Tag Archives: biskup

John D. Keyser – Kto alebo Čo je “Antikrist”?

Kto v týchto dňoch nepočul výraz “Antikrist” – dostáva sa mu veľkej publicity v náboženskom rádio-televíznom vysielaní, v náboženských brožúrach a prorockých knihách. Niektoré z týchto knih sú senzačné a hrozivé, ako sú i mnohé filmy zaoberajúce sa touto témou. Všeobecnou predstavou je, že “Antikrist” bude ateistickým politikom, ktorý sa objaví na svetovej scéne v blízkej budúcnosti s obrovskou mocou nad vzdušnými silami – vrátane rakiet, bômb, počítačov a špionážnych satelitov – a spôsobí, že na tejto zemi vypukne peklo.

Ešte počas 1. svetovej vojny mnohí verili, že obávaným človekom hriechu – Antikristom – bude nemecký cisár. O pár rokov neskôr to bol Josif Stalin. Keď bol v USA zavedený New Deal, niektorí sa domnievali, že Franklin Roosevelt bol prinajmenšom predchodcom Antikrista. Iní verili, že pravdepodobnými kandidátmi boli Hitler alebo Mussolini. Herbert W. Armstrong, vo svojich ranných dielach, celkom iste veril, že Mussolini bol viac než pravdepodobným Antikristom. Kniha, vydaná v roku 1940, preberala Armstrongovu teóriu kladenou otázkou: “Je Mussolini Antikristom?” a autor, John. R. Rice, odpovedal: “Možno. Nepoznám dôvod, prečo by nemal zodpovedať popisu tohto strašného muža hriechu…Je evidentne ateistom.” (World-wide War and the Bible, p. 212). Ďalší autor dokonca tvrdil, že Mussolini naplnil 49 proroctiev týkajúcich sa Antikrista!

Čítať ďalej

Reklamy

William Webster – Interpretácia Skaly z Matúša 16:18 v podaní cirkevných otcov (1. časť)

Historické vyvrátenie nárokov rímskeho katolicizmu vrátane kritickej recenzie diela Jesus, Peter and the Keys

Matúš 16:18 je kritickou pasážou Písma pre základ nárokov autority rímsko-katolíckej cirkvi. Celá štruktúra rímskej cirkvi spočíva na interpretácii skaly a kľúčov. A 1. vatikánsky koncil jasne uvádza, že jeho interpretácia Matúša 16 je tou interpretáciou, ktorej sa Cirkev pridržiava od samotného počiatku, a nejde teda o doktrinálny vývoj. Koncil nástojil na tom, že jeho interpretácia je založená na jednoznačnej zhode otcov. Týmto prehlásením si 1. vatikánsky koncil nárokuje na dvetisícročný konsenzus pre svoju interpretáciu a učenie. Výslovne sa uvádza, že iba rímsko-katolícka cirkev má autoritu na interpretáciu Písma a je nezákonné interpretovať ho v protiklade voči tomu, čo nazýva “jednomyseľnou zhodov otcov”. Tento princíp neznamená, že každý jeden otec súhlasí s tou-ktorou špecifickou interpretáciou Písma, znamená vša, že existuje všeobecný konsenzus interpretácie, a 1. vatikánsky koncil tvrdí, že sa s týmto konsenzom zhoduje. Je veľmi dôležité toto povedať, pretože to súvisí s nárokom rímskej cirkev ako o jedinej pravej Cirkvi založenej Kristom, nezmenenej od samotného svojho počiatku.

Čítať ďalej

William Finck – Mylné predstavy ohľadom Pavla a ‘Cirkvi’

Mnoho ľudí hľadí na utláčateľské monštrum, ktoré samé seba nazýva rímsko-katolíckou cirkvou, a následne zo stvorenia tohto monštra a jeho potomstva obviňujú Pavla z Tarzu, ako keby ten niečo také vymyslel. Týmto spôsobom takíto ľudia iba opakujú lži rímskej cirkvi, ktorými si nárokuje apoštolský základ, a venujú im hodnovernosť, ako keby boli pravdivé, čo celkom iste nie sú!

Takmer každému by malo byť evidentné, že apoštoli pravdepodobne napísali mnoho ďalších listov, než sú tie, ktoré v našich Bibliách máme, a ktoré, ak by sme ich poznali, by pravdepodobne prispeli k úplnejšiemu obrazu ich ideálneho modelu pre fungovanie a štruktúry skutočne kresťanskej komunity. Avšak nie mimo ducha jednoduchosti, ktorý je cieľom kresťanského učenia, možno nepotrebujeme nič viac než inštrukcie, ktoré máme. V tomto texte preskúmame, čo presne novozmluvné knihy, a predovšetkým Pavlove listy, skutočne uvádzajú k organizácii a vedení kresťanskej komunity.


Čítať ďalej

Rev. John Dowling – Kroky smerujúce k pápežskej nadvláde (z knihy “The History of Romanism”)

§ 11. – NIČ nemôže byť jednoduchšie a skromnejšie než forma cirkevnej organizácie a vláda v prvotných dobách. Každá cirkev pozostávala zo spoločenstva veriacich v Pána Ježiša, zjednotených v zmluvnom vzťahu, pre uctievanie Boha, udržiavanie doktrín evanjelia a administráciu nariadení stanovených Kristom. „Každá cirkev,“ hovorí episkopálny Waddington, „v riadení svojich vnútorných záležitostí, bola v základe nezávislá na iných.“ Rovnaký historik dodáva, že „cirkvi tvorili akési federatívne spoločenstvo nezávislých náboženských komunít, roztrúsených po väčšej časti ríše, v postupnej komunikácii a v neustálej harmónii navzájom.“ (Wad. Ch. Hist., s. 43)


Čítať ďalej

Rev. John Dowling – Náboženstvo v aliancii so štátom (z knihy “The History of Romanism”)

§ 7. – Vďačiac zábudlivosti či nedbajúc na dôležitý princíp, spomenutý na konci poslednej kapitoly, t.j., že Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, cisár Konštantín, nedlho po svojej pozoruhodnej, a ako niektorí predpokladajú, zázračnej konverzii na kresťanstvo v roku 312, prijal náboženstvo Krista v bezbožnom objatí štátu, rozhodnutý zjednotiť vo svojej osobe občiansku i náboženskú vládu, a nárokovať si právo zvolávať koncily a predsedať im, a regulovať externé záležitosti cirkvi. Nasleduje rozprávanie o Konštantínovej konverzii, ktorú uvádza Eusebius vo svojom živote cisára (Eusebius, vita Const., kniha. i., kap. 28 a ďalej): Konštantín viedol svoju armádu z Francúzska do Itálie, sužovaný úzkosťou z výsledku bitky s Maxentiom, a hľadajúc pomoc nejakého božstva v uistení o úspechu, keď náhle uvidel na oblohe žiarivý kríž, so slovami napísanými na ňom: „Týmto zvíťazíš“ (In hoc signo vinces). Premýšľajúc o tejto udalosti v noci usúdil, že sa mu v tomto videní zjavil Ježiš Kristus a nariadil mu , aby symbol kríža učinil svojou vojenskou zástavou. K hodnovernosti tohto podania sa viažu rozličné názory. Dr. Milner toto podanie prijíma, aj keď v evidentnom nesúlade so svojím krédom, Mosheim predpokladá, so starovekými autormi Sozomenom a Rufinom, že to celé bol iba sen, Gregory, Jones, Haweis a ďalší ho úplne odmietajú, a profesor Gieseler, so svojou zvyčajnou presnosťou a dobrým úsudkom, ho počíta „medzi legendy tej doby, ktoré mali pôvod v myslení, že konečný zápas bol medzi pohanstvom a kresťanstvom.“ Pokiaľ ide o mňa, neváham to považovať za bájku. Konštantín to Eusebiovi vykladal až o mnoho rokov neskôr, a so všetkou pravdepodobnosťou na naliehanie svojej poverčivej matky Heleny, oslavovanej nálezkyne dreva pravého kríža (?) v Jeruzaleme, nejakých 250 rokov po úplnom zničení mesta, a všetkého, čo obsahovalo, a zmiznutia samotných jeho základov pod pluhom rímskeho dobyvateľa Vespasiana. Následný život Konštantína neposkytol žiadne dôkazy, že bol zvláštnym favoritom Nebies, a výsledky jeho patronátu nad cirkvou, nakoniec tak katastrofické pre jej čistotu a duchovnosť, postačujú pre dôkaz, že Boh by nikdy nevykonal zázrak na dosiahnutie takéhoto zámeru.

Čítať ďalej