Clifton Emahiser – O Trojici

(Pozn. Christian Freeman: Týmto článkom síce predbieham v publikovaní Cliftonovho periodického Watchman’s Teaching Letter, ale kvôli dôležitosti tejto témy je to nutné).

 

Čo budem v tejto lekcii prezentovať, sa radí medzi hlavné doktríny nachádzajúce sa v Biblii, a bez jej pochopenia sa človek nedostane k značnej časti ovietenia, ktoré sa na stránkach Biblie nachádza. V skratke, nedá sa sedieť na dvoch stolíčkách – nemôžeme mať svadbu i trojicu! Je pravdou, že v Písme sa hovorí o vzťahu Otec-Syn, no nie je to “Boh v troch osobách”, ale jeden Boh v troch manifestáciách (zjaveniach)! Áno, existuje Otec, a áno, existuje Syn, no samotný Kristus objasnil túto záležitosť v dvoch veľmi dôležitých pasážach, nachádzajúcich sa v Jánovi 12:45 & 14:6-9:

William Finck – Mylné predstavy ohľadom Pavla a ‘Cirkvi’

Mnoho ľudí hľadí na utláčateľské monštrum, ktoré samé seba nazýva rímsko-katolíckou cirkvou, a následne zo stvorenia tohto monštra a jeho potomstva obviňujú Pavla z Tarzu, ako keby ten niečo také vymyslel. Týmto spôsobom takíto ľudia iba opakujú lži rímskej cirkvi, ktorými si nárokuje apoštolský základ, a venujú im hodnovernosť, ako keby boli pravdivé, čo celkom iste nie sú!

Takmer každému by malo byť evidentné, že apoštoli pravdepodobne napísali mnoho ďalších listov, než sú tie, ktoré v našich Bibliách máme, a ktoré, ak by sme ich poznali, by pravdepodobne prispeli k úplnejšiemu obrazu ich ideálneho modelu pre fungovanie a štruktúry skutočne kresťanskej komunity. Avšak nie mimo ducha jednoduchosti, ktorý je cieľom kresťanského učenia, možno nepotrebujeme nič viac než inštrukcie, ktoré máme. V tomto texte preskúmame, čo presne novozmluvné knihy, a predovšetkým Pavlove listy, skutočne uvádzajú k organizácii a vedení kresťanskej komunity.

–

Rev. John Dowling – Kroky smerujúce k pápežskej nadvláde (z knihy “The History of Romanism”)

§ 11. – NIČ nemôže byť jednoduchšie a skromnejšie než forma cirkevnej organizácie a vláda v prvotných dobách. Každá cirkev pozostávala zo spoločenstva veriacich v Pána Ježiša, zjednotených v zmluvnom vzťahu, pre uctievanie Boha, udržiavanie doktrín evanjelia a administráciu nariadení stanovených Kristom. „Každá cirkev,“ hovorí episkopálny Waddington, „v riadení svojich vnútorných záležitostí, bola v základe nezávislá na iných.“ Rovnaký historik dodáva, že „cirkvi tvorili akési federatívne spoločenstvo nezávislých náboženských komunít, roztrúsených po väčšej časti ríše, v postupnej komunikácii a v neustálej harmónii navzájom.“ (Wad. Ch. Hist., s. 43)

–

Rev. John Dowling – Náboženstvo v aliancii so štátom (z knihy “The History of Romanism”)

§ 7. – Vďačiac zábudlivosti či nedbajúc na dôležitý princíp, spomenutý na konci poslednej kapitoly, t.j., že Kristovo kráľovstvo nie je z tohto sveta, cisár Konštantín, nedlho po svojej pozoruhodnej, a ako niektorí predpokladajú, zázračnej konverzii na kresťanstvo v roku 312, prijal náboženstvo Krista v bezbožnom objatí štátu, rozhodnutý zjednotiť vo svojej osobe občiansku i náboženskú vládu, a nárokovať si právo zvolávať koncily a predsedať im, a regulovať externé záležitosti cirkvi. Nasleduje rozprávanie o Konštantínovej konverzii, ktorú uvádza Eusebius vo svojom živote cisára (Eusebius, vita Const., kniha. i., kap. 28 a ďalej): Konštantín viedol svoju armádu z Francúzska do Itálie, sužovaný úzkosťou z výsledku bitky s Maxentiom, a hľadajúc pomoc nejakého božstva v uistení o úspechu, keď náhle uvidel na oblohe žiarivý kríž, so slovami napísanými na ňom: „Týmto zvíťazíš“ (In hoc signo vinces). Premýšľajúc o tejto udalosti v noci usúdil, že sa mu v tomto videní zjavil Ježiš Kristus a nariadil mu , aby symbol kríža učinil svojou vojenskou zástavou. K hodnovernosti tohto podania sa viažu rozličné názory. Dr. Milner toto podanie prijíma, aj keď v evidentnom nesúlade so svojím krédom, Mosheim predpokladá, so starovekými autormi Sozomenom a Rufinom, že to celé bol iba sen, Gregory, Jones, Haweis a ďalší ho úplne odmietajú, a profesor Gieseler, so svojou zvyčajnou presnosťou a dobrým úsudkom, ho počíta „medzi legendy tej doby, ktoré mali pôvod v myslení, že konečný zápas bol medzi pohanstvom a kresťanstvom.“ Pokiaľ ide o mňa, neváham to považovať za bájku. Konštantín to Eusebiovi vykladal až o mnoho rokov neskôr, a so všetkou pravdepodobnosťou na naliehanie svojej poverčivej matky Heleny, oslavovanej nálezkyne dreva pravého kríža (?) v Jeruzaleme, nejakých 250 rokov po úplnom zničení mesta, a všetkého, čo obsahovalo, a zmiznutia samotných jeho základov pod pluhom rímskeho dobyvateľa Vespasiana. Následný život Konštantína neposkytol žiadne dôkazy, že bol zvláštnym favoritom Nebies, a výsledky jeho patronátu nad cirkvou, nakoniec tak katastrofické pre jej čistotu a duchovnosť, postačujú pre dôkaz, že Boh by nikdy nevykonal zázrak na dosiahnutie takéhoto zámeru.

Rev. John Dowling – Kresťanstvo prvotné a pápežské (z knihy “The History of Romanism”)

§ 1. – Požehnaný zakladateľ kresťanstva si vyvolil svoj príchod medzi nízkymi a opovrhovanými. To súhlasilo s duchom toho Svätého Náboženstva, ktoré prišiel ustanoviť. Bola doba, kedy množstvo jeho nasledovníkov, užasnutých a presvedčených všemohúcnosťou zobrazenou v jeho zázrakoch, bolo rozhodnutých „nasilu ho učiniť kráľom“, no namiesto podpory tohto plánu nám inšpirovaný dejepisec uvádza, že „znova sa utiahol na vrch celkom sám.“ (Ján 6:15) V odpovedi na otázky rímskeho miestodržiteľa vyslovil tieto pamätné slová: „MOJE KRÁĽOVSTVO NIE JE Z TOHTO SVETA“, a jeho celkové správanie od maštale po kríž, a z kríža na horu nanebovstúpenia, bolo v striktnej súčinnosti s touto zásadou pôvodného kreseťanstva.