaný “antipápežom” Takýto “pápež” sa povýšil na miesto Pápeža, ale ako pápež bol proti Pápežovi – teda “antipápež”. Potom teda človek, ktorý tvrdí, že je hlavou Cirkvi, namiesto Krista, čo to znamená, ak nie byť v skutočnosti proti Kristovi – čiže byť ANTIKRISTOM? Samotný dôvod pre to je úplne jednoduchý: V Efezanom 1:22; 4:15; 5:23; a Kolosanom 1:18 je hlavou Cirkvi jedine KRISTUS (Ježiš)!

Je zaujímavé, že samotný titul, ktorým sa rímsky pápež hrdí – “Námestník Kristov” – sa do gréčtiny dá preložiť iba ako “Antichristos” – t. j. Vice-Kristus, náhradný Kristus, čiže Antikrist! Pápeži sa teda sami hlásia k titulu, ktorý je ekvivalentom výrazu použítého apoštolom Jánom!

Tak ako “antikristi” o ktorých písal Ján, tak i pápeži POPIERALI JEŽIŠA propagovaním falošných náuk, ktoré spôsobovali odpadnutie ľudí od viery raz odovzdanej. Dokonca sa odvažovali oponovať Ježišovi učením presného opaku toho, čo učil Ježiš a apoštoli!

Kontra-interpretácia

V súťaži medzi katolíkmi a protestantmi boli napísané stovky kníh. Tak veľké bolo pobúrenie, že v roku 1516 piaty lateránsky koncil ZAKÁZAL písať či kázať ohľadom témy Antikrista. No v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku, Francúzsku, Dánsku a Švédsku pravdu o Antikristovi naďalej kázali z mocou a presvedčením duchovní rôznych protestantských cirkví. Písma, po dlhej prestávke, sa opäť dostávali do rúk obyčajného ľudu. Tisíce ľudí videlo v stránkach Biblie, že pápežstvo bolo skutočne Antikristom – učenie, ktoré v rímskej cirkvi spôsobilo spúšť.

Rímsko-katolícka cirkev si rýchlo uvedomila, že musí vyprodukovať kontra-interpretáciu, inak boj prehrá. Encyclopedia Britannica zaznamenáva: “Pod tlakom protestatnského útok na pápežskej strane vznikli nové metódy” – zvláštna zmienka patrí jezuitom Riberovi a Lacunzovi, ktorí založili futuristický smer interpretácie.

Francisco Ribera (1537-1591) publikoval 500-stranový komentár k otázkam Babylonu a Antikrista, jeho cieľom bolo odstaviť protestantské učenie, že pápežstvo je Antikristom. Vo svojom komnetári Ribera pripisoval prvé kapitoly Zjavenia do prvého storočia. Zvyšok obmedzil na doslovných 3 a pol roka pred koncom veku. Taktiež vyučoval, že židovský chrám v Jeruzaleme znovu-vybuduje jednotlivec-Antikrist, ktorý zruší kresťanské náboženstvo, bude popierať Jahšuu, predstierať, že je BOH, a dobyje celý svet. Keď Thomas Brightman (1562-1607), protestantský učenec a reformátor, prvýkrát uvidel výtlačok Riberovho futuristického komentára, bol nesmierne rozčúlený a nahnevaný. S ostrosťou poznamenal: “Najprv človeku zakážu čo len sa Biblie dotknúť, a teraz vydávajú komentár na jej vysvetlenie – aby odviedli ľudí od pápežského Antikrista”!

Po pár ďalších storočí protestantské cirkvi jezuitský futuristický pohľad odmietali. Potom, v roku 1826, sa Samuel R. Maitland (1792-1866), knihovník arcibiskupa z Canterbury, stal prvým protestantom, ktorý akceptoval Riberove a Lacunzove futuristické interpretácie. George Ladd uvádza: “Táto futuristická interpretácia s jej osobným Antikristom a 3 a polročným súžením sa v protestantskej cirkvi zakorenila až na počiatku 19. storočia. Prvým protestanom, ktorý ju prijal, bol S.R. Maitland” (The Blessed Hope, s. 38).

LeRoy Froom to zhŕňa v týchto slovách –

V Riberovom komentári bol položený základ pre veľkolepú štruktúru futurizmu, na ktorej     budovali a ktorú rozširovali všetci, ktorí nasledovali, až sa futurizmus tal bežným     katolíckym stanoviskom. A potom – div divov – v 19. storočí, bol tento jezuitský plán     interpretácie prijatý rastúcim počtom protestantov, až dnes futurizmus, rozšírený a     prikrášlený teóriou vytrhnutia, sa stal všeobecne akceptovaným názorom     fundamentalistického krídla ľudového protestantizmu! (op cit., zv. 2, s. 493).

Kvôli záplave kníh propagujúcich futuristický pohľad, ktoré sú dnes v obehu, existuje mnoho špekulácií ohľadom toho, aký svetový vodca sa čoskoro – ako Antikrist biblického proroctva – objaví. Mnohí v Church of God sú absolútne neznalí starého, štandardného, protestantského výkladu reformátorov; že ČLOVEK HRIECHU sa dostal k moci po páde rímskej ríše, že sa ustanovil nad všetkými (vrátane BOHA) v cirkvi odpadnutia; že všetky tieto veci našli naplnenie v pápežstve rímsko-katolíckej cirkvi.

Dnes sa pápež teší celosvetovej sláve. Omše, ktoré slúži, navštevujú tisíce. Jeho cestám a aktivitám sú venované detailné mediálne správy. Navštevujú ho prezidenti i králi. V očiach mnohých je mužom mieru a dobrej vôle. Milióny rímskych katolíkov vzhliadajú k pápežovi ako k hlave cirkvi, čo je názor základný pre celú štruktúru rímskeho katolicizmu. Ak je pápež hlavou cirkvi, potom protestanti a prívrženci Church of God sa celkom iste mýlia, keď ho za takého nepovažujú. Ale ak nie je, čo sa dá povedať o systéme, ktorý toto hlása? BIBLIA jasne učí, že hlavou Cirkvi je Ješua Mesiáš – a že pápežstvo je Antikristom. Pre túto pozíciu existujú pevné biblické a historické dôkazy, ako sme mohli vidieť v tomto článku. Budete tieto fakty ignorovať?

Ralph Woodrow a John D. Keyser

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: