§ 11. – NIČ nemôže byť jednoduchšie a skromnejšie než forma cirkevnej organizácie a vláda v prvotných dobách. Každá cirkev pozostávala zo spoločenstva veriacich v Pána Ježiša, zjednotených v zmluvnom vzťahu, pre uctievanie Boha, udržiavanie doktrín evanjelia a administráciu nariadení stanovených Kristom. „Každá cirkev,“ hovorí episkopálny Waddington, „v riadení svojich vnútorných záležitostí, bola v základe nezávislá na iných.“ Rovnaký historik dodáva, že „cirkvi tvorili akési federatívne spoločenstvo nezávislých náboženských komunít, roztrúsených po väčšej časti ríše, v postupnej komunikácii a v neustálej harmónii navzájom.“ (Wad. Ch. Hist., s. 43)
–
„Vedúci cirkvi,“ hovorí luterán Mosheim, „boli nazývaní presbytermi (t.j. staršími), alebo biskupmi, tieto dva tituly sú v Novej Zmluve bezpochyby aplikované na tú istú vrstvu mužov.“1 (Skutky 20:17,28, Fil. 1:1)(Mosheim, zv. I, s. 99).To boli osoby veľkej vážnosti, odlišujúc sa od ostatných svojou svätosťou a zásluhami. „Nech si nikto“, uvádza ten istý učený historik, „nemýli biskupov prvotného a zlatého obdobia cirkvi s tými, o ktorých čítame v nasledujúcich dobách. Pretože aj keď sa označovali rovnakým titulom, nesmierne sa od seba líšili. Biskup, počas prvého a druhého storočia, bola osoba, ktorá mala na starosť jedno kresťanské zhromaždenie, ktoré, v tom čase, všeobecne hovoriac, bolo dostatočne malé,, aby sa vošlo do súkromného domu.“ Preto, píšuc Kolosanom, apoštol Pavol posiela pozdrav Nymphasovi a „cirkvi, ktorá je v jeho dome.“ (4:15). Na začiatku listu Filipanom odkazuje na služobníkov týchto prvotných cirkví, keď svoj list adresuje „všetkým svätým v Kristovi Ježišovi, ktorí sú vo Filipi, s biskupmi a diakonmi .“ (1:1)
§ 12. – Postupom času sa však nádherná jednoduchosť prvotných cirkví opustila, nezávislosť každej cirkvi sa stratila, a ako sme už videli, vytvorila sa rôznorodosť cirkevných úradov nahradzujúcich prvotných starších (biskupov) apoštolskej doby, a ako táto zmena predstavovala základný kameň, na ktorom bola postupne vystavaná štruktúra pápežského predpokladu, uvediem, slovami dvoch uznávaných historikov, opis tohto prvého kroku v tejto zhubnej inovácii.
Ako bolo vidieť z podania Dr. Mosheima a ďalších, podľa použitia v Novej Zmluve, titul biskup patril presbyterom, čiže starším. Nedlho po smrti apoštolov si však začali nárokovať tí, ktorí sa snažili získať moc nad svojimi bratmi v duchovnej službe. Gieseler túto zmenu opisuje nasledovne: „Po smrti apoštolov a ich žiakov, ktorým bola vždy odovzdané všeobecné smerovanie cirkví, niekto spomedzi presbyterov v každej cirkvi postupne prevzal vedenie v záležitostiach.“ Tým istým neregulérnym spôsobom si titul επίσκοπος (biskup) privlastnil prvý presbyter. Odtiaľ rozdielne opisy o poradí prvých biskupov v cirkvi v Ríme.“2 Mosheimov opis postupného preberania autority týmito rannými biskupmi, a rannej straty prvotnej nezávislosti cirkví uvádza: „Moc a jurisdikcia biskupov nebola dlho obmedzená vo svojich pôvodných hraniciach, ale zanedlho tieto hranice sami rozšírili, a to nasledovne. Biskupi, ktorí žili v mestách, prostredníctvom svojej duchovnej služby, alebo skrze svojich presbyterov, budovali nové cirkvi v susediacich mestách a dedinách. Tieto cirkvi pokračovali vo svojej činnosti pod vedením biskupov, skrze ktorých prijali evanjelium, a tieto narastali do cirkevných provincií, ktoré Gréci nazývali diocézy. Cirkvi boli v tom čase úplne nezávislé, nepodliehali žiadnej cudzej jurisdikcii, každá jedna mala svojich vládcov a svoje vlastné zákony. Aj keď cirkvi založené apoštoli mali tú česť, že v obtiažnych a neistých prípadoch boli žiadané o radu, nemali však žiadnu právnu autoritu, žiadny druh zvrchovanosti nad inými, ani najmenšie právo im vnucovať zákony. Naopak, nič nie je evidentnejšie než dokonalá rovnosť prevládajúca medzi prvotnými cirkvami, a v prvom storočí sa nikde neobjavuje ani nejmenšia stopa po asociácii provinčných cirkví, o ktorých koncily a metropolitovia odvádzajú svoj pôvod.
Počas veľkej časti 2. storočia kresťanské cirkvi boli nezávislé od ostatných, nespájali sa do spoločenstiev, konfederácie či iných spolkov okrem charity. Každé kresťanské zhromaždenie bolo malým štátom ovládaným svojimi vlastnými zákonmi, ktoré boli prijaté, či prinajmenšom odobrené, spoločnosťou. No postupom času boli všetky kresťanské cirkvi v provincii sformované do veľkého cirkevného zboru, ktorý sa, podobne ako konfederačné štáty, v istý čas zhromažďoval, aby preberal otázky všeobecného záujmu ako celok. Táto inštitúcia má svoj pôvod medzi Grékmi, u ktorých nebolo nič bežnejšie, ako táto konfederácia nezávislých štátov a pravidelné zhromaždenia, ktoré sa stretávali v stanovený čas, a ktoré sa skladali so zástupcov každého štátu. No tieto cirkevné asociácie neboli viac obmedzené len na Grékov, ich využitie sa stalo univerzálnym a boli vytvárané všade tam, kde sa šírilo evanjelium. Týmto zhromaždeniam, v ktorých sa zástupcovia cirkví schádzali na spoločné konzultácie, Gréci prisúdili názov synody, v latinskom jazyku koncily, a zákony, ktoré boli na týchto všeobecných stretnutiach prijímané, boli nazývané kánonmi, t.j., pravidlami.
Tieto koncily, o ktorých nenachádzame najmenšiu zmienku pred polovicou 2. storočia, zmenili celú tvár cirkvi, dali jej novú formu, pretože nimi boli dávne privilégiá ľudu značne zredukované, a značne sa zväčšila moc a autorita biskupov. Pokora a rozvážnosť týchto zbožných prelátov bránila okamžitému prevzatiu moci, ktorou boli obdarení. Na prvých z týchto všeobecných koncilov uznávali, že nie sú nič viac, než len delegáti svojich cirkví, a že konajú v mene, a z ustanovenia, svojich členov. No tento skromný tón čoskoro zmenili, nebadane rozširovali obmedzenia svojej autority, zmenili svoj vplyv na dominanciu a svoje rady na zákony, a otvorene hlásali, že Kristus ich zmocnil predpisovať svojmu ľudu autoritatívne pravidlá viery a spôsobov správania sa.
Ďalším efektom týchto koncilov bolo postupné zrušenie dokonalej rovnosti, ktorá vládla medzi biskupmi v prvotných dobách. Pretože poriadok a decentnosť týchto zhromaždení si vyžadoval, aby niektorému z prítomných biskupov na koncile bola udelená nadradená moc a autorita, a odtiaľ odvádzajú práva metropolitov svoj pôvod. Medzičasom sa hranice cirkvi rozšírili, zvyk usporadúvať koncily nasledoval všade tam, kam doľahol zvuk evanjelia, a všeobecná cirkev teraz pripomínala obrovskú republiku vytvorenú kombináciou veľkého počtu malých štátov. To si vynútilo stvorenie novej triedy duchovných, ktorí boli ustanovovaní v rôznych častiach sveta, ako hlavy cirkvi, a ktorých úrad mal zachovávať konzistentnosť a jednotu tohto obrovského zboru, ktorého členovia boli tak roztrúsení medzi národmi. Takáto bola povaha a úrad patriarchov, medzi ktorými sa nakoniec vytvoril, keď prevládla ambícia v najnehanebnejšej perióde, nový úrad, udeľujúc biskupovi Ríma, a jeho následníkom, titul a autoritu vládcu patriarchov.
Kresťanskí doktori mali veľké šťastie pri presvedčení ľudu, že duchovní kresťanskej cirkvi nahradili charakterom, právami a privilégiami židovské kňazstvo, a toto presvedčenie bolo novým zdrojom pôct a zisku pre posvätný rád. Táto predstava bola usilovne propagovaná po vláde Adriana, keď druhé zničenie Jeruzalema potlačilo medzi Židmi všetky nádeje obnovy svojej vlády v niekdajšej sláve a na povstanieich krajiny z ruín. A následne sa biskupi považovali v charaktere a hodnosti za podobných veľkňazovi medzi Židmi, zatiaľčo presbyteri reprezentovali kňazov a dekani (diakoni) levitov. Je vskutku veľmi pravdepodobné, že tí, ktorí ako prví priniesli toto absurdné porovnanie úradov tak úplne odlišných, konali skôr z nevedomosti a omylu, než skrze úmysel a plán. Akonáhle však táto predstava bola uvedená, priniesla prirodzené výsledky, a tieto výsledky boli skazonosné. Omyly, k objaveniu ktorých prispela, boli mnohé, a jedným z jej bezprostredných následkov bolo ustanovenie väčšieho rozdielu medzi kresťanskými pastormi a ich stádom, než duch evanjelia, ako sa zdá, pripúšťa.“3
§ 13. – Trvalo dlho po zavedení týchto inovácií prvotnej jednoduchosti, než sa biskupi Ríma tešili, či dokonca požadovali duchovnú zvrchovanosť nad inými biskupmi, a nad všeobecnou cirkvou, čo neskôr požadovali ako božské právo. Napriek pompéznosti a bohatstvu, ktoré rímsku Stolicu obklopovalo, ako poznamenáva práve citovaný historik, v 4. storočí biskupi tohto mesta ešte nevlastnili túto pre-eminentnosť moci a jurisdikcie v cirkvi, akej sa tešili neskôr. V cirkevnom spoločenstve boli skutočne najeminentnejším stavom občanov ako i ich bratia, a podriadení, ako oni, ediktom a zákonom cisárov. Žiaden z biskupov neuznával odvodzovanie svojej autority od povolenia a ustanovenia biskupom v Ríme, alebo že by boli stvorení biskupmi priazňou apoštolskej stolice. Naopak, všetci vyznávali, že sú vyslancami a služobníkmi Ježiša Krista a od neho odvádzali svoju autoritu. Treba si však povšimnúť, že i v tom storočí bolo uskutočnených pár krokov, na ktorých biskupi Ríma zhromažďovali neskôr svoju cirkevnú moc a despotizmus. Tieto kroky boli čiastočne uskutočnené neprezieravosťou cisárov, čiastočne obratnosťou samotných rímskych prelátov, a čiastočne bezohľadnou horlivosťou a unáhleným názorom istých biskupov.4
Jedným z týchto krokov bol dekrét menej známeho koncilu v Sardis, počas ariánskeho sporu, v roku 347. Medzi inými záležitosťami preberanými na tomto koncile bolo dané, „že v prípade, že sa biskup cíti ublížený rozsudkom biskupov svojej provincie, môže sa odvolať na biskupa v Ríme, ktorý by mal napísať biskupom v susedstve provincie ublíženého biskupa, aby si prípad znovuvypočul, a taktiež, aby by to bolo žiaduce, vyslať presbyterov svojej vlastnej cirkvi na výpomoc pri tomto znovuvypočutí.“ Je pravdepodobné, ako uvádza Richerius vo svojom diele History of Councils, že tento dekrét bol iba dočasný, poskytujúci bezpečnosť východným ortodoxným biskupom proti Áriánom, a že privilégium dané biskupovi Ríma nebolo dané rímskej stolici, ale iba vtedajšiemu biskupovi Juliovi, ktorý je tuná výslovne spomenutý, a následne bolo určené len pre prípad pred týmto koncilom. Na začiatku 5. storočia sa však prostredníctvom tohto dekrétu pokúsil Zosimus, rímsky biskup, ustanoviť svoju autoritu v afrických cirkvách pri nasledujúcej udalosti. Apiarius, presbyter cirkvi v africkej Sicce, zosadený svojím biskupom pre hrubú nemravnosť, utiekol v A.D. 415 do Ríma a bol prijatý do spoločenstva Zosimom, ktorý okamžite vyslal legátov do Afriky k tamojším biskupom, požadujúc znovuvypočutie Apiariovho prípadu, tvrdiac, že biskupi Ríma majú privilégium takéto vypočutie vyžadovať na základe dekrétu koncilu zo Sardis. Africkí biskupi však odmietli uznať autoritu tohto dekrétu a po vlečúcom sa spore zaslali biskupovi v Ríme konečný list, „v ktorom potvrdzujú svoju nezávislosť, ako i iných cirkví, a popierajú predstierané právo vypočúvania apelov, ktoré si nárokuje biskup Ríma, a ďaleho ho nabádajú, aby neprijímal do spoločenstva osoby, ktoré boli exkomunikované svojimi vlastnými biskupmi, alebo sa akýmkoľvek spôsobom vmiešaval do privilégií ostatných cirkví.“5
§ 14. – Druhým krokom k pápežskej zvrchovanosti bol zákon prijatý v roku 372 cisárom Valentinianom, ktorý extrémne favorizoval rast a ambície biskupov Ríma, posilňujúc ich skúmať a súdiť iných biskupov. Pár rokov nato biskupi zhromaždení na koncile v Ríme, bez zváženia nebezpečnej moci, ktorú zverovali jednému z nich, a zamýšľajúc sa len nad privilégiom, ktoré im zabezpečovalo výnimku z jurisdikcie sekulárnych sudcov, vyhlásili v rozhodnom vyjadrení svoje schválenie tohto zákona, a odporúčali jeho bezprostredné uvedenie do platnosti, v prejave prezentovanom cisárovi Gratianovi.6
Tretia okolnosť, ktorá prispela k rýchlo rastúcemu vplyvu rímskych biskupov, bol zvyk, existujúci pred koncom 4. storočia, o odkazovaní na svoje rozhodnutie v súslednosti svojho nároku na apoštolský pôvod, všetky otázky týkajúce sa apoštolských zvykov a doktrín. To im dalo príležitosť vydať obrovské množstvo didaktických listov, všeobecne nazývaných Dekretály, ktoré si zanedlho získali tón apoštolskej autority, a boli na Západe vysoko vážené, ako pochádzajúce z apoštolskej tradície. Od tej doby neexistoval na Východe žiaden spor, v ktorom by sa každá zo strán nesnažila získať na svoju stranu biskupa Ríma, a skrze neho západnú cirkev, súperiac medzi sebou v lichôtkach a servilnosti. Na konciloch sa k jeho legátom neustále správali s najväčšou úctou a na koncile v Chalcedone po prvýkrát koncilu predsedali.“7
Koncil v Chalcedone sa uskutočnil v A.D. 451 a napriek pre-eminentnosti legáta rímskeho biskupa, nemal tento moc ani vplyv zabrániť tomu,, aby sa do kánonu dostala pasáž, ktorá sa ukázala ako extrémne odporná jeho pánovi Levovi, ktorý bol nazývaný Veľkým, a ktorá vyústila v zdĺhavý a trpký spor medzi biskupmi Ríma a Konštantinopolu o tom, kto by mal byť najväčší. Pár rokov pred touto dobou, od presunutia sídla ríše do Konštantinopolu, ambície a nároky konštantinopolského biskupa sa takmer vyrovnali nárokom biskupa v Ríme. Akurát sa zmocnil duchovnej vlády nad provinciami Malej Ázie, Thrákie, Pontu a východnej časti Ilyrika, k značnej Levovej neľúbosti a nespokojnosti. Táto nespokojnosť sa ešte zvýšila, keď 28. kánonom koncilu v Chalcedone bolo rozhodnuté,, že rovnaké práva a pocty, ktoré boli udeľované biskupovi Ríma, patrili i biskupovi Konštantinopolu kvôli rovnakej úcte a sláve tých dvoch miest, v ktorých títo preláti vykonávali svoju autoritu. Rovnaký koncil taktiež slávnostne potvrdil biskupa Konštantinopolu v duchovnej vláde tých provincií, v ktorých si ambiciózne uzurpoval jurisdikciu. Lev vehementne oponoval prijatiu týchto dekrétov, a jeho opozícii sekundovalo pár ďalších prelátov. No ich úsilie bolo márne, keďže svojou váhou rozhodli cisári, podporiaci rozhodnutia gréckych biskupov.
V následnosti na dekréty tohto slávneho koncilu začal konštantinopolský biskup zaťato súperiť o nadvládu s rímskym pontifikom, a drviť patriarchov Alexandrie a Antiochie, akoby tí mali pocítiť utláčateľské účinky jeho predstieranej nadradenosti. Natešený z priazne a blízkosti imperiálneho dvora vrhol svoj pohľad na všetky strany, kde sa nachádzali objekty, na ktorých by mohol uspokojovať svoje ambície. Po podrobení si pod svoju jurisdikciu týchto dvoch patriarchov, ako prelátov len druhotného významu, napadol diocézu rímskeho pontifika a obral ho o pár provincií. Dvaja bývalí preláti, aj keď bojovali vehementne, a svojou opozíciou vyvolali značné nepokoje, predsa len bojovali neúčinne, jednak pre nedostatok moci, a podobne kvôli množstvu nepriaznivých podmienok. No rímsky pontifik, značne ich predčiac v bohatstve i moci, bojoval s väčšou húževnatosťou a zaťatosťou, a následne uštedril smrteľnú ranu uchvátenej zvrchovanosti patriarchu Konštantinopolu. Napriek zdvojnásobeniu úsilia menovaného, množstvo podmienok dohromady posilnilo moc a autoritu rímskeho pontifika, aj keď ešte nemal hodnoť zvrchovaného zákonodarcu a sudcu celej kresťanskej cirkvi. Biskupi Alexandrie a Antiochie, neschopní čeliť panovačnému prelátovi Konštantinopolu, často utekali k rímskemu pontifikovi pre pomoc proti jeho násiliu, a rovnakú metódu využíval podriadený zbor biskupov, keď ich práva napádali preláti Alexandrie a Antiochie. Takto rímsky biskup, prijímajúc všetkých týchto prelátov striedavo pod svoju ochranu, denne pridával nové sféry vplyvu a autority rímskej stolici, činil ju všade rešpektovanou a nebadane zakladal jej zvrchovanosť. Šlo evidentne o ďalší z krokov, ktorými rýchlo postupoval k vrcholu strašidelnej dominancie.8
§ 15. – Ešte jeden prípad je hodný zmienky, prispievajúci v nemalej miere k zväčšeniu moci a vplyvu rímskeho biskupa, menovite ohľad takmer všeobecne mu venovaný zúrivými barbarskými kmeňmi, ktoré sa v tom čase v rýchlom slede vlievali do Itálie zo severu, dobýjajúc a pustošiac Itáliu a hlavné mesto dávnej ríše. V rokoch 408, 409 a 410 bolo pyšné mesto Rím trikrát za sebou podriadené obliehaniu povestného Alarica, kráľa Gótov, ktorý je vtedajšími historikmi označovaný strašlivými prívlastkami typu ničiteľ národov. Najprv bol podplatený vystrašenými obyvateľmi, no nakoniec sa mesta zmocnil a nechal ho vyplnieniť zúrivými gótskym vojskom. V roku 452 krutý Attila, kráľ Hunov, napadol sever Itálie, spustošil niektoré z jej najkrajších provincií, a od pochodu na Rím a obnovenia strašných Alaricových krutostí bol odvrátený obrovským výkupným a značným vplyvom rímskeho pontifika Leva Veľkého, ktorý na čele vyslancov čakal na Attilu, „utáboreného na mieste, kde sa pomalo tečúci Mincius stráca v spenených vlnách jazera Benacus, a rozdupávajúceho so svojím skýtskym jazdectvom farmy Catulla a Virgilia.“9 V roku 454 bol Rím opäť dobytý a vyplienený Gensericom, kráľom Vandalov, a v roku 476 bolo západné impérium konečne rozvrátené, a Itália, so svojím slávnym hlavným mestom, zdegradovaná pod vládou gótskych barbarov nájazdami Odoacera, kráľa Herulov, gótskeho kmeňa, a zosadením a vyhnaním Augustula, posledného zo západorímskych cisárov.
§ 16. – Tieto barbarské národy, títo zúriví a krvilační Germáni, ktorí si po porážke Rimanov západnú ríšu rozdelili, trpeli, s najväčšou trpezlivosťou a miernosťou, vládu a neresti biskupov a kňazov, pretože po svojej konverzii na kresťanstvo sa prirodzene stali poddanými v ich jurisdikcii, a navyše, na služobníkov Krista nazerali ako na majúcich rovnaké práva a privilégiá, ktorým sa tešili kňazi ich fiktívnych božstiev. Nedá sa ani vôbec čudovať nad týmito poverčivými barbarmi, zvyknutými nazerať s pocitom hraničiacim so zbožňovaním, na veľkňazov svojich vlastných pohanských bohov, ako na pripravených preniesť svoje uctievanie na veľkňazov Ríma, predovšetkým keď videli množstvo pohanských rituálov už zavedených do kresťanského uctievania, a ochotu rímskych pontifikov, ďalej rozširujúcich počet týchto pohanských ceremónií, vyhovieť svojim náboženstvom predsudkom a sklonom všetkých.
V dobách nevedomosti a dôverčivosti, poznamenáva slávny škótsky historik: „duchovní náboženstva sú predmetmi poverčivého uctievania. Keď barbari, ktorí zaplavili rímsku ríšu, prvýkrát prijali kresťanskú vieru, našli duchovných s vlastníctvom značnej moci, a prirodzene na týchto nových sprievodcov preniesli svoje podriadenie sa a úctu, ktorú zvykli prejavovať kňazom toho náboženstva, ktoré práve opustili. Považovali ich osoby za rovnako posvätné s ich funkciou, a považovali by za rúhavépodriadiť ich svetskej jurisdikcii laikov. Duchovenstvo nebolo nevšímavé voči týmto výhodám, ktoré im prinášala slabosť ľudstva. Zakladali súdy v ktorých sa skúmala a rozhodovala každá otázka týkajúca sa ich vlastného charakteru, ich funkcie, ich majetku, a získavali takmer úplné vyňatie spod autority civilných sudcov.“10 Medzi barbarskými pohanskými dobyvateľmi a biskupom Ríma a jeho duchovenstvom takto dochádzalo k istému druhu vzájomného kompromisu. Prví všeobecne súhlasili s prijatím kresťanského mena, tí druhí mlčky súhlasili s podrobením sa čo najviac voči ich pohanským rituálom a ceremóniám uctievania.
Slepé podriadenie sa týchto pohanských kmeňov voči zdegenerovaným kresťanským duchovným smerovalo k zvýšeniu bohatstva a následne moci duchovenstva. K tejto téme poznamenáva vycibrený historik stredoveku: „Zbožnosť dobyvačných národov, keďže bola menej osvietená než boli menej osvietených než zbožnosť poddaných ríše, bola zato štedrejšia. Vskutku opustili uctievanie Hesusa a Taranisa vo svojich lesoch, no zachovali si jeho elementárne princípy, a celej barbarskej idolatrie – poverčivú úctu voči kňazstvu, dôverčivosť, ktorá, zdá sa, priťahovala podvod, a dôveru v účinnosť darov v odčinení hriechov. Túto náladu využívali duchovní, ani nie tak z osobných pohnútok, ako z horlivosti za záujmy svojich rádov. Mnoho zo špecifických a prominentných charakteristík vo viere a disciplíne tej doby, zdá sa, bola buď zavedená, alebo horlivo propagovaná, so zámerom podlého podvodu. K týmto zámerom smerovalo uctievanie relikvií, uctievanie vyobrazení, idolatria svätých a martýrov, náboženská nedotknuteľnosť svätýň, posväcovanie cintorínov, no nadovšetko doktrína očistca a omše za mŕtvych. Takto zaranžovaná viera, operujúca v mysliach barbarov, štedrých, hoci nenásytných, zbožných, aj keď skazených, prirodzene spôsobila prítok bohatstva do cirkvi.11
1 To sa dnes všeobecne prijíma všetkými denomináciami, episkopálnymi i ďalšími. Preto v traktáte „Episcopacy tested by Scripture“, vydanom u Protestant Episcopal Tract Society, New York (s. 12), autor, ktorý je uznávaný za jedného z ich najschopnejších obhajcov, ohľadom použitia titulu biskup v Novej Zmluve poznamenáva: „Toto označenie je dané strednej triede, čiže presbyterom, a všetko čo v Novej Zmluve čítame ohľadom „biskupov“ vrátane, samozrejme, slov „dozorca“ a „dozor/dohľad“, ktoré majú rovnaký pôvod,“ uvádza autor, „sa majú považovať za vzťahujúce sa na túto strednú triedu“, to jest, na presbyterov, čiže starších.
2 Gieselerovodielo Ecclesiastical History, zväok I., strana 65.
3 Mosheim, cent. I, časť 2, cent ii, časť 2.
4 Pozri Dupin, de antiqua Ecclesiæ disciplina.
5 Pozri Hammond on Six Councils – Oxford, 1843, s. 40.
6 Pozri poznámku Dr. Maclainea v Mosheim, i., s. 344.
7 Gieseler, zv. I., strana 260.
8 Pozri Mosheim, Cent. V. časť 2, kap. ii.
9 Gibbonovo dielo Decline and Fall of the Roman Empire, zv. II., s. 303.
10 Robertsonovo dielo Charles V., American Edition, strana 34.
11 Hallamovo dielo Middle Ages, kap. vii, strany 261, 262, american edition.
Christian Freeman 